V roku 1997 usporiadal festival s ôsmimi kapelami a 2000 návštevníkmi a o dvadsať rokov neskôr si prevzal štátne vyznamenanie od prezidenta Slovenskej republiky za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj kultúry. Človek, ktorý stojí za festivalom radiacim sa medzi desať najlepších stredne veľkých festivalov v Európe, otec Pohody – Michal Kaščák.

Dokážeš si ešte vôbec užiť iné festivaly bez “profesionálnej deformácie”?

Veľmi nie. Úplne si užiť festival sa mi darí iba na malých, kamarátskych festivaloch ako sú Vrbovské vetry alebo Punkový ples v Ostrave. Na iných, väčších festivaloch mi to však nedá. Chodím po areáli a sledujem organizáciu festivalu, snažím sa „odkukať“ dobré riešenia. Na Coachelle som takto prestál hodiny v ich backstagei, sledujúc, ako im funguje Artist village. To je fantastický nápad, ktorý sme odpozerali od tohto festivalu a preniesli na Pohodu.

Občas to vyvoláva zvláštne pohľady – keď stojím pod pódiom, no nevšímam si kapelu, ale pozorujem prácu ochranky, zdravotníkov či crowd asistentov (smiech).

Máš pocit, že sa ti pri tom všetkom darí žiť v prítomnosti?

Ja sa snažím žiť v prítomnosti, hoci je pravda, že práca na festivale ako je Pohoda je o tom, že celý rok chystáme niečo, čo prebehne za tri dni. Od týchto troch dní potom závisí celý ďalší rok, naša energia, radosť, nadšenie.

Zároveň však aj počas roka zažívame veľké radosti, či už pri potvrdzovaní umelcov, partnera, keď vymyslíme nejaký zlepšovák alebo objavíme nové technické a produkčné riešenia. Stretnutia s ľuďmi sú skvelé. Spolupracujeme s ľuďmi od dodávateľov záchodov až po distribútorov špičkových technológií a medzi nimi sa motajú umelci so všetkými svojimi nárokmi. Tým je táto práca zvláštna.

Michal Kaščák v rozhovore
Foto: Šimon Šiplák

Mal si ako absolvent Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave ambíciu, že by si bol jedného dňa skutočne učiteľom?

Áno, uvažoval som o učení ako o reálnej profesii. Moje štúdium vzniklo tak trošku nedostatkom iných možností a nápadov. Keď som končil gymnázium, nevedel som, kam chcem ísť na vysokú školu. Keďže neotvárali odbory, ktoré som chcel pôvodne študovať, z dostupných možností som zvolil kombináciu geografia – matematika.

Chvíľu som zvažoval hudobnú vedu, ale rozhodol som sa, že hudbu nechcem mať ako „prácu“. Neskôr si ma stiahol Tono Šulík do divadla v Žiline, aby som tam robil organizačného tajomníka. A tak som organizoval a tajil (smiech), a popri práci na tomto poste som začal organizovať koncerty a neskôr aj prvý ročník Pohody s Máriom Michnom.

Čo bolo dôvodom, že si nešiel učiť?

Ja som reálne učil, hoci iba veľmi krátko. Bol som dokonca aj zamestnaný na gymnáziu Vazovova, avšak iba na štvrtinový úväzok, keďže som mal už na sklonku školy rozbehnuté nejaké hudobné projekty. Hlavným dôvodom bola hudba, robil som niekoľko filmových a divadelných projektov, a definitívne rozhodla rozrastajúca sa Pohoda.

Dalo ti učenie niečo do života?

Určite, učenie je perfektné, pretože sa človek stretáva s mladými ľuďmi. Ešte aj počas existencie Pohody som občas chodil suplovať za môjho dobrého priateľa a špičkového učiteľa Rada Ambrózyho – on si robil doktorát a ja som chodil zaňho učiť hodiny zemepisu. S ním som chodieval aj ako pedagogický dozor na výlety Gymnázia Juraja Hronca. Vždy som mal šťastie na dobré triedy a školy, takže som po každej epizóde učenia skončil ako optimista a mladí ľudia sa mi zdali perfektní.

Tričká Pohoda Festival
Foto: Šimon Šiplák

Napriek tomu si v školstve nezostal. Pomáhal si tiež s organizovaním štrajku učiteľov. Čo považuješ v školstve za najviac neuspokojivé?

Tým, že som študoval pedagogický smer a mnohí moji kamaráti z vysokej školy sa stali učiteľmi, viem toho o problémoch v školstve pomerne veľa. Títo ľudia majú katastrofálne ohodnotenie a sú tu aj ďalšie problémy ako zastarané alebo nekvalitné pomôcky a učebnice.

Školstvo funguje zle, paradoxne napriek tomu, že by to mala byť výkladná skriňa našej vlády, ktorá sa oháňa silným štátom. S Vladom Crmomanom (vedúci Iniciatívy slovenských učiteľov a iniciátor štrajku, pozn. redakcie) som sa trochu poznal už aj predtým a celý štrajk učiteľov sa mi zdal ako správna vec, ktorej treba pomôcť. Tak som sa tam ocitol.

Keď ste ako mladí chlapci začínali s kapelou Bez ladu a skladu, vašou hudbou ste demonštrovali absurditu totalitného režimu. Predstav si, že by ste tými chlapcami – rebelmi boli dnes. Načo by ste sa svojou hudbou snažili poukázať?

Isté veci sa nemenia, či je režim totalitný alebo máme demokraciu. Týka sa to napríklad zneužívania moci alebo snahy o uniformné zmýšľanie ľudí. Ľudia budú zlyhávať vždy, nech bude režim nastavený akokoľvek.

Systém, v ktorom fungujeme dnes, je neporovnateľne lepší a ja sa čudujem, keď niekto tvrdí opak. Napríklad už len to, že sa o tom môžeme spolu takto otvorene baviť, je obrovská vec. Môžeme nahlas povedať, že nesúhlasíme s tým, ako riadi štát vláda alebo tá-ktorá strana. Môžeme to dokonca ovplyvniť, minimálne vo voľbách – videli sme to v minulosti po Mečiarovi, keď sa na základe volieb pozitívne zmenilo smerovanie krajiny.

Ako kapela sme mali niekoľko rozmerov, nie všetky naše texty kritizovali alebo ironizovali režim. Boli tam aj texty dadaistické, nezmyselné a tiež zopár textových hračiek. Nikdy sme nerobili komunálnu satiru, chceli sme, aby texty mali univerzálnu platnosť. O to by sme sa snažili aj teraz. Píšte všetci modrým perom môžeme veselo hrať aj dnes.

Michal Kaščák v kancelárii
Foto: Šimon Šiplák

Nemáš pocit, že tak ako ste vy v totalite bojovali za slobodu, tak dnes mladí ľudia v rámci demokracie nevedia, čo so sebou, a akousi alternatívou, ktorou môžu ísť proti prúdu, je extrémizmus?

Vraví sa o frustrácii a sklamaní, ja mám ale pocit, že mladí ľudia k extrémizmu inklinujú z nudy. Akoby boli znudení demokraciou. Revolta alebo rebélia voči systému a spoločnosti, v ktorej mladí ľudia žijú, je úplne prirodzená a bolo to tak celé dejiny. Katastrofické scenáre starších o tom, že keď mladá generácia príde k moci, zničí celú zemeguľu, počúvame stále.

Čo ma však v súčastnosti zaráža, je, že táto rebélia sa uberá k podpore riešení, ktoré by zásadne obmedzili slobodu. Pri dôslednom uplatňovaní svetu podľa neonacistov by mohli mladí ľudia zabudnúť na voľnosť vo výbere hudby, vo vyjadrovaní a prejavovaní sa na sociálnych sieťach, na voľnosť pohybu a slobodu vlastného názoru. Totalita alebo extrémizmus sa vždy navonok lakujú ako príťažlivé ideológie, ktoré majú lieky na všetky problémy. Končia však tvrdými represiami. Možno je to nudné žiť v demokracii, avšak to, čo prináša totalita, je katastrofa. Ja ale verím tomu, že sa mladí ľudia spamätajú.

Veríš iba v to, že sa jednoducho spamätajú?

Demokracia ani sloboda nie je samozrejmá, verím, že tlak zo strany extrémistov spôsobí pozitívny protitlak. Keď sa pozrieme na dejiny Slovenska, v spoločnosti bola vždy časť ľudí, ktorí obdivovali totalitné zmýšľanie, násilie a ktorí boli fascinovaní silnými vodcami, vek tu nehrá úlohu. Mali sme tu fašistický i komunistický režim, v ľuďoch to jednoducho je. Teraz to vďaka sociálnym sieťam vidíme viac. Je dobré poznať aj názory druhej strany a byť pripravený.

Nemyslím si však, že sa deje niečo dramatické. Samozrejme, veľká zmena je v tom, že je Kotleba v parlamente. Je otázne, či by strany volajúce po ničení demokracie mali byť vpúšťané do demokratickej súťaže. Občas si idealizujeme, že naši otcovia a dedovia boli schopní zomierať za vlasť. Áno, časť z nich, myslím, že teraz by to bolo rovnaké. Do SNP bola zapojená menšina Slovákov. Nebolo to o tom, že by sa odrazu celý národ uvedomil ako jeden človek a kráčal dobrým smerom. Aj vtedy v rámci spoločnosti fungovali udavači, kolaboranti, fašisti. Preto si nerobím nádeje, že by sme odrazu vyliečili celú spoločnosť.

Pohoda Festival
Foto: Šimon Šiplák

Ako možno nastaviť ideály spoločnosti, keď médiá produkujú to, čo produkujú?

Nemyslím, že by sme kedysi v televízii alebo v médiách dostávali niečo lepšie ako teraz. Napriek tomu sa z toho spoločnosť dokázala dostať a to veľmi zaujímavým a nenásilným spôsobom v roku 1989. Dnes si, naopak, môže človek vybrať. Problém, ktorý ja vnímam, je, že lídri vládnuci v tejto krajine skĺzavajú k čoraz agresívnejšiemu slovníku. To im prináša body a to tu predtým nebolo.

Zmizli politici s odvahou povedať veci, ktoré ľudia neradi počujú alebo nechcú počuť. Výnimkou je napríklad Angela Merkelová, jej vyhlásenia sú prejavom odvahy a vidieť v nich veľa zdravého sebavedomia, snahu vyzdvihovať v ľuďoch pozitívne hodnoty. U nás je terčom posmechu a naopak, bodujú ľudia, ktorí vyvolávajú strach a najnižšie pudy. Keď sa vytvorí príliš veľké ovzdušie strachu, ľudia konajú inak, menia sa, sú ľahšie manipulovateľní.

Je o tebe známe, že nie si na sociálnych sieťach. Ide o vedomé rozhodnutie alebo iba o nedostatok času?

Je to nedostatkom času. Sociálne siete ako také sú skvelé a je zvykom hádzať na ne príliš veľa negatív. Dokázali urobiť aj veľmi pozitívne zmeny a posuny v spoločnosti. Napríklad pre hudbu, ktorú robia mladé, neobjavené kapely, sú sociálne siete fantastickým nástrojom. Je skvelé, že niečo také existuje, len treba dávať aspoň trochu pozor na hodinách dejepisu. Ten priestor sám o sebe nemá nejakú hodnotu. Hodnotu vytvára to, čím ho naplní konkrétny človek a ja sa možno utešujem, ale verím, že v ľuďoch stále prevláda chuť žiť normálny život.

Rozhovor s Michalom Kačšákom
Foto: Šimon Šiplák

Na festivale dostávajú v debatách nemalý priestor aktuálne spoločenské témy a problémy, na poslednom ročníku napr. utečenecká kríza. Mnohí návštevníci sú ľudia s prehľadom o spoločenských témach, pričom tí, ktorí by osvetu potrebovali, sa k týmto informáciám vôbec nedostanú. Majú tieto debaty na festivale veľký význam?

Pre mňa sú debaty na festivale jeho prirodzenou súčasťou. Samozrejme, kto chce, môže sa len baviť. Festival má byť v prvom rade o tom, aby sa na nejakom mieste ľudia stretli a prežili spolu príjemný čas. Pre mňa je slobodný festival stále akýmsi zázrakom, oslavou slobody.

Nemyslím, že všetci ľudia, ktorí prídu na Pohodu, majú rovnaké názory, a tak je to dobre. Aj s vlastnými kamarátmi sa vieme hádať veľmi tvrdo. V debatách na Pohode vznikajú pomerne vášnivé výmeny názorov.

Michal Kaščák vs. Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Na jeseň ste spolu s Braňom Jobusom zorganizovali vo Vrbovom Koncert proti násiliu na pamiatku brutálne zavraždeného Mareka. Prečo koncert? Plánujete vzhľadom na nárast extrémizmu viac podobných podujatí?

Kiežby sme ich organizovať nemuseli. Čo sa týka Vrbového, nešťastie, ktoré sa tam stalo, ukazuje, že násilie môže postretnúť kohokoľvek. Celá rodina Mareka Kalužu žila úplne normálny život v malom, veselom mestečku až do toho osudového dňa. Marekov príbeh ukazuje, že pred agresivitou a násilím nie je v bezpečí nikto. Bohužiaľ, často zaznieva, že je dobré, že sú tu Kotlebovci alebo iní vyznávači tvrdej ruky, ktorí urobia poriadok. To je však cesta do pekla, pretože robenie poriadku cez agresivitu bude viesť iba k stupňovaniu agresivity a násilia. Keď začali neonacisti organizovať hliadky vo vlakoch, spomenul som si, že ako študenti sme sa vo vlakoch najviac báli práve ich…

A prečo koncert? My s Braňom organizujeme kultúrne akcie, čiže keby sme boli výtvarní performeri, spravili by sme asi výtvarné predstavenie a keby sme boli sociológovia, tak debatu. Nemyslím, že koncert je viac ako debata alebo kvalitná práca s deckami v škole. Išlo iba o to, aby sme na to upozornili spôsobom, ktorý vieme najlepšie.

Čo by si odporučil ľuďom, ktorí by sa radi zapojili do boja proti extrémizmu, no nevedia, ako na to, pretože sa boja o svoju bezpečnosť?

Presný návod nemám, ale určite je dôležité nebáť sa a zaujímať sa o svet okolo seba. Existuje našťastie mnoho pozitívnych príbehov, keď ľudia dokážu niekomu zachrániť život alebo posunúť spoločnosť. Prirodzenosť človeka je ale v tom, že pomôže človeku, ktorému je ubližované. V tom treba pokračovať.

Úplne najlepšou odpoveďou bežného človeka je normálny život. Je dôležité zaujímať sa o svet, sledovať veci okolo seba a vedieť argumentovať, k čomu je potrebné hľadať si zdroje informácií, ktoré sú pravdivé.

Michal Kaščák v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Čo v dnešnom svete vnímaš ako najviac inšpirujúce?

Inšpirujúcich vecí je veľa, neviem si vybrať, čo je „najviac inšpirujúce“.

Inšpirujúce je všetko okolo nás, vrátane vecí, ktoré sú negatívne, pretože aj tie človeka vedú k tomu, aby niečo zmenil. Moje ideály sú postavené na demokracii a slobode. Je to perfektná a vzrušujúca vec a ešte nás čaká drsný boj o to, aby sme si ju udržali.

Verím v demokraciu ako v najlepší systém, aký bol vymyslený a v to, že ľudia chcú byť slobodní a zaslúžia si slobodný život. Inšpirujúce bolo pre mňa vystupovanie mnohých odvážnych ľudí proti režimu počas komunizmu a Slovenského štátu. Inšpirujúce veci sa však dejú aj teraz, keď ľudia poukazujú na neprávosti alebo korupciu a často pritom prichádzajú o prácu alebo dostávajú vyhrážky. A potom je tu samozrejme umenie, príroda, rodina, stretnutia s kamarátmi, bežné ľudské radosti.

Ďakujem, Michal

Niečo normálne do inboxu