Miroslav Kocúr je publicista a teológ. Na jeho blogu nájdete veľa úprimných a často kritických komentárov, pretože sa chce rozprávať otvorene a Slovensko tak posunúť o niečo ďalej. Spoluzaložil gymnázium C. S. Lewisa v Bratislave a dnes pracuje v programe LEAF Award s mladými talentovanými Slovákmi. Otcovská dovolenka s jeho 14-mesačnou dcérkou ho zmenila a podľa neho by si ju mal povinne zažiť každý otec.

Miro, prečo ste sa rozhodli študovať teológiu?

Ako mladého chalana ma veľmi inšpirovali intelektuálne a duchovne rozhľadení ľudia. Bolo to pre mňa veľmi dôležité, a preto som v roku 1989 odišiel z lekárskej fakulty a začal študovať teológiu.

Je to pre mňa otvorená veda, ktorá veľmi súvisí so životom, hodnotami ľudí, a jej úlohou je tieto pohľady zrozumiteľne implementovať a prenášať do škôl, do kultúry a do spoločnosti. Stále viac sa mi páčia rozprávky, kde víťazí dobro nad zlom a nie naopak. Kde sa hovorí pravda, a kde je láska dôležitejšia ako nenávisť.

Kedy sa to vo vás zlomilo a prešli ste na teológiu?

Teológia bola pod kontrolou štátnej bezpečnosti a platil takzvaný “numerus clausus”. Komunistická moc takto kontrolovala, kto môže študovať teológiu. Ak ste chceli študovať, museli ste spolupracovať s takzvanými “prorežimnými” kňazmi. Keď som sa na konci 80. rokov radil, či to mám skúsiť alebo nie, rozhodol som sa ísť študovať medicínu.

V roku 1989 režim padol, tlaky pominuli, teológia sa dostala z područia štátu a uvedomil som si, že teraz je ten čas.

Časť štúdií ste strávili v Ríme a v Jeruzaleme. Čo vás najviac formovalo?

Biblický inštitút v Ríme považujem za jeden z najkvalitnejších akademických inštitútov. Je to jezuitská škola, ktorá si svoje duchovné aj intelektuálne štandardy zachovala až dodnes. Učili ma ľudia z rôznych národností či dokonca takí, ktorí s vierou ani nič nemali spoločné. Jednoducho boli experti vo svojej oblasti.

V Izraeli ma každé ráno čakala trojkilometrová cesta na univerzitu, pretože som sa bál chodiť autobusom. Moja linka bola najčastejším terčom teroristických útokov. V uliciach Jeruzalema v tom období veľmi často “vybuchovali ruksaky”. Takéto prechádzky vás donútia veľa premýšľať.

Miroslav Kocur Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Čo teda teológia robí v praxi?

Viem, že nemusí mať odpoveď na každú otázku. Skôr je dôležité hľadať ju v nejakej interakcii so životom a so svetom. Evanjelium a Biblia majú spoločenský a kultúrny kontext a texty, ktoré tam sú, by mali byť vložené do súvislosti a kontextu s dnešným svetom.

Nie je to o konformných odpovediach, ani o prispôsobovaní sa svetu, ale o kreatívnom a kritickom uvažovaní. Nepáči sa mi, keď niekto zatvára teológiu iba do kostola a nechce vidieť, ako súvisí s osobným či spoločenským životom.

Preto ste založili projekt Alfa Omega?

V júli 2007 som na blogu SME uverejnil svoj prvý článok. V tom čase som bol len nejaký Miro Kocúr, ktorý odrazu kritickým a zvláštnym spôsobom písal o spoločenských a cirkevných témach.

Ľudia sa ma často pýtali, aby som sa k niečomu vyjadril alebo niečo vysvetlil, a tak som si založil webový portál a publikoval obsiahle texty tam. Chcel som ľuďom ukázať, že kritické myslenie a osobná viera sa nevylučujú.

Veľa vašej online práce komentuje cirkev, jej postoje a dnešnú spoločnosť. Ako to vníma druhá strana?

To by mala povedať druhá strana (smiech).

Niektorí ľudia ma upozornili, že som sa ocitol na Raráškovom zozname (smiech). Iní ma nazvali katolíckym liberálnym teológom a niektorí ma dokonca veľmi opatrným spôsobom označili za padlého anjela.

Veci, ktoré publikujem, nie sú pre druhú stranu príjemné, ale myslím si, že teológia by mala mať priestor komentovať spôsob fungovania cirkvi a duchovných inštitúcií.

Čo tým sledujete?

Myslím to dobre a beriem to ako konštruktívnu kritiku, aby sme sa konečne niekam posunuli. Dnes v spoločnosti potrebujeme otvorený rozhovor aj na tieto témy.

Niektorí ľudia nechcú “vynášať veci z rodiny na verejnosť”, ale pre mňa cirkev nie je rodina a nemala by mlčať alebo veci zakrývať. To spôsobuje bezradnosť. Stačí si spomenúť na zneužívané deti. Traumy boli zametané pre dobro inštitúcie a obraz dokonalosti a nepoškrvnenosti bol nadradený nad dobro človeka.

Nikto nie je dokonalý a ja nemám záujem tu niečo ničiť alebo zakladať svoju cirkev. Chcem len, aby sa tu dalo žiť.

Miroslav Kocur Rozhovor Heroes
Foto: Martina Juríčková

Spoluzakladali ste bilingválne gymnázium C. S. Lewisa, kde ste boli aj riaditeľom. Rád pracujete s mladými ľuďmi?

Na gymnáziu som prežil veľmi intenzívne štyri roky. Dnes pracujem v neziskovke LEAF v programe osobného rozvoja a tam sa snažím podporovať talentovaných študentov. Takže áno, veľa sa tomu venujem a považujem to za dôležité a zmysluplné. Ak máme podporovať jednotlivcov meniť tento svet k lepšiemu, musíme pomáhať tým, ktorí ten potenciál majú.

Čo je úloha LEAFu?

My hovoríme, že LEAF pomáha písať inšpiratívne príbehy budúcich osobností Slovenska.

Existuje viacero programov, ale vo všeobecnosti hľadáme deti a mladých ľudí, ktorí sú zaujímaví, inšpiratívni a chcú robiť dobré veci. A my im vieme v tomto pomôcť s pomocou ďalších ľudí, či už po stránke charakteru alebo zručností.

Naše deti či študenti sú takým prísľubom, že na Slovensku bude niekto, kto sa už dnes zaujíma a stará o túto krajinu. Všetci v niečom vynikajú, sú iniciatívni, vnímaví a podnikavo uvažujú o veciach, ktoré sa dejú okolo nich.

Potom sú však trochu považovaní za čudákov u svojich rovesníkov. Ľahko odídu zo Slovenska, pretože nemajú s kým spolupracovať, nenájdu porozumenie či podoru. Odmietajú sa podieľať na akýchkoľvek korupčných či rodinkárských podujatiach a odrazu im je lepšie mimo Slovenska.

Nie je to škoda, že odídu?

Mnohí sa vrátia a chcú žiť hodnoty bez kompromisov. Či už sú to naši účastníci Slovak Professionals Abroad Program, študenti stredných škôl alebo iní Alumni LEAFu.

Snažíme sa vybudovať komunitu silných ľudí a osobností, ktorí sa dokážu aj po niekoľkých rokoch svojho života vždy vrátiť a stotožniť s myšlienkou a hodnotami LEAFu. Najväčším prísľubom pre Slovensko sú ľudia s potenciálom veci meniť alebo robiť jednoducho inak ako doteraz. Keď niečo nefunguje tak, ako by malo, je potrebné niečo zmeniť.

LEAF nemá byť ostrov pozitívnej deviácie, ale naopak normou a šikovní ľudia nemajú byť ojedinelé prípady. Oni majú riadiť firmy, neziskové organizácie a našu spoločnosť.

Miroslav Kocur Rozhovor Leaf
Foto: Martina Juríčková

Ale asi nie všetci mladí dostanú takúto šancu. Čo tí ostatní?

Podľa mňa sú všetci ľudia v istom bode svojho života idealisti. Otvorene hľadajú a chcú veci robiť dobre, cestovať a spoznávať.

Ide skôr o to, či prostredie a spoločnosť, kde sa nachádzajú, dávajú tento rozlet. Mnohé deti sa prestanú rozvíjať, pretože sa narodia do prostredia zaťaženom sociálnymi bariérami alebo rodičia majú jednoducho nízky plat. Šance tých detí veľmi výrazne predurčujú regionálne rozdiely.

Slovensko na týchto ľuďoch veľmi stráca, pretože oni sa jednoducho vyparia. Ľahko potom podliehajú tlaku korupcie, klientelizmu, netolerancie a extrémizmu. Naša krajina však veľmi potrebuje idealizmus mladých ľudí. Verím, že k tomu, čo robí LEAF, sa postupne budú pridávať aj ostatní.

A zrejme to hovoríte aj kvôli budúcnosti svojich detí. Dnes majú 6 a 10 rokov a strávili ste s nimi nejaký čas na otcovskej dovolenke. Bol to váš nápad?

V práci nikto nevedel, že som tehotný a zo dňa na deň som im musel povedal, že idem na materskú dovolenku (smiech).

Manželka strávila doma s dcérou 14 mesiacov, počas ktorých dvakrát odmietla ponuku na prácu v zahraničí. Keď prišla tretia, povedali sme si, že sme pripravení.

V tom čase ste boli vo Francúzsku. Bolo to pre vás ako otca ťažké?

V priebehu mesiaca sme museli vycestovať a zabývať sa. Nemali sme tam žiadnu rodinu a s mojou pasívnou francúzštinou, bez kamarátov, som veľa času trávil sám. Dcérku som kojiť nemohol a keď plakala, často som cítil až beznádej. Odrazu som ostal sám s človiečikom, ktorý nevedel rozprávať, čo bol dosť kontrast oproti tomu, koľko interakcie som na univerzite či rôznych ďalších aktivitách pri práci s ľuďmi mával.

Pravidelne sme však skypovali s rodinou a špeciálne so starým otcom, ktorý nám hrával na klavíri a dcérka Lea ho pozorne počúvala. Keď potom deti večer zaspali, pozeral som francúzske programy s titulkovačom, aby som sa čo najrýchlejšie naučil jazyk.

Miroslav Kocur Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Zatiaľ to neznie ako veľmi dobré rozhodnutie.

Bolo to ťažké, pretože sme doma nemali internet a vtedy som mal stále hŕstku študentov, ktorých som sprevádzal pri písaní ich bakalárskych prác. Musel som čítať texty, komentovať a vymieňali sme si veľa e-mailov.

Bolo to však veľmi dobré rozhodnutie. Samozrejme sa veľa vecí neskôr vylepšilo a na tie ťažké momenty už nemyslím.

Mal by si to každý otec vyskúšať?

Áno, ale nehovorím, aby si to vyskúšali, ale skôr aby to brali ako svoju povinnosť. To, že na rodinu je tu hlavne žena, je skôr taký náš “podtatranský zvyk” alebo zaužívaný rodový stereotyp.

Bol som zvyknutý pracovať takmer so všetkými deťmi od prvého ročníka na základnej škole až po univerzitných študentov. Ale mať doma 14-mesačné dieťa, ktoré je bezradné a nevie vám povedať, čo ho bolí, je pre otca veľmi transformujúce. To vás nemôže nezmeniť.

Ak to neohrozí dieťa (smiech), nech sa na to dajú aspoň na pol roka.

So svojou rodinou ste sa nakoniec vrátili na Slovensko. Prečo?

Vždy som to cítil trochu ako dlh voči svojej rodine, priateľom, rodičom či dokonca starým rodičom. Moja stará mama prežila celý svoj život v jednej dedine. Aj keď sa tam prestriedalo deväť rôznych štátnych zriadení, nikdy nevycestovala.

Beriem to ako svoju povinnosť, posunúť skúsenosť, ktorú mám ja, na ľudí, ktorí takúto príležitosť nikdy nedostanú.

Ďakujem za rozhovor!

Niečo normálne do inboxu