Monika Stehlíková: Dospelých desí spontánnosť pohybu, no vždy je lepšie byť vydesený k životu ako k smrti

Doma či na dovolenke mobil nepoužívam, deťom venujem plnú pozornosť.

3. 11. 2019

Lucia Hirko

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Monika Stehlíková je odborníčkou na neverbálnu komunikáciu a autorkou knihy Tajomstvo reči tela. Súčasne školí a organizuje workshopy, na ktorých pracuje s rečou tela, emóciami a zvládaním stresu. Vo svojom terapeutickom prístupe a metodike BodyTalks pracuje s potenciálom ľudského tela a pohybu, pričom využíva tanečno-pohybovú terapiu. 

Rozprávali sme sa o tom, ako vníma reč tela, čo znamená pohyb, ako sa mení náš mozog pôsobením sociálnych sietí či o tom čo sa stane, keď sa prestaneme hýbať.  

Kedy si si uvedomila, že sa chceš zaoberať neverbálnou komunikáciou, teda rečou tela u ľudí?

Môj príbeh začal ako u každého, v detstve. Odjakživa som milovala pozorovať ľudí, ako sa hýbu. Taktiež som od malička vnímala diskrepanciu (nezhodu, pozn. red.) medzi tým, čo ľudia hovoria a tým, čo z nich cítim.

Učili ma, že mám veriť slovám, aj som to skúšala, ale, úprimne, život vyhral. Dnes verím viac tomu, čo vidím a cítim, než tomu, čo človek hovorí. 

Moderná doba je flexibilná, neohraničená možnosťami. Mám však pocit, že naše telo vytuhlo.

Prestávame sa hýbať. To je fakt. Začnime u jednoduchej činnosti, akou je písanie rukou, čo bude mať ďalekosiahle dôsledky na našu populáciu. Môžeme pokračovať až po obyčajné chodenie a premiestňovanie sa z miesta na miesto – pešo.

Potreba skočiť na rýchlosť tejto doby a jej akceleráciu, aby nám nebodaj niečo neuniklo, nás odtrhla od tela a jeho potrieb. A tou základnou potrebou tela je aj pohyb. Obyčajné hýbanie sa. Manuálna práca. Používanie rúk. Kráčanie.

Kiežby nás tie neohraničené možnosti skôr viedli k vedomému pohybu, uvedomelému používaniu svojho tela. Verím, že to raz príde, že už je to tu v zárodku a postupne k tomu smerujeme.

To písanie ma zaujalo. Spomenula som si, ako sme v prvom ročníku na základnej škole veľa písali, kreslili, aby sme rozvinuli jemnú motoriku. Mám pocit, že dnes sa na tom až tak nebazíruje. Čo sa môže stať, ak prestaneme písať rukou?

V škôlkach a školách sa ešte tomu deti, chvalabohu, venujú, ale vytráca sa to v domácom prostredí. Tam kreslenie nahradili mobily, počítačové hry, 3D realita. Takže týchto podnetov je pramálo k tomu, čo psychomotorický vývin potrebuje. Jemná motorika je vo vývine motoriky tou najvyššou formou. Podnecuje prepájanie rôznych častí mozgu. Ak by sme sa pozerali na mozgovú aktivitu pri šúchaní prstom po mobile a pri kreslení či písaní rukou, mozog priam žiari, keď kreslí.

Keď sú deti malé, bez problémov si zaspievajú, zatancujú. Hocikde na ulici. V dospelosti sa táto naša prirodzenosť a autenticita vytráca. Prečo sa bojíme byť stále deťmi?

Možno práve preto, že keď sme boli deti, tak celé okolie od nás chcelo, aby sme už konečne dospeli. A my sme pripustili, že majú pravdu. Že byť hlučný a divoký sa nepatrí.

Tvorivosť a divokosť je prejavom, že žijeme. Vidím to aj na tréningoch, pri ktorých sa s ľuďmi hýbem a pomáham im uvoľniť stratenú spontánnosť. Desí ich to. Vtedy sa smejem a hovorím k nim slovami Alana Lowena, že je lepšie byť vydesený k životu ako k smrti, lebo telo nespontánne a zaseknuté je v podstate neživé.

Ak nám je niečo nepríjemné, máme tendenciu prestať dýchať a tým prestávame cítiť. Ale tým prestávame aj žiť. Ak sa do toho nadýchneme, áno, budeme to cítiť viac a bude to ešte viac desiť, ale tam je potenciál prijať to a zmeniť. Vo svojej podstate žiť a svoj život reálne tvoriť, nielen ním bezducho prechádzať.

Monika Stehlíková rozhovor
Foto: Martina Juríčková

O mladších generáciách sa hovorí, že sú neposedné, drzé, vyžadujú si čoraz viac pozornosti. Sú neriadenou strelou. V čom sú súčasné deti inšie, než sme boli my?

Som mamou dvoch detí, 12 a 13-ročných. S detskou populáciou už nepracujem, takže mi chýba ten profesionálny vhľad. V tom svete, v ktorom fungujem, sú deti odrazom rodiny, z ktorej vychádzajú, a kvality vzťahov, ktoré s nimi majú rodičia. Nič viac a nič menej.

Ako mama viem povedať, že aj keď robíme maximum pre naše deti, robíme chyby. A dopad mnohých vecí vidíme až s odstupom času. Nemám právo súdiť iné deti a výchovu ich rodičov, skôr sa v živote snažím o súcit a porozumenie.

Ako máme pristupovať a vychovávať naše deti, aby sme im zabezpečili dostatočné sebavedomie, zachovali ich osobnosť a naučili ich žiť hodnoty vo svete technológií a digitalizácie?

Mať s deťmi reálny vzťah. Byť s nimi reálne – celí, celiství. Tráviť s nimi čas, najlepšie zábavný a s troškou vzrušenia či adrenalínu. Byť spolu aj v pokoji a v pohode. Jednoducho byť s nimi.

U nás doma máme pravidlo leteckého režimu a odkladania mobilu pri vstupe do bytu. Sama si dokonca na dovolenky mobil ani neberiem. Ak sa rozprávam s deťmi, mobil odložím a naozaj im venujem plnú pozornosť. Potom môžem s väčšou ľahkosťou očakávať, že to dieťa sa vo svete technológií nestratí, že vydrží aj výsmech od spolužiakov, že nemá najnovší mobil a nehrá sa počítačové hry. A tam už naozaj ide o sebavedomie dieťaťa, lebo v tej škole s ním rodič nie je.

Avšak keď mi je ako rodičovi pohodlnejšie, aby sa dieťa hralo s mobilom, viselo na sociálnych sieťach, musím byť ako rodič následne pripravený niesť následky. Pôsobením lajkov sa totiž menia štruktúry mozgu aj u detí. Niekedy ma desí tá pohodlnosť, ktorá sa rozrastá.

Rozhovory robíme už aj ako podcasty. Vypočujte si Luciu Gallovú, aktivistku, spoluorganizátorku protestov Gorila a členku organizácie Vidiecka platforma.

Ako môžu lajky meniť štruktúry nášho mozgu?

Pri lajkoch vzniká v mozgu dopamín. Je to chemická látka, ktorá spôsobuje príjemný pocit a v tele vzniká v podstate pri každej závislosti. Áno, aj pri alkoholizme, workholizme či drogách. Deti začnú byť závislé na tom príjemnom pocite. A ako sa vraví, s jedlom rastie chuť, tak je to aj pri lajkoch. Nikdy ich nebude dosť. 

Nehovoriac o tom, že neobmedzený čas trávený na smartfóne či pri počítačových hrách narúša centrum kontroly v mozgu, zvlášť agresívnych podnetov. Musíme si byť ako rodičia vedomí, že ak príliš skoro necháme na mozog pôsobiť takýto extrémny vplyv, štruktúry mozgu sa začnú meniť a to, čo kedysi platilo, už platiť nebude.

Z každej strany na nás doliehajú slogany o spomalení žitia a bytia, udržateľnosti, autenticite a návrate k sebe samému.

Spomalenie je na mieste, lebo sme ako motorové myšky, ktoré zabudli, prečo si každé ráno natáčajú kľúčik. Uverili sme, že všetkého je v živote málo, čas je krátky a musíme bežať.

Iba vďaka spomaleniu dokážeme opätovne navnímať, kam smerujeme a čo v živote skutočne chceme. Netreba k tomu dokonca žiaden špeciálny tréning, trénera či miesto. Stačí sa ráno trošku skôr zobudiť a byť chvíľu sám so sebou a v tichu. Vyjsť vonku na prechádzku a vnímať seba ako súčasť prírody.

Najsilnejšie myšlienky z našich rozhovorov vydáme v knihe

Kniha bude v predaji už začiatkom nového roka. Nájdete v nej stovky
silných a inšpiratívnych myšlienok, ktoré zazneli v našich rozhovoroch,
vzbudili pozornosť a majú obrovskú silu meniť pohľad
na našu spoločnosť .

PREČÍTAJTE SI VIAC

Mnohí sme zaseknutí v minulosti, prítomnosť ledva prežívame a obávame sa nejasnej budúcnosti. Ako sa dá žiť tu a teraz?

Prítomnosť, tu a teraz, od nás nevyžaduje vedieť. Prežívanie danej chvíle je vnorenie sa do tejto nekonečnosti, ktorú daný okamih prináša. V nej nie je minulosť ani budúcnosť. Pre mňa sú chvíle, ktoré strávim v “tu a teraz” oddychom, odpočinkom, načerpaním síl pre ten nekonečný boj mojej mysle, aby všetko, čo sa stalo a stane, usporiadala.

Keď sa teraz rozprávam s tebou, vnímam ťa celou sebou. V mysli nemám nič iné, len otázky, ktoré mi kladieš a to, čo vidím a vnímam. Nič iné mi nebehá hlavou, ani to, čo bolo včera, ani to, čo ma čaká. A to mi dovoľuje naladiť sa na teba. Si teraz pre mňa celým mojím vesmírom, takže ťa môžem vnímať, cítiť a hádam aj počuť a rozumieť ti. Byť tu a teraz je základom preto, aby sme si rozumeli. Každý moment postupne odkrývať, čo mi druhá strana hovorí. Mať otvorenú myseľ. Inak sa to nedá. Inak sa motáme v spleti vlastných myšlienok, predsudkov a dohadov.

Depresia, syndróm vyhorenia či čoraz častejšie spomínaná problematika s otehotnením. Akým spôsobom sa vieme z tejto fyzicko-duševnej nepohody dostať?

Počúvaním vlastného tela a jeho preciťovaním. Návratom domov. Dnes po ulici chodia skôr zombie ako ľudia. Telá máme odparkované. Využívame ich, miestami zneužívame. Vzdycháme, keď nás niečo bolí alebo sa psychika vyčerpá. Nadávame, prečo nevydržíme viac. A to iba bolesť nám nežne a s láskou hovorí: Spomaľ. Potrebujem to či tamto.

Ak nás bolí žalúdok, tak možno je to signál z tela, že je pre neho náročné tráviť potravu, ktorú do neho vkladáme alebo možno psychicky do neho vkladáme obsahy, ktoré nedokáže stráviť s ľahkosťou. Depresia nám vraví: vyčerpal si ma a pozri sa, ako narábaš s vlastnou silou, agresivitou, s hranicami, ako si vieš povedať, čo potrebuješ. A takto by som mohla pokračovať ďalej.

Choroby a disbalans sú tu preto, aby nás opäť vrátil späť k sebe. Je to iba mentálna manipulácia, že bolesť a choroba je zlá. Je to, naopak, láskavá učiteľka.

Monika Stehlíková rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Vrátim sa ešte k terapeutickým účinkom tanca. Spomínali sme, že pohyb a tanec liečia. Čo sa počas tanca deje v našom mozgu?

Tanec nám môže do života priniesť vášeň, radosť, vzrušenie, napojenie a tiež prepojenie so sebou samým, s partnerom, s inými ľuďmi. Ja som za všetky druhy a formy tanca. Každý nech tancuje, ako sa mu páči.

Je famózne pozorovať, že isté typy inklinujú k istému tanečnému umeniu. Že rebelka si málokedy vyberie balet alebo že flamenco si k sebe ťahá vášnivé emocionálne typy a sú tiež iné povahy, ktoré budú robiť street dance. Úprimne, môjmu srdcu je najbližší extatický divoký tanec a o ňom viem, že v tele podporuje uvoľňovanie noradrenalínu, adrenalínu a endorfínov. A v tom úplnom tichu a spočinutí, ktoré prirodzene nasleduje potom, zase účinkuje serotonín, dopamín a telu vlastné psychadeliká.

Učia sa ľudia na tvojich tréningoch konkrétne pohyby alebo je to čisto spontánne vyjadrenie tela?

Na mojich tréningoch sa ľudia hýbu spontánne. Je to iba časť mojej práce, aj keď je určite dôležitá. Prax mi ukazuje, že to najdôležitejšie ani nie je druh pohybu či kroková variácia, ale precítenie pohybu. Precítenie mení celú realitu. Hýbem sa, vykonávam pohyb a vnímam, čo konkrétne to prináša môjmu telu.

Pred niekoľkými rokmi preleteli zemeguľou výsledky výskumu pani dr. Amy Cuddy, že pozícia moci dokáže v tele spustiť produkciu testosterónu. O niekoľko rokov sa ukázalo, že to nevedia výskumne potvrdiť. Viete, v čom si myslím, že tkvie to, že sa u niekoho testosterón vyprodukuje a u iného nie? V precítení. Ak si dovolím skutočne pozíciu moci precítiť, chémia tela sa začne meniť. Ak sa iba do pozície moci mechanicky postavím, nič sa nezmení. A platí to na akýkoľvek pohyb.

Pri terapii pracuješ s potenciálom ľudského tela a pohybu. Aké sú naše najväčšie limity?

Najväčšie limity vidím v extrémnom nahromadení filozofií a názorov na to, ako by sme mali či nemali žiť. Myslím, že ľudstvo došlo do momentu, že sa potrebuje vrátiť k prirodzenosti.

Vyznať sa totiž v tých všetkých smeroch a objaviť intelektuálne, čo je správne, je takmer nemožné. Ak niekto niečomu uverí, začne mať potrebu presviedčať o tom iných. Potencuje sa tým boj o moc, o pravdu. Možno nás to viac rozdeľuje, ako spája.

Návrat k sebe, k svojej jedinečnosti a prepojenosti s prírodou a niečím, čo nás prevyšuje, v nás môže zobudiť ľudskosť, súcit a pravdivosť voči inakosti. 

Čo v prípade, ak nás pohyb, akýkoľkvek, bolí?

Ak telo bolí, má na to dôvod. Bolesť treba rešpektovať. Lepšie je ju spoznávať, ako utlmiť liekmi, pretože samotná bolesť má pre nás nejakú informáciu.

Ak s klientmi cvičíme správne držanie tela (áno, hosťujú u mňa na tréningoch aj fyzioterapeuti), niektorých ľudí bolí dokonca aj dýchať. Niekedy vidím to, že ich telá sú už naučené byť v neprirodzených polohách a ak sa človek má hýbať fyziologicky správne, je mu to nepríjemné a nepohodlné. Vtedy treba telo “preučiť”, hoci to bude trochu bolieť. Prečo? Aby neskôr nebolelo ešte viac, pretože potom už možno nebude cesty späť.

Monika Stehlíková rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Si odborníčkou na reč tela a nedá sa mi neopýtať sa – ako sa dajú prečítať emócie z toho, ako sa pohybujeme alebo ako gestikulujeme?

Z reči tela vieme prečítať veľa. Robievam to systematicky, to znamená, že najprv si pozriem, ako človek drží telo, ktoré časti tela sa hýbu, ktoré sú nehybné, ktoré “žijú” a ktoré sú strhnulé. Z postoja sa dá vyčítať jeho postoj k sebe, k svetu a k iným ľuďom. Ak je napríklad v postoji schúlený, má pravdepodobne potrebu sa viac chrániť, schovať, vo vzťahoch bude opatrnejší, k svetu menej dôverčivý a podobne. Vždy treba riešiť tieto informácie v celom kontexte, takže neplatí to paušálne, ale uvádzam to ako príklad.

Ďalej sa sústredím na to, ako človek dýcha (a či vôbec), ako sa mu mení dych. Pretože práve v dychu vidím emocionálne prežívanie. Totiž zmeny v dychu sú zásadné a hneď ovplyvnia pohyby celého tela – nielen trupu, ale aj hlavy a končatín. Dych priamo súvisí s plynutím napätia v tele, koľko a kde sa hromadí napätie, kde je telo uvoľnené a priechodné a ktoré časti sú neživé. Tok napätia v tele odhalí emocionálne a myšlienkové bloky a často aj obranné mechanizmy.

Tiež ma bude zaujímať tvarovanie tela človeka, či je ostré, oblé, či má nejaké vzorce, v ktorých sa opakovane hýbe. Nehovoriac o tom, že veľa informácií získam z tempa, akým sa človek hýbe, z pohybovo rytmických fráz. Svoje prezradí aj hlava a jej pohyby, mimika, očný kontakt, vyžarovanie. Je toho veľa.

Taká analýza stojí veľa intelektuálnej energie, sústredenia a pozornosti. Čo však považujem za najnáročnejšie, je uchovať si neustále otvorenú myseľ, aby nerobila príliš rýchle uzávery a náhodou som niekoho nezaškatuľkovala skôr, ako sa ukáže moja hypotéza pravdivá. 

Dokážeme sa reč tela naučiť? Nie je to potom manipulácia a strácanie autenticity vlastného prežívania a sebavyjadrovania?

Na reč tela sa pozerám ako na reč našej osobnosti. Práve preto je naozaj veľkou témou, či ju meniť alebo nie. Skúsim vám to však vysvetliť tak, ako tomu rozumiem ja a akým spôsobom pracujem v rámci vlastnej metodiky BodyTalks.

Reč tela vyjadruje mňa, moju osobnosť. Ale čo v prípade, že potenciál mojej osobnosti bol životnými skúsenosťami môjho rodu, mojej rodiny či priamo mojimi skúsenosťami v živote zaseknutý, obmedzený alebo mi niečo zabránilo v plnosti sa prejaviť? Samozrejme, že sa to odrazí aj na mojej reči tela. A v takomto prípade bude práca s rečou tela napomáhať, aby som sa stala autentickejšia a pravdivejšia. Ak je pravdou o mne, že mám byť kráľovná, ale životné skúsenosti ma viedli, aby som bola slúžkou, nežijem svoju pravdu.

Vytvárame jednotu: naše telo, myseľ, emócie, duša i duch tvorí jedno. Ak v systéme začneme premieňať telo a jeho reč, začne sa meniť celý systém. A tu vidím to najkrajšie, čo nám práca s rečou tela vie priniesť – odomknutie nášho potenciálu a otvorenie našich darov pre náš život a pre tento svet. 

Moni, čo by sa stalo, ak by sme sa prestali hýbať?

Pohyb je život. Ak prestane v tele akákoľvek pohybová aktivita, lekár konštatuje smrť. Kto sa prestane hýbať, ten umiera.

Niečo normálne do inboxu


Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

ľudské telo pohyb reč tela zdravie