Samo Marec: Myslím si, že Slovensko je reálne bohatá krajina

Sme súčasťou civilizovaného sveta, kde sa žije najlepšie.

Martina Hatňanková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Samo Marec je jeden z najčítenejších slovenských blogerov. Sedem rokov robil kreatívca v reklamnej agentúre a keď v nej vyčerpal všetky možnosti, odišiel. Vo svojich blogoch píše o politikoch, spoločenskom dianí a o tom, čo žije a môže mať pre ľudí pridanú hodnotu. Jeho najlepšie články vraj nepatria k najčítanejším a naopak, tie, ktoré najviac rezonujú, podľa neho vôbec nie sú dobré. Rozprávali sme sa o písaní, reklame aj o problémoch, ktoré Slovákov až tak netrápia, no rozhodne by mali.

Si viac novinár, bloger alebo kreatívec?

Momentálne som na rázcestí, pretože kreatívec už nie som a som šťastne nezamestnaný. Novinár som asi nikdy nebol, ale bloger asi som, aj keď teraz sa mi nechce písať. (smiech) Sám mám často problém zadefinovať, čo vlastne robím. Teraz budem rád, keď budem mať viac času na písanie článkov, lebo to je vec, ktorá ma baví. A to myslím novinovejších článkov, nie blogov.

Nikdy si nechcel byť echt novinár?

Nie, pretože z toho vyplýva veľká zodpovednosť. Práca echt novinára spočíva v podávaní informácií, chodení na tlačové besedy a robení rozhovorov s politikmi, čo ma vôbec nezaujíma. Ja sa snažím písať o niečom, čo má nejakú pridanú hodnotu.

Keď si spomenul rozhovory s politikmi… Často o nich píšeš. To ti už nevadí?

Nevadí, pretože keď o nich píšem, môžem vynášať súdy. (smiech) Keď robíš rozhovor, len zaznamenávaš, čo počuješ. Pri politikoch pritom poriadne nevieš, čo hovoria, či hovoria pravdu, či vravia to, čo si myslia alebo či vysielajú správu niekomu úplne inému. To je pre mňa zvláštny žáner.

Samo Marec Meet the heroes
Foto: Šimon Šiplák

Kedy si v sebe objavil lásku k písmenkám, resp. kedy si si uvedomil, že sa písaním budeš živiť?

Ešte som si to neuvedomil, pretože ma to až tak úplne neživí. Donedávna som pracoval ako copywriter a vymýšľal som komplexné reklamné kampane, čiže to je to, čím som si zarábal. Dobré na tom všetkom bolo a aj je, že písanie tak mohlo byť pre mňa koníček a psychohygiena. Je to niečo, voči čomu nemám bytostné záväzky a kde nemám deadliny. A presne preto som nechcel byť novinár, ktorý vie, že do zajtra musí mať napísaný článok.

Aj v reklamke si predsa mal deadliny.

Áno, ale tam som sa s tým zmieril. (smiech). Vo svojich článkoch si všetko môžem rozvinúť podľa seba a k tomu mi deadliny veľmi nesedia. Texty, ktoré píšem ja, sa nedajú súkať z rukáva na dennej báze. V reklame si na to človek zvykne. Existujú tam schémy, postupy a myšlienkové pochody, a nápad, ktorý človek potrebuje, v istej chvíli príde. Je to aj vec praxe.

Prečo si odišiel z reklamky?

Prišiel som na to, že som v reklame vyplytval svoje možnosti. Je to práca, ktorá vie byť veľmi vyčerpávajúca. Keď si človek nedá pozor, môže ho dokonca zomlieť, najmä vtedy, keď má pocit, že je génius alebo že reklama dokáže zmeniť svet, čo nie je pravda.

Áno, sú ľudia, ktorí reklamu reálne cítia ako svoje poslanie a ja ich obdivujem, pretože ja som to tak nikdy necítil. Je síce divné, že o tom hovorím v minulom čase, keďže neviem, čo budem robiť, ale v zásade som to vždy bral len ako prácu.

Je to síce práca, ktorá ma bavila a ktorá mi umožňovala používať hlavu a obklopila ma múdrymi, nadanými a rozhľadenými ľuďmi, ale vždy to bola len práca. Tým som si zároveň aj strážil svoje psychické zdravie a vďaka tomu som tam vydržal sedem rokov, čo je naozaj veľa. Nakoniec som narazil na to, že som tam už nemal čo robiť.

Predstavy o mojom kariérnom raste sa so svetom reklamnej agentúry nespájali a ani som nemal méty, ktoré som chcel v tejto oblasti dosiahnuť. Povedal som si, že ak chcem ešte niekedy zmeniť svoje smerovanie, tak teraz. Teraz mám 35 rokov a v 40 sa to robí výrazne ťažšie. Veľmi pekne a priateľsky sme sa s kolegami rozišli a bolo to super.

Ako si sa vlastne k reklame pred siedmimi rokmi dostal? Prečo si sa nikdy nevenoval prekladateľstvu, ktoré si vyštudoval?

Naozaj by ma bavilo prekladať umeleckú literatúru a myslím si, že by som to robil veľmi dobre. Len je to, bohužiaľ, veľmi zle zaplatené a človek väčšinou skončí pri preklade plastových okien. Hlavne pri poľštine, ktorú som študoval. Keď som končil školu a písal som diplomovku, perspektíva, ktorá sa mi otvárala, znamenala, že by som si zarobil akurát tak na chleba s maslom.

Už vtedy som písal blogy na humno.sk, portál, ktorý viedol Rado Ondřejíček a ktorý dnes už neexistuje. Rado bol kreatívny riaditeľ agentúry Jandl a jedného dňa mi v mojej neradostnej životnej perspektíve napísal, či som niekedy rozmýšľal o tom, že by som bol copywriter. Povedal som mu, že som nad tým neuvažoval, ale že keď mi vysvetlí, čo to je, tak budem určite súhlasiť. Veľa času som totiž trávil v zahraničí a keď už som bol doma, nepozeral som televízor a už rozhodne nie reklamy.

Stretli sme sa v Bratislave, prechádzali sme sa v Medickej záhrade a ja som sa ho spýtal, či mi už konečne povie, čo budem robiť. On povedal, že: „Budeš vymýšľať veci a 95 % toho, čo vymyslíš, skončí v koši.“

Prvý polrok, čo som do agentúry prišiel ako junior copywriter, som reklame nerozumel a vôbec som ju nevedel robiť. Myslel som si, že ma vyhodia, no udržal som sa zubami-nechtami najmä tým, že som vedel pomerne dobre a rýchlo prekladať. Časom som sa naučil, čo mám robiť, ako to mám robiť a čo ľudia odo mňa očakávajú.

Samo Marec blog
Foto: Šimon Šiplák

Teraz už pozeráš v televízii aj reklamy?

Predtým som pozeral skoro iba reklamy (smiech) a väčšinou som ich videl ešte predtým, ako skončili vo vysielaní. Úprimne sa čudujem ľuďom, ktorí sledujú programy prerušované reklamami. Jasné, že sledujem kampane, ktoré hýbu svetom, veď to vlastne bola aj moja práca, ale v televízii ich už vidieť nemusím. Dokonca aj svoje práce mi stačí vidieť raz. (smiech)

Máš predstavu o tom, koľko blogov si už napísal?

Keď zoberiem články, ktoré nevyšli v novinách, tak 1000 je podľa mňa reálne číslo.

A pamätáš sa na ten moment, keď si začal byť masovejšie čítaný?

Išlo to postupne. Začal som písať a vôbec nikoho to nezaujímalo. Potom prišlo obdobie prvej Ficovej vlády, keď sa o ňom písalo veľmi veľa článkov. K tejto vlne som sa pridal aj ja, ale bola to nuda, lebo každý písal o tom istom. Až počas štúdia v Krakove som zistil, že by som mal písať presne o tom, čo žijem a čo zažívam. Našiel som si to svoje, vďaka čomu som mohol byť výnimočný.

Sranda je, že moje najčítanejšie články sú zlé. Napríklad legendárny článok o Modrom z neba, ktorý sa po rokoch ešte aj dnes objaví na internete a má možno 300 000 čítaní, človeku do života nič nedá. Napísal som ho reálne za polhodinu po tom, čo sme s kamošom dopozerali Modré z neba a vypili sme pri tom tri fľaše vína.

Svoje články, ktoré považujem za najlepšie, však vôbec nepatria k najčítanejším. Naposledy sú to reportáže z Balkánu o miestach, na ktorých som reálne bol a nebol tam každý. V takomto článku vieš povedať ľuďom niečo, o čom možno nevedia.

Keď narazíš na svoj starý blog, o ktorom si myslíš, že nie je dobrý, zmažeš ho alebo ho necháš tak?

Prvý blog, ktorý som v živote napísal a ktorý je stále na SME, sa volá Skarface boli včera úžasní a ja ťa veľmi milujem. Tento text je o tom, ako som bol na koncerte Skarface, vypil som pár pív, prišiel som domov opitý, chcel som frajerke na Erazme napísať, ako veľmi ju milujem a nemal som kredit. Je to veľmi zlý článok.

Keď niekedy deckám rozprávam o tom, ako som začínal, prečítam im tento článok bez toho, aby vedeli, že je môj. Oni ho, samozrejme, zvozia a ja im vtedy poviem: „No vidíte! A toto je vôbec prvý článok, ktorý som napísal na internet.“

Samo Marec bloger
Foto: Šimon Šiplák

Teraz píšeš o rôznych spoločenských témach, o politikoch, ale v poslednej dobe sú to najmä fašisti. Prečo?

Po prvé preto, lebo si myslím, že je to pre Slovensko momentálne najväčšie nebezpečenstvo. Raz si myslím, že to bude v pohode a potom si o dva týždne poviem, že to ide úplne do prdele. V hlave mám dokonca scenár, v ktorom sa fašisti reálne dostanú k moci.

A po druhé sa o nich píše veľmi dobre, lebo sú smiešni. Odhliadnuc od ich názorov sú hlúpi, robia hlúposti a píšu hlúpe veci. Keď ich človek nedajbože zatiahne do diskusie, tak je to ešte hlúpejšie. Je to vďačný materiál.

Dostávaš od nich osobné vyhrážky?

Jasné. Napríklad od známeho pána zo Spišskej Belej, ktorý sa vyviezol džípom na Tomášovský výhľad, svoj profil mal plný fašistických hlúpostí a Janko Benčík o ňom napísal blog. Zavesil som ho na svoj profil a on sa mi neskôr reálne vyhrážal, dokonca mi poslal video z auta, ako si po mňa ide.

Vec sa má tak, že keď som v Bratislave alebo doma v Tatrách a on je v Spišskej Belej, ja sa ho nebojím. No napríklad Jánovi Vojtaššákovi, chalanovi zo Spišskej Belej, ktorý ho takisto zdieľal na Facebooku, sa vyhrážal, že mu odtrhne hlavu, čo je podstatne menšia sranda.

Blogy píšeš ako spôsob, ako zo seba niečo dostať alebo chceš medzi ľuďmi robiť osvetu?

Týždňové zhrnutia politiky, ktoré píšem teraz, sú čistá psychohygiena. Mám pocit, že sa tu dejú také absurdné veci, že to zo seba potrebujem dostať. A píše sa to samé. Píšem to pre seba a keď to dám na blog, určitý presah na ľudí to má. Nikdy sa to nedeje tak, že by mi do diskusie niekto napísal: “Panebože, Samo, dobre si to napísal, zmenil som názor, odteraz som iný človek.” Ľudia, ktorí menia názor, ho menia postupne a potichu. Tí do diskusie nanapíšu nič.

Samo Marec rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Sleduješ diskusie poctivo?

Nie, ja ich len vždy zabudnem vypnúť. (smiech) Ak by som ich čítal a nedajbože sa nimi zaoberal, bolo by to veľmi veľa zbytočnej energie.

Keď ale cítim, že človek je otvorený diskusii, nebránim sa argumentácii. Mrzí ma len, že sa v opačných prípadoch často rovno uchyľujem k irónii. Argumenty však podľa mňa na človeka, ktorý je presvedčený o svojej pravde, nezaberajú. Môžu síce zmeniť názory ľudí, ktorí si ich prečítajú neskôr, no myslím si, internetová diskusia sa väčšinou skôr zdegeneruje.

Dostal si sa niekedy do situácie, v ktorej si nevedel argumentovať?

Asi ani nie. Základný problém v diskusii, či už s voličom extrémistov alebo so zarytým veriacim je, že sa navzájom v argumentácii nestretávame. V istom bode sa dostaneš k tomu, že tomu človeku nevieš niečo vyargumentovať, lebo hovoríte iným jazykom.

Je téma, na ktorú si expert?

(smiech) Viem písať dobré recenzie o knižkách a celkom dobré články o športe, lebo o ňom disponujem veľkým množstvom zbytočných informácií. Napríklad viem, že sezóna 1998/99 bola v španielskej lige perfektná a titul vyhral klub, od ktorého to nikto nečakal. O tom by som vedel napísať 10 strán, ale čo s tým? Môžem z toho jedine vyrobiť konštruktívny článok s príbehom, do ktorého pridám trošku ňuňu a nájdu sa ľudia, ktorých to zaujme.

A je téma, do ktorej by si sa vôbec nepúšťal?

Ekonomika. Uvedomujem si, že sú veci, ktorým nerozumiem a snažím sa do nich nepúšťať. Veľakrát som to neustrážil, napísal som blbosť, ale snažím sa už dávať si pozor a nevyberať si stranu, ak to nie je nutné.

Samo Marec blogy
Foto: Šimon Šiplák

Bývaš síce v Bratislave, no pochádzaš z Vysokých Tatier. Vieš teda z prvej ruky, aká je tam situácia. Dokážeš pochopiť ľudí, ktorí si myslia, že extrémisti sú alternatíva?

Veľmi s nimi nesúhlasím a podľa mňa je celý ich myšlienkový pochod nesprávny, ale rozumiem im. Nie je to tam dobré, a to nehovorím len o spolužití s Rómami, ale tiež o sociálnej situácii. Veľmi veľa rodín je nekompletných preto, že jeden rodič pracuje niekde v zahraničí. Keď niekto zarába 600 eur, musí rozmýšľať, či dieťa vôbec môže poslať na výlet, a potom vidí, čo sa robí s miliónmi v najvyšších kruhoch, tak úplne rozumiem, že je nahnevaný.

Ľudí na Slovensku trápi černoch v letáku alebo tvar uhoriek, ktorý vraj diktuje EÚ. Čo sú podľa teba tie pravé problémy, ktoré by nás mali trápiť?

Myslím si, že Slovensko je reálne bohatá krajina. Dobre, nie sme číslo jeden v inováciách, máme tu len fabriky, čo nie je bohvieaký prínos, ale vyrába to peniaze. A mám pocit, že ľudia si to až tak neuvedomujú. Je obrovská medzera medzi tým, koľko bohatstva sa tu vyprodukuje a ako sa to odráža napríklad vo verejných službách. Úplne najhoršie sú dva prípady – zdravotníctvo a školstvo.

Žijeme v cca 35. najbohatšej krajine na svete a nie je možné, aby si si do nemocnice nosil toaletný papier. Školstvo je katastrofálne a absolútne nezodpovedá požiadavkám doby, a to robí obrovský prúser do budúcnosti, pretože produkuje ľudí, ktorých škola nepripraví na to, čo ich čaká v živote. Toto sú reálne problémy.

Na jednej strane sa hrdíme, akí sme národniari a na druhej strane necháme ničiť svoju krajinu, lesy, prírodu. Prečo sme podľa teba takí?

Na nacionalizme mám rád to, že podľa jeho teórie je každý národ najlepší na svete. To je strašne super. Žiaden národ o sebe nepovie nič zlé. Nepovieme, že sme skúpi a kradneme a že nevieme, čo s touto krajinou. Otázka potom je, že aký veľký je rozpor medzi tým, čo hovoríš a medzi realitou.

Keď si už spomínala lesy, tak tu neviem, čo ľudia čakajú. Máš kopec, pod ním je dedina, z kopca vyrúbeš celý les a keď príde dážď, tak pánbožko ťa nezachráni. Toto sa deje plus-mínus desať rokov, občas sa o tom aj napíše, ale inak nič. Potom prídem domov, z Vysokých Tatier sa pozriem smerom na Nízke Tatry a tam je každý rok menej lesa. Nerozumiem tomu. Môžeme o sebe hovoriť, že sme srdeční a pohostinní, ale super by bolo, keby sme si ako národ vedeli zastať miesto. Ľudia by sa mali oveľa viac zapájať do verejných vecí.

Vyrastal si vo Vysokých Tatrách. Vnímaš vďaka tomu citlivejšie, že sa z nich stáva lunapark?

Na jednej strane tam máme národný park a krásnu prírodu, ktorá by mala ostať taká, aká je. Na druhej strane sú tam turisti, ktorých odtiaľ nevyženieme a Vysoké Tatry z nich žijú. Ako by mal vyzerať kompromis? Problém je ten, že nikto nevie povedať, ako to vlastne chceme. Čo sú Tatry? Národný park, turistické stredisko či lunapark? Aké je ich poslanie? Nikto sa nevie dohodnúť.

Určite je prúser, keď J&T vyrubuje v najvyššom pásme ochrany. Nemám ich rád, ale odkedy vstúpili do Vysokých Tatier, služby sa reálne zlepšili. Dovtedy tam nebol systém, každý si šéfoval na svojom piesočku.Teraz prišiel jeden moloch, ktorý to zobral pod seba a zrazu to funguje.

Som smutný skôr z toho, že lykožrút reálne ničí les. Minule som išiel na Hrebienok, na Rainerovi chatu a dolina zrazu vyzerala inak, ako som si ju pamätal. Kedysi to bolo plné stromov, všetko bolo zelené a ja som tam vošiel a všetko bolo sivé a popadané. Z toho som smutný.

Z čoho si na Slovensku šťastný? Na čo si hrdý?

Hrdý nie som asi na nič, lebo tento koncept mi je trocha cudzí. Som rád, že tu žijem, rád pomôžem, ale nepričinil som sa o nič, na čom by som mal byť hrdý. V lepších chvíľach si myslím, že Slovensko dokázalo ultra veľa vecí. Keď sa spätne pozrieme na 20. storočie, tak ono nebolo jednoduché. Moja babka sa narodila za 1. republiky, prežila II. svetovú vojnu, Slovenský štát, komunistov, revolúciu, federáciu, Slovensko, Mečiara, Dzurindu a ono to nakoniec dopadlo dobre.

Politici sú len epizodické postavy, ale ako krajina máme dobrý smer. Sme v Európskej únii, máme Euro, cestujeme hocikam, sme súčasťou civilizovaného sveta a sme tam, kde sa žije najlepšie.

Samo Marec
Foto: Šimon Šiplák

Veľa ľudí má pocit, že ťa vďaka tvojim blogom pozná, ale je niečo také, čo o tebe nevieme?

Že absolútne neviem variť? (smiech) Alebo že keď chodím plávať, najprv si namočím ľavú nohu, potom pravú, ešte okuliare a až tak idem do vody.

Kto je pre teba vzor, inšpirácia v slovenskej žurnalistike?

Nepovažujem sa za žurnalistu, z mojej strany je to skôr freestyle. Páči sa mi štýl Petra Schutza, aj keď vie napísať blbosť. Michal Havran má briskné myšlienky, ale veľmi často s ním nesúhlasím. Andrej Bán píše super reportáže. Špička je Ryszard Kapuściński, legendárny poľský reportér. Keď sa aspoň do šesťdesiatky naučím písať tak ako on, budem spokojný.

Na Slovensku prakticky neexistuje konkurencia, preto je to aj super krajina. Nemusíš tu robiť veci úplne najlepšie, stačí, že to robíš o kúsok lepšie a všetci sú z toho hotoví. To som minule vysvetľoval svojim rodičom o sebe. (smiech)

Na toto sa ešte musím opýtať. Napísal si knihu, o ktorej si v jednom blogu napísal, že nie je dobrá a že ju ľudia nemajú čítať. Prečo si to myslíš?

Lebo je zlá. (smiech) Mika Rosová ju nedávno recenzovala (dúfal som, že sa to nikdy nestane), preto som si ju zas prečítal. Síce ju už úplne nehrabem do zeme, ale stále si nemyslím, že je dobrá. Dalo sa to napísať lepšie. Problém je, že nemám fantáziu a veľa vecí som si požičal z toho, čo sa reálne stalo.

Díky, Samo.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

bloger blogy copywriting samo marec