Zuzana Pacáková: Je dôležité, aby sa kultúra rozvíjala aj v menších mestách

Veľa mladých ľudí sa mobilizuje, sú aktívni a vytvárajú zaujímavé projekty.

Baška Ilić

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Zuzana Pacáková je milovníčka umenia a tiež zakladateľka a umelecká riaditeľka unikátneho festivalu Biela noc na Slovensku. Sedem rokov žila v Paríži. Na prestížnej univerzite Sorbonne získala dva tituly z koncepcie a riadenia kultúrnych projektov a z vedy a techniky vystavovania a kurátorských štúdií súčasného umenia.

Patríš k Slovákom, ktorí vyštudovali top univerzity vo svete, no vrátili sa na Slovensko. Čo ťa pritiahlo naspäť?

Hlavne pocit, že u nás ešte stále chýba veľa vecí a ja chcem prispieť k ich rozvíjaniu. Doma som užitočnejšia a môžem robiť veci, ktoré sú na západe už dávno spravené. V čase, keď som zvažovala svoj návrat, boli pojmy ako súčasné umenie či verejný priestor u bežného Slováka, neodborníka, takmer neznáme. Výzva bola hodená.

Z Paríža si k nám priniesla aj Bielu noc. Čím ti tento projekt učaroval, že si sa ho rozhodla zorganizovať na Slovensku?

Svojou neuveriteľnou atmosférou. Možno to znie ako klišé, ale ja som dovtedy nikdy nevidela mesto tak plné energie, umenia, ľudí, dialógov, nevšednosti. Chcela som tak vidieť aj svoje mesto. Podarilo sa.

Pacáková
Foto: Šimon Šiplák

Čo všetko obnášalo rozbehnúť projekt takýchto rozmerov u nás?

Na začiatok veľa odvahy a chuti. Neskôr aké-také skúsenosti a poznatky. A potom zas tá odvaha a chuť pokračovať. Začiatok bol, paradoxne, celkom jednoduchý. Vybavila som licenciu v Paríži (ešte ako študentka a Parížanka), oslovila vedenie EHMK (Európske hlavné mesto kultúry), napísala grant, vybrala diela a vhupla do organizácie. Oveľa ťažšie a zložitejšie bolo festival udržať pri živote, čo sa týka hľadania financií (po období EHMK), stúpajúceho rozsahu a čoraz náročnejšej produkcie a v neposlednom rade stúpajúcej kvality diel.

Mimochodom, ako hodnotíš EHMK 2013? Aký vplyv to malo na Košice?

Určite veľký. Okrem toho, že sa zrenovovali schátralé budovy v meste a vybudovala sa naozaj kvalitná kultúrna infraštrutúra (na Slovensku dodnes ojedinelá), umenie a kultúra zarezonovali u širokej verejnosti. Ľudia a média sa o kultúru začali zaujímať, vzniklo mnoho zaujímavých projektov a združení, mnoho umelcov sa prisťahovalo do mesta… Veci sa naštartovali a to je dôležité. Avšak žiaden zázrak sa nekonal. Sme stále na začiatku a až čas ukáže, aký to malo reálny dopad a význam.

Poďme ale naspäť k Bielej noci. Ako vnímaš jej pôsobenie na Slovensku za posledné roky?

Bolo to celkom zložité obdobie. Po skončení EHMK sme bojovali s rozpočtom a zvažovali, čo ďalej. Nemusím tu asi vysvetľovať, ako ťažko sa na Slovensku zháňajú peniaze na kultúru a aký nákladný je festival týchto rozmerov, založený na digitálnom umení a najnovších technológiách. Spravili sme strategické rozhodnutie a rozšírili festival do Bratislavy. Bol to risk, ale nakoniec sa to podarilo a stal sa z nás celoslovenský festival, najväčší svojho druhu na Slovensku, čo nám umožnilo zvýšiť atraktivitu podujatia pre eventuálnych celoslovenských partnerov.

Tento rok pripravujeme viac než 100 umeleckých projektov, z toho mnoho premiérových. Avšak je to aj veľká zodpovednosť. Snažíme sa každým rokom produkovať viac vlastných diel, podporovať tvorbu slovenských umelcov a zároveň prinášať to najlepšie zo svetovej scény. Stále bojujeme s rozpočtami, náklady každým rokom stúpajú a nájsť financie je čoraz komplikovanejšie.

Pacáková Biela noc
Foto: Šimon Šiplák

Máme na Slovensku dostatok domácich autorov, ktorí dokážu konkurovať svetovej špičke?

Sme malá krajina s malou kultúrnou infraštruktúrou a zďaleka nie ideálnymi podmienkami pre umeleckú tvorbu, čo sa, samozrejme, odráža aj na umeleckej kvalite.

Dokážu podľa teba umelci na Slovensku vyžiť z umenia?

Nedokážu. Vizuálni umelci určite nie. Trh s umením u nás nie je. Výtvarné umenie sa nepredáva. Štátne galérie majú poddimenzované rozpočty na nákup súčasného umenia, súkromných galérii je málo, lebo je málo zberateľov a umelci sú tak odkázaní na rôzne granty, prípadne umenie robia popri práci, ktorá ich živí.

Ako vnímaš súčasnú dostupnosť kultúrnych a umeleckých podujatí na Slovensku?

Stále čoraz lepšie. Veľa mladých ľudí sa mobilizuje, sú aktívni a vytvárajú zaujímavé projekty. Samozrejme, ešte stále je to veľmi centralizované. Je dôležité, aby sa kultúra rozvíjala aj v menších mestách.

Máš pocit, že sa Slováci zaujímajú o umenie?

Biela noc nie je správny príklad. Áno, my o návštevníkov nemáme núdzu, pretože ide o atraktívny festivalový formát, ktorý ponúka zážitok a silné vizuálne diela. No v porovnaní so západnými krajinami sme ešte stále na začiatku a nemôžem povedať, že by sme sa ako krajina nejak extra o umenie zaujímali. Umenie je ešte stále marginalizované a nie je bežnou súčasťou nášho dňa, voľného času či vzdelávania. Ale nie som pesimista, zlepšujeme sa.

Biela noc
Foto: Šimon Šiplák

Akým spôsobom môžeme budovať vzťah k umeniu a kultúre u detí a v rámci spoločnosti?

To je zložitá otázka. Treba začať u detí, vybudovať novú generáciu kultúrnych ľudí, ktorí uprednostia návštevu galérie, kina, koncertu či divadla pred prechádzkou v obchodnom dome. To sa udeje výchovou, zmenou systému školstva, zlepšením kultúrnej ponuky, zvýšením záujmu politikov a sponzorov o kultúru, zlepšením podmienok pre tvorbu domácich umelcov. Je to taký začarovaný kruh.

Môžeme sa v tomto naučiť niečo od Francúzov?

To sa ťažko takto škatuľkuje. Ale sú viac slobodnejší. Voľný čas trávia s priateľmi v kaviarňach, galériách, na piknikoch, v parku… Parížania milujú mesto, svoj verejný priestor zveľaďujú, nie je to priestor nikoho ako u nás, ale miesto pre všetkých.

Akú rolu hrá umenie v tvojom vlastnom živote?

Rolu každodennú. Dnes je, našťastie, umenia veľa aj v každodennom živote, ak má človek oči otvorené a vyhľadáva miesta a ľudí, ktorí umenie nosia, šíria, hovoria o ňom. Deň s umením je krajší, veselší, pestrejší, farebnejší.

Zuzana Biela noc
Foto: Šimon Šiplák

Čo pre teba osobne znamená Biela noc?

9 rokov tvrdej práce. Splnený sen. 365 dní hľadania a rozmýšľania kvôli jednej noci. Spoznávanie skvelých ľudí. Nekonečné objavovanie a učenie sa. Pohľad na známe miesta iným okom. Veľa trpezlivosti a kompromisov. Sťahovanie do Košíc. Sťahovanie do Bratislavy. Šteklenie v bruchu. Veľa káblov. Septembrovú nespavosť. Lozenie po strechách a lešeniach. Prácu v exceli. 4126 neprečítaných mailov. Niekoľkohodinovú premenu mesta.

Čoskoro začína 8. ročník, na čo sa osobne tešíš najviac ty?

Tento ročník je a bude pre mňa špeciálny, pretože poprvýkrát ho budem tráviť s našim dvojmesačným synom. Je o to ťažší a bude o to čarovnejší. Čo sa týka umenia, teším sa na každé jedno dielo, ktoré sa z e-mailov premení na skutočnosť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Biela noc umenie