Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Lekár a aktivista Sawkat Choudhury žije na Slovensku viac ako 30 rokov. Je vedúcim lekárom transfúznej služby v Bratislave – Ružinove. Mimo toho pôsobí ako dobrovoľný aktivista vo viacerých občianskych združeniach a organizáciach, napríklad Amnesty International Slovensko, Priatelia zeme alebo CEPA.

Ako ste sa ocitli na Slovensku?

V roku 1984 som dostal štipendium od vtedajšieho Československa. V tom čase bola v Bangladéši vojenská diktatúra a väčšina vysokých škôl bola zatvorená. Jediná možnosť, ako študovať ďalej, bola vycestovať. Počas toho, čo som si plnil prvotný cieľ, ktorým bolo štúdium medicíny, som si začal uvedomovať, že sa cítim viac doma tu. Človek mení svoj pohľad na život a mne ako liberálnemu človeku, ktorý má rád renesančné a humanistické hodnoty, začal byť životný štýl tu bližší ako ten v Bagladéši.

V európskych sekulárnych a solidárnych spoločnostiach sa cítim lepšie. 10 rokov po príchode na Slovensko počas postgraduálneho špecializačného študia som sa zoznámil s manželkou, ktorá je Slovenka. Ako lekár by som bol bohatší v Bangladéši, no peniaze nie sú jediný faktor pri rozhodovaní o tom, kde a ako chce človek žiť. Mám Slovensko rád vďaka manželke, rodine, priateľom, kolegom a cítim sa tu ako doma. Po viac ako 30 rokoch môžem povedať, že som aj Slovákom.

Akým spôsobom sa budovala vaša dôvera voči novej krajine?

Každý príchod do novej krajiny prináša zmiešané pocity. Je to dynamický proces a zásadou je poznať jazyk a komunikovať s ľuďmi. Treba byť otvorený, hovoriť o sebe a svojej kultúre, no zároveň zachovať rešpekt k miestnym, ktorí tvoria väčšinu. Až potom môžu prísť na rad pojmy ako dôvera. Nikdy to nie je úplne ružové, ale ani úplne zlé. Vždy sa nájdu dobrí aj zlí ľudia, no chvalabohu, tých dobrých je zatiaľ viac. Ak má aj človek zlú skúsenosť, nemal by ju ihneď poňať ako určujúcu.

Aký je váš pohľad na integráciu prisťahovalcov?

Prisťahovalcom sa občas vyčíta, že nechcú opustiť svoje zvyky a tradície. Človek musí prijať určitý stupeň integrácie, no nemôžeme čakať úplnú asimiláciu a stratu inakosti, to sú nereálne očakávania. Aj v rámci jednej spoločnosti máme rôznych ľudí, niekto je napríklad vegetarián, iný je vegán, ďalší zas mäsožravec. A teraz, ktorý je ten správny a „normálny“? V rámci čoho sa má prisťahovalec integrovať?

Žil som v Bratislave, kde som počul slovenčinu, maďarčinu, východniarčinu, záhoráčtinu a niekto odo mňa chcel, aby som sa integroval. Povedzte mi, k čomu? Rôznorodosť vo vnútri populácie je tak vysoká, že i ten, kto tu dlhodobo žije, je integrovaný iba v rámci určitej rôznorodosti, ktorá je tu prítomná. Aj cudzinec musí tieto rôznorodosti akceptovať, a prijať novú kultúru so všetkými jej variácami, v opačnom prípade nie je skutočne integrovaný.

Integrácia je ako obojsmerná koľajnica, svoju úlohu má aj väčšina aj menšina, aj domorodý, aj imigrant. Nie je možné hodiť zodpovednosť iba na jednu skupinu. V čase globalizácie musíme vedieť nájsť správnu komunikáciu.

Ani identita nie je nikdy iba jedna. Identita môže byť náboženská, profesná, sociálna, národnostná či rasová. V Európe vnímam určitú zaslepenosť, čo sa týka národnej identity, s ktorou súvisí i európska história. Dnes tu máme pocit ohrozenia z imigrantov, pričom európske národy v celej histórii ľudstva migrovali medzi kontinentami najviac. Kolonializovali skoro celý svet a ich potomkovia sú väčšinou na ďalších troch kontinentoch.

Niektoré krajiny strednej Európy na jednej strane chcú výhody spoločnej Európy, no nechcú znášať dôsledky európskej histórie a jej zahraničnej politiky. Nie som zástancom nekontrolovanej migrácie. Musí byť kontrolovaná, aby bola v súlade s ekonomickými možnosťami a prioritami danej krajiny. No šírenie strachu a histérie nikomu neprospeje. V čase globálnej konkurencie, inovácie a deľby práce je to populistický a krátkozraký prístup.

Sawkat Choudhury
Foto: Šimon Šiplák

Keď porovnáte spoločnosť na Slovensku, do ktorej ste vtedy prišli s tou dnešnou, v čom vnímate najväčší rozdiel?

Politické zriadenie vtedy neumožňovalo vycestovať či vyjadrovať politické názory. Štát síce poskytoval určité istoty, ktoré sme my v krajinách tretieho sveta nemali, no za cenu obmedzovania osobnej slobody mi to prišlo dosť neadekvátne.

Čo ma vtedy zarážalo, bolo, že západná a východná Európa o sebe navzájom nič nevedeli. Medzi študentmi som mal priateľov z oboch blokov a bolo priam zarážajúce, že žijú tak blízko pri sebe, no vedia o sebe tak málo alebo v tak pokrivenej rovine. Čo je najhoršie, toto pokrivené vnímanie napriek pádu železnej opony pokračuje dodnes, no v inej miere a inou formou.

Akou formou?

Je to nedorozumenie a sklamanie očakávaní jednej aj druhej strany. Západná Európa mala od nás určité očakávania, no vývoj po 89. mal vo východnej Európe svoju dynamiku a nie všetko šlo takým smerom, ako si to mnohí predstavovali. Západ zostal zaskočený – ved‘ sú to Európania, vyzerajú ako my, žijú tu, kde my, ako to, že u nich nefunguje ten systém, čo u nás? Odrazu prekvapenie – východná Európa rozkráda naše peniaze.

V nových východných krajinách je obrovské sklamanie. To, čo očakávali s ekonomickou reformou a vstupom do EÚ, sa nenaplnilo. Niektorí dokonca začali prehrávať v novom systéme a začali hľadať nepriateľov v EÚ.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Môže pomôcť nástup mladšej scestovanejšej generácie?

Podstatná je výchova a to, ako spoločnosť bude vychovávať následujúce generácie. Či ich bude viesť k demokracii, solidarite, právnemu štátu, slobode prejavu, pomoci slabším, ktorí v trhovom mechanizme zaostávajú. Musíme sa postarať o slabších, aby neprepadli na úplné dno.

Dôležitá je snaha každého člena spoločnosti, politika i občianskeho aktivistu angažovať sa a neočakávať, že niečo sa dosiahne ihneď zavedením systému, ku ktorému ľudia neboli vedení. V takom prípade nastane sklamanie, ktoré vedie vo vkladanie dôvery do rúk populistom. Nie iba cestovanie, ale ľudia a zložky tejto krajiny musia sami proaktívne postupovať, aby nastala zmena.

Sawkat Choudhury
Foto: Šimon Šiplák

Prečo je podľa vás napriek globalizácii xenofóbia na vzostupe?

Xenofóbia má počiatky v kmeňovej spoločnosti, v ktorej sa kmene vyčleňovali oproti iným kmeňom. Keď sa vyskytol nový kmeň, v pôvodnom sa vytvorila súdržnosť a identifikácia seba so svojím kmeňom, ktorá mala svoju funkciu a bola v podstate neškodná.

Problém však nastáva, keď niekto xenofóbiu začne zneužívať pre politické účely alebo predávanie svojich novín. Vtedy sa to začne šíriť ako oheň, ktorý je v malom množstve neškodný, no keď prepukne v požiar, nastáva problém. Odpoveď je preto v našich rukách, či sa rozhodneme xenofóbiu alebo predsudok zneužiť pre svoj účel. Žiaľ, v mnohých krajinách dochádza k zneužívaniu primitívnych pocitov, ktoré dostávajú svoje politické a spoločenské krytie, teórie a konšpirácie.

Chcete tým povedať, že xenofóbia je prirodzená?

Prirodzená je, keď výchovou zabránime, aby prerástla v niečo väčšie. Napríklad bitky v škole medzi chlapcami sú niečo pudové, teda prirodzené. Avšak prirodzená by mala byť aj naša snaha dostať to pod kontrolu a viesť deti k tomu, že takéto správanie nie je správne a veci sa dajú riešiť aj inak, bez násilia. Kľúčové je nastavovať spoločnosť výchovou a zákonmi. Fandiť nejakému futbalovému klubu a byť futbalový chuligán nie je to isté.

Ako to bolo so získavaním si dôvery pacientov po tom, čo ste začali vykonávať lekársku prax?

Základnou hybnou silou akejkoľvek fóbie alebo strachu je neznalosť. Môj problém mal veľmi jednoduché riešenie. Ako prvú vec som novému pacientovi na začiatok povedal o sebe. Kto som, odkiaľ som, kde som študoval. Hoci na lekárskej škole sme sa učili, že v prvom rade sa máme spýtať, čo pacienta trápi, rozhodol som sa, že zmením poradie. Po tom, čo pacient vie niečo o mne, má pocit, že mi chce povedať o to viac o svojich problémoch. To fungovalo v minulosti a funguje to i dnes.

Sawkat Choudhury
Foto: Šimon Šiplák

Sme podľa vás dostatočne angažovaní v humanitárnych krízach vo svete?

Veľmi málo oproti tomu, koľko by sme boli schopní robiť. Slovensko nie je chudobná krajina a ako člen EÚ by sa svojou ekonomickou a politickou silou mohla angažovať oveľa viac. Občas je mi ľúto, že Slovensko hľadí tak veľmi do seba. Je mnoho iných krajín, ktoré sú rovnako malé, no oveľa viac angažované.

Môžete ich konkretizovať?

Napríklad Írsko či Nórsko, ktorých aktivity nájdete v Afrike i latinskej Amerike. A nejde iba o humanitárne, ale aj diplomatické aktivity. Očakávať, kedy my budeme na úrovni ako Švajčiarsko, a až potom začať niečo robiť a pomáhať, to je scestné. Človek by mal pre druhých robiť, čo môže a nie čakať, kedy bude na to pripravený a zabezpečený. To je trochu alibistické.

Čo ako jednotlivci alebo spoločnosťna Slovensku dokážeme spraviť pre ľudí, ktorí trpia vo svete?

Záujem a angažovanosť. Ak nemáte záujem, netušíte, čo ten druhý potrebuje a ako môžete spolupracovať. Ak nebudeme mať záujem my o iných, nebudú mať záujem ani iní o nás. Argument, že sme malý národ, je veľmi slabý. Malosť môže byť dokonca výhodou. Ekonomicky a vojensky veľkých štátov sa ostatné krajiny boja, no malé štáty môžu priniesť skutočne kvalitnú pomoc. Napríklad pri riešení občianskych vojen predávať zbrane do problémových krajín, je podľa mňa zločin.

Čo by sme sa mohli my na Slovensku naučiť od rozvojovej krajiny ako je Bangladéš?

Bangladéš je veľmi mladá krajina. Takmer celú svoju históriu bolo súčasťou Indie, preto mnohé indické veci sú zároveň bangladéšske. V súčasnosti prúdi z Bangladéša do sveta najmä veľké množstvo textilných produktov. Svetu však ponúka aj iné zaujímavé koncepty, napríklad zachovávanie materinského jazyka, ktorého dôležitosť je v Bangladéši oslavovaná 21. februára a OSN tento deň povýšil na globálnu úroveň a vyhlásil ho za Medzinárodný deň materinských jazykov. Ďalej finančná služba „mikrofinancie“ (or. Grameen Bank) pre chudobných, za ktorú dostal bangladešsky banker Yunus Nobelovu cenu a aktuálne sú rošírené aj v krajinách po celom svete.

Tento rozhovor vznikol v spolupráci s festivalom [fjúžn] a Nadáciou Milana Šimečku.

dovera fjuzn meet the heroes rozhovor sawkat choudhury