Tibor Patay: Absolútne neplatí, že za hranicami je všetko lepšie ako na Slovensku

Stret odlišných kultúr nie je nič, z čoho by sme mali mať strach.

26. 6. 2019

Tomáš Štolc

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Tibor Patay je režisér cestovateľko-gastronomického dokumentárneho seriálu Cestou necestou, ktorý pravidelne vysiela RTVS. Pred jeho vznikom pracoval v produkčných tímoch najznámejších slovenských televízií, z ktorých odišiel kvôli svojej vášni v cestovaní. Pri svojich potulkách svetom vyhľadával miestne tradičné jedlá a keďže jeho skúsenosti ho predurčovali na prácu s kamerou a obrazom, rozhodol sa spojiť svoju vášeň a prácu. Dnes cestuje a tvorí zároveň, pričom sa snaží ľuďom nielen priblížiť život v cudzine, ale dodať im aj odvahu odbúravať predsudky voči iným kultúram. 

Len pred pár dňami si sa vrátil na Slovensko. Ktorú krajinu si navštívil?

Bol som v Thajsku takmer celý mesiac. Spojil som pracovnú cestu so súkromnou a popri rodine som sa venoval príprave nakrúcania. Išli sme tam spolu s rodinou, keďže mám voči nim celkom veľký dlh, čo sa týka spoločne stráveného času .

Práci som sa však nevyhol, pretože nasledujúce časti dokumentu budú o živote Slovákov z ďalekej Ázie a musel som pripraviť mnoho vecí na nakrúcanie. Takže to bol klasický model dovolenky, ale poňatý netradične.

Dokážeš si cestovanie užívať, aj keď je hlavným dôvodom tvojich ciest práca a nie oddych?

Pravdou je, že dnes už cestujem primárne kvôli práci. Je to však výsledok toho, že sa mi podarilo vytvoriť si prácu, ktorá mi cestovanie umožňuje a je jej neoddeliteľnou súčasťou. Doslova sa mi podarilo splniť si jeden zo svojich snov – cestovať a živiť sa tým.

Dlhšiu dobu si strávil za hranicami. Prečo si sa rozhodol usadiť na Slovensku?

To je pre mňa značne komplikovaná otázka a riešim ju v sebe doteraz. Rozhodli sme sa na Slovensku ostať aj napriek tomu, že by pre mňa a moju rodinu bolo v niektorých smeroch jednoduchšie žiť v niektorej z krajín, ktoré sme navštívili. Myslím, že k finálnemu rozhodnutiu ostať žiť na Slovensku neprispel len jeden dôvod, išlo o kombináciu viacerých.

Aké to boli dôvody?

Napríklad pragmatický dôvod bol, že dokument Cestou necestou vysiela RTVS a spolupráca s nimi si vyžaduje aktívnu komunikáciu a participáciu. Na to musíme byť fyzicky v ich štúdiách.

Malo to však aj trochu hlbší dôvod. S postupom času a zvyšujúcim sa záujmom o dokument sme pochopili jeho silu. Zistili sme, že dokážeme vďaka nemu ľuďom na Slovensku sprostredkovať príbehy ich krajanov v zahraničí a priblížiť im vzdialené kultúry. To je v dnešnej dobe silný nástroj na odbúravanie predsudkov, ktoré u nás vnímam.

Foto: Martina Juríčková

Cestou necestou je dokumentárny cestopis o grastronómii, ktorý predstavuje pomerne ojedinelý formát v prostredí slovenských televízií. Aké sú naň ohlasy divákov?

Zo spätnej väzby, ktorú mám k dispozícii, viem, že diváci takýto formát prijali veľmi dobre a presiahlo to očakávania celého produkčného tímu. Môžeme sa dokonca pochváliť stále stúpajúcou sledovanosťou, čo nie je veľmi obvyklé v prostredí slovenských televízií. Za to sme nesmierne vďační.

Zároveň s tým si však uvedomujeme, že stúpa aj naša zodpovednosť za celú produkciu, pretože sa z cestopisného dokumentu stáva pravidelne sledovaný seriál s pevnou diváckou základňou.

Ako vznikol nápad prinášať život v iných krajinách prostredníctvom Slovákov, ktorí v tých krajinách žijú?

Vždy ma fascinovali ďaleké krajiny a zároveň jedlo, je to moja vášeň. Počas našich ciest s manželkou sme vyhľadávali reštaurácie so zaujímavými konceptami alebo sme sa len tak pristavili na ulici pri nejakom stánku s jedlom. Jednoducho sme hľadali miestne poklady gastronómie.

Počas jednej z našich ciest v Jordánsku sme mali zaujímavú a milú skúsenosť. Úplnou náhodou sme sa ocitli počas ramadánu pri plnom stole jedla s miestnymi obyvateľmi. Bol to absolútne očarujúci okamih, sedieť v strede púšte s tamojšími obyvateľmi, počas jedného z ich najväčších sviatkov a jesť miestne tradičné jedlá.

Vtedy sme dostali nápad pretaviť takéto situácie do filmovej podoby. Uvedomili sme si však, že naše pátranie je často náhodné. Na druhú stranu, ak by sme mali akéhokoľvek sprievodcu, vždy by to bolo len sprostredkované.

Slováci, ktorí sa rozhodli ísť žiť do zahraničia, situácie, ktoré nám tak učarovali, žijú dennodenne a preto sme sa rozhodli pre takýto koncept. Stali sa akýmsi kľúčom do nových pomyselných miestností, otvárajú nám dvere tam, kde sa dostanete, len ak tam žijete.

Aký bol pre teba najsilnejší zážitok z doterajších ciest pri tvorbe Cestou necestou?

Asi najviac mi utkvelo v pamäti natáčanie epizódy v Tanzánii. Stretli sme sa tam so Slovenkou, ktorá učila v tamojšej škole ľudí z domorodých kmeňov a vďaka tomu sme mali možnosť vidieť, ako žijú pôvodní obyvatelia.

Podmienky, v ktorých niektorí z nich žijú, sú veľmi skromné. Miestami som mal pocit, že sú až nedostačujúce na zabezpečenie základných ľudských potrieb. Vyvolalo to vo mne pocit úzkosti, že im neviem nijako pomôcť a zároveň vďačnosti za to všetko, čo vo svojom živote mám.


Foto: Martina Juríčková

Kedy sa Slováci mýlia vo svojich predstavách o iných kultúrach?

Často sa stretávam s tým, že ľudia považujú ázijské krajiny za zaostalejšie v porovnaní s nami, pričom to tak vôbec nie je. V technológiách sú ďaleko pred nami, čo im v dnešnej dobe dáva veľkú konkurenčnú výhodu.

My však máme skreslené predstavy aj sami o sebe. Absolútne neplatí negatívne nastavenie, že na Slovensku je všetko zlé a za hranicami je všetko lepšie. Slovensko má obrovský potenciál a je dôležité, aby ľudia, ktorí majú na to schopnosti, posúvali našu krajinu smerom dopredu. Musíme si to však sami uvedomiť a nebáť sa.

Je rešpekt alebo strach z iných kultúr opodstatnený?

Myslím si, že je potrebné medzi tým rozlišovať. Pokiaľ ide o strach, som presvedčený, že nie je opodstatnené báť sa všeobecne. Človek si strachom sám sebe nasadí pomyselné putá, ktoré sa tým viac uťahujú, čím viac sa bojí. Osobne považujem strach za príčinu väčšiny zla, ktoré sa vo svete deje.

Rešpekt je pri cestovaní, naopak, veľmi dôležitý. Pokúsim sa to vysvetliť na príklade. Ja sám som na svojich cestách mnohokrát zažil pocit neznáma z niektorých kultúr a niektoré veci mám doteraz problém pochopiť alebo prijať. Napríklad to, že sa niekde konzumuje veľrybie mäso aj keď sú ohrozeným druhom živočíchov. Je to však súčasť kultúry určitého národa a ja to musím rešpektovať aj napriek tomu, že s tým nesúhlasím.

V tejto súvislosti si však musíme uvedomiť jednu vec. Aj my sme pre iné národy takpovediac exotmi. Náš spôsob života, zvyky a tradície môžu byť rovnako zvláštne pre iné kultúry ako tie ich pre nás. Niekedy na to pri cestovaní ľudia zabúdajú. Stret odlišných kultúr však nie je nič, čoho by sme sa mali obávať.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Stáva sa ti niekedy, že si povieš “takto by to mohlo fungovať aj u nás”?

Určite áno a paradoxne najčastejšie si to hovorím v krajinách, kde cítim, že vnímanie tamojších ľudí je diametrálne odlišné nášmu. Sú to napríklad už spomínané ázijské krajiny. Spomínam si na nesmiernu otvorenosť a ústretovosť ľudí na Taiwane. Napriek kultúrnym a jazykovým rozdielom, ktoré medzi nami boli, mi nikto nedal pocítiť, že som cudzinec.

Nový Zéland ma zas doslova pohltil tým, ako miestni obyvatelia žijú v úzkom vzťahu s prírodou. Vedú pokojný život a aj keď v maximálnej miere využívajú všetko, čo im príroda poskytuje, vedome pracujú na jej neustálej obnove.

Inokedy si poviem, že by to mohlo takto fungovať aj u nás v súvislosti s inováciami v technológiách, doprave alebo fungovaní štátu, pretože vidím, že niektoré skvelé inovácie a nápady sa k nám nedostávajú a ak áno, tak len vďaka aktívnym komunitám ľudí na Slovensku.

Prečo si myslíš, že to tak je?

Myslím si, že mnoho pozitívneho zo sveta, a nech ide o akúkoľvek oblasť, neprenikne na Slovensko často kvôli nášmu vnímaniu iných kultúr a našim povahám. A pri tom máme všetky predpoklady na ešte väčšie úspechy ako doteraz. Sme kreatívni, pracovití, vytrvalí a ak sa viac dokážeme otvoriť iným kultúram a národom, môžeme aj my, ako malá krajina v srdci Európy, dať svetu ešte viac ako dávame. V istých oblastiach sme podľa mňa príliš konzervatívny národ, aj keď vnímam, že sa to začína meniť.

To potvrdzuje tvoje slová z jedného z rozhovorov, kde si povedal, že vďaka projektu Cestou necestou sa stále viac presviedčaš, že Slováci vedia byť otvorení iným národom a majú radi rozmanitosť. Ako si však vysvetľuješ nenávisť niektorých ľudí smerom k zahraničným menšinám na Slovensku?

Vyznieva to paradoxe, keď je to postavené takto vedľa seba. Nie je to, bohužiaľ, problém len na Slovensku. Tento negatívny trend sa týka takmer všetkých západných krajín. Neviem, ako si to mám vysvetliť, ale denne ma to desí.

Snažím sa ľudí s takýmto nenávistným vyjadrovaním pochopiť. Myslím, že ich správanie je možné z veľkej časti pripísať strachu z nepoznaného, nového a iného. Dá sa povedať, že v pomoci odbúravať tento strach čiastočne vidím poslanie nášho seriálu Cestou necestou.

Absolútnou prioritou je pre mňa zachovať realitu života ľudí v danej krajine a dej každej epizódy závisí priamo na danom človeku, s ktorým sa tam stretávame. Po nakrútení každej časti mi potom ostáva dúfať, že ľudia na Slovensku to odčítajú správne.

Niekedy však mám pocit, že ani ukážka reality niekomu nestačí. Keď sú ľudia konfrontovaní s realitou, ťažšie sa im prijíma, a naopak, ešte viac sa utvrdia vo svojej pravde. V tomto smere podľa mňa zlyhávajú ľudia, ktorí majú zásadný vplyv na chod krajiny a fungovanie spoločnosti.

Koho tým myslíš?

Napríklad politikov. Zarážajú ma vyjadrenia niektorých z nich vzhľadom na to, akú majú zo svojej pozície moc a vplyv na fungovanie spoločnosti. Správajú sa tak, akoby im neprekážalo zasievať medzi ľudí strach a nervozitu, ak im to má zvýšiť voličské preferencie.


Foto: Martina Juríčková

V jednom z rozhovorov si povedal, že Slováci sa dajú nájsť v takmer každej krajine sveta. Ako vnímaš fakt, že každoročne zo Slovenska odíde vyšší počet ľudí ako tých, ktorí sa vrátia domov?

Podľa mňa je to zrkadlo fungovania spoločnosti na Slovensku. Nechcem súdiť, tak nepoviem, či našťastie alebo bohužiaľ. Keďže sa stretávam s našimi krajanmi žijúcimi v zahraničí, vidím to aj ich optikou. Mnoho z nich v cudzine nájde to, čo im domovina nedokáže dať, teda podmienky na prácu a vzdelanie alebo zázemie na život.

Na druhej strane sa sám seba pýtam, ako sa má naša krajina posúvať vpred, keď schopní ľudia odchádzajú za hranice? Preto by bolo skvelé, keby sa v ešte väčšej miere uplatňuje model, keď sa ľudia po nejakom čase zo zahraničia vrátia naspäť na Slovensko. Okrem svojich schopností a znalostí so sebou prinesú aj skúsenosti získané v zahraničí. Práve kombinácia potenciálu Slovákov a ich skúseností zo zahraničia môže posúvať našu spoločnosť vpredu.

Sledujú Slováci, s ktorými sa stretávaš, dianie na Slovensku?

Za celé doterajšie fungovanie projektu Cestou necestou som sa stretol asi len s dvoma ľuďmi, ktorých nastavenie bolo také, že takpovediac zavreli dvere za kapitolou ich života súvisiacou so Slovenskom.

Veľká väčšina z Slovákov, s ktorými sa na mojich cestách stretávam, vníma všetko, čo sa na Slovensku deje. Tešia ich oblasti, v ktorých sa posúvame ďalej, ale vnímajú aj to, že v niečom to nie je ideálne. Udržujú pravidelný kontakt so Slovenskom a preto, aj keď je ich druhým domovom iná krajina, stále im na Slovensku záleží.

Čo motivuje Slovákov, s ktorými sa stretávaš, k odchodu do zahraničia?

Tých dôvodov je naozaj mnoho a nie je to len vidina vyššieho zárobku, ako by sa pri tejto téme mohlo zdať. Práve naopak, moje skúsenosti sú, že málokedy sú hlavnou motiváciou peniaze. Často ide o rodinné dôvody, inokedy sú to zas dôvody v spojitosti s hľadaním sebarealizácie alebo iného štýlu života.

Napríklad ak sa vrátim k spomínanej epizóde z Tanzánie, Slovenka, o ktorej som hovoril, bola motivovaná vycestovať tam z dôvodu, že jednoducho chcela pomáhať iným ľuďom.


Foto: Martina Juríčková

Čo považuješ za najväčší prínos, ktorý ti dáva cestovanie?

Dovolím si tvrdiť, že tých prínosov je mnoho a týkajú sa hneď niekoľkých oblastí. Asi najzákladnejším prínosom je to, že človek na vlastné oči vidí miesta a veci, o ktorých dovtedy len počul alebo čítal a túžil ich spoznať. Je nesmierne oslobodzujúci pocit plniť si sny cestovaním.

Cestovanie však často nie je spojené len s pozitívnou emóciou, hlavne ak človek navštívi krajiny trpiace vojnou alebo dôsledkami klimatických zmien. V takýchto krajinách totiž zistí, že ľudské šťastie sa nemeria podľa počtu áut, ktoré vlastní a že ho nie je možné vyčísliť žiadnou materiálnou vecou. Takéto skúsenosti z cestovania dávajú človeku pocit vďačnosti za to, čo má a dodávajú mu pokoru.

Spoznávanie iných kultúr zas človeka vedie k tolerancii a zároveň hrdosti na svoj pôvod. Skúsenosti z iných štátov s fungovaním systémov v sociálnej oblasti, v infraštruktúre alebo v technológiách človeka zase posúvajú vpred po profesijnej stránke, otvárajú mu obzory a možno aj cestu k úspechu.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

cesto necetou reziser rozhovor rtvs tibor patay