Tomáš Krupa: Spoločnosť by nemala rozhodovať o tom, koľko utrpenia majú znášať chorí a trpiaci

Film mi umožňuje prežívať rôzne aspekty života bez toho, aby sa mne osobne museli nutne prihodiť.    

8. 3. 2021

Alena Kurajdová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Dokumentárny film Dobrá smrť režiséra a zakladateľa nezávislej produkčnej filmovej spoločnosti Hailstone, Tomáša Krupu, získal v roku 2020 národné filmové ceny Slnko v sieti a Igric. Film zaznamenal úspechy na medzinárodných filmových festivaloch, okrem iného aj v USA, a videli ho milióny divákov v zahraničných televíziách. Cez optiku blížiaceho sa konca v ňom režisér hľadá odpovede na otázku, ako dobre žiť a do akej miery si riadime svoj život sami. Témy Tomášových filmov sú reflexiou spoločnosti a prostredníctvom nich sa stavia tvárou v tvár životným situáciám, ktorým sa zväčša radi vyhýbame. 

Začnime zľahka. Keby si nebol filmár, bol by si…

Pravdepodobne hudobník.

Na čo by si hral?

Na nič, lebo nemám žiadne nadanie alebo sluch, ale keď som nad tým rozmýšľal, tak hudba ma zaujíma ešte o trochu viac ako filmy. Takže by som musel nájsť spôsob, ako mať kapelu.

Čo teraz čítaš?

Milan Kundera. Pocit bezvýznamnosti.

Čo pozeráš?

V poslednej dobe ma vyrušil z mojej komfortnej zóny film I am thinking of ending things.

Čím si naposledy niekoho rozosmial?

Každý deň rozosmievam svoju partnerku vecami, ktoré myslím vážne.

Čo o tebe ľudia nevedia a prekvapilo by ich to?

Podľa tých filmov, ktoré robím a keďže nosím rád prevažne čiernu farbu, ľudia môžu nadobudnúť dojem, že som vážny človek. V skutočnosti si vo vnútri pestujem takého tajného, veselého Krupu.

Tomáš Krúpa rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

Akú radu, životnú alebo profesionálnu, si dostal a nesieš si ju v sebe dodnes?

Jedna z najsilnejších rád, ktoré som dostal, bola práve od protagonistky filmu Dobrá smrť, od Janette. Vo svojej sedemdesiatke to bola žena s obrovskou životnou skúsenosťou. Predtým, než sa vydala na svoju nekonečnú cestu, sa s každým členom štábu súkromne porozprávala. Už nás dostatočne poznala.

V tom čase som veľa hovoril o medziľudských vzťahoch, špeciálne o partnerských, že sú možno pre mňa ťažké a komplikované v zmysle urobiť ten záväzok a niekomu sa odovzdať v živote.

Robím filmy, čo je často aj finančný, aj časový vabank. V takýchto nastaveniach sa veľmi ťažko stará o rodinu. Mal som len tridsaťtri a ešte kopec plánov. Nieže by som sa vyhýbal vzťahom, ale nedovolil som im prejsť do ďalšej fázy. Janette mi vtedy povedala: „Thomas, don´t be afraid to make commitments in your life.“ (Tomáš, neboj sa záväzkov v živote, pozn. red.) Naznačila mi, že v hlave mám schému, ktorú som si nastavil a tá vôbec nemusí zodpovedať tomu, ako sa môže život vyvinúť. Dnes som vo vzťahu, o ktorom nerozmýšľam len z hľadiska prítomnosti, ale aj z hľadiska budúcnosti. Som s človekom, ktorý vo mňa najviac verí a podporuje ma. Od svojej partnerky dostávam veľkú energiu a silu tie veci robiť, čo ma nelimituje, ale naopak, rozvíja.

Kedy a ako si sa zamiloval do filmu?

Môj chlapčenský sen bol robiť filmové dramatické opusy, ktoré si ľudia zapamätajú. Spielberg, Tarantino, David Lynch, Stanley Kubrick boli moje vzory. Do filmu som sa zamiloval, lebo to pre mňa vždy bola studnica ľudskej skúsenosti, taká ľudská encyklopédia. Film mi umožnil prežiť nejaký aspekt života bez toho, aby sa to mne muselo nutne prihodiť. Vždy, keď som ten film dopozeral, som mal pocit, že sa stávam niekým iným. Niekým silnejším alebo novým.

Na škole mi bránu k dokumentárnemu filmu otvorila profesorka Olga Sommerová. Prinášala filmy z festivalu Jeden svet. Boli to veľmi silné príbehy o ľudských právach. Pri dokumente som zostal, lebo som chcel robiť so skutočnými ľudmi a ich príbehmi.

Zaujímajú ťa ťažké témy?

Neviem, či sa to dá takto povedať. Bol som vždy taký premýšľajúci typ. Keď človek príliš rozmýšľa, tak sa prerozmýšľa do riskantných tém. Spracúvam témy, ktoré ma zaujímajú na úrovni môjho vlastného života. Pri poslednom filme som hľadal odpovede na otázky, ako dobre žiť a do akej miery si riadime svoj život sami. Téma eutanázie je taká radikálnejšia a ultimatívna, ktorá túto otázku reflektuje – či máme nejaké právo o tom rozhodovať nielen na úrovni svojho života, ale aj vlastnej smrti.

Prišiel si na to, ako dobre žiť?

Keď som po týchto otázkach pátral, tak odpovede neboli nijako objavné alebo svetoborné. Myslím si, že niekde vo vnútri seba to cítime, len možno niekedy to nie celkom vnímame.

Keď som skúmal tému smrti, natrafil som na známu knihu austrálskej zdravotnej sestry, ktorá v hospicoch zozbierala rozhovory s umierajúcimi. Vyšlo jej z toho, že ľudia majú na konci života päť identických ľútostí:

Kiežby som mal odvahu žiť svoj život podľa seba, nie tak, ako sa odo mňa očakávalo, kiežby som toľko nepracoval, kiežby som mal odvahu vyjadriť svoje pocity, kiežby som zostal v kontakte so svojimi priateľmi, kiežby som si dovolil byť šťastnejší.

To bolo pre mňa pred štyrmi rokmi kľúčové. Profesionálne aj súkromne. Naučiť sa tieto pravdy žiť, znamená si ich neustále precvičovať.

Tomáš Krúpa rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

Ako sa plodil, rodil a vychovával príbeh tvojho filmu Dobrá smrť?

Všetko začalo v roku 2016 v Amsterdame. S kameramanom Ondřejom sme sa zúčastnili na medzinárodnej konferencii o eutanázii ako pozorovatelia.

Zoznámili sme sa so švajčiarskou doktorkou Erikou, ktorá lieči, ak existuje liečba, ale zároveň pomáha nevyliečiteľne chorým ľuďom odísť. Je aktívnou osobnosťou, ktorá bojuje za ľudské práva spojené s dobrovoľným ukončením života za asistencie lekára. Dohodli sme sa, že oboznámi svojich pacientov s našou ponukou a necháme to na ich rozhodnutí.

Nato sme sa rozlúčili a na Slovensku sme rozpracovali alternatívne koncepty filmu. V čase, keď sme sa ocitli v slepej uličke a nevedeli sme, kadiaľ ďalej, prišiel email od Angličanky Janette. Písala, že je nevyliečiteľne chorá, má svalovú dystrofiu a ako cudzinka spĺňa všetky podmienky vo Švajčiarsku, aby jej bolo umožnené toto právo. Už má termín o niekoľko mesiacov u doktorky Eriky a je ochotná zdieľať svoj príbeh cez film.

To bol jediný email, ktorý prišiel.

Ako prebiehalo vaše prvé osobné stretnutie?

Janette mi vysvetlila, že nie je dostatočne silná, aby nás niekde vyzdvihla. Nech sa cítime slobodní vstúpiť do domu a ona nás bude čakať. Privítala nás vo svojej spálni. Od prvého stretnutia nastavila medzi nami otvorenosť. Štyria cudzí muži vošli do jej domu a prvé zoznámenie prebiehalo v takomto intímnom priestore.

Chvíľku to bolo trošku rozpačité, ak si správne spomínam, ale Janette nám povedala: „Posadajte si tu na posteľ vedľa mňa a porozprávajme sa. Kto ste? Porozprávajte mi niečo o sebe. Som veľmi šťastná, že ste tu.“

To nám dalo signál, kto je ona. Okamžite nás prijala s veľkou dôverou a keď videla, že sme ako-tak normálni, potom sa to už vyvíjalo prirodzene.

Opíš proces vašej spolupráce.

Ak mám byť úprimný, tak pri tomto filme som si ho dopredu veľmi nepredstavoval. Viac som sa uvoľnil. Nemal som scenár v zmysle, že dnes budeme na strane desať. Reálny človek v dokumente tvoj scenár nepotrebuje. Potrebuje tvoju pozornosť.

My sme mali šťastie, že Janette bola osobnosť, ktorá chcela veci skôr odkrývať, aby ukázala ľuďom, čo všetko jej rozhodnutie vlastne obnáša, ako si ho obhájiť voči blízkym a ako sa vysporiadať aj s tými materiálnymi vecami, ktoré počas života nadobudneme. Pri raňajkách sme sa všetci zišli a ona sa opýtala „Čo budeme dnes točiť?“ Nemal som jednoznačnú odpoveď, ale namiesto toho som sa jej spýtal: „S kým by si sa chcela rozlúčiť? Myslíš, že by sme mohli natočiť tie situácie, keď sa s týmito ľuďmi lúčiš?“

Veci vyplynuli z našich dialógov, tvorili sme to spolu.

Čiže vravíš, že je to pre teba o vkladaní dôvery do protagonistu a naopak?

Dá sa to povedať aj tak. Ja to vnímam tak, že som natočil dva dokumentárne filmy, čo nie je veľa. Tiež sa učím a ohmatávam si to. Nedá sa to teoreticky naučiť. Môžeme si o tom niečo prečítať a diskutovať, ale akonáhle sa ocitneme v reálnej situácii, je to nové a človek si to musí vycítiť, odsledovať a naučiť sa to v praxi. Nejaký systém mám pomenovaný dopredu, ale zakaždým sa to učím znova a znova podľa danej situácie.

To je práve to, na čo narážam. Pri dokumente nemôžeš povedať „Stop! Koniec scény a teraz môžete vystúpiť zo svojich rolí,“ lebo ten človek je tou postavou.

Každá tá disciplína je niečím ťažká. V hranom filme dobrí herci zahrajú akúkoľvek situáciu. Stačí si to napísať a vymyslieť. Tam je ťažký ten aspekt, aby to bolo uveriteľné, skutočné a silné. Pri dokumente je faktom, že je to skutočné a skutočnosť zabezpečuje silnú výpovednú hodnotu. Čo je v tomto prípade ťažké, je z reality ten príbeh vytiahnuť. Nájsť ho. Získať protagonistov na svoju stranu. Motivovať ich k spolupráci. V dialógu s nimi sa zhodnúť na tom, kam až kamera môže zájsť. To najpodstatnejšie je, že kamera musí ísť do hĺbky. Musí byť svedkom možno nie jednoduchých situácií alebo hovoriť o veciach, ktoré nie sú komfortné.

Aká je tvoja metóda ponárania kamery do hĺbky?

Naučil som sa, že realita sa dokumentaristovi vzpiera. To bývalo pre mňa často sklamaním, keď som išiel do nakrúcania s istými očakávaniami a predstavami. Mal som to vymyslené, ako režisér som chcel byť poctivý, tak som si urobil prípravu. V hlave som mal predstavu a skutočnosť sa odohrala úplne inak. Bol som zo seba sklamaný a obviňoval som sa zo zlyhania. S odstupom času emócia z priamej skúsenosti s nakrúteným materiálom vyprchá a človek v strižni, ex post, zistí, že je to oveľa lepšie. Zachytená skutočnosť je oveľa lepšia.

Nestaviam si bariéry a pýtam sa. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že mi niekto povie nie alebo prečo nie. S tým sa dá pracovať. A druhá vec je, že ak má protagonista sebareflexiu a citlivosť otvorenú a chce veci odkrývať, tak ho nasledujem tam, kam ma vedie.

Tomáš Krúpa rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

V umeleckých smeroch, obzvlášť v dlhodobých projektoch, sú momenty, keď človek musí vytrvať a doviesť projekt do úspešného konca. Akú dôležitosť prikladáš vytrvalosti a disciplíne?

Je to kľúčová vec. To je jedno, či sa bavíme o filmoch alebo inom remesle. Vedúca ateliéru dokumentu na FDU AU Olga Sommerová mi vždy hovorila, že talent je vlastne práca na talente. Je veľa talentovaných ľudí a práve v kritických momentoch sa ukazuje konkurencieschopnosť medzi nami. Je to dosť aj o vytrvalosti. Robiť film je vytrvalostná skúška.

Koncentrácia na pľaci je zásadná. Čo sa neurobí tu a teraz, už sa nezopakuje a zostane len ľútosť. Schopnosť mozgu, aby bol plne koncentrovaný, si vyžaduje disciplínu.

Aby bolo jasné, ja tu síce rozprávam všetky tieto múdrosti, ale to neznamená, že sa tým všetkým na sto percent riadim. Som vo svojej podstate lenivý človek. Musím sa do veľa vecí tlačiť a neustále so sebou vyjednávam. Pevne však verím, že nakoniec nado mnou zvíťazí ten vytrvalý.

Spolupráca filmového štábu je ďalší intenzívny aspekt pri vytváraní filmu. Je veľmi hodnotné, ak ten vzťah nie je vyčerpávajúci, ale kreatívne obohacujúci. Ako si ty vyberáš a spolupracuješ so štábom?

Pokiaľ je to moja voľba, tak by som si vyberal ľudí, ktorých poznám. Je pre mňa prirodzené, že keď som natočil predchádzajúci film s kameramanom Ondřejom Szollosom, aj ten ďalší chcem točiť s ním. Bol mi spriaznenou dušou. Na mieste vyhodnocoval situáciu a moje nápady a zároveň aj on mňa korigoval. Bol aj krik a hádky. Je to často aj o nesúlade, ktorý ale pomáha v nápadoch vytvoriť potrebné sito. Každý člen štábu je dierkou na site. Je pre mňa dôležité vnímať všetkých tých ľudí ako partnerov.

Tomáš Krúpa rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

Zaujímajú ma aj „prúsery“. Čo sa pokašľalo?

Jedna z najdôležitejších vecí, pre tých čo pracujú s digitálnymi dátami, je zálohovať, zálohovať, zálohovať!

Neurobil som to a veľmi cenný materiál natočený s osobou, ktorá sa už nemôže vrátiť späť, sa nám stratil na pokazenom hardisku. Odniesli sme ho k technikom a oni povedali, že sa nám ozvú o dva týždne. To je dvadsaťštyri hodín denne krát štrnásť dní, a keď to ešte rozdelíme na minúty, tak je to obrovské číslo. Čas sa spomalil. Tie výčitky sú celkom drsné. Opäť sa skamarátiť sám so sebou bola cesta. Určite som bol duchom viac prítomný s tými dátami ako s ľuďmi naokolo. Našťastie nám zachránili celý materiál. Bol to však vážny „prúser“.

Divák opúšťa Janette v momente keď sa otvorí okno, aby jej duša mohla odísť. Vo filme je metaforicky použitá jej záhrada ako akási zem zasľúbená. Pre mňa ako pre diváka to bol silný moment katarzie. Vy ste tam však boli prítomní aj po tom, ako sa kamery vypli.

Čím sme k tomu boli bližšie, tým viac sa to zhmotňovalo. Deň predtým to na nás doliehalo a niežeby sme ju presviedčali, ale určite sme jej hovorili, že by to ešte nemusela robiť. Začali sme byť sebeckí. Museli sme sa rozlúčiť s niekým, koho sme si obľúbili, koho máme radi. Takýto egoizmus nespočíva v tom, že sa bojíme o toho človeka, lebo Janette sa nebála, ale bojíme sa o seba. Čo si tu počneme bez nej? Ako spracujeme tieto emócie? A je to vlastne o nás.

Janette to v tých situáciách uľahčila pre nás všetkých. „Chlapci, nebojte sa o mňa, ja som rozhodnutá. O tomto nebude žiadna diskusia.“

Keď prišlo k tomu momentu, tak sa ubezpečovala, že tam budeme. Bolo to pre ňu nejakým spôsobom dôležité, že to celé dotiahneme do konca, lebo chcela ukázať svetu, ako to prebieha, ako odchádza z tohto sveta pokojná a chcela dať divákom príležitosť vytvoriť si vlastný názor.

Keď sa kamery vypli, dorazili sme do cieľa. Bolo to skôr dojatie ako smútok nad tým intenzívnym a krátkym priateľstvom, ktoré so mnou osobne bude navždy. Budem na ňu myslieť celý život.

Prekvapila ma veľmi veta o odvahe, ktorá vo filme zaznie. Ja som si sama pre seba prehodnocovala, ako mám vlastne definovanú odvahu. Práve v týchto maličkostiach dokázať cez film vypovedať veľké veci, je z môjho pohľadu majstrovstvo.

Bol som svedkom toho, ako ľudia, ktorí s ňou chceli súhlasiť, jej prejavovali súhlas tým, že obdivujú jej odvahu. Ona ich vždy odzbrojila tým, že to nie je odvaha. Odvahou by bolo postaviť sa tomu utrpeniu.

Ja som v tých situáciach pochopil, že medzi zdravým a chorým človekom je skutočne nerovný vzťah. Väčšinou diskutujú zdraví medzi zdravými a o chorých. Myslím si, že toto by malo byť v rukách ľudí, ktorí sú trpiaci, aby si oni sami stanovili, koľko utrpenia znesú. Nemalo by to byť rozhodnuté za nich.

V spoločnosti sa diskusia často vedie ultimatívne a radikálne. Buď eutanázia alebo paliatívna starostlivosť. My sa však môžeme dohodnúť aj na tom, že žijeme v spoločnosti, ktorá je diverzifikovaná. Ľudia sú rôzni. Majú rôzne vierovyznania, hodnoty, postoje k sebe, k životu. Ideál by bol tolerovať sa a dovoliť každej bytosti zvoliť si spôsob svojho života, ale aj svojej smrti.

Tomáš Krúpa rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

Vedieš veľa diskusií. Si v akomsi predvoji na ceste k vzťahu spoločnosti so smrťou. Vnímaš to ako poslanie? Alebo prečo si stále aktívny v tejto oblasti?

Film vnímam ako kvapku v mori, môj príspevok do diskusie. Keď však na seba naše názory narazia, tak nemám potrebu nikoho presviedčať. Neplánujem sa ďalej tejto téme filmovým spôsobom venovať. Na diskusie som ale išiel rád aj s kožou na trh. Niekde som na to tú odvahu našiel. Možno to súvisí aj s tou zodpovednosťou a vedomím, že keď človek niečo vytvorí, ten proces nekončí tým, že to dielo dokončil, ale je tam aj povinnosť dostať film k divákom a podporiť ho.

Za svoj dokument si získal prestížne ceny.

To ma, samozrejme, potešilo. S tým sa nesú len príjemné pocity. Ale ja som už pred ocenením vedel, že som spokojný so svojím filmom. Urobil som niečo hodnotné, mám z toho taký pocit. Dávalo mi to celé zmysel aj bez toho, koľko cien to dostane. Martin Huba, s ktorým som plánoval robiť 13. komnatu pre Českú televíziu, povedal: „Rozhrešenie si nakoniec musí dať každý sám.“ Očakávať to šťastie od seba, nie od ostatných. Ohodnotiť sám seba.

Tvoja ideálna smrť? Čo by bol ten najlepší možný scenár?

Ako asi väčšine ľudí by sa mi páčilo klasicky zaspať ako každý večer a nezobudiť sa. Preto sme aj zvolili light motív filmu posteľ. Posteľ v domácom prostredí.

Predstava ideálnej smrti sa však mení. V minulosti, to napríklad bolo položiť svoj život v boji, za hodnoty, za lásku. Smrť bola hrdinským činom. Dnes je pohodlnejší spôsob umierania zrkadlom sveta, v ktorom žijeme, s bezpečnejšími hodnotami.

V náväznosti na to, čo sme rozoberali na začiatku, každý deň, aj dnešok, je prácou na tom, aby som, keď ten moment príde, a on nevyhnutne príde, neprežíval tie ľútosti, ktoré zmapovala austrálska zdravotná sestra. Chcel by som si na konci povedať, jednoducho, viedol si si dobre chlapče.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dokumentárny film eutanázia tomáš krupa