Aktivista Tomáš Šmátrala sa už niekoľko rokov venuje dobrovoľníctvu v Indonézii. Pomáha tam čistiť oceán od plastov, monitorovať dažďový prales a ničiť pytliacke pasce, ale aj prispievať k vzdelávaniu miestnych. Jeho aktivity sa presunuli aj na Slovensko, kde v rámci projektu NEPZ (Najbohatšie ekosystémy planéty Zem) prednáša na školách a učí mladé generácie, ako činnosť človeka ovplyvňuje prírodu a klímu, a ako môžu zabrániť jej negatívnemu dopadu na ekosystém. Osvetu o ochrane životného prostredia šíri taktiež na ekologicky zameraných festivaloch a protestoch.
V rámci projektu NEPZ v súčasnosti navštevuješ školy po celom Slovensku a spolu so svojou priateľkou Miškou prednášate žiakom o ochrane životného prostredia. Ako táto myšlienka vznikla?
Možnosť zapojiť sa do projektu NEPZ nám ponúkli zakladatelia neziskovej organizácie Prales dětem, ktorí realizujú takéto výchovno-vzdelávacie prednášky v Českej republike. Spoznali sme ich počas dobrovoľníctva v pralese na Sumatre a keď nás oslovili s ponukou priniesť takúto enviro osvetu na Slovensko, tak sme, samozrejme, súhlasili.
O čom a ako dlho už prednášate na školách?
Dnes to budú dva roky, odkedy sme začali a v projekte je zapojených okolo 60 základných a stredných škôl. S rôznymi témami ich navštevujeme pravidelne dva razy za školský rok. Postupne preberáme rôzne ekosystémy Zeme, ako sú napríklad dažďové pralesy, oceány, koralové útesy, boreálne lesy, savany, púšte, ľadovce či močiare. Snažíme sa diskutovať aj o etických témach spojených so vzťahom človeka ku zvieratám a ničením prírody za účelom zisku. Tie zahŕňajú napríklad cirkusy, kožušinové farmy, veľkochovy, plasty alebo palmový olej.
Ako vnímajú deti a študenti na tvojich prednáškach prebiehajúce klimatické zmeny a neeticky prístup k prírode a živočíchom?
Dôležité je, že vôbec o nejakých klimatických zmenách vedia a uvedomujú si, že sa ich týkajú. Na prednáškach im často vysvetľujeme, aký dopad na klímu má napríklad strata dažďových pralesov.
V súčasnosti môžeme vidieť študentov v uliciach po celom svete. Pravidelne protestujú za klimatickú spravodlivosť a v týchto protestoch ich podporujem a sám sa ich zúčastňujem. Je to dôkaz toho, že im na budúcnosti záleží.
Na školách sme vždy milo prekvapení, a u najmenších až dojatí tým, aký majú k zvieratám silný vzťah a empatiu. Nazývam to, že sú na prírodu ešte „napojení“. Ťažko sa im pozerá na kruté zaobchádzanie so zvieratami v cirkusoch či veľkochovoch. Akosi cítia, že zviera sa cíti lepšie bez klietky a reťaze. To sa o mnohých dospelých povedať nedá. Často sa stretávam s názorom, že človek je na vrchole potravinového reťazca, pán tvorstva a tak môže so zvieratami zaobchádzať, ako chce.
Prečo sa pri riešení environmentálnych otázok zameriavaš hlavne na mladých ľudí? Nebolo by lepšie konfrontovať dospelých a ich postoje?
Stále viac sa mi osvedčuje staré známe pravidlo, že „starého psa novým trikom nenaučíš“. Samozrejme, nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale myslím, že ľudia menia zabehnuté zvyky len ťažko. Avšak pravidelne usporadúvame prednášky aj pre širokú verejnosť. Tam sa môžu ľudia ľahko dozvedieť, čo by mohli vo svojich životoch zmeniť, aby bol ich dopad na životné prostredie čo najmenší.
Vychovať mladú generáciu a odmalička jej vysvetľovať význam prírody a naše prepojenie s ňou je však oveľa jednoduchšie a efektívnejšie. Takto sa už od detstva naučia triediť odpad, vyhýbať sa jednorazovým plastom, sledovať palmový olej v sladkostiach, neubližovať zvieratám a celkovo pristupovať šetrnejšie k prírode. Keď to príjmu v mladosti za svoje, budú takto rozmýšľať automaticky a nebudú potom musieť ťažko meniť nadobudnuté staré zvyky často praktizované hlavne z pohodlnosti.
Spomenul si vlnu študentských protestov za zachovanie klímy, ktoré sa začali objavovať po vzore mladej švédskej aktivistky Grety Thunberg. Myslíš, že mladí prejavujú väčší záujem o zachovanie planéty než staršie generácie, ktoré ju do tohto súčasného stavu priviedli?
Určite áno. Majú na to ešte dostatok energie a vzdoru. Tieto protesty sú otvorené aj širokej verejnosti a na vlastné oči som videl, že dospelí sa v dave skoro vôbec nenachádzajú. Okoloidúci sa ani len nezastavia spýtať, za čo sa protestuje alebo rovno krútia nad študentmi hlavou. Nazval by som to apatický stav. Samozrejme, vždy sa nájdu aj výnimky z radu starších, ktorí sa neboja vystúpiť aj na pódiu, prehovoriť a vyjadriť podporu študentom v ich tlaku na politikov.
Čím je tento nezáujem podľa teba podmienený?
Ťažko hovoriť takto všeobecne za ľudí, ktorí sa protestov nezúčastňujú. Ale určite medzi dôvody patrí aj únava a nedôvera v silu jednotlivca niečo zmeniť. Viem si ale aj predstaviť, že ťažko pracujúcemu človeku po 12-hodinovej šichte v práci sa nechce vyvíjať nejaké ďalšie úsilie na ,,zbytočné“ aktivity.
Povedal si, že vo vašom projekte je zapojených cca 60 škol, čo je pekné číslo. Mali školy o tieto prednášky záujem hneď na začiatku alebo prichádzal postupne?
Bolo, a stále aj je ťažké sa na školu s takýmto vzdelávacím projektom dostať. Školy majú množstvo iných ponúk od kúzelníkov, divadelníkov, muzikantov, kín atď. Na náš environmentálny program často nemajú čas. Spočiatku to išlo pomaly a školy sme oslovovali osobne jednu po druhej.
Dnes nám ale veľmi pomáhajú osobné odporúčania na susedné školy od učiteľov, ktorí náš program videli a vyhodnotili ho ako hodnotný. Naším cieľom je spolupráca s 90 školami. Máme skúsenosť, že škola, kde sme predstavili jednu z našich besied, si nás znovu zavolá aj v nasledujúcom školskom roku. Tém na diskutovanie je až 10, takže program môže trvať aj päť rokov a so žiakmi sa stretávame pravidelne. Aj keď školy majú veľa iných ponúk na prednášky a aktivity, myslím si, že hlavne v súčasnej dobe by malo byť prioritou, ba až povinnosťou environmentálne vzdelávanie.
Žiakom približujete široký okruh prírodných ekosystémov z celého sveta. Venujete sa aj prírode Slovenska, ktorá im je, minimálne geograficky, najbližšie?
Určite áno. Našej prírode sa venujeme v rámci témy lesy mierneho pásma – Karpatský oblúk. Rozprávame sa o význame lesa, jeho prírodných procesoch a o jeho obyvateľoch, teda zvieratách. Snažím sa v deťoch prebudiť obdiv a úctu k týmto ekosystémom.
Myslím si, že príroda vie najlepšie, ako to má v takom lese vyzerať a fungovať. Diskutujeme aj o zlom hospodárstve človeka s našimi lesmi za účelom zisku a o následkoch nadmernej ťažby.
Na vzdelávanie používame vlastnoručne natočený a nafotený materiál. Často sa túlame našimi lesmi a pozorujeme zvieratá. Monitorujeme ich tiež pomocou fotopascí. Takto môžeme žiakom ukázať nádherné divoké zvieratá a ich prirodzené správanie. Často sa dostávame aj k téme poľovníctva a trofejového lovu. Žiaci sa po prednáške môžu sami rozhodnúť, ktorý spôsob lovu je pre les prirodzenejší. Či vo forme vlkov a iných šeliem alebo v podobe človeka ako poľovníka.
Tieto zábery a videá z našich lesov by ale mohli byť zaujímavé aj pre dospelých. Uverejňuješ ich aj mimo školských prednášok?
Áno, aj takouto formou sa snažíme v ľuďoch prebudiť záujem a túžbu pomôcť nám zachrániť tieto posledné kúsky divokej prírody. Na facebookových stránkach Prales deťom SK pravidelne uverejňujeme videá zvierat z terénu – zo Sumatry, Afriky alebo zo slovenských lesov.
S ochranou prírody si začal dobrovoľníctvom v dažďových pralesoch Indonézie – na Sumatre v spomínanej organizácii Prales dětem. Prečo si sa rozhodol pomôcť práve tam?
Spočiatku sme s priateľkou rozmýšľali nad dobrovoľníctvom napríklad niekde v Afrike. No potom sme si uvedomili, že najviac pomôžeme planéte a teda aj nám ľuďom zachovaním pôvodnej divokej prírody. Preto sme sa rozhodli práve pre organizáciu Prales dětem. Konkrétne v dažďových pralesoch na Sumatre žije na relatívne malej rozlohe obrovské množstvo ohrozených druhov zvierat a rastlín. Začali sme pociťovať, že súčasná príroda a zvieratá si zaslúžia našu pozornosť, podporu a maximálnu ochranu.
Aká je podstata tohto dobrovoľníctva?
Ide o 25 dňový program zameraný na pomoc prírode a zvieratám. Prvých 13 dní strávi dobrovoľník v pralese a nasledujúcich 12 dní na priľahlých ostrovoch, kde čistí pláže a morské dno od plastových a iných odpadkov. Kemp v rezervácii Green Life, kde sa dobrovoľníctvo v pralese odohráva, sa nachádza na severnej Sumatre v blízkosti národného parku Gunung Leuser. Dobrovoľník pomáha strážiť rezerváciu každodennými hliadkami a rozmiestňovať fotopasce.
Pytliaci chcú zostať v anonymite a preto sa do rezervácie už boja chodiť. Dobrovoľníci pomáhajú hľadať a následne ničiť pytliacke pasce (tzv. oká). Je možnosť pomôcť aj s výučbou angličtiny a základov environmentálnej výchovy v miestnej dedine. Súčasťou sú aj rôzne práce spojené s údržbou chatiek a celého kempu.
Aké dojmy si si zo Sumatry priniesol?
Otvorili sa mi tam oči. Nielen tým, čo som tam videl, ale aj vďaka ľuďom, ktorých som tam stretol. Keďže v rezervácii nebola elektrina ani signál, veľa sme sa rozprávali a odniesol som si odtiaľ nový pohľad na mnoho vecí, o ktorých som si dovtedy myslel, že sú v poriadku. Získal som nové kamarátstva, ktoré udržiavam dodnes. To považujem za veľký prínos.
Jednoducho povedané, predstavte si, aký typ ľudí vám vo svojom voľnom čase pôjde do pralesa pomáhať ničiť pytliacke pasce alebo čistiť pláže od plastov a ešte si za to aj zaplatí? Zrejme to nebudú zlí ľudia. Zistil som aj, ako málo človek potrebuje k životu, a že doma to často preháňame s materiálnymi vecami. Fascinovala ma aj jednoduchosť bytia a to, ako tam všetko krásne funguje podľa jasných prírodných zákonov.
Samozrejme, nevidíte tam len to pekné. Realitou sú aj čierne trhy, obchody s časťami zvieracích tiel, vypálené obrovské plochy dažďového pralesa premenené na palmovú plantáž. Tieto veci ma utvrdili v tom, že o nich musím doma začať šíriť povedomie a do záchrany pralesov zapojiť čo najviac ľudí. Po zistení všetkých faktov a súvislostí dnes považujem aj obyčajnú turistami vyhľadávanú jazdu na slonovi, kúpu cibetkovej kávy či topánok z hadej kože alebo aj takú návštevu ZOO za zločin proti prírode.
Veľa ľudí by teraz oponovalo tým, že lesy sa ničia aj u nás na Slovensku.
Uvedomujem si, že lesy sa ničia nadmerne aj u nás. Chamtiví ľudia sú všade. Často sa stretávam s pripomienkami ľudí typu: „A čo naše lesy?!“ Vtedy im odpoviem, že ak sa im situácia nepáči, môžu sa začať angažovať oni. Nie v zlom, ale preto, aby si uvedomili, že upozorňovať, čo všetko by sa dalo robiť, dokáže každý. Rozdiel je v tom začať konať. Mňa osobne to pritiahlo do dažďových pralesov a v ich ochrane vidím najväčší význam. Či už kvôli klimatickému významu alebo druhovej rozmanitosti. Kto cíti, že prioritou sú naše lesy, môže ich začať chrániť.
Samozrejme sa ale v rámci možností zapájam aj do ochrany našich lesov, keďže milujem prírodu ako jeden živý celok. Na svojich prednáškach vždy zbieram podpisy v rámci petície za lepšiu ochranu prírody na Slovensku a pomáham tak lesoochranárskemu zoskupeniu VLK. Zúčastňujem sa aj rôznych protestov proti odstrelu šeliem a ťažbe v lesoch. Myslím, že väčšina ľudí, ktorí radi kritizujú aktivistov, sami nespravia ani zlomok z ich práce.
Spomenul si klimaticky význam a druhovú rozmanitosť v pralesoch. Čo presne myslíš?
Pralesy sú významným producentom kyslíka na Zemi. Okrem toho vďaka nim funguje aj prirodzený kolobeh vody vo forme vzdušnej vlhkosti. Len si spomeňme, aké bolo minulé leto suché, teplé a s minimom zrážok.
Čím bude menej pralesov, tým to bude s vlhkosťou na Zemi horšie. Preto sa ich miznutie týka nás všetkých. Tieto stromy tiež absorbujú obrovské množstvá CO2, plynu, ktorý spôsobuje globálne otepľovanie a za jeho rast môže najmä priemysel a doprava.
Ak dovolíme nadnárodným spoločnostiam obchodujúcim s palmovým olejom vypaľovať pralesy a meniť ich na plantáže, všetok nahromadený CO2 v telách stromov sa uvoľní späť do atmosféry.
Dažďové pralesy pokrývajú len 2 % zemského povrchu, ale sú domovom až 50 % živočíšnych a rastlinných druhov. Preto je ohrozená obrovská druhová rozmanitosť. Na predstavu uvediem, že v pralesoch rastie približne 170 000 z celkovo známych 250 000 druhov rastlín.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Štáty a firmy pomaly začínajú zakazovať a rušiť používanie nerecyklovateľných obalov a plastov. Vidíme to napríklad na rozšírení konceptu bezobalových obchodov. Stačia podľa teba takéto kroky smerované „zhora“?
Veľmi sa teším, že sa pomaly začína rušenie jednorazových plastov alebo sa zavádza zálohovanie plastových fliaš a plechoviek. Určite ale nestačí len čakať na to, kým nám vláda niečo zakáže alebo prikáže. Každý jednotlivec musí začať sám od seba, a to najlepšie hneď.
Musíme si uvedomiť, prečo by sme mali začať konať šetrnejšie k našej planéte – kvôli ďalším generáciám, teda našim deťom. Verím na zmenu zdola a silu jednotlivca, keď malé skutky a akcie vyústia do veľkých výsledkov. Môj obľúbený citát znie: ,,Možno si myslíš, že si iba kvapka v mori, ale čo iné je more ako veľa kvapiek?“ Keď svoje správanie zmení dostatok jednotlivcov, pocíti to aj celok.
Mohol by si byť konkrétnejší?
Predstav si miliardu ľudí, ktorá si prestane brať každý deň v obchodoch vrecko alebo igelitku. Namiesto toho majú svoju plátenú tašku, ktorú používajú roky. Namiesto 300 fliaš balenej vody ročne máme jednu sklenenú. Len takéto jednoduché kroky by zredukovali obrovské množstvo plastového odpadu. Keby väčšina z nás začala nakupovať v bezobalových obchodoch, mohli by si dovoliť znížiť ceny a konkurovať tak supermarketom. Všetko je teda o jednotlivcovi a zmena zhora je vlastne len akési zrkadlo správania obyvateľov.
Tým pádom, ak chce niekto bojovať za záchranu planéty, nie je podmienkou, aby venoval svoj voľný čas dobrovoľníctvu?
Nie, nie je. Dobrovoľníctvo vidím ako možnosť rozšíriť si obzory alebo spoznať nových ľudí a osobnostne sa posunúť. So zmenou situácie na Zemi ale môžeme začať už dnes a z domu. Triedenie odpadu, kompostovanie, vyhýbanie sa zbytočným plastom v každodennom živote, šetrenie pitnej vody a energie, kupovanie lokálnych potravín a výrobkov, používanie hromadnej dopravy, zníženie konzumácie mäsa (hlavne hovädzieho) – tieto veci môžeme začať meniť každý sám od seba a okamžite.
Čo je pre teba najväčším zadosťučinením a motiváciou pokračovať v boji za zachovanie divokej prírody?
V súčasnosti ma najviac napĺňa a motivuje práca s deťmi na školách, ktorú robíme nielen pre seba, ale aj pre nasledujúce generácie. Vidím, že deti nie sú ľahostajné a tieto témy sa ich reálne dotýkajú. Máme aj spätnú väzbu od učiteľov, že deti po našej besede napríklad trhajú lístky do cirkusov, ktoré dostali zadarmo a v škole šijú vrecúška na ovocie a pečivo zo starých záclon ako náhradu za vrecká. Na deň Zeme alebo vody žiaci usporadúvajú hromadné čistenie miestneho potoka alebo rieky. Rodičom deti doma s nadšením zakazujú kupovať výrobky s palmovým olejom.
Okrem toho cítim aj pocit viny za celé ľudstvo voči našim zvieracím spoluobyvateľom. Za to, ako ďaleko sme to nechali zájsť. Kvôli našej ľudskej chamtivosti a pohodlnosti je naše spoločné životné prostredie v takom stave, v akom je.