Grétka Pavlovová: Kedysi som si rok bez festivalu nevedela predstaviť. Pandémia ma naučila na niektorých veciach nelipnúť

Takmer v každom meste na Slovensku pôsobí super skupina ľudí, ktorí sa na svet pozerajú inak.

18. 1. 2021

Katarína Valčeková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Grétka Pavlovová je známa najmä ako zakladateľka festivalu Atmosféra. Vo svojom mladom veku už toho stihla veľa. Bola súčasťou tímu festivalu Pohoda, pracovala pre organizáciu Nexteria aj pre politickú stranu. Aktuálne sa v združení Bystriny venuje oslovovaniu aktivistov a iniciatív naprieč celým Slovenskom. Magazín Forbes ju v roku 2020 zaradil do prestížneho rebríčka mladých úspešných ľudí 30 pod 30. Grétka v rozhovore pre Heroes hovorila o svojej snahe meniť svet k lepšiemu, ale aj o vytrvalosti a dôvere, ktoré sú pre uskutočnenie zmien v prostredí mimo našej bubliny nevyhnutné. Rozprávali sme sa o roku ťažkých rozhodnutí aj zlatej strednej ceste, súvisiacej s rozhodovaním mladej generácie vrátiť sa z mesta či zahraničia domov do svojho regiónu.

Tento rozhovor vzniká začiatkom roka 2021. Čo ťa naučil uplynulý, veľmi špeciálny rok 2020?

Rok 2020 považujem za jeden z najťažších, ak nie najťažší v mojom živote. Na druhej strane som si počas Vianoc, keď som mala veľa času na premýšľanie, uvedomila, že to skutočne dôležité, a to vzťahy a zdravie mojej rodiny, ostalo počas minulého roka v poriadku. A za to som vďačná. Neúspechy sa týkali hlavne práce. Mnohé veci, na ktorých som dlhodobo pracovala, jednoducho nevyšli.

Hneď na začiatku to boli voľby. Tri roky som robila pre stranu Spolu, potom pre koalíciu PS Spolu. Všetci sme verili v dobrý výsledok, dali sme do toho všetko, ale nevyšlo to. Bol to pre mňa obrovský pád, ťažký nielen pre mňa, ale aj pre mojich kolegov.

Základnú vec, ktorú ma minulý rok naučil, je nerobiť si plány, pretože tie moje, napríklad s oddychom a cestovaním po voľbách a naštartovaním Atmosféry po návrate, vôbec nevyšli a všetko bolo inak. Ostala som doma s neistotou, čo bude s festivalom.

Kvôli Atmosfére som sa asi dva mesiace každé ráno budila s otázkou: Tak ako? Dnes áno alebo nie? Tápali sme. Verili sme, že ako malý festival nebudeme pandémiou dotknutí, ale nakoniec sa tak nestalo, Atmosféru sme posunuli o rok, následne vymýšľali nový koncept troch komorných festivalov, rýchlo sme ich zorganizovali, spustili predaj lístkov, ale lístky sa nepredávali a čakalo nás ďalšie ťažké rozhodnutie.

V minulom roku som sa teda musela naučiť robiť rozhodnutia a tiež nebáť sa ich urobiť. Zároveň mi dal rok 2020 čas na sebareflexiu. Mala som možnosť konečne spomaliť a rozmýšľať nad tým, prečo veci robím tak, ako robím.

Ako si vnímala, že si sa neplánovane musela vzdať Atmosféry, festivalu, ktorý si vymyslela a stojíš za ním už deväť rokov?

Ja som si nevedela rok bez Atmosféry predstaviť. Organizujem ju od svojich sedemnástich už deväť rokov. Pamätám si však, že som si hovorievala, že raz, jeden rok, by som to chcela vyskúšať. Pohrávala som sa s myšlienkou, že keby som v ten rok nemala Atmosféru, išla by som cestovať napríklad do Indie, cvičila tam polroka jogu, úplne by som vypla. A potom to prišlo, ale vôbec to nebolo tak, ako to malo byť.

Rok však prešiel, Atmosféra nebola a život sa nijak extrémne nezmenil. Naučila som sa, že na niektorých veciach netreba lipnúť. Viem, že všetci sme sa naučili nejakým spôsobom žiť v neistote. Ja sa dnes k organizácii tohtoročnej Atmosféry staviam úplne inak. Väčší stres som pociťovala minulý rok. Cítim, že všetci sme v tom spolu a nejak to jednoducho bude.

Grétka Pavlovová
Foto: Šimon Šiplák

Máš 26 rokov, za sebou veľa pracovných aj dobrovoľníckych skúseností. Oveľa viac ako bežný človek v tvojom veku. Väčšina ľudí ťa však pozná práve cez festival. Vráťme sa k jeho začiatkom. Čo bolo vtedy pre teba impulzom na jeho zorganizovanie?

Ako dieťa som bola typ ohromne snaživej jednotkárky, zapájala som sa všade, kde sa zapojiť dalo. Na strednej škole bola možnosť zúčastniť sa Stredoškolskej odbornej činnosti. Vždy som chcela robiť všetko inak. Väčšina spolužiakov, ktorí sa do tejto odbornej súťaže zapojili tiež, si vybrala nejakú tému, zobrali knihy, spracovali ju ako obsiahlejší referát, a potom urobili dotazník. Povedala som si, že ja dotazník už len z princípu mať nebudem. Rozmýšľala som nad témou, a keď som jeden večer videla v televízii program Slovensko má talent, napadlo mi, že by bolo super, keby takýto vystupujúci prišli k nám do dediny. Témou mojej práce sa stal festival. Vnímala som, že u nás máme futbal a detské vystúpenia pre starých rodičov, ale nič iné. Festivaly, podujatia fungovali iba v mestách, u nás nie.

Zábavné na tom bolo, že v tom čase som nemala žiadnu skúsenosť s organizovaním, dokonca som ešte nikdy ani na žiadnom festivale nebola. Povedala som si, že to vyskúšam. Vymyslela som koncept a ešte pred súťažou ho reálne zorganizovala. Dostala som sa do celoslovenského a neskôr do medzinárodného kola súťaže v Rusku. Je to až úsmevné – hovorila som o podujatí s 300 návštevníkmi v kultúrnom dome, čo sa reálne festivalom nedalo označiť, ale v Rusku som Atmosféru predstavila ako veľkú inováciu.

Tvojim hlavným cieľom na začiatku bolo priniesť zaujímavých ľudí a alternatívu k oklieštenej kultúre k vám do Hontianskych Nemiec. Ako prijali festival miestni obyvatelia?

Ako mladý človek, ktorého zaujímali rôzne oblasti kultúry, som si povedala, že by bolo super sem priniesť niečo nové a ľuďom ukázať alternatívu voči kultúre, ktorú vidia doma v televízii a počujú v rádiu. Tu ľudia nemajú možnosť a ani nie sú motivovaní ísť do divadla. Kultúra je vnímaná väčšinou ako zábava, a to je veľká škoda.

S obrovskou radosťou, nadšením a celkom zadarmo som sa rozhodla robiť podujatie pre ľudí. Neuvedomovala som si však, že nie je vôbec jednoduché naučiť ľudí na niečo, čo sa páči mne, ale pre nich je celkom neznáme. S organizovaním festivalu som nemala žiadne skúsenosti, ale ešte ťažšie bolo to, že som si neuvedomovala, aké náročné je robiť zmenu mimo svojej bubliny.

Pochopila som, že potrebujem ľudí naučiť, že je v poriadku prísť na podujatie, kde nepoznajú hudobníkov, nie je im celkom blízky žáner, ale objavia niečo nové. Na jednej strane som túžila robiť festival, na ktorý zavolám Longital, ale vedela som, že Longital sa pravdepodobne miestnym ľuďom páčiť nebude. Zo začiatku som sa teda snažila robiť takého mačko-psa. Prvý hudobný hosť na festivale bola kapela Slovak Tango, ktorá hráva staré pesničky, ďalší rok som pozvala zaujímavé zoskupenie Thierry and friends a Horehronky. Hľadala som takéto cesty.

Podarilo sa ti získať záujem miestnych?

Nepodarilo. Po štyroch rokoch fungovania som si uvedomila, že robím produkt, o ktorý moja primárna cieľová skupina nemá absolútne záujem. Lokálnych ľudí som sa teda spýtala, koho by si na festivale želali. Starší spomínali ľudovú hudbu, mladí mi radili zavolať Rytmusa a Ega. Pre mňa však práve oni boli tými, ku ktorým som túžila robiť alternatívu.

Bol to ťažký moment, asi najťažší počas tých deviatich rokov. Atmosfére som však veľmi verila a cítila som, že nemôžem potláčať sama seba. Rozhodla som sa s festivalom pokračovať, ale po svojom. Realita je taká, že až 90 percent návštevníkov festivalu prichádza na festival z veľkých miest z celého Slovenska a len veľmi malú časť tvoria návštevníci z dediny, hoci dodnes im ponúkame zľavnené vstupné. Pravdupovediac, toto je tá najťažšia časť organizácie festivalu a myslím si, že získanie záujmu a podpory miestnych obyvateľov je veľmi dlhodobý proces.

Grétka Pavlovová Atmosféra
Foto: Šimon Šiplák

Pracuješ v organizácii Bystriny, ktorá spája aktívnych ľudí naprieč Slovenskom. Je prebúdzanie či aktivizovanie regiónov tvoja srdcová téma?

Bystriny sú veľmi mladá organizácia, ktorú pred rokom a pol založila Zuzana Wienk po odchode z Aliancie Fair Play. Bystriny majú za úlohu budovať komunitu a prepájať ľudí naprieč celým Slovenskom. Na jednej strane sú iniciatívy a ľudia, ktorí robia v regióne zaujímavé aktivity, stoja za komunitnými a kultúrnymi centrami a organizujú rôzne podujatia, na strane druhej ich my prepájame s ľuďmi, ktorí im vedia pomôcť. Nie je to však len o takýchto prepojeniach.

Okrem toho sa venujeme ďalšej podpore, vzdelávaniu, organizujeme podujatia, na ktorých ich inšpirujeme, spájame so zaujímavými ľuďmi. Našim hlavným cieľom je vytvorenie komunity, ktorá si bude navzájom nápomocná.

Tým, že ľuďom v regiónoch pomôžeme, posunieme aj našu krajinu vpred. Často sa totiž stáva, že v regiónoch pôsobí veľa ľudí, ktorí robia skvelé veci, ale chýba im grafik, účtovník, nevedia, ako si financovať organizáciu, nemajú s tým skúsenosť, a hlavne im chýbajú kapacity. My sa im snažíme pomôcť a posunúť ich k tomu, aby sa mohli rozbehnúť. Aj takýmto spôsobom posúvame celé Slovensko k tomu, aby sme sa tu mali lepšie.

S Bystrinami cestuješ veľa po Slovensku, stretávaš sa s aktívnymi ľuďmi. Čo týchto ľudí spája?

Keď premýšľam nad tými iniciatívami, sú to väčšinou mladí alebo mladícky zmýšľajúci ľudia, ktorí svet vnímajú trochu inak ako tí ostatní a vnímajú to takto prirodzene. Asi ich všetkých spája chuť posunúť vpred svet, v ktorom žijú. Spája ich viera, že je to možné. Je dôležité nad tým takto rozmýšľať, pretože často je počuť opak – to sa jednoducho v našom meste alebo dedine nedá urobiť, je to nemožné. Ale ono to možné je. Dnes v takmer každom meste na Slovensku pôsobí nejaká super skupinka ľudí, ktorí sa na svet pozerajú inak.

Máš pocit, že aktívnym ľuďom v menších slovenských mestách ľahšie porozumieš vďaka tomu, že si jednou z nich?

V Bystrinách mám na starosti komunikáciu a oslovovanie iniciatív, aktivistov a manažment dobrovoľníkov na celom Slovensku. Hľadám ich potreby a snažím sa ich naplniť cez aktivity, ktoré robíme. Je jedno či opravujú kostoly alebo sa snažia založiť kultúrne centrum v ich meste. Rozumiem im, lebo nás spájajú dosť podobné veci. Všetci to majú nejakým spôsobom náročné. Pracujú z nadšenia a často zadarmo, bývajú vyhorení, nemajú čas, aktivitám sa venujú popri práci, škole, rodinách, často majú problém s financiami, hľadajú spôsob ako organizáciu dlhodobo udržať a zároveň riešiť to hlavné – ako v regióne robiť pozitívne zmeny.

Grétka Pavlovová Atmosféra
Foto: Šimon Šiplák

Hovorila si, že zmena v nastavení a myslení ľudí je dlhodobý proces. Asi to zažívajú aj ľudia zo spomínaných iniciatív v regiónoch. Prečo je to tak veľmi ťažké a na čo sa zamerať, aby sa postupne dali veci do pohybu?

Myslím si, že všetko je založené na dôvere. Viem to aj zo skúseností ľudí, ktorí sa dlhodobo aktivizujú na Slovensku mimo veľkých miest. V súvislosti s Atmosférou by bolo ideálne, aby som v regióne, odkiaľ pochádzam, aj reálne žila, aby sme sa vzájomne dobre poznali a na základe tej dôvery by bol pre nich aj festival bližší, cítili by, že je aj ich a mali by väčšiu chuť na ňom participovať.

Okrem toho, že som sa snažila pritiahnuť miestnych ľudí na festival kvôli zážitku, chcela som im dať aj príležitosť zarobiť si tým, že by poskytli ubytovanie, otvorili si na festivale stánok. Viem, že by to mohlo fungovať, len je to dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje vytrvalosť.

Aké máš plány do budúcna s Atmosférou a tvojimi aktivitami v Hontianskych Nemciach?

Uvažujem o hľadaní ďalších spôsobov, ako s miestnymi ľuďmi viac spolupracovať. Toto je presne to, čo ma baví v Bystrinách, v Atmosfére aj v politike. Hľadať spôsob, ako ľuďom ukázať, že to naše videnie sveta a naše úmysly sú dobré a získať si ich dôveru. Ako ukázať, že populizmus a konšpirácie sú zlé, a že existuje alternatíva. Že alternatívna hudba, umenie, ktoré nepoznajú, je dobré a inšpiratívne. Nájsť spôsob, ako zájsť za tú bublinu, je veľmi dôležitá a náročná práca pre nás všetkých, ktorí sa snažíme prispieť k tomu, aby sme sa na tomto našom Slovensku mali o niečo lepšie. Organizovať festival pre ľudí zo svojej bubliny je totiž tá najjednoduchšia vec, ale vtedy nerobíme tú zmenu.

Hoci bol minulý rok veľmi náročný, život prináša aj dobré správy. V lete sa nám stalo, že niekto ukradol príves, ktorý sme si kúpili v rámci festivalu, riešili sme políciu, rušili festival. Zrazu sa pri nás na lúke objavili moji rodičia. Videli, že sme už úplne dole, a cítili, že nás musia nejako potiahnuť naspäť hore. Povedali, že hoci s tým chceli ešte počkať, potrebujú mi niečo ukázať. Asi 200 metrov od lúky sme zastali pri jednom domčeku. Oznámili mi, že nám ho idú kúpiť, aby sme už konečne po toľkých rokoch mohli mať pri festivalovej lúke základňu, kde bude sídliť náš tím. Keď som do tej chaty prišla, cítila som v nej brutálnu atmosféru, rovnako ako som ju cítila aj na lúke, keď som ju navštívila prvýkrát.

Dlhodobo, už niekoľko rokov vo mne zrela, a v Bystrinách dozrela, myšlienka, aké by bolo fajn mať stálu atmosférickú základňu, a to nielen pre tím, ale aj pre našich návštevníkov. Zatiaľ som v štádiu nápadov, ale povedala som si, že popritom všetkom, čo sa bude diať, by som sa veľmi rada pustila do projektu Atmocentra.

Keď sme na rok stratili Atmosféru, uvedomila som si, ako ľahko môžeme prísť o niečo, čo budujeme tvrdou prácou deväť rokov. Mala som zrazu pocit, že sa mi to celé rozpadlo. Viem, že to nie je pravda, a keď zorganizujem Atmosféru, ľudia znova prídu a opäť sa všetko nadýchne. Túžila som však za tou tvrdou prácou vidieť aj niečo uchopiteľné. Vo svojich predstavách tu už vidím super ubytovanie, jogové víkendy, tanečné či umelecké workshopy počas víkendov, coworking v prírode, čokoľvek.

Vieš si predstaviť zapojiť do tohto projektu aj miestnych obyvateľov? Myslíš, že to pomôže lepšej akceptácii nových myšlienok?

Budem rada, keď sa nám podarí zapojiť domácich, ktorým poskytneme priestor odprezentovať sa a zarobiť si. Toto je asi cesta, ktorá môže fungovať, pokiaľ si chcem zachovať Atmosféru tak, ako ju robíme, a zároveň prispieť aj k pozitívnej zmene tu. Bude to však test. Kým nevyskúšame, neuvidíme.

Vieš si predstaviť, že by si sa domov vrátila jedného dňa natrvalo?

Pre mňa znamená slovo návrat veľmi veľké rozhodnutie. Ideálny stav je vrátiť sa, pracovať a dlhodobo sa venovať rozvoju komunity. Ale myslím si, že pre ľudí, ktorí majú obavy to urobiť, a ja patrím medzi nich, existuje cesta niekde v strede. Aj vo veľkom meste alebo v zahraničí je možné myslieť na svoj región a začať preň niečo robiť. Najhoršie je povedať si, ja nemusím, urobia to iní. Ale kto iný? Jediný, kto to môže zmeniť, som ja.

Máš za sebou množstvo pracovných aj dobrovoľníckych skúseností z práce pre rôzne organizácie, dokonca politickú stranu, robíš nesmierne veľa aktivít, ktoré smerujú k pozitívnym zmenám v našej spoločnosti. Vo svojom veku si však len na začiatku. Čomu úplne najviac sa chceš venovať vo svojej budúcnosti? Máš nejaký svoj vysnívaný projekt?

Ak mám odpovedať úprimne, neviem. Vždy som napríklad cítila, že Atmosféra nemá byť ten top projekt môjho života. A rovnako to cítim aj pri tomto centre. Popri veciach, ktoré robím, napríklad teraz v Bystrinách, potrebujem rozvíjať vždy aj niečo svoje. Vždy to tak bolo a neviem dokedy to tak bude. Viem, že je to neudržateľné, lebo je to časovo veľmi náročné a vyčerpávajúce. Atmocentrum napríklad veľmi rada rozbehnem, a ja pôjdem zase ďalej.

Neviem, kedy budem mať dosť a neviem, čo život prinesie. Uvedomujem si, že to, že sa sústreďujem vždy na viac aktivít, nemá len výhody. Keď sa však pozriem na svoj život, javí sa mi ako veľmi pekné puzzle. Všetko sa v ňom spája. Niekedy som napríklad vnímala, že svet politiky a svet aktivizmu a kultúry sú diametrálne odlišné oblasti, ale teraz viem, že to tak nie je. Všetko je prepojené. Neviem povedať, kde budem o päť rokov, môj život je veľmi turbulentný. Ale to, kam cielim, je, dospieť do momentu, v ktorom si uvedomím, že mám dosť a som spokojná a šťastná s tým ako veci sú. Toto riešim dlhodobo. Je to môj životný cieľ.

Grétka Pavlovová Hontianske Nemce
Foto: Šimon Šiplák

Väčšina ľudí nie je tak angažovaná, vyštudujú, nájdu si prácu, vo voľnom čase sa venujú svojim záľubám, rodine, oddychujú. Ty pôsobíš úplne opačne, zaujímaš sa, ale aj stíhaš robiť omnoho viac ako iní. Čo ťa ženie stále vpred?

Aj keď sa to môže na prvý pohľad zdať, netrpím hyperaktivitou. Mojou úplne základnou elementárnou črtou je, že ma veľmi baví život! Stále mám potrebu niečo robiť. Neviem oddychovať a len tak sedieť. To je pre mňa mrhanie časom a možnosťami. Keby som mohla, žijem paralelne 30 životov. V jednom by som bola kuchárka s vlastným bistrom, v druhom muzikantka, a tak ďalej. Viem, že je to v niečom pre mňa nebezpečné, uvedomujem si, že je dôležité oddychovať a byť pokojná, neutekať a trochu sa spomaliť, ale toto som ja. Vždy som taká bola. Akčná. Milujem ľudí. Rozprávať sa s nimi, prepájať, spájať, vymýšľať, pracovať.

Vždy som mala doma extrémne podporné prostredie na všetko, do čoho som sa pustila. Stále hovorím, že to, kde som, je vďaka ľuďom, ktorí stoja pri mne. Moji rodičia, môj priateľ a kamaráti. Hovorí sa, že za úspešným mužom hľadaj ženu, u mňa platí za úspešnou ženou hľadaj muža.

Trochu sa aj obávam, lebo čím som staršia, tým sa nadchýnam nad vecami ešte viac, čo vedie k ďalšiemu objavovaniu a aktivitám. Keď som mala 17 a vymyslela Atmosféru, nevedela som, že sa vo mne práve vtedy prebúdzal aktivizmus, snaha meniť svet k lepšiemu. Teraz to už viem.

Sama si jej súčasťou. Ako vnímaš dnešnú mladú generáciu ľudí na Slovensku?

Musím povedať, že si žijem v bubline ľudí veľmi podobných mne, takže neviem, do akej miery mám objektívny názor na mladú generáciu Slovenska. Pri pohľade na diskusie na Facebooku si hovorím, že toto tu nemôže byť dobré. Rovnaký pocit som zažila pri výsledku volieb. Zároveň som však obklopená veľmi veľa šikovnými mladými ľuďmi a vždy si poviem, že „kurníkšopa“, nie, tu jednoducho bude dobre. Nech je akokoľvek zle, stále existuje šanca, že tu bude dobre.

Môžeme generalizovať a dávať nálepky súčasnej mladej generácii, že stále pozerajú do telefónov, hľadajú skratkovité riešenia, utekajú do zahraničia, ale ja mám pocit a vidím to aj cez Bystriny, čiže mimo „bratislavskú bublinu,“ že v regiónoch je tiež množstvo šikovných mladých ľudí.

Verím, že existujú mladí ľudia, a nie je ich málo, ktorí si uvedomujú zlé stránky našej spoločnosti, a chcú ich zmeniť. Verím v pozitívnu budúcnosť vďaka generácii, ktorá tu rastie. Myslím si totiž, že mladá generácia nebola nikdy kritickejšie zmýšľajúca a nemala toľko možností ako teraz.

Čo by si poradila mladým ľuďom, ktorí pochádzajú z podobného prostredia ako ty, vnímajú zaostalosť regiónu, v ktorom žijú a túžia po zmenách? Ako začať a nenechať sa odradiť v prípade, že nenachádzajú vo svojom meste alebo obci veľkú podporu?

Sústredila by som sa na malé zlepšenia. Na začiatku nemusí ísť vôbec o veľké veci. Byť láskavý k ľuďom okolo, usmiať sa na predavačku, zodvihnúť odpadky zo zeme a hodiť ich do koša. Nefrflať, urobiť to. Dôležité je ísť príkladom a radšej drobnými krokmi prispievať, aby bol život v malej komunite lepší.

Moja mamina napríklad začala v dedine vydávať noviny. Sily spojili dve učiteľky a jedna výtvarníčka a raz za tri mesiace vydajú noviny. Majú veľký úspech najmä u starších ľudí. Potom videla v meste čitateľskú búdku, tak sa so susedom dohodli a už ju máme v obci aj my. Malé kroky vedú k veľkej zmene. Treba vytrvať a nenechať sa odradiť. Dokonca aj moja mamina vo facebookovej skupine, ktorú sama založila, aby si ľudia z Hontianskych Nemiec mohli vymieňať informácie, občas schytá hejty. Vždy jej však prízvukujem, aby myslela na to, že tí, čo nadávajú, sú takmer vždy v menšine, oveľa viac je ľudí, ktorým sa jej aktivity páčia a pomáhajú im.

Grétka Pavlovová rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Čo ťa úplne najviac trápi na Slovensku a slovenskej spoločnosti?

Bojím sa veľkej nedôvery ľudí voči súčasnej politike. Zistila som, že pokiaľ chce človek spoločnosti pomôcť vo veľkom, v nejakom momente narazí na svoj limit a uvedomí si, že musí ísť do politiky a meniť veci cez ňu.

Dnes je to veľmi náročné v tom, že nech si politik, aký si, máš nálepku nedôvery. Toto ma dlhodobo frustruje. Nedôvera voči tomu, že sa tu budeme môcť mať niekedy lepšie. Nedôvera voči tomu, že niekto vôbec môže mať ambíciu ozajstnej zmeny. Spoločnosť je veľmi vyostrená.

Myslím si, že za zlosťou v nás sa často skrýva nejaký nevyriešený konflikt so samým sebou. Martin Gaišberg hovorí: „Ľudia, v prvom rade riešte seba. Ja mám toľko roboty riešiť seba, že nemám čas riešiť ostatných“. Úplne s ním súhlasím. Verím, že keď človek nájde pokoj, vyrovnanosť a lásku v sebe, napriek tomu ako spirituálne to môže znieť, nebude mať potom potrebu ľudí osočovať a byť k nim zlý.

Ako sa uzemňuješ a čo ti dobíja baterky?

Pohyb, na ktorý som si vytvorila návyk, ma extrémne dobíja. Aspoň polhodina pohybu denne je základ. Rovnako spánok. Zistila som, že ak chcem byť výkonná, musím spať ideálne sedem až osem hodín. Chodievam do hôr, na prechádzky, turistiku, začala som otužovať. Studená voda je spôsob, akým si dokážem doslova schladiť hlavu a dosiahnuť úplný stav prítomnosti a naplnenia mysle. Cez leto bicyklujem, veľa čítam, počúvam hudbu a dobre jem. Ako veľký milovník života som aj veľký gurmán, veľmi rada varím a tiež rada konzumujem. Veci musím precítiť. Keď čítam, pustím si hudbu, zasvietim svetielka, hľadám si atmosféru v bežnom živote. Obklopujem sa super ľuďmi. To ma drží nad vodou a tak ma to baví.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus dobrovoľníctvo heroes spoločnosť