Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Alexandra Kolarik je súčasnou šéfkou občianskeho združenia Free Food, ktoré sa už dlhodobo snaží upozorniť na problém s plytvaním jedla na Slovensku. Organizujú rôzne akcie a prednášky, ktoré majú ľudí naučiť, čo je to potravinový odpad, ako s ním pracovať a prečo to v realite vôbec nie je odpad.

Kým sa pustíte do čítania tohto rozhovoru, podporte objavovanie ďalších zaujímavých osobností. Kúpte si krásnu knihu z našej dielne. 

Ktorý moment bol ten, keď ste si povedali “Tak dosť, s plytvaním jedla treba niečo robiť!”?

Bolo to presne vtedy, keď som narazila na stránku Free Food. Práve zdieľali štatistiky o plytvaní jedlom a keď som videla tie čísla, prišli mi úplne nezmyselné. Nechápala som, ako je možné, že sa také niečo vôbec deje. Onedlho som sa preto sama stala členkou združenia.

V roku 2014 Free Food predstavilo projekt verejných chladničiek. Stretol sa s pozitívnym ohlasom, napriek tomu sa ho už nepodarilo znovu obnoviť. Prečo?

Úplne prvá verejná chladnička stála a fungovala na Námestí 1. mája. Potom ale zakročila hygiena a zrušila ju. Vtedajší členovia organizácie však získali ďalšie a stále sa snažili nájsť cesty, ako by projekt mohol pokračovať. Neboli celkom úspešní. Jednak preto, že niektoré chladničky boli ukradnuté, no najmä zistili, že v tomto smere sú u nás nekompromisne nastavené zákony.

V zahraničí to funguje tak, že ľudia alebo obchodníci do chladničiek nosia svoje prebytočné jedlo, ktoré si potom niekto iný môže vziať. Lenže u nás to tak skrátka nejde. Po prvé preto, že chladnička na ulici by musela spadať pod nejaký potravinársky podnik, reštauráciu či bar, nemohla by tam stáť len tak. A po druhé, každá potravina v nej by musela mať vydokladovaný pôvod. To ale nie je možné, keďže jedlo do nej nosia rôzni ľudia. Práve preto sa súčasní členovia zamerali na projekt nie verejných, ale komunitných chladničiek.

Aký je medzi nimi rozdiel?

Do komunitných chladničiek nemá prístup hocikto. Sú umiestnené v uzavretej spoločnosti, napríklad jedna stojí v bratislavskej Novej Cvernovke, ďalšia je v Modre. Ľudia, ktorí si v nej zdieľajú jedlo, sa navzájom poznajú alebo sú inak previazaní. S otvorením takejto chladničky sa vždy spája aj zvyšovanie povedomia o plytvaní jedlom.

Alexanda Kolarik rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Môže si takúto chladničku zariadiť hocikto, napríklad vo firme?

Určite áno. Naše združenie je pri tejto veci vždy ochotné pomôcť. Vo firmách sa veľmi často stáva, že ľudia si do chladničiek odkladajú veci, ktoré nechcú, aby im niekto zjedol. Lenže tie tam zostávajú veľmi dlho a kazia sa. Nedávno nás kontaktovala istá banka, ktorá sa rozhodla zmeniť charakter ich firemnej chladničky na komunitnú práve preto, aby sa v nej jedlo nekazilo, ale aby sa spotrebovávalo.

Vnímate nejaké rozdiely v plytvaní jedlom naprieč slovenskými regiónmi?

Oficiálne štatistiky nemáme. No vedeli by sme porovnať mesto s vidiekom. Ľudia na dedinách obvykle dávajú prebytočné potraviny zvieratám, tiež tam prežíva zaváranie či fermentovanie. Rovnako sú si tam ľudia bližší, a tak si jedlo ľahšie posunú. Ľudia z vidieka niekedy reagujú až nahnevane, nechápu, prečo s nimi vôbec tieto témy otvárame. Plytvanie jedlom je pre nich nemysliteľné.

Podľa štatistík vyhodí každý z nás ročne viac ako sto kilogramov jedla. Čakali by sme, že priemer zvyšujú supermarkety, no pravdou je, že najviac sa plytvá v domácnostiach. Ako si to môžeme vysvetliť, keď väčšina z nás má pocit, že doma skoro žiadne jedlo nevyhadzuje?

Treba si uvedomiť, že supermarketov je istý počet, no nás ľudí je oveľa viac. Samozrejme, že keď obchod denne vyhadzuje stovky kilogramov jedla, zatiaľ čo vy sa zbavíte dvoch paprík, zdá sa to ako veľký nepomer. No rovnako malé množstvá vyhadzujú denne státisíce ďalších domácností. Keď sa to všetko zráta, výsledkom je, že doma plytváme jedlom skutočne najviac.

Aké potraviny vyhadzujeme najčastejšie?

Pečivo, to vedie počas celého roka. Potom ovocie a zeleninu, závisí to od sezóny. A tiež varené jedlo, ktoré sa nezjedlo.

Alexandra Kolarik rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Aké sú vaše základné tipy na to, aby sme doma plytvali menej?

Absolútny základ je začať sa touto témou vôbec zaoberať, pretože hoci sa nás všetkých týka, nevenujeme jej pozornosť.

Dobrým štartom je plánovanie nákupov a príprava nákupných zoznamov. Nemali by sme nakupovať spontánne či pod vplyvom hladu. Tiež je lepšie robiť častejšie a menšie nákupy, než tie veľké nárazové.

Rovnako dôležité je upratať si v chladničke. Nemala by byť preplnená. Je dobré vedieť, kde má motorček, teda odkiaľ prúdi najviac chladu a v závislosti od toho do nej potraviny ukladať a rýchlo sa kaziace jedlo ako mäso a mliečne výrobky dávať najbližšie k motorčeku. S tým súvisia dvere, keďže tie sú vystavené najväčšej strate chladu. Preto do nich patria trvanlivé potraviny ako zaváraniny, horčice a kečupy. Mali by sme sa tiež naučiť, čo do chladničky patrí a čo nie.

Čo do nej napríklad nepatrí, hoci by nás to mohlo prekvapiť?

Najčastejšie ide o ovocie a zeleninu. Ak nie sú nakrojené alebo už veľmi zrelé, nemali by v nej byť, pretože sa tým znehodnocujú. Napríklad paradajky tak strácajú chuť aj vôňu. Rovnako citrusy, a mnoho ďalších.

Jedným z najčastejších dôvodov plytvania je aj to, že ľudia nepoznajú základné pojmy. Dátum minimálnej trvanlivosti majú obvykle konzervy, cestoviny a suché potraviny. Uplynutím tohto dátumu sa nestanú nejedlými, naopak, ešte niekoľko mesiacov si zachovávajú pôvodnú kvalitu.

Na mliečnych, mäsových a iných rýchlo sa kaziacich výrobkoch nájdeme dátum spotreby. Po jeho uplynutí už môžu byť zdravotne závadné, no stále ľuďom odporúčam ešte predtým, než ich vyhodia, použiť zmysly a zistiť, či sa skutočne nedajú jesť.

Kde môžeme nájsť informácie, ktoré by nám pomohli pri správnom skladovaní a vôbec spoznávaní potravín?

Sami sme vytvorili brožúru, v ktorej radíme, ako menej plytvať. Ďalej odporúčam blog Do poslednej omrvinky, kde nájdete recepty zamerané na spotrebu prebytočných potravín. Fajn rady majú aj Priatelia zeme.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Na svojom webe uvádzate, že proti plytvaniu chcete bojovať aj zmenou legislatívy. Kde sú podľa vás jej nedostatky?

Zákony sa veľmi nedotýkajú spotrebiteľov a ich konania doma. Zaoberajú sa vzťahom obchodníka a zákazníka. Napríklad, potraviny po uplynutí dátumu minimálnej trvanlivosti sa môžu darovať charitám. Nesmú sa však už ponúkať na predajni, za to by mal obchodník veľkú pokutu. Toto nedáva zmysel, pretože keď jedlo neublíži ľuďom v charite, neublíži predsa ani bežným zákazníkom. Tu však nevidím potenciál na zmenu, skôr som chcela poukázať na to, ako to funguje.

A aké zmeny zákonov sa vám už podarili dosiahnuť?

Veľké nedostatky boli v spôsobe darovania potravín. Donedávna mohli obchodníci posunúť prebytočné jedlo iba Potravinovej banke Slovenska. V roku 2017 nastali zmeny a potraviny už bolo možné dať hociktorej organizácii registrovanej ako príjemca potravinovej pomoci. Avšak, obchodník si v tomto prípade nemohol tento dar uplatniť ako daňový výdavok, na rozdiel od darovania Potravinovej banke. Minulý rok sa nám podarilo presadiť, že akýkoľvek potravinový dar venovaný hociktorej organizácii je uznateľný ako daňový výdavok.

Najviac prebytkov vzniká v segmente pečiva, ovocia a zeleniny. Tieto potraviny však spadajú buď do označenia dátumu spotreby alebo označenie nemajú. Podarilo sa nám však aj rozšíriť sortiment potravín, ktoré možno darovať. Dnes to nie sú len tie, ktorým uplynul dátum minimálnej trvanlivosti, ale všetky.

Angažovali ste sa aj na zmene navrhovaného zákona o povinnom darovaní potravín. Prečo? Nevyriešilo by povinné darovanie väčšinu problémov spojených s vyhadzovaním jedla?

Pani bývalá poslankyňa Antošová vtedy navrhovala, aby boli všetky prevádzky s rozlohou nad štyristo metrov štvorcových povinné svoje prebytky darovať. To ale nie je veľa, je to obchod dvadsaťkrát dvadsať metrov, preto, ak by návrh prešiel v tomto znení, spôsobil by úplný kolaps.

Hoci nemáme presné štatistiky, odhadované množstvo potravinových prebytkov za rok je asi pätnásťtisíc ton. V aktuálnom stave distribučnej siete by takýto veľký objem jedla nebolo možné spracovať. Systém príjemcov a logistika darovaných potravín na Slovensku nie je na taký krok pripravená. Angažovali sme sa práve tak, že sme na tieto skutočnosti poukázali.

Zákon napokon prešiel s preklenovacím obdobím štyroch rokov. Počas tejto doby majú charity aj predajcovia čas na prípravu. Darovanie potravín bude povinné v takej podobe, že každý obchod bude musieť mať uzatvorenú dohodu s odberným miestom.

Je nedostatočný distribučný systém dôvodom, prečo je pre obchodníkov tak zložité jedlo charite darovať?

Áno, ale nielen to. Hoci máme Potravinovú banku, tá nemôže byť všade. A ak chcete darovať prebytky organizácii, táto musí spĺňať skoro také podmienky, ako reštaurácia. Potrebuje mať sklad alebo výdajňu, ktorá je plná drahého vybavenia, a svojim dobrovoľníkom musí zabezpečiť potravinové preukazy. Na neziskovku, ktorá má dohromady desať členov, je to obrovský finančný nápor. Free Food sa v Bratislave snaží prepájať tieto organizácie s obchodmi. Často sa však stretávame s tým, že pre všetky legislatívne a finančné nároky je pre charity jednoduchšie si jedlo nakúpiť, než ho prijať darom.

Ďalší problém môže byť typ darovaných potravín. Stáva sa, že veľký reťazec odrazu vyradí, napríklad, sto kilogramov cibule. No čo teraz s ňou, ak má organizácia dvoch odberateľov, ktorí nie sú schopní ju prijať? Alebo pred vami z ničoho nič stojí kamión plný jogurtov, ktorým o dva dni končí dátum spotreby. Ľudia majú romantické predstavy o darovaní potravinových prebytkov, no v skutočnosti je celý proces veľmi zložitý.

Alexandra Kolarik rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Kto napokon darované jedlo prostredníctvom charít dostane?

Keď hovorím za našu organizáciu, tak ide o ľudí bez domova, ďalej detské domovy, krízové centrá, týrané ženy, no takisto aj domovy sociálnych služieb. Pre všetkých je to veľká pomoc.

Myslíte, že štát sa touto problematikou dostatočne zaoberá?

Rozhodne nie, zaslúžila by si viac priestoru vo verejných diskusiách. V severských krajinách berú problém plytvania potravinami veľmi vážne a denne sa mu venujú. Preto sme aj pri úprave zmieneného návrhu zákona vyzývali štátny sektor k tomu, aby mu venoval viac pozornosti. V debatách ohľadom návrhu padol názor, že charity sa musia viac snažiť a intenzívnejšie žiadať o podporu a financie. To sa ale už niekoľko rokov deje, lenže žiadna odozva zatiaľ neprišla.

Ak má človek doma plnú chladničku jedla, ktoré nezvládne spotrebovať, napríklad zvyškov z rodinnej oslavy, čo s ním môže urobiť?

Súkromná osoba nemôže jedlo darovať charite, to zákon nedovoľuje. Človek sa môže pridať do rôznych facebookových skupín, kde si viete jedlo zdieľať. No najjednoduchší spôsob je skrátka podeliť sa s ním so susedmi či priateľmi.

Prípadne sa môžete sami pokúsiť založiť komunitnú chladničku alebo to navrhnúť zamestnávateľovi. V takomto prípade vám my môžeme pomôcť s vytvorením nejakých informačných materiálov. Otvoríte tak túto tému a ľudia z vášho okolia jej začnú venovať pozornosť.

Ako je vôbec možné, že my vyhadzujeme jedlo do koša, zatiaľ čo v iných kútoch sveta ľudia umierajú od hladu?

Myslím, že si neuvedomujeme hodnotu jedla. Nepoznáme jeho pôvod. Nepremýšľame nad tým, ako bolo vypestované a koľko energie sa na to minulo. Mňa zaskočili informácie o tom, koľko sa minie, napríklad, na vypestovanie jednej paradajky. Keď ju vyhadzujeme, plytváme tisíckami litrov vody, hektármi pôdy, hodinami ľudskej práce.

Problém je aj, že sme zvyknutí mať všetkého dostatok. Mnohé obchody majú pravidlo, že pulty musia byť vždy plné, aj pár minút pred zatvorením. A my ako spotrebitelia to od nich očakávame. Rovnako sa správame doma, varíme a nakupujeme viac, než potrebujeme. Vytratila sa z nás skromnosť. Tým, že chceme mať vždy všetkého dostatok, obvykle vytvárame prebytok.

No nik z nás predsa nechce mať prázdnu špajzu…

To nie, len je potrebné nad nákupmi viac premýšľať. Môžete sa smiať a pýtať, či zvyšky na svojom tanieri máte poslať deťom do Afriky. Ale problém začína oveľa skôr. Tým, že vytvárame stále vyšší a vyšší dopyt, zvyšujeme ceny potravín a energií. Každý náš malý čin má globálny efekt.

Mohli by sme tiež hovoriť o tom, či je pre obchodníkov morálne robiť množstevné akcie. Alebo či sú morálne tak vysoké estetické nároky na ovocie a zeleninu, či tá jedna škvrnka na jablku ho skutočne znehodnocuje. No tu chcem upozorniť, že vždy všetko začína u spotrebiteľa. Ten chce dokonalé potraviny a plné regály.

Alexandra Kolarik rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Plytvanie jedlom má finančný, ale aj environmentálny dopad. Ako sa prejavuje?

Problém nenastáva pri spracovaní prebytkov, ale už pri ich výrobe. Ako som spomenula, ide o obrovské plytvanie zdrojmi. Kvôli narastajúcemu dopytu spotrebovávame stále viac pôdy, aj preto sa vo veľkej miere odlesňuje.

Keby bolo plytvanie jedlom svetovou ekonomikou, vyprodukuje toľko oxidu uhličitého, že by sa umiestnilo na treťom mieste hneď za USA a Čínou.

Čo si myslíte o dumpsterdivingu, teda hľadaní potravín v kontajneroch supermarketov?

Myslím, že je to zaujímavá demonštrácia využitia potravinových prebytkov. Sama som to zo zaujímavosti skúsila a skutočne som našla kvalitné jedlo. Pre nejakých voľnomyšlienkárov môže byť fajn, no na Slovensku nie je veľmi rozšírený. Ale dumpsterdiving rozhodne nerieši problém plytvania potravinami. Jednak sa nikdy nenájde toľko ľudí, ktorí by liezli do cudzích košov. Plus to nie je práve najhygienickejšie. No v prvom rade, podstata riešenia potravinového odpadu tkvie v zamedzení jeho vzniku.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

alexandra kolarik ekológia free food plytvanie jedlom