Annamária Naddourová: Utečenci si nevybrali situáciu, v ktorej sa nachádzajú

Nie sú šťastní, že posledné mesiace alebo roky sú odkázaní na niečiu pomoc.

Baška Ilić

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Annamária Naddourová sa od vypuknutia utečeneckej krízy v roku 2015 venuje pomoci ľuďom na úteku. Momentálne je v druhom ročníku doktorandského štúdia na UCM, odbor Etnológia – mimoeurópske štúdiá, kde učí utečeneckú problematiku. Svoj čas venuje najmä dobrovoľníctvu v utečeneckých táboroch. Doposiaľ pracovala v rámci slovenských a českých tímov v Grécku, Srbsku a Slovinsku.

Ako si sa dostala k problematike utečencov?

V roku 2015, počas najväčšieho „boomu“ okolo utečencov, bola táto situácia z každej strany pomerne negatívne medializovaná. Začala som hľadať možnosti, ako sa dostať priamo k utečencom, aby som si mohla spraviť vlastný názor. Na konci októbra 2015 sa mi prvýkrát s ďalšími piatimi slovenskými dobrovoľníkmi podarilo vycestovať na srbsko-chorvátsku hranicu – konkrétne na hraničný prechod Berkasovo – Bapska, kde sme sa pridali k českým dobrovoľníkom.

Asi nikdy nezabudnem na pocit, keď som sa pozrela z vykúreného auta von a uvidela siluety ľudí vystupovať z hmly. Niektorí tlačili invalidný vozík po udupanom poli, iní držali za ruku deti, zatiaľ čo v druhej mali zopár igelitiek… Bol to u mňa asi zlomový bod.

Neskôr som mala dlhodobú možnosť spolupracovať ako dobrovoľníčka s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, na ich skvelých zdravotníckych projektoch na slovinsko–chorvátskej hranici v Dobovej a v dvoch gréckych utečeneckých táboroch, potom som pár mesiacov pracovala na Slovensku s asýrskymi utečencami z Iraku, robila dobrovoľníčku pre anglickú neziskovku Bridge2Refugees v gréckom utečeneckom campe a pár dní som dobrovoľníčila s Czech Team v dvoch srbských utečeneckých campoch.

Annamária Naddour rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako vyzerala tvoja práca v týchto táboroch?

V Srbsku toho nebolo veľa, lebo sme prišli pár dní predtým, ako sa hraničný prechod Berkasovo – Bapska zatváral. Robievali sme nočné, čiže sme sa snažili usmerňovať dav a rozdeľovať ich po 50 do autobusov, aby s nimi potom policajti nemali veľa roboty a nerozdeľovali rodiny, vydávali sme teplý čaj alebo pomáhali v sklade s oblečením. Českí dobrovoľníci tam fungovali dlhšie, takže mali koordinátora, ktorý nás v práci vždy usmerňoval.

V Slovinsku to bolo o inom. Na hraniciach v Dobovej vzniklo niečo ako registračné centrum pre utečencov a aj poľná nemocnica Tropic Teamu VŠZSP sv. Alžbety profesora Krčméryho. Fungovalo to veľmi nárazovo. Ľudia prichádzali po 900 členných skupinkách a denne to niekedy bolo aj 2500 ľudí. Denne sa ošetrilo od 100 do 160 ľudí od kašľa až po omrzliny, strelné poranenia či chronické choroby. Na tomto projekte sme mali stabilnú koordinátorku a vystriedalo sa tu veľmi veľa dobrovoľníkov. Od lekárov, zdravotných sestier, záchranárov až po nás logistov. Všetci sme museli spolupracovať, keďže jeden bez druhého sme fungovať nemohli. Konkrétne mojou úlohou bola základná logistika ako registrácia pacientov, odosielanie denných reportov či kontrola nafty, aby sme mali v stane vždy teplo. Nebolo to nič svetoborné, ale mala som vždy pocit, že som súčasťou skvelého tímu a spolu robíme super vec.

…bola si aj v Grécku.

V Grécku som bola najdlhšie. Celkom približne sedem mesiacov. Slovenský tím tam poskytoval zdravotnú starostlivosť v dvoch kempoch – v Alexandrii a vo Verii, v čase najväčšieho nátresku približne pre 1200 ľudí. Na začiatku tie podmienky pre utečencov neboli najlepšie. V jednom kempe ľudia bývali v stanoch, v druhom vo vojenských kasárňach. Slovenský tím zo začiatku pracoval sedem dní v týždni aj 10 hodín denne, keďže bol bezpochyby najvyťaženejším tímom.

Na začiatku sme boli aj skutočne veľkou skupinou – dvaja koordinátori, minimálne dvaja lekári, zdravotné sestry, logisti a tlmočníci v kempe. Ja som mala opäť zastávať pozíciu logistu, čiže také tie administratívne veci ako registrácia pacientov alebo v prípade, ak vypadne prekladateľ, snažiť sa s mojou “kuchynskou” arabčinou niečo preložiť a asistovať doktorovi čo najviac, ako to len pôjde. Neskôr ma priradili k druhému logistovi, s ktorým sme sa striedali v šoférovani sanitky a asistovali sme utečencom v nemocnici.

Ak sa aj našla voľná chvíľka, tak som bola väčšinou aj tak v tábore. Keďže v oboch kempoch boli deti najpočetnejšou skupinou, mala som aspoň na chvíľku čas sa s nimi hrať. S niektorými rodičmi tých detí, ktoré som stretla v lete 2016, som stále v kontakte, čo je úplne skvelé.

Aká je aktuálne situácia v týchto kempoch?

Myslím, že sú v podstatne lepšom stave ako v rokoch 2015/2016. Je to pravdepodobne aj zásluhou dobrovoľníkov a celkovo zahraničných organizácií, ktoré buď prispeli k zlepšeniu, alebo ich kritika bola natoľko veľká, že sa urýchlila celková revitalizácia táborov.

Treba pochopiť, že utečenci v týchto kempoch nezostávajú dni, týždne, ale často mesiace a dokonca roky. Niektoré rodiny som v gréckom kempe prvýkrát stretla v júni 2016 a v decembri 2017 sú ešte stále tam a čakajú, čo sa bude diať ďalej. Čiže je dôležité zabezpečiť ľuďom v kempoch vhodné podmienky, aby nevznikali konflikty a aby nezostali pasívni, keďže to jediné im pomôže v prípade ďalšieho presunu ľahšie sa začleniť do normálneho života.

Annamária a deti z utečeneckého tábora
Foto: Šimon Šiplák

Kto sú utečenci podľa teba?

Podľa mňa je celkom zaujímavé, že slovenský právny poriadok nepozná pojem „utečenec“ a pritom toto slovo v našom priestore patrí od roku 2015 medzi tie najskloňovanejšie. Myslím si, že utečenci si nevybrali situáciu, v ktorej sa nachádzajú a že by dobrovoľne neodišli, ak by mali na výber v bezpečí zostať.

Oni nie sú šťastní, že posledné mesiace alebo roky sú odkázaní na niečiu pomoc, že nevedia, čo sa s nimi stane o týždeň, že zaspávajú a budia sa s rovnakým pocitom neistoty, že nevedia zabezpečiť svojim deťom kvalitné vzdelanie, že sa na nich ľudia pozerajú v lepšom prípade ako na tých chudákov a v obvyklom (s čím sa ja pravidelne stretávam) ako na tých zbabelcov, ktorí odmietli bojovať za svoju krajinu a prišli sem za vidinou lepšieho a ľahšieho života.

Ako zbabelcov asi vnímajú najmä mladých chlapcov a mužov.

Presne. Často sa ma ľudia pýtajú, prečo tí mladí chlapci zbabelo ušli a nechali tam matky, sestry. Pokúsim sa to vysvetliť jedným príkladom zo septembra 2016. Po štyroch dňoch nočnej pohotovosti som mala konečne v noci voľno a tak som si ráno prišla na kliniku po papiere s tým, že si beriem pacientov do nemocnice. Kliniku som našla v katastrofálnom stave. Jednoducho všade bola krv. Neskôr som sa dozvedela, že sme mali v noci vážnu nehodu, keď sa jeden 19-ročný chlapec pokúsil o samovraždu a takmer mu to vyšlo. Ono, pokusov o samovraždu bolo celkom dosť, ale nikdy nie takýto vážny.

Sama som nevedela, ako sa mám zachovať, jednoducho nemôžete nabehnúť do nemocnice za mladým chlapcom, ktorý sa pokúsil vziať si život s „čau, ako sa máš?“ V prvý deň sa, samozrejme, s nikým nechcel vôbec rozprávať, ale po dvoch dňoch, keď som pri ňom len tak znovu po tichu sedela, mi povedal niečo v tom zmysle, že je to všetko strašne nespravodlivé.

Rodina sa mu poskladala na prevádzača, keďže on je mladý a mysleli si, že cestu zvládne lepšie, rýchlo si nájde robotu, zarobí peniaze a potom budú môcť prísť ostatní za ním. Išiel peši niekoľko stoviek kilometrov, tlačil sa v kamióne, plavil sa na nafukovacom člne, ktorý sa im po ceste dvakrát pokazil, ale nakoniec sa predsa len dostal do vysnívanej Európy. A tu na neho všetci pozerajú ako na úbožiaka, ktorý opustil rodinu.

Ľudia tu nevedia, aké to je klepať sa doma a nevedieť, kedy si jedna z ozbrojených skupín po neho príde a bude sa k nim musieť pridať a zabíjať, a aké to je cítiť tlak rodiny, keďže sa na neho spoliehajú a dali mu všetky peniaze. Čiže pre nás Európanov je zbabelec, aj keď on si to nevybral a ak sa vráti naspäť, tak ho rodina odsúdi, že minul všetky peniaze, nikomu nepomohol a ešte aj bude musieť bojovať… A vlastne aj tak je to teraz všetko jedno, lebo včera mu zomrela mama, takže všetko to úsilie aj tak nemalo zmysel…. Ja som tam len tak sedela ako taká blbá krava a rozmýšľala som nad tým, čím som si zaslúžila to bezstarostné dospievanie a tie moje malicherné problémy. Ozaj je to nespravodlivé.

Annamária na hojdačke
Foto: Šimon Šiplák

Mnohým však stále nie je jasné, prečo niekto riskuje život na úteku.

To záleží od konkrétneho človeka, rodiny, miesta, odkiaľ pochádza a od veľa faktorov, čiže to nejde nejako paušalizovať. Ale zo začiatku som sa aj ja vplyvom našich médií často pýtala, prečo niekto prejde toľko kilometrov peši a riskuje svoj život a život svojich detí v nafukovacom člne. Veď kto normálny by to robil?

Potom som videla jazvy po šrapnelových bombách, natoľko hlboké jazvy od bičovania, že ľuďom chýbali kusy mäsa, jazvy od pálenia cigariet, popáleniny, fotky mŕtvych detí, fotky časti tiel spolužiakov, ktoré preživší museli zo školského dvora pozbierať, alebo vydesené pohľady, ak náhodou preletel nad kempom vrtuľník. Ja sama som mala určitú dobu celkom nepekné sny a nemohla som spávať, po tom všetkom, čo som si od niektorých vypočula alebo čo som videla na fotkách. Neviem si predstaviť, že by som musela niektoré z tých vecí zažiť… Často som si potom vyčítala, že som mala odvahu tú otázku položiť. Už sa sama seba jednoducho nepýtam.

Čím všetkým si prechádzajú po ceste do Európy?

To je znovu veľmi individuálne. Záleží to najmä od finančnej situácie a od zloženia rodiny. Napríklad starší členovia rodiny si netrúfajú na takú náročnú cestu a preto, ako bolo spomenuté v prípade vyššie, dúfajú, že sa cesta podarí nejakému členovi rodiny a s jeho pomocou sa budú môcť dostať do Európy jednoduchším spôsobom.

Mladí Sýrčania majú väčšinou dve možnosti. Buď odídu z krajiny, alebo sa musia naučiť zabíjať, takže sa im rodina skladá na cestu. Avšak podľa posledných štatistík väčšina neuteká do Európy, ako by sa možno z médií mohlo zdať, ale zostávajú v Libanone, Jordánsku alebo v Turecku.

Čo viem najmä od ľudí z kempov, tak je to veľmi náročná cesta. Nielen fyzicky, ale aj psychicky. Tlak rodiny, nevedomosť, pocit, že niekto cudzí má v rukách vaše úspory a aj váš život, potom cesta na mori a týždne na gréckych ostrovoch. Po novom tí, ktorí prišli na grécky ostrov po 20. marci 2016, už nemajú inú možnosť, ako požiadať o azyl v Grécku a potom nasleduje dlhé čakanie, ako rozhodne grécky azylový systém.

Sú podľa teba ich očakávania od Európy realistické?

Myslím, že tí, ktorí prišli v tzv. prvej vlne, boli sklamaní. Niekto im nasľuboval hory doly, oni naivne uverili, zaplatili a prevádzači si tak z nich vytvorili veľmi výnosný biznis. Našťastie tým, že mnohí už sú v cieľovej krajine a aj vďaka internetu už teraz ľudia vedia, že v žiadnej krajine situácia nie je ideálna a nikde nič človek nedostane úplne zadarmo.

Annamária Bratislava
Foto: Šimon Šiplák

Ako sa k utečencom stavalo domáce obyvateľstvo?

Osobne som sa nikdy nestretla s nejakým negatívnym ohlasom, čo je pre mňa samú prekvapivé. Možno niektorí aj majú negatívny postoj k utečencom celkovo, ale nikdy sa neohradili voči konkrétnemu človeku. Skôr sa mi stávalo, že sa ľudia zaujímali a keď zistili, že máme v kempe väčšinu detí a že sú to normálni ľudia, tak nám do tábora nosili či už oblečenie, hračky, trvanlivé potraviny alebo chceli vedieť, ako by mohli prísť pomôcť osobne.

Čo by si si priala, aby ľudia u nás o utečencoch vedeli?

Utečenci sú ľudia ako my. Nevyberali si, do akej krajiny sa narodia. Keby sme boli v ich koži, tiež by sme boli radi za každý náznak empatie. A v neposlednom rade by som si veľmi priala, aby ľudia nehádzali všetkých do jedného vreca. Tak ako medzi Slovákmi, Čechmi, Nemcami, Američanmi a inými sa nájdu aj chorí a zlí ľudia, tak isto sa môžu nájsť aj medzi týmito ľuďmi. Je 21. storočie a ja si možno naivne myslím, že je načase, aby sa ľudia prestali deliť podľa výzoru, podľa miesta, odkiaľ pochádzajú či podľa toho, v čo veria/neveria, ale podľa toho, ako sa správajú k ostatným.

Prečo si myslíš, že je viac počuť o negatívnych „senzáciách“ a v médiách nevidíme viac príbehov ľudskosti a pomoci?

Pravdepodobne kvôli predajnosti. Občas mám pocit, že ľudia sa radi boja a že to dokonca vyhľadávajú. Nezaujíma ich, čo sa spravilo dobre, skôr hľadajú niečo, čo môžu odsúdiť a skritizovať. Dokonca sa mi párkrát stalo, že ľudia ako keby boli sklamaní, keď som im povedala, že ma nikto po rokoch práce v utečeneckom tábore neznásilnil. A vtedy prichádzal ten čas, keď som sa sama seba pýtala, či je to so mnou také zlé alebo sa z takej nepeknej veci stáva zaužívaný stereotyp.

Čo by sa malo zmeniť v našej spoločnosti, aby sme boli ako národ empatickejší?

Stačilo by veľmi málo. Nebáť sa dať šancu novým veciam a ľuďom. Jednoducho nebáť sa napríklad opýtať suseda, či potrebuje s niečím pomôcť. Malé veci. Nemusíme hneď zachraňovať svet. Ani by sa to nedalo a ani by sme to nemohli žiadať, keďže nevieme byť empatickí v rámci bytového domu, štvrtí, obcí či miest. Ale keď začneme každý od seba malou troškou, tak skôr či neskôr nám tu všetkým bude lepšie. Možno by to mohlo fungovať na princípe „pošli to ďalej“.

O pomoci Slovákov v zahraničí sa veľa nerozpráva. Kde sú aktuálne naše tímy, ktoré pomáhajú utečencom?

Fúha, je toho celkom veľa. Srbsko, Taliansko, Slovinsko, Grécko, Irak, čoskoro snáď vo väčšom Jordánsko a pravdepodobne aj v iných. Slováci pomáhajú, len sa o nich nehovorí. Ja osobne si myslím, že dobro by sa malo robiť potichu, pretože človek to nerobí kvôli uznaniu, ale v tomto prípade je situácia trošku iná. Či chceme, alebo nie, na Slovensku to nie je o tom, že pomáhame ľuďom, ale že pomáhame migrantom a to sa tu, bohužiaľ, hodnotí inak.

Annamária na lavičke
Foto: Šimon Šiplák

Prečo by mala utečenecká kríza vôbec zaujímať Slovákov, keď „nás sa to netýka.“?

Slovensko je súčasťou Európskej únie, tak isto ako aj Grécko a Taliansko, či sa to niekomu páči alebo nie. Mali by sme sa zaujímať, čo sa deje v „našom“ priestore, aj keď sme (možno dočasne, nikto nevie) momentálne tranzitnou krajinou. A aj tak celkovo, nechcem byť zlý veštec, ale čo ak aj my budeme v budúcnosti potrebovať pomoc. Kam pôjdeme, keď teraz odmietame všetko a všetkých?

Ak niekto chce pomôcť, aké má možnosti?

Ja uznávam, že dobrovoľníctvo v zahraničí je skutočne časovo aj finančne veľmi náročné. Nie každý si to môže dovoliť. Ale existujú rôzne organizácie/inštitúcie a tie často majú financie na pokrytie nákladov. Alebo ďalšou možnosťou pomoci sú finančné a materiálne zbierky. Napríklad Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorá občas hľadá ľudí na zahraničné projekty alebo dobrovoľníctvo pre mladých cez EVS, Mareena – dobrovoľníctvo na Slovensku, Človek v ohrození, Adel, Magna, Adra, Liga za ľudské práva ale aj Slovenská katolícka charita a mnoho iných.

Čo dalo dobrovoľníctvo tebe osobne?

Veľmi veľa. Spoznala som množstvo inšpiratívnych ľudí, naučilo ma to trpezlivosti, pokore a som bohatšia o množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Pre mňa bol najsilnejší moment, keď som mala možnosť držať za ruku v pôrodníckej sále jednu z našich rezidentiek, ktorá nakoniec to dievčatko pomenovala po mne. Bol to neskutočne výnimočný moment, na ktorý nikdy nezabudnem.

Kto sú tvoji hrdinovia?

Asi to bude znieť ako klišé, ale hrdinovia skutočne nemusia robiť neviem aké veľké skutky. Niekedy stačí podať vreckovku niekomu, kto si kýchol, keďže možno práve zažíva jednu z tých trápnych situácii, alebo doložiť päť centov na super veľké lízatko šesťročnému chlapcovi v obchode či pošuškať správnu odpoveď spolužiakovi na teste z nemčiny.

Sú to také drobnosti, ale pre človeka, ktorý sa v tej chvíli nachádza v úzkych, to spraví veľa. Takže mojimi hrdinami sú niekedy úplne bežní ľudia, ktorých ani nepoznám, ale aj všetci lekári, zdravotníci, humanitárni pracovníci, dobrovoľníci a všetci tí, ktorí nemyslia len na seba. Mojimi špeciálnymi hrdinami sú moji skvelí rodičia a úžasné sestry, pretože aj napriek tomu, ako neustále vymýšľam, stoja stále pri mne a podporujú ma. A to nie je maličkosť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dobrovoľníctvo ľudské práva utečenci