Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Christián Havlíček je mladý muž, ktorý má priateľku a v budúcnosti spolu plánujú rodinu. Pri narodení ho označili za ženu. V roku 2010 prešiel tranzíciou a odvtedy pomáha ďalším trans ľuďom cez občianske združenie TransFúzia.

Čo pre teba znamená identita?

Identita je pre mňa to, kým sa cítim byť, kto som. A rodová identita je to, či som alebo sa cítim byť mužom alebo ženou. Prípadne oboje. Niekde medzi tým alebo z týchto kategórií vystupujem.

Kedy si si ty uvedomil, že sa cítiš byť viac mužom?

Veľmi postupne a pomaly. Náznaky som mohol vidieť už v detstve, ale nerozumel som tomu. Nikto ako ja v mojom okolí nebol. Nemal som možnosť sa s niekým identifikovať. Videl som iba ľudí, ktorým pri narodení pripísali pohlavie a oni v súlade s ním prežili celý život. Iné možnosti sa neponúkali. Zlom prišiel na strednej škole, keď som získal zopár nových informácií a keď som si začal lepšie uvedomovať, kto som a aký som a čo by pre mňa samého znamenalo žiť svoj život ako muž alebo žena.

Ako reagovali tvoji priatelia, rodina, známi?

Mal som veľkú podporu, napriek tomu, že ľudia tomu vtedy ešte veľmi málo rozumeli. Informácií bolo veľmi málo.

Reagovali na to ako na niečo, o čom počujú prvýkrát. Ale práve pre dobré rodinné väzby, priateľstvo a tak podobne chceli porozumieť a akceptovali ma.

Christián Havlíček Transfúzia
Foto: Martina Juríčková

Mnoho ľudí však takúto podporu u blízkych možno nenájde. Čo sú najčastejšie problémy, ktorým čelia trans ľudia?

Odmietanie. Málo sa o nás vie a málo sa o nás hovorí. Problém je v tom, že sme boli v minulosti považovaní za hriešnych, neskôr za chorých. Tieto predstavy z časti stále pretrvávajú, ale postupne sa menia. Menia sa tým, ako nás spoločnosť spoznáva.

Spoznáva, že sme ako každý druhý. Ja dnes nežijem iný život a nie som iný ako váš syn, brat či manžel. Mal som v niečom síce inú životnú dráhu. Na to, aby som mohol byť sám sebou, byť šťastný, potreboval som prejsť tranzíciou. A teda mám trans skúsenosť. Mnohému ma to naučilo a som za to vyslovene rád. Dnes som však celkom bežný muž.

Odpoveďou na to, aby sa trans ľuďom žilo dobre, je, aby nás ľudia spoznali. To čo uvidia, je totiž celkom bežné a nebudú mať dôvod obávať sa nás.

Pre trans ľudí je kľúčová zdravotná starostlivosť. U nás nie je dostatočná. Aj lekári sú iba ľudia a kopírujú odmietavé postoje spoločnosti. To znamená, že s nami a s procesom tranzície niektorí nechcú mať nič spoločné. Zdravotníctvo a úroveň lekárskej vedy na Slovensku nie je v najlepšom stave. Zavádzanie nových postupov je preto komplikované. Tým, samozrejme, trpíme všetci a všetky a je to aj dôvod, prečo zdravotná starostlivosť, ktorá sa týka tranzície, nerešpektuje moderné medicínske znalosti.

Týmto nedostatočným prístupom k zdravotnej starostlivosti, ktorá je niekedy aj neodborná, ako komunita veľmi trpíme. Na druhú stranu by som chcel oceniť tých niekoľko lekárok a lekárov, ktorých kedysi oslovil prvý klient a oni sa snažili pomôcť, neposlali ho preč a vypracovali si vlastné postupy. Mnohým ľuďom tým zrejme zachránili život. Alebo im ho minimálne umožnili žiť v súlade so sebou samými a v šťastí. Nebyť jednej (z mála) takejto lekárky, ktorú som pred rokmi našiel, nerozprávali by sme sa. Chcem veriť, že by som žil… v zahraničí.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Ako sa k tomuto stavia štát?

Politické autority nás takmer nepočúvajú. Ak o nás hovoria, je to bez nás a často je vidieť, že nerozumejú a že ich desíme. Je to zvláštne, keď sa pozriem do zrkadla, nevidieť na mojej tvári desivé absolútne nič. Ani keď si spomeniem na stovky trans ľudí, s ktorými som sa osobne stretol. Tiež nič desivé. Ak robia toto, robia vlastne pravý opak toho, čo by mali. Desia nami ďalej. Namiesto toho, aby robili to, za čo ich všetci platíme. Teda byť odborní, preskúmať si situáciu a snažiť sa zlepšiť životy ľudí. Všetkých ľudí.

A čo sa týka nás, nebolo by to ani tak veľa práce. Možno zmeniť zákony tak, aby sme si mohli po tranzícii zmeniť aj doklady o dosiahnutom vzdelaní a vypracovať pre svojich kolegov a kolegyne usmernenie, ako nám zdravotnú starostlivosť poskytovať a spomenúť to v procese ich vzdelávania. Verím, že sa toho dočkáme. Snažíme sa komunikovať s rôznymi inštitúciami. Niektoré sú veľmi nápomocné, ale k zmenám zatiaľ nedochádza.

Preto má pre mňa najväčší zmyslel priama podpora trans ľudí a budovanie silnej komunity, ktorá sa vzájomne podporuje. Pretože každý jeden takýto človek, ktorý je posilnený, prináša zmenu do svojho okolia.

Chris Havlíček rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Čo všetko je aktuálne potrebné na to, aby človek mohol prejsť tranzíciou a zmeniť si aj všetky svoje doklady?

Požiadať matričný úrad o zmenu a doložiť k tejto žiadosti potvrdenie od lekára. Akceptujú také, ktoré vydá psychiater/psychiater-sexuológ. Viac v zákonoch definované nie je. Lekári sa rozhodujú sami, kedy také potvrdenie klientovi vystavia. Aj aké podmienky treba splniť. Jednotný postup či usmernenie neexistuje.

Čiže, ak sa niekto rozhodne pre tranzíciu, je závislý od osobného názoru lekára?

Áno, niektorí napríklad stále vyžadujú postúpenie kastračného alebo sterilizačného zákroku. Naša legislatíva však nič také pre zmenu dokladov nevyžaduje. Človek sa zmení vďaka hormonálnej terapii. Tieto chirurgické zákroky, ako podmienka pre zmenu dokladov, je prežitok z minulosti. A túto podmienku považujem za mimoriadne krutú. Rád o tom hovorím na osobnom príklade. Či už by som takýto zákrok podstúpil alebo nie, nič by sa nezmenilo na tom, aký som, ako žijem a ako vyzerám.

Je to akási rutina, ktorej sa niektorí držia.

Aké má teda možnosti človek, ktorý chce prejsť tranzíciou, ale lekár vyžaduje kastráciu? Môže si nájsť iného lekára, ktorý to povolí?

Našťastie môže, ľudia si nájdu svoje cesty a lekárov, ktorí im chcú pomôcť. V medicínskej obci u nás v tomto neexistuje zhoda.

Ľuďom hovoríme, nech si rozmyslia, čo od tranzície očakávajú a podľa toho si na odporúčanie iných ľudí z trans komunity vyberú lekára, ktorý im bude vyhovovať.

Súčasná úprava legislatívy teda umožňuje lekárom legálne zasahovať do ľudských práv trans ľudí? Nútená kastrácia mi znie ako porušovanie ľudských práv.

Nielen porušenie ľudských práv, špeciálny spravodajca OSN ju označuje za mučenie. Legislatíva, ktorá sa týka zmeny rodného čísla, nie je zlá, iba je veľmi vágna a dáva tak priestor na čokoľvek. To, čo treba vypracovať, je usmernenie pre poskytovateľov. Ale také, ktoré sa bude opierať o aktuálne a moderné medicínske poznatky.

Zmena legislatívy je potrebná pre to, aby sme si mohli meniť vysvedčenia a diplomy na naše súčasné mená. To je asi všetko, čo treba na tejto úrovni urobiť.

Transfúzia
Foto: Martina Juríčková

Ako sa podľa teba k tejto téme stavajú slovenské médiá?

Sú tu novinárky a novinári, ktorí téme rozumejú a chcú pomôcť tým, že o nás budú prinášať objektívne informácie. Iní zasa hľadajú senzáciu. A potom sú tu takí, ktorí o nás celkom mlčia.

Z celospoločenského hľadiska, čo môžeme urobiť preto, aby sme boli ako národ tolerantnejší a otvorení voči inakosti?

Vyštudoval som a potom som sa mal možnosť naučiť o živote a o ľudských osudoch oveľa viac. V mimovládnom sektore som porozumel ľudským právam. Tie sú pre mňa odpoveďou na dobrý život pre všetkých bez rozdielu. Mali by sme sa k nim začať vzťahovať na individuálnej úrovni, aj na tej celospoločeskej.

Pre mňa riadiť sa ich princípmi zjednodušene znamená, myslieť si to, že všetci majú právo žiť dobrý život. Zjednodušene – byť šťastní.

Boli momenty, keď som sa cítil byť vylúčený, odmietaný alebo keď som zažil násilie. Iba pre to, kto som (že som transrodový), tých ľudí vôbec nezaujímalo, aký som človek. Rozhodli sa so mnou zaobchádzať zle iba kvôli jednej mojej charakteristike. Tak by sme sa v medziľudských vzťahoch a v komunikácii mali snažiť hľadať podobnosti a vidieť v druhých, akí sú. Nie to, či sa od nás niečím odlišujú.

Sú nejaké pozitívne príklady zo zahraničia, kde sú transrodoví ľudia začlenení do spoločnosti?

Sú krajiny, kde sa trans ľuďom žije lepšie. O trans ľuďoch sa vie viac relevantných informácií a menej mýtov, majú lepšie zdravotné služby a zmena dokladov je jednoduchá. Sme tam bežnou súčasťou spoločnosti. Sú to krajiny iba kúsok od nás, v západnej a severnej Európe. Je to vývoj, ktorého sme práve svedkami a postupne sa tento prístup rozširuje ďalej a ďalej.

Christián transrodový muž
Foto: Martina Juríčková

Podľa tvojho subjektívneho názoru, posúvame sa ako krajina bližšie k tolerancii alebo ideme naspäť?

Posúvame sa. Na trans komunite vidím, ako sa žije dnešnej mladej generácii trans ľudí, ktorí vedia byť hrdí na to, kým sú a vedia sa presadiť versus ako sa trans osobám žilo pre 10 či 20 rokmi. A v kontexte posledných dní verím, že začneme budovať skutočnú demokraciu, v ktorej nebude žiadna skupina ľudí z debaty o tom, ako by naša budúcnosť mala vyzerať, vylúčená.

Čo si praješ, aby ľudia na Slovensku o trans ľuďoch vedeli?

To, že sme tu vždy boli a že tu vždy budeme. Ničím podstatným sa od akýchkoľvek iných ľudí nelíšime. Žijeme životy ako vy. Byť transrodový neznamená nevyhnutne mať problém alebo trpieť. Áno aj, ale mnohému sa vďaka tomu naučíme a osobnostne rastieme. A s tým aj naši blízki. Našim rodičom často pripomenieme, že to najdôležitejšie je bezpodmienečné prijatie a láska. Našich priateľov a priateľky učíme akceptácii. Takto sa na to rád pozerám. Že sme do života dostali výzvu, ktorá sa dá premeniť na mnoho dobrých vecí.

Ty si sa rozhodol žiť svoj život úprimne voči sebe. Aké sú podľa teba riziká, ak človek nežije tým, kým skutočne je?

Myslím, že je vtedy ťažké doslova žiť alebo žiť šťastný a spokojný život. Ľudia sú vystresovaní, objavia sa depresie, úzkosť či samovražedné myšlienky. Treba byť úprimný voči druhým, ale aj voči sebe samému.

Považuješ sa za šťastného človeka?

Veľmi.

Ak máte ešte chvíľku čas, pozrite si náš videorozhovor so Zuzanou Wienk, ktorý vznikol vďaka ROADTRIP STUDIO. Jakub Goda sa so Zuzkou rozprával o korupcii, jej priamom a nepriamom dopade a o možnostiach, ako s ňou bojovať. 

LGBTI ľudské práva transgender