Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Eva Kašáková je grafická dizajnérka v Kunsthalle Bratislava. Špecializuje sa najmä na knižný a editoriál dizajn. Minulý rok bola predsedníčkou Národnej ceny za dizajn v kategórii komunikačný dizajn. Pracovala ako Creative director v štúdiu Milk. Niekoľko ročníkov spoluorganizovala festival SELF o grafickom dizajne a vizuálnej kultúre. Zo španielskeho Tenerife písala svoje postrehy na Malý dizajn blog o slovenskom a zahraničnom dizajne a spoluzakladala nezávislé vydavateľstvo La Piscina. 

Tvoja dizajnérska kariéra sa v podstate začala v Španielsku, ako si sa tam ocitla?

Ešte cez školu som jedno leto išla s kamarátkou do Španielska. Našla som si tam frajera, takže keď som doštudovala posledný ročník, hneď som sa tam presťahovala. Rok som pracovala v grafickom štúdiu a neskôr som robila na voľnej nohe v malom ateliéri, ktorý sme zdieľali spolu s kamarátmi. Bolo tam komorné prostredie, v ktorom som spoznala, čo ma vlastne baví a zaujíma, a pritom som si rozšírila kamarátske siete.

V tej dobe sa tam vytvorila komunita okolo fakulty výtvarných umení, bol to silný ročník. Mali rôzne aktivity, robili výstavy či už u niekoho v byte, v autodielni a ďalších zvláštnych priestoroch. Oslovili ma s tým, že idú vydávať katalógy k výstavám. Klient teda už bol, a tak sme spolu začali nízkonákladové vydavateľstvo. Neboli sme registrovaní ani nič, len taká kamarátska základňa. Celé to bolo v období renesancie self-publishingu (samovydávania, pozn. red.), keď sa zakladali vydavateľstvá po celej Európe.

V tom období si začala písať Malý dizajn blog. Máš vzťah aj k písaniu?

Nikdy som si nepredstavovala, že budem písať. Na Tenerife fungovala dizajnérska komunita a ja som stále mala pocit, že som odišla od svojich spolužiakov a školy. Bol to taký môj spojovník. Navyše, po dokončení magisterskej práce som si myslela, že nič o dizajne neviem.

Vôbec sme nepreberali teoretické veci, ktoré som v tej dobe považovala za dôležité. V škole sme dejiny dizajnu skončili niekde v šesťdesiatych možno osemdesiatych rokoch, ani to nie. Za ten čas sa to už ale veľmi zmenilo. Teraz už sú tam nové predmety a sú vyučujúci, ktorí zaradili do svojich prednášok viac teórie a dejín vizuálnej komunikácie.

Čiže blogovanie bolo takým doučovaním.

Presne. Po škole, keď som už mala príjem, som si začala kupovať knihy a doháňala som to. Mala som pocit, že mi chýba rozmýšľanie o grafickom dizajne, čo som si potrebovala doplniť.

Pamätám si na jeden článok o nepomere mužských a ženských „dizajnérskych superstar“. Ako to vnímaš v súčasnosti? 

Osobne mám v mojom okolí len samé grafické dizajnérky, takže to už pre mňa vôbec nie je téma. Keď som pracovala v štúdiu Milk, ktoré začalo organizovať konferenciu By Design, našou každoročnou úlohou bolo nájsť ženské rečníčky. Chceli sme to mať čo najvybalansovanejšie, a tak by to malo byť.

Eva Kasakova v Kunsthalle
Foto: Šimon Šiplák

Obdobie agentúr sa mení s obdobím freelancerov, ako je to teraz?

Všeobecne u nás mnohí študenti z VŠVU končia ako freelanceri. Podľa mňa je to dané aj veľkosťou trhu. Jeden človek stále stačí na zákazky, ktoré u nás máme, či sú to kultúrne alebo komerčné projekty. Zákazky pre veľké firmy alebo korporáty už, prirodzene, jeden človek nezvládne.

Veľakrát sme v komunite rozmýšľali nad tým, prečo si absolventi nezakladajú vlastné grafické štúdiá a prečo chcú byť sami, veď mať štúdio je výzva. Hovorím si však, že trh je taký.

Trh to nepotrebuje. Možno to hovorím konvenčne, ale grafického dizajnéra vnímam ako remeselníka, ktorý poskytuje servis a pracuje pre klientov. A klienti sú trh. Ale možno to zmení posledná generácia študentov, ktorá prichádza. Už teraz tam vznikli štúdiá, napríklad Andrej&Andrej, Hungry, Onaonaona, ktoré registrujem, že sa našli a majú svojich klientov.

Ako hodnotíš súčasný stav grafického dizajnu na Slovensku?

Je to super. Super! Myslím, že je to, samozrejme, spojené s hospodárskym vývojom Slovenska. Aj čo sa týka otvárania rôznych spoločenských tém, je to úžasné, krajina rastie a posúva sa. V súčasnosti vzniká množstvo menších firiem a drobných podnikateľov zameraných na dizajn, módu či jedlo, aspoň vo väčších mestách to tak vnímam. Vtedy aj grafický dizajn prosperuje.

Venuješ sa najmä knižnému dizajnu a editoriálu, čo si má pod tým laik predstaviť?

Editoriál možno znie cudzo, to je pravda. Sú to vlastne publikácie, možno by sme to mali nazvať správne po slovensky dizajn publikácií. Pre mňa editoriál zahŕňa tvorbu akejkoľvek tlačoviny typu časopis, katalóg, publikácia, čiže všetko to, kde sa listujú strany, zjednodušene povedané.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Luciou Gallovou, aktivistkou a tvárou protestov Gorila.

Aký je za tým proces?

Záleží na tom, či je to už existujúca publikácia, ktorú treba redizajnovať, či zmeniť niečo, čo nefunguje, alebo je to niečo nové, čo treba vymyslieť úplne od začiatku. Všeobecne, musíš vybrať písmo, farby, layout, štýl fotografií a ilustrácií, formát výsledného produktu, papier a ďalšie záležitosti. Je tam veľa rozhodovacích procesov.

Potom dostaneš texty a ako dizajnér máš pocit, že nebudú fungovať. Môže sa stať, že autor písal niečo s iným zámerom a text je príliš dlhý, napríklad chýbajú nadpisy či podkapitoly. Tam je dôležitá rada dizajnéra klientovi. Dizajnér veľakrát zasahuje do celej koncepcie publikácie. Napríklad, ak má článok šesť strán, každá dvojstrana by mala perfektne fungovať. Nielen, že na začiatku mám fotku a potom si odseknem text. Publikácia by mala byť živá od začiatku až po koniec.

Eva Kasakova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Trend udržateľnosti a ekológie prenikol do mnohých odvetví. Ako to ovplyvňuje tvoju prácu?

Je to niečo, čo ešte nemám ja sama úplne zvládnuté. Predstav si, napríklad, že máš kovovú spinku na obyčajnej zošitovej väzbe. Keď chceš takú tlačovinu neskôr recyklovať, musíš tú spinku najskôr vybrať, nie? Alebo ako to funguje?

Dizajnér, ktorý chce ísť ultra ekologicky, sa môže rozhodnúť napríklad používať iba sójové tlačové farby, nepoužívať lepidlo a využiť inú väzbu alebo vôbec netlačiť a ísť digitálnou cestou. Ale niekedy to nejde iba elektronicky a prosto potrebuješ dať ľuďom niečo do ruky.

Ak sa bavíme o práci freelancerov, všetko je to väčšinou o malých nákladoch. Stále to neurobí až taký veľký rozdiel. Viem si predstaviť, že rozposielanie bankových výpisov poštou je oveľa väčšia ekologická katastrofa ako to, či jedna knižka vyjde v náklade štyristo alebo tisíc kusov.

Myslím ale, že táto téma je veľmi dôležitá. Je dobré, že sa otvára a veľa sa o tom rozpráva. Napríklad teraz sme v Kunsthalle nechali z plagátov, čo nám zostali z výstav, vyrobiť obálky, ktoré budeme používať na bežné zásielky poštou. V samotnej tlačiarni boli z toho nadšení, že sa takto využije odpad. Je to cesta, ktorou chceme ísť a hľadať ďalšie takéto možnosti.

70 000 čitateľov. Ďakujeme!

Naše rozhovory číta mesačne viac ako 70 000 z vás.
Ďakujeme, že šírite názory ľudí, ktorým záleží na zdravých spoločenských hodnotách.

Minulý rok si bola predsedníčkou poroty Národnej ceny za dizajn v kategórii komunikačný dizajn. Ako hodnotíš túto skúsenosť s odstupom času?

Bola to výborná skúsenosť. Predtým som pomáhala s organizáciou festivalu SELF, takže to bolo pre mňa v istom zmysle pokračovaním tejto práce, aj keď to bolo úplne iné. Bol to veľmi náročný proces, ktorý začal niekedy koncom decembra, kedy sa vytvárala porota, až po október, kedy sa odovzdala cena.

Čiže mesiace organizácie výstavy, hodnotenia prác a odbornej prípravy. Prvýkrát som bola v tejto pozícii a prvýkrát som spolupracovala s inými dizajnérmi, pričom som sama nerobila vizuál.

Všetko to boli tímy, ja som bola akoby ústredný komunikátor, ktorý hovoril s organizačným tímom Národnej ceny, vedením Slovenského centra dizajnu a potom s dizajnérmi, ktorí pripravovali vizuál a architektúru výstavy, komunikovala som s médiami pri prezentovaní ceny, a podobne.

Čo ťa na tom najviac prekvapilo?

Veľa ľudí a aj odborná komunita toto ocenenie spochybňuje spôsobom, či má vôbec zmysel. Prečo sa vlastne oceňuje, keď niektorí ľudia sa prihlasujú, niektorí zase nie, čiže nemôžeme povedať, že máme výber toho najlepšieho zo slovenského dizajnu, pretože máme len ľudí a práce, ktoré sa prihlásia.

Je dobré, že otázky o národnom ocenení v komunite pokračujú. Národná cena za dizajn prešla výraznými zmenami, rozdelil sa komunikačný dizajn od produktového na oddelené ročníky, čo zmenilo organizáciu aj vnímanie verejnosti a komunity. Slovenské centrum dizajnu po odovzdávaní ceny usporiadalo besedu pre verejnosť, aby sa urobila reflexia toho, čo fungovalo a čo nie.

Padali tam rôzne nápady, ktoré boli zaujímavé. Od toho, že žiadna cena nemá byť, až po to, že ak teda má byť, tak čo to znamená. Lebo vidíme tu ocenenia ako je napríklad CE.ZA.AR alebo Czech Grand Design a tie fungujú inak. Je to vec, ktorá má dlhodobý proces a som rada, že tohtoročnému produktovému dizajnu bude robiť kurátora Marián Laššák. Teším sa na jeho vstup, lebo každý dávame tomu inú pečať.

Eva Kasakova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Festival SELF bude ešte fungovať?

Je to projekt, ktorý sme nechali teraz trochu si pospať a možno sa niekedy zobudí. Mne sa to veľmi páčilo, bola to super vec. Festival som organizovala ešte z Tenerife, keď som sem dochádzala na mesiac, aby sa to stihlo pripraviť, ale potom som sa už presťahovala. SELF mal päť ročníkov a možno je teraz ideálny čas na to, aby vznikol nejaký nový projekt, ktorý by priniesol niečo nové.

Čo by si chcela, aby verejnosť vedela o grafickom dizajne?

Na toto mám výbornú odpoveď. Bola som oponentkou študentke magisterského štúdia Ester Nemcovej, ktorá končila prácou, kde sa presne pýtala túto otázku. Odpovedala portálom, ktorý si vytvorila. Designguide je portál, ktorý má pomôcť človeku, ktorý grafický dizajn nepozná alebo sa mu nevenuje, a zrazu sa ocitne v situácii, keď ho potrebuje, lebo si založil firmu alebo poskytuje nejakú službu.

Portál ho prevedie otázkami začiatočníka, načo mi je grafický dizajn, ako si vyberiem dizajnéra, koľko stojí dizajn, ako pripraviť podklady či ako prebieha spolupráca. Dokonca je tam aj zoznam slovenských grafických dizajnérov, ktorí sú zoradení do kategórií podľa toho, čo hľadáš, či už potrebuješ spraviť nejakú tlačovinu alebo web, nájdeš tam na nich aj kontakt.

Heroes nájdete už aj v Martinuse

Radi sa rozprávame o knihách. V kamennej predajni na Obchodnej ulici v Bratislave
nájdete kompletnú knižnicu a rozšírený zoznam tipov od našich hostí.
Kým nás navštívite, prečítajte si posledné knižné rozhovory.

ČÍTAJTE ROZHOVORY O KNIHÁCH

Posledné tri roky si dizajnérka pre Kunsthalle Bratislava. Prečo je dôležitý interný dizajnér pre takúto inštitúciu?

Jedna vec je príprava výstav, to sa dá celkom zvládnuť aj externe, a druhá vec je starostlivosť o komunikáciu inštitúcie a budovanie jej značky. Tu si musíš všímať všetky procesy. Možno keď to tak zjednodušene poviem – kolobeh života v galérii. Od toho, ako návštevník vstúpi do budovy, či vie vôbec nájsť vchod, či si nemyslí, že Kunsthalle je len presklenná časť LAB, ale vie, že máme aj celé prvé poschodie. Ďalej, ako sa dozvedá o programe, ako pôsobia naši mediátori, ako vyzerá priestor recepcie mimo otváracích hodín alebo keď je časť galérie v štádiu prípravy novej výstavy.

Teraz nehovorím o tom, či je tam upratané, či funguje klíma a podobne. Jednoducho, rozdiel je, aj keď je na ceduli napísané “VSTUP ZAKÁZANÝ” alebo “Výstavný priestor je uzavretý.” Rozdiel je aj v tom, či majú mediátori zelené stoličky alebo čierne. Je to naozaj veľké množstvo detailov, na ktoré treba dohliadať a mnoho z nich sa nedá vyriešiť naraz. Treba tam byť, hovoriť s kolegami, všímať si, čo ako funguje. Aj keď sa nedá niečo zmeniť okamžite, napríklad kvôli rozpočtu, rôznym interným dôvodom, tak si treba počkať na lepšiu chvíľu a zase presviedčať, že poďme spraviť toto alebo tamto.

S akými komunikačnými problémami sa stretávaš pri práci na výstavách?

Niektorí kurátori nechcú používať popisky k dielam, prekážajú im, chcú mať diela v priestore čisté. Vtedy musíme vytvárať nešťastné plániky znázorňujúce kde je čo umiestnené.

Návštevníci to neznášajú, a ja to nerada vyrábam. Navyše ti zostane v ruke kus papiera, ktorý potom len zahodíš. Zatiaľ som si s tým nevedela poradiť tak, aby to bolo vyhovujúce pre obidve skupiny.

A inak, výstavy súčasného umenia si vyžadujú trpezlivejšieho diváka alebo lepšie povedané takého, ktorému nevadí sa aj opýtať. Presne na to tam máme mediátorov, ktorí sú vyškolení a vedia návštevníkom k výstave niečo bližšie povedať. Treba ich otravovať, na to tam sú.

Eva Kasakova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Akí sú Slováci ako návštevníci výstav?

Myslím, že to je dosť individuálne podľa toho, ako sa kto orientuje v kultúre a v umení. V Paríži mi prišlo, že tam bola návšteva galérie úplne bežný program v akýkoľvek – a najmä daždivý – deň. Videla som tam rodiny s deťmi, páry na rande, všetky vekové kategórie. Každopádne, naše pedagogické a programové oddelenia pripravujú programy pre cieľovky od detí po dospelých a myslím, že úplne každý, menej či viac znalý, si vie nájsť v Kunsthalle niečo, čo ho zaujme.

Čo ťa v poslednej dobe najviac zaujalo zo slovenského dizajnu?

Veľmi sa mi páči táto rušná aktivita, ktorá tu teraz je. Veľa vecí sa deje, vzniká veľa aktivít, napríklad aj Meet the Heroes a ďalšie platformy, konferencie, coworkignové priestory alebo galérie. Minule sme boli na Petržalka Gallery Weekend, kde vytvorili víkend plný rôznych aktivít, aby sa ľudia prišli pozrieť na umenie do Petržalky, bolo to veľmi fajn.

S ktorým projektom si najviac spokojná?

Asi so všetkými. Má to aj nejakú časovú krivku, keď ťa niečo veľmi baví, venuješ sa tomu, až kým sa to skončí. Niekedy je to z časových dôvodov, niekedy z ľudských, keď niekto odíde z tímu a ty už nevieš viesť projekt ako predtým a aktivita postupne upadne. Nemám asi nič, z čoho by som bola rozčarovaná, že to zle dopadlo.

Potom napríklad prídeš ty a povieš, že si čítala Malý dizajn blog a to ja ani neviem, že kto to mohol čítať. Alebo prídu nedávni absolventi, že chcú spraviť niečo, ako bol SELF a ja na to že super, spravte to. To sú momenty, keď si povieš, že to predsa nemusíš ťahať donekonečna, všetko má svoj efekt.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

  • Eva Šugárová: Tvorba je dobrou cestou k životnému minimalizmuEva Šugárová: Tvorba je dobrou cestou k životnému minimalizmu Žilinčanka Eva Šugárová roky pôsobila v oblasti IT. Časom si uvedomila, že práca v lukratívnej sfére nestojí za to, aby držala na uzde svoju kreativitu a rozhodla sa IT nadobro opustiť. Aktuálne maľuje impresionistické obrazy, vedie kurzy maľby a […]
  • Štúdio 436: Košice sú slovenským BerlínomŠtúdio 436: Košice sú slovenským Berlínom Stelesnením grafického štúdia 436 je dvojica z jednej internátnej izby Martin Kossuth a Roman Juhás. V novozrekonštruovanej košickej Tabačke tvoria vizuálne identity pre viaceré miestne kultúrne organizácie. Medzi ich najznámejšie práce patrí […]
  • Tomáš Bálint: Rimavská Sobota nie je až taká diera, ako prezentujú médiáTomáš Bálint: Rimavská Sobota nie je až taká diera, ako prezentujú médiá Aktivista Tomáš Bálint je manažérom kultúry v Mestskom kultúrnom stredisku v Rimavskej Sobote. Svoju prácu však poňal omnoho kreatívnejšie, ako býva na podobných pozíciach zvykom. Organizuje regionálny kultúrno-vzdelávací kvíz pre študentov […]

dizajnerka graficky dizajn kunsthalle