Ingrid Königová: Mojím poslaním na misiách bolo šíriť vieru, ale je ťažké rozprávať o Bohu ľuďom, ktorí hladujú

Ľudia občas pomáhajú len preto, aby počuli, akí sú úžasní. Nie je dobré mať spasiteľský syndróm.

8. 7. 2021

Lucia Trubačíková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Ingrid Königová strávila osem mesiacov ako dobrovoľníčka na misiách v Hondurase. Pridala sa k misionárom sv. Vincenta de Paul, ktorí pôsobia v dedinke Sangrelaya na pobreží Karibského mora. Garifunská komunita žijúca v tejto oblasti je poznačená biedou, slabou zdravotnou starostlivosťou i obchodovaním s drogami. Napriek všetkému sú ich životy naplnené kresťanskou vierou.

Pred pár mesiacmi si sa vrátila z dobrovoľníckej misie v Hondurase. Aká je to krajina?

Nebezpečná. Dlho som to tak nevnímala, lebo na Slovensku na také niečo nie sme zvyknutí, ale Honduras je krajina chudobných ľudí, s najväčšou kriminalitou na svete. V meste San Pedro Sula každý deň zavraždia údajne desať ľudí. Dôvodom je zlá životná situácia, pre ktorú sa miestni zapletú do obchodu s drogami. Mesto je bojiskom gangov, kde ľudské životy nemajú cenu.

S kriminalitou sme sa stretli aj na vlastnej koži. Raz prepadli nášho kňaza, keď vychádzal z banky s peniazmi zo zbierky. Situáciu v krajine cítiť aj na cestách. Pri jazdách do dediniek nás často zastavovali hliadky, ktoré sú tam bežné. Na rozdiel od tých našich však strážnici vyzerajú ako ťažkoodenci a majú samopaly.

Jedného dňa havarovalo blízko našej dediny lietadlo. Prevážalo drogy. Dedinčania k nemu automaticky utekali a brali všetok náklad, pre nich to boli takpovediac „peniaze z neba“. Jeden náš kňaz ich na mieste otvorene kritizoval a chcel padnutie lietadla ihneď nahlásiť. Bohužiaľ, táto otvorenosť sa neskôr nepáčila drogovým dílerom, ktorí sa ho chceli zbaviť, a preto musel misiu kvôli bezpečnosti opustiť.

Ingrid Konigová dobrovoľníčka v Hondurase
Foto: Lucia Trubačíková

Čo si zažívala po príchode?

Vždy som si misionárov predstavovala ako tých ľudí, ktorí niekde prídu a zachraňujú svet. Keď som však prišla na Honduras ja, cítila som sa veľmi nemožne. Nemala som kontakt s blízkymi, ktorí ma poznajú a zároveň sú mojou oporou. Ľudia aj prostredie boli noví a ja som zistila, že neviem, kto som. Mala som pocit, že sa veci učím odznova. Takto som to cítila prvé tri mesiace. Chce to čas, kým sa človek prispôsobí fyzicky, ale aj psychicky. Ak ľudia odchádzajú na misie, lebo si myslia, že tam budú užitočnejší, myslím, že ich čaká sklamanie. Misie nie sú riešením vlastných problémov.

V čom to bolo náročné po fyzickej i psychickej stránke?

Veľa ľudí sa ma pýta, či mi nevadilo, že sme nemali pitnú vodu alebo elektrinu. Mne to ale naozaj nerobilo problém. Často sme spávali v domoch dedinčanov, jedli sme rovnaké jedlá, trávili čas ako oni, dá sa na to zvyknúť. Veľmi veľa energie ma však stáli vzťahy. S ďalšími dvomi misionárkami, ktoré so mnou prišli do Hondurasu, sme ich museli budovať od nuly. Každá sme si prešli krízou, samozrejme, každá v inom období, a inak sme vnímali veci a situácie. Museli sme sa naučiť spoločne fungovať vo vypätých chvíľach, tisíce kilometrov od domova a pomôcť tam, kde treba.

Vašim poslaním boli tzv. ľudové misie, čo to znamená?

V podstate sme robili evanjelizáciu, šírili a posilňovali vieru miestnych obyvateľov. Žili sme v misijnom centre v dedinke Sangrelaya, kde pôsobí Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul. Misionári tu pomáhajú miestnemu obyvateľstvu s každodennými problémami, ale aj duchovnou podporou.

Táto oblasť je súčasťou farnosti, pod ktorú patrí aj veľa iných dediniek a tie sme navštevovali. Nechodili sme k ľuďom, ktorí sa ku katolíckej viere nehlásia, našim cieľom bolo povzbudiť veriacich ľudí a upevniť ich vieru.

Celú oblasť zastrešujú len dvaja kňazi, takže konkrétnu komunitu navštívia možno raz za mesiac. Toto si veriaci na Slovensku ťažko dokážu predstaviť. Pre tamojších obyvateľov to nie je jednoduché, cítia sa opustene a niekedy to zneužívajú sekty, ktoré v týchto oblastiach vznikli. Vyhrážajú sa im a hovoria nepravdivé veci, ktoré sa im stanú, ak sa k nim nepridajú. Okrem toho sme chodili do miestnych škôl, kde sa náboženstvo neučí. Hovorili sme s deťmi o Bohu a v niečom sa to podobalo i etickej výchove.

V čom?

Učili sme ich o hodnotách, priateľstve a láske. Ak sa tieto deti spýtate, po čom najviac túžia, povedia, že chcú byť bohaté. Túžia ísť do Ameriky, je to pre ne celý svet. Keď sme sa predstavovali a na mape ukazovali odkiaľ sme, celý okolitý svet bol pre ne Spojené štáty.

Hoci žijú v chudobnejších podmienkach, majú televízory, mobily a v nich vidia šťastných Američanov vo veľkých domoch, rozvážajúcich sa v drahých autách. Z toho vznikla ich predstava, že život v Amerike musí byť úžasný. Keď som im povedala, že bohatí ľudia nemusia byť automaticky aj šťastní, boli prekvapení.

Ingrid Konigová misijný krížik
Foto: Lucia Trubačíková

Aké problémy najviac trápia tamojších obyvateľov?

Dlhé roky žijú v biede, majú slabú alebo nijakú zdravotnú starostlivosť, skoro žiadne pracovné možnosti, veľa ľudí podľahne alkoholizmu. Kvôli absentujúcim dopravným spojom nemajú za prácou ako dochádzať, takže buď odídu do mesta na niekoľko mesiacov, alebo zostanú doma a pracujú na svojich poliach.

Ženy majú veľa detí, takže dni trávia varením jedla, praním oblečenia alebo prácou v záhrade. Najlepšie sa majú učiteľky a zdravotníci, pretože ich potrebujú všade. V Garifunských komunitách je aj veľa sirôt, detí rodičov, ktorí odišli za prácou do Spojených štátov a nemajú peniaze na návrat. O ne sa potom stará širšia rodina.

Myslíš, že ľudia potrebujú evanjelizáciu, ak v živote riešia iné problémy ako je nedostatok jedla alebo chýbajúca strecha nad hlavou?

Aj svätý Vincent, ktorého posolstvo nesie celá misijná spoločnosť, hovoril, že keď ideš hlásať evanjelium, máš mať v jednej ruke Bibliu a v druhej chleba. Nebudem ľuďom rozprávať o Bohu, keď vidím, že hladujú alebo majú iný existenčný problém. Ak je to v mojich silách, pomôžem im ho vyriešiť. Jednej rodine sme takto kúpili matrace, pretože spali na drevách. Evanjelizácia je pre nás prioritná, ale neprehliadame iné potreby.

Ľudia sú občas sklamaní, ak poviem, že som v Hondurase neliečila chorých ľudí alebo nestavala domy, ale „len“ šírila vieru. Ak by ste ale žili v tejto komunite, pochopíte, ako veľmi túžia počuť o Bohu a byť k nemu bližšie. Dáva im to veľkú nádej, že existuje niečo viac ako len tento život. Že ich čaká niečo lepšie a týmto životom sa to nekončí. Necítia výčitky, prečo Boh dopustil, že nemajú peniaze, zdravotnú starostlivosť, lepší život.

Garifunovia hovoria o Bohu len pekné veci, berú ho ako niekoho, kto im dáva všetko dobré. Je to obrátený pohľad toho, ako Boha vníma mnoho iných ľudí.

Dá sa žiť v kresťanskej viere aj tam, kde kňaz príde raz za niekoľko týždňov?

Oni sú viere oddaní. Keď som sa s nimi rozprávala o Bohu, vnímala som, že napriek tomu, že mám za sebou desiatky omší a duchovných cvičení, sme na rovnakej duchovnej úrovni. Áno, chýba im širší prehľad o katechéze či pasážach z Biblie, ale to neurčuje veľkosť viery.

Ľudia sú veľmi otvorení, pri návštevách nás pozývali priamo do spálne a povedali všetko. Naše vzťahy sa mi na druhej strane zdajú hlbšie. Ale nerada to porovnávam, lebo sú to veľmi odlišné svety. Občas ma oslovili ľudia v dedine, keď videli, že mám na krku misijný krížik, a pýtali sa, či im môžem povedať niečo o Bohu. Keď na Slovensku začnem rozprávať o Bohu, ľudia sa zrazu stiahnu a vnímajú to ako veľmi intímnu záležitosť. V tamojších komunitách chceli počúvať, čítať z Biblie, hovoriť o dobre a zle.

A stačilo im to? Neočakávali od vás aj hmotnú pomoc?

Človek sa naučí, že nie je dobré mať spasiteľský syndróm. Niekedy máme tendenciu pomáhať, aby sme od ľudí počuli, akí sme úžasní. Potom príde realita a človek ti ešte vynadá, že mu nedáš viac. Takto vyzerá pýcha. Nám napríklad honduraské deti vynadali, že sme sebecké, lebo na začiatku sme im priniesli cukríky a neskôr už nie. Toto je drobnosť, ale veľa ľudí sa už naučilo, že nemôžeme množstvo vecí dávať len tak. Ľudia si to potom nevážia, nevidia za tým prácu iných ľudí a začnú pýtať ešte viac. Potom je ťažké spraviť krok späť. Treba rozumne pomáhať. Robiť dobro dobre.

Napríklad?

Počas svojho pôsobenia Vincentíni na Hondurase postavili misijné centrum, ktoré slúži pre dobrovoľníkov, ale aj ako školské centrum pre deti. Veľkou pomocou bola výstavba mosta cez rieku, ktorý zlepšil prístupnosť do tejto lokality. V neposlednom rade misionári a misionárky organizujú zbierky napríklad na nákupy liekov alebo pomáhajú domácim v každodenných problémoch.

Ingrid Konigová misionárka
Foto: Lucia Trubačíková

Je vidieť zmenu, o ktorú sa snažíte, po roku, ktorý si v Hondurase strávila?

Ak myslíš konkrétnu zmenu, ktorú niekto uvidí, tak sú to maximálne vymaľované steny v staršej budove, ktorá kedysi slúžila ako malé kultúrne centrum. Iné zmeny za rok neuvidíš, preto je misijná práca taká ťažká.

V našej kultúre dávame zmysel práci najmä vtedy, ak máme na papieri výkazy činností a viditeľné výsledky. Ak to nie je, môže to vyzerať zbytočne. No keď vidím osudy jednotlivých ľudí, tak to zmysel má. Keď cítia, že sme prišli kvôli nim. To je to najviac, čo ti človek môže dať, svoj čas a pozornosť. Ale toto sa nedá vykázať na papieri.

Čo ťa život v tejto krajine naučil?

Túto otázku si kladiem často a stále nachádzam niečo nové. Okrem praktických vecí ako sú pečenie domáceho chleba alebo pranie v rukách, som sa naučila nehodnotiť ľudí. Nepozerať sa na chudobných odlišne, nevnímať ich ako tých, ktorí sú bez nás stratení.

Samotní Garifunovia nás radi pozývali do svojich domov, ale nechceli vidieť naše ľútostné tváre. Chceli sa len podeliť a ukázať, ako žijú, nestáli o ľútosť. Myslím si, že človek, ktorý zažil hlad, dokáže lepšie pochopiť iného, ktorý hladuje. Preto sa snažím žiť jednoduchšie, nepotrebovať k životu toľko materiálnych vecí, aby som bola vnímavejšia k tým, ktorí ich nemajú.

Niektorí ľudia kritizujú pomoc dobrovoľníkov v rozvojových krajinách a poukazujú na chudobu v našej krajine. Ako to vnímaš ty?

Rozumiem tomu, ale ja to cítim ako poslanie. Aj na Slovensku som sa zapájala do rôznych dobrovoľníckych aktivít a vnímam ich ako rovnako potrebné. Bol to pre mňa veľmi ťažký rok, no v Hondurase som našla to, čo nikde inde. Našla som tam niečo, čo ma napĺňa. A to by som dopriala každému dobrovoľníkovi, či už na Slovensku alebo v zahraničí.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Pracuješ ako pedagogická asistentka v škole, kde je značná časť detí rómskeho pôvodu. Prečo si si vybrala túto školu?

Práve kvôli nim. Pôvodne som neplánovala ísť pracovať do školy, mala som dohodnutý pohovor do centra, kde sa starajú o autistické deti a bola som tejto práci naklonená. Neskôr som sa ale dozvedela o situácii v tejto škole, koľko rómskych detí ju navštevuje, a to ma oslovilo. S nimi som chcela pracovať.

Čo je tvojou úlohou v triede?

Pracujem s integrovanými deťmi, väčšinou s vývinovými poruchami učenia. V jednej triede sú niekedy traja alebo štyria takíto žiaci. Ja sa snažím pri jednotlivých predmetoch vyberať, kto má s učivom najväčšie problémy a jemu sa počas hodiny venujem. Mojou úlohou je robiť im rôzne pomôcky, vďaka ktorým sa učivo zjednoduší a lepšie ho pochopia. Niektoré deti trpiace Aspergerovým syndrómom alebo autizmom majú jedného asistenta po celý deň. Ja som typ asistenta, ktorý je každú hodinu v inej triede.

V škole máme veľa integrovaných žiakov, takže sa nedá venovať všetkým. Niekedy mi žiaci povedia, že nechcú, aby som im pomáhala. Hanbia sa za to, je to pre nich stigma. My asistenti stále bojujeme s tým, že chceme dieťaťu pomôcť, no sčasti mu v kolektíve ubližujeme, lebo ho ostatné deti vnímajú ako iného.

Najnovšie sa do popredia dostáva filozofia inklúzie, ktorej cieľom je, aby sme deti nerozdeľovali do špeciálnych a klasických škôl. Každé dieťa je špeciálne, len mu treba nastaviť správne podmienky a zvládne všetko.

Ingrid Konigová pedagogická asistentka
Foto: Lucia Trubačíková

Ako to vyzerá v praxi?

Niekedy mám pocit, že v minulosti sa deti museli snažiť, aby mali dobré známky. Teraz sa namiesto nich snažíme my. Ale nie som odborník, je to systém, ktorý sa ešte len rozvíja, takže uvidíme, aké budú výsledky.

Sú integrované deti zväčša tie rómske?

Nie, väčšinou sú to nerómske deti, pretože aby mohli byť klasifikované ako integrované, musia predtým absolvovať množstvo vyšetrení. Toto v mnohých prípadoch rómske deti neabsolvujú, pre rodičov je to množstvo byrokracie, a preto po prvom stupni skončia na špeciálnej škole.

Podobajú sa v niečom na deti z Hondurasu?

S rómskymi deťmi sú si veľmi podobné, najmä ich temperamentnosťou. Dokonca aj spôsob, akým sa učili deti v Hondurase, bol veľmi podobný tomu, ako sa učia naše rómske deti. Rozdiel je v type výučby. Na Hondurase sa deti učili menej vecí, naspamäť a pravidelne si ich opakovali. U nás je na väčšinu týchto detí jednoducho priveľa učebnej látky.

V školskom systéme sa často hovorí o inklúzii rómskych detí. Ako sa to darí vo vašej škole?

Čo sa týka kolektívu, deti sa prirodzene delia a vytvárajú skupinky. Sú síce súčasť kolektívu, ale je vidieť, že majú inú kultúru. Tá je taká silná, že hoci na Slovensku v minulosti nebola podporovaná, prežila desiatky rokov.

Možno by stačilo, ak by sme na Rómov prestali pozerať ako na problém. Raz som bola so žiakmi v meste a zastavila som sa v potravinách, pretože na obed nič nemali. Predtým, než som vošla dnu, mi povedali: „Dajte si pozor na SBS-skára, bude za vami chodiť, či nemáte niečo vo vreckách.“ Zaskočilo ma to, oni sa s týmto prístupom stretávajú každodenne. Máme to v sebe. Viac si strážime veci a sme obozretnejší, ak okolo nás prejde Róm. Sčasti je to opodstatnené, ale ako sa potom cítia tí, ktorí si takéto niečo nezaslúžia?

Myslíš, že pre teba je práca pedagogickej asistentky tvojím poslaním alebo si ho našla skôr na misiách v Hondurase?

Našla som sa celkovo na misiách a tento rok by som v tom chcela pokračovať. V pláne mám misie v rezervácii v Paname, kde budem žiť s Indiánmi. Uvidíme, ako to dopadne. Teraz je však mojou misiou práca v škole a chcem ju robiť najlepšie ako viem.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus Honduras Ingrid Königová misie