Iva Mrvová: Slovensko by dospelo, ak by sme začali viac pomáhať ľuďom v núdzi

Na Západe sme smrť vytesnili, no smrť je deadline. Keď pracuješ s tým, že máš deadline, funguješ inak.

30. 1. 2022

Barbora Váradyová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Iva Mrvová je reportérka. Navštívila krajiny Blízkeho východu poznačené Islamským štátom. Rozprávala sa s unesenými týranými ženami, náboženskými radikálmi, pašerákmi, ale aj dobrovoľníkmi, ktorí riskovali život, aby zachránili život niekomu inému. Hľadá odpovede na to, čo robí s človekom náboženstvo, keď sa ocitne v tých najťažších situáciách. O svojich stretnutiach píše knihu.

Popritom sa na univerzite v Brne a vo Viedni venuje výskumu deradikalizácie rakúskych bojovníkov ISIS. V minulosti písala pre portál Aktuality.sk, denník SME či týždenník .týždeň. V súčasnosti píše pre denník Postoj.

Aká bola tvoja posledná oslava narodenín?

Bola som práve v Iraku a moji irackí kamaráti ma zobrali do podniku. Zrazu mi priniesli tortu, ktorá prskala ako svetlica, všetci spievali Happy Birthday a pozerali na mňa. Bolo to veľmi trápne a bola som za to súčasne veľmi vďačná. Nehovorila som im, že mám narodeniny, zistili to z Facebooku. Povedali mi, že večer ideme na návštevu k jednej rodine, a tak som nakúpila sladkosti a dala si pekné, čisté tričko. Keď po mňa prišli autom, čudovali sa, čo to mám v ruke a zabávali sa na mne.

Keď sme zaparkovali pri podniku s obrovskou záhradou a pódiom, pochopila som. Vzali ma na koncert sýrskej speváčky, bolo to narodeninové prekvapenie. Jedli sme, pili whiskey a tancovali na sýrsku hudbu, čo dodnes nechápem, ako sa dá.

Mohla si v sebe počas oslavy vypnúť vnútornú kontrolku?

Vypla som ju až doma na Slovensku. Neskôr ešte počas toho večera som šla telefonovať domov. Odbehla som ďalej na parkovisko, lebo v tom hluku nebolo nič počuť. Telefonovala som, keď som zrazu videla, ako kamaráti behajú medzi autami a hľadajú ma. Videla som, že sú vystrašení a išla som za nimi. Báli sa, že ma uniesli. Takže tak nejako vyzerala oslava narodenín v Iraku.

Iva Mrvova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Nie je vyčerpávajúce byť stále v strehu?

Je to vyčerpávajúce, no zároveň ťa to nesmierne baví. Všetko to, čo sa tam dozvieš, čo zistíš o druhých i sebe. Osobne mi ten stres či adrenalín, ktorý je pri skúmaní prítomný, až tak neprekáža. Človek sa to však musí naučiť kompenzovať a pracovať s tým. Ja športujem, najmä behávam, no v Iraku či Sýrii sa to vždy nedalo. V Iraku som si bola zabehať asi trikrát a celý čas som bola nesvoja, či niekto nie je za mnou a či ma nezožerie potulný pes.

Reportér má preciťovať človeka, takže sa to všetko, čo vidíš a počuješ, na teba lepí. Keď sa vrátiš z terénu, precítiš tie zážitky a príbehy, napíšeš ich a snažíš sa toho zbaviť. Inak to v tebe zostáva. Vybeháš to, človek je občas rád sám, pomáha aj viera, mne osobne kresťanstvo. Úprimne vravím, že by mi bolo ťažšie, ak by som tam bola ako neveriaci človek. Myslím, že by som tomu dianiu do hĺbky nerozumela.

Neviem, ako to teraz vyznie, no keď som videla mŕtve deti, nechápala som, čo sa deje. Vtedy som nebola schopná ničoho, nič mi nedávalo zmysel. Stála som tam a videla tie priveľké vaky s ľuďmi, ktorí zomreli predčasne. Čo sme to za druh na tejto zemi, keď si toto robíme? Mohla som sa zblázniť alebo to nechať na Boha. A tak som zvolila druhú možnosť.

Prečo si si vybrala povolanie reportérky?

Ja som si ho nevybrala. Mňa iba baví človek, najmä to, o čo opiera svoje hodnoty, ako sa správa, keď je svet okolo neho vychýlený. Ako zareaguješ v náročných momentoch, keď si skúšaná ako ľudská bytosť, ako sa rozhodneš a ktorým chodníčkom sa vyberieš. Čo je v nás a ako fungujeme, keď je smrť blízko nás. Vtedy sa totiž najjasnejšie ukazuje, čo je pre nás cenné. Všetko sa čistí od nánosov, o ktorých sme boli presvedčení, že na nich záleží. V tej vojne je to vidieť asi najsilnejšie. Človek sa tam ukazuje v úplnej nahote.

Aké odpovede chodíš hľadať na Blízky východ?

Primárnou motiváciou bolo poznať človeka a to, čo s ním robí náboženstvo. Priťahuje ma ľudská životaschopnosť. Keď sa postavíš z ruín zbombardovaného domu, oprášiš sa a žiješ ďalej. Keď sa ten človek nezľakne, neľahne si na zem a nerozplače sa. Na ľudskej životaschopnosti som priam závislá.

Potom sa vrátim do Európy a chvíľu mi trvá zvyknúť si, akí sme tu doma krehkí. Nebudem súdiť, všetci máme svoje problémy. Ako sa však niekedy vieme sťažovať na banálne veci, ma občas unavuje a vypínam to. Keď sa pýtaš na odpovede, ktoré hľadám ja osobne, je tam určite moja vlastná reflexia toho, kto som. Trúfam si povedať, že som tam, v teréne, ako človek trochu dozrela. Aspoň v to dúfam.

Iva Mrvova kniha
Foto: Šimon Šiplák

Ktorá krajina ti je bližšia, Sýria alebo Irak?

Sú rozdielne. Sýria je vzdelanejšia, je európskejšia, v tom dobrom i zlom. V Iraku som však strávila viac času, poznám tam viac ľudí a tie vzťahy sú hlbšie, takže bližší mi je Irak. Jeden môj kamarát hovorí, že Iračania sú tí najláskavejší a najbrutálnejší Arabi. Je to pravda. Ak ťa medzi seba prijmú, nič sa ti nestane. Si chránená, je o teba postarané. No ak ťa neprijmú, je čas ísť. Kmeňová spoločnosť je špecifická, treba ju vedieť čítať. Ja sa to stále učím.

Prečo chodíš na Blízky východ na vlastnú päsť?

Keď na Slovensku robíš zahraničnú reportérku, všetci ťa obdivujú. Je to cool, niečo výnimočné. To všetko vlastne iba hovorí, aké je to smutné. V zahraničí to nie je nič zaujímavé, je normálna vec, že redakcie majú reportérov aj inde, ako vo svojom hlavnom meste.

Iste, mediálny biznis sa dnes výrazne mení a nanovo hľadáme, ako rozumne ekonomicky fungovať. No ak je našou úlohou informovať, tak ju dnes spĺňame len sčasti. Potrebujeme poznať svet, rozumieť mu, najmä, keď je čoraz prepojenejší. Reportéri sú ľudia, ktorí nám ho svojimi očami sprostredkovávajú.

Máme klasické spravodajstvo typu „dnes v Bagdade vybuchla nálož a zomreli pri tom traja Američania“. No znie to inak, ako keď do tej krajiny niekto ide, prejde ju, pochopí a prinesie svoje skúsenosti domov. Keď tadiaľ kráčaš a všetko to zažívaš, rozvíja ťa to ako človeka a následne cez teba sčasti aj tvoju krajinu, v ktorej žiješ. Do ktorej to prinášaš. Potom aj lepšie poznáme nálady vo svete a vieme sa na ne pripraviť.

Prečo je pre teba dôležité nás o tom informovať?

Jeden z dôvodov bola verejná debata, ktorú spustila migračná vlna v roku 2015 a ovplyvnila aj naše voľby. Na Slovensku veci neriešime, kým nás priamo nepália a keď už horia, spustíme hystériu. A v rozbúrených emóciách sa nerozmýšľa dobre. Parlamentný priestor si vtedy ukradli strany, z ktorých je človeku ťažko.

Znie to smiešne, no možno je to môj malý pokus tomu predchádzať, postupne ukazovať iné kultúry, primárne tú, ktorej sa na Slovensku bojíme najviac, moslimskú, arabskú. A nechávať nás o nej premýšľať.

Migračné vlny tu vždy boli, sú a budú. Svet sa mieša čoraz viac, vidíme to. V Iraku a Sýrii som sa rozprávala s mnohými ľuďmi, ktorí plánujú ísť do Európy. Mnohým dôvodom rozumiem, postupovala by som rovnako. Je to však odlišná kultúra, treba sa na to pripraviť a rozprávať sa o tom.

Nie som zástankyňou otvárania hraníc s transparentami „vitajte“. To môže urobiť iba človek, ktorý v teréne nikdy nebol. Stretla som ľudí, ktorých považujem za neintegrovateľných. Sú príliš násilní, zažili príliš veľa, nedokážu sa rovnocenne správať k ženám, utláčajú druhých namiesto toho, aby radšej pozdvihli seba.

Prekáža mi však, keď v akomsi kŕči kričíme, že Slovensko je len pre Slovákov. Čo všetko to o nás hovorí? Mňa osobne iné kultúry obohacujú, otvárajú mi myseľ, nútia reflektovať moju vlastnú kultúru. Sme pomerne funkčná krajina, mali by sme preto rozmýšľať nad solidárnosťou a uvažovať aj o tom, ako sa postarať o niekoho, kto našu pomoc potrebuje. Sme v situácii, že pomoc ponúknuť môžeme. Aj nám by pomohlo, keby sme tu boli aj pre iných, Slovensko by v tom procese dospelo.

Keď si v teréne, ako ťa miestni vnímajú ako reportérku z Európy?

Vojna mení veľa. Napríklad pri ofenzíve Mosulu proti Islamskému štátu do krajiny prišli reportéri z rôznych kútov sveta, takže mnoho miestnych, ktorí mali možnosť sa s nimi stretnúť, si postupne zvyklo. A vidieť tie kultúrne strety je občas krásne.

Mnohí západní ľudia niekedy nerozumejú kontextu, v ktorom sa ocitli a správajú sa tak, ako sú prosto zvyknutí z domu. Občas panovačne aj arogantne. Vnímam to najmä medzi Američanmi. Nemyslia to zle, skrátka nechápu, že sa do určitej miery musia prispôsobiť kultúre, v ktorej sa nachádzajú. A to niekedy spôsobuje veselé momenty. Suma sumárum, miestni sú na nás bielych zvyknutejší aj kvôli vojne.

Iva Mrvova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako pracuješ so svojou mentalitou Stredoeurópanky, keď si v teréne?

Je to menej o tom stredoeurópanstve, než o tom, že si žena. To modifikuje všetko. Musím sa tam správať rezervovanejšie, sterilnejšie. Potom prídem domov a mám chuť nosiť minisukňu aj do kuchyne. Normálne som žoviálna, mám rada humor, rada sa rozprávam s neznámymi ľuďmi. No tam, v teréne, musí žena samu seba potláčať. Dáva si pozor na svoje gestá, úsmevy, chôdzu, všetko. Najradšej mám, keď si ma úplne prestanú všímať a priestor okolo seba viac nemením. Nekontaminujem. V tom momente sa dá začať robiť výskum.

Do akej hĺbky sú ochotní ťa v rozhovoroch pustiť?

Rozhovory sú dosť iné ako u nás v Európe. Ľudia na Blízkom východe odpovedajú zväčša úsečne. U nás hodíš loptičku, druhý sa chytí a už to ide. Hráte spolu, prehadzujete si myšlienky a má to svoju dynamiku. Na Blízkom východe chce všetko čas a ten buduje vzájomnú dôveru. Mám tú výhodu, že z terénu neutekám. Nie som v redakcii, ktorá ma chce mať už na druhý deň doma, a nič ma netlačí robiť všetko hneď a zaraz. To je výhoda, keď funguješ na vlastnú päsť.

Čiže áno, keď máš v teréne čas a si s miestnymi niekoľko dní, je to iná hĺbka, prepojenie. Rozprávate sa na úplne inej úrovni. Často vznikajú vzťahy, ku ktorým sa rád vraciaš. Toho-ktorého človeka si reálne obľúbiš.

Reportéri, a reportérky zrejme ešte viac, sú odkázané na svojho sprevádzača – fixera. Aký je vzťah medzi nimi?

Bez fixerov sa človek v teréne nepohne. Alebo ak, tak dosť zlým smerom. Fixer je tvoj prekladateľ nielen jazyka, ale aj kultúry. Je to naozaj iné prostredie, než na aké sme my na Západe zvyknutí. Fixera si vždy treba overiť dopredu, ešte pred vstupom do terénu, ideálne cez jeho bývalé spolupráce. Vstupuješ totiž do miest, ktoré nie sú vždy bezpečné, kde fungujú radikálne skupiny, kde sa nedá spať v hoteli, lebo sa môže rozniesť, že tam je niekto západný, a to môže viesť k problémom.

Je to skrátka priestor, kde si úplne odkázaná na človeka vedľa seba a bez vzájomnej dôvery to nefunguje. Navyše to treba vedieť ustáť, lebo ste neustále blízko seba muž a žena, vzájomne si kryjete chrbát, zažívate hrozné aj krásne chvíle, a to sa vie komplikovať, ak si človek nedá pozor.

Ako miestni vnímajú vzťahy a intimitu?

Dosť inak ako my. Je to omnoho patriarchálnejšia spoločnosť než na Slovensku. Existujú tu už náznaky randenia a slobodnejšieho výberu partnera, no poväčšine stále fungujú dohodnuté manželstvá. Ženu v 15 či 16 rokoch vydajú, stane sa mamou, znova a znova a na vlastné vzdelanie, prirodzene, už nemá priestor ani energiu. Následne je ekonomicky závislá od muža, čo v prípade, ak manželstvo nefunguje, veci komplikuje.

Občas som mala výčitky, že beriem fixera od rodiny na niekoľko dní preč. Iste, je to jeho práca, vďaka ktorej živí rodinu. No jeho manželka zostáva s deťmi doma, zatiaľ čo vy ste v teréne a zažívate momenty, keď si navzájom pomáhate, kde je to občas veľmi nanič, inokedy sa z tých prežitých absurdností spolu smejete ešte dva dni. Máte spoločné témy a zážitky, a to spája. Je to typický problém, keď dvaja manželia žijú príliš odlišné životy. Jeden stále vonku, druhý stále vo vnútri. Vieme, že sa to zvykne podpísať na spoločných témach i živote.

O intimite som sa rozprávala najmä s mužmi. So ženami menej, ale viem, že často v tých vzťahoch nie sú spokojné. Dievčatá a chlapci v konzervatívnejších častiach regiónu fungujú stále pomerne oddelene. Téma intimity je veľmi tabuizovaná, nie je tam žiadna sexuálna výchova, vôbec sa o tom nerozpráva. A keď niečo rigidne potláčate, často to vybuchne.

Je známe, že na Blízkom východe sa pozerá veľmi veľa pornografie. Keď sa potom muž a žena ako manželia prvýkrát intímne stretnú, často sú obaja sklamaní. Čakali predsa niečo iné, aspoň tak to ukazovali vo videách. Pamätám si na výbornú scénu, keď som počas ofenzívy Mosulu vyšla na strechu a našla jedného z vojakov, ako si len tak pozerá pornovideo. Potešila som sa, lebo to naznačovalo, že má internet. Tak mu vravím: „Počuj, čo keby si mi na chvíľu nazdieľal dáta, aby som napísala domov, že žijem a následne ťa nechám, aby si si dopozeral, čo potrebuješ?“ Dohodli sme sa.

Iva Mrvova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Neuvažujú nad tým, nad celou tou intimitou, že by to vlastne mohlo byť inak?

Neviem to úplne posúdiť. Predsa len, nie je to téma, o ktorej sa bežne bavíte v takejto konzervatívnej spoločnosti. Pamätám si však, ako sme raz s jedným mojim fixerom a jeho kamarátmi sedeli na kopci na severe Iraku a rozprávali sa. Vravel, ako v čase, keď začala vojna proti ISIS, prichádzali do krajiny novinárky zo Západu. Bolo to nové a miestami aj romantické. Rozprával, čo ho naučili a keď sa neskôr oženil, využil to aj vo svojom manželstve. A jeho manželka je dnes rada. Tí chlapi len pozerali, že toto robíš?! Hovorila som si, s odpustením, ako dobre, že ten stret kultúr má aj takýto rozmer.

Ako vnímajú západnú kultúru a životný štýl?

Je pre nich farebná, zaujímavá, priťahuje ich, a zároveň sa jej stránia. Vidieť to napríklad aj na vzťahu k ženám, keď sú z Američaniek či Európaniek nadšení, ale i nesvoji zo slobody, ktorú tie ženy predstavujú a prinášajú. Vznikajú tak milé scény. Jeden fixer mi vravel, ako sprevádzal európsku novinárku na bojovú líniu. Keď prechádzali cez bezpečnostnú hliadku, generál ju odmietol pustiť. Povedal, že má dcéru v rovnakom veku a má o ňu prosto strach. Hotovo.

Ich ženy sú skrátka doma. To, že ja cestujem, mám prácu a nemám ešte deti, je pre nich nepochopiteľné. Som pre nich zvláštna žena zo Západu. Zvykli si však, máme už veľmi pekné vzťahy, veľa sa rozprávame, smejeme. Niektorí sú pre mňa už ako rodina. Myslím, že aj pre nich je dobré nahliadnuť trochu do toho nášho sveta.

Niektoré veci nám určite závidia, hlavne slobodu. Na vlastnú kultúru cítia hrdosť, najmä na ich rodiny, ktoré sú pevné, držia spolu a stoja v protiklade k nášmu rastúcemu západnému individualizmu. Zároveň je však vidieť, že vo svojich krajinách nie sú úplne šťastní. Ich štáty sú nefunkčné, nestarajú sa o občanov, prítomná je obrovská korupcia a byrokracia, čo strpčuje život na mnohých úrovniach, nehovoriac o násilí, ktoré je v uliciach stále prítomné.

Čo je vlastne pre nich sloboda?

Keď máš nefunkčný štát, ktorý ťa nechráni, ale naopak, skôr ohrozuje, prirodzenou ľudskou reakciou v snahe chrániť sa, je, že sa viac pripútaš k rodine. Rodiny sa potom spájajú do klanov a väčších kmeňov, kde funguje istá hierarchia. V tomto systéme máš od narodenia svoje miesto podľa toho, či si muž alebo žena, z akej konkrétnej rodiny, pokrvnej línie pochádzaš a podobne. Ak toto miesto, ktoré ti pri narodení prináleží, akceptuješ, máš typ slobody, v ktorej vieš pomerne dobre žiť. Iste, nie je to však sloboda v našom západnom slova zmysle.

Prvýkrát si bola v Iraku v roku 2017. Aké zmeny odvtedy sleduješ v tamojšej spoločnosti?

Aj keď sú prítomné konflikty, momentálne neprebieha otvorená vojna, čo je priestor na budovanie krajiny. Vidieť to na severe v autonómnom Kurdistane, kde rastú hotely a priestor pomaly „dubajovatie“. Avšak iracký Bagdad sa stále zmieta v konfliktoch jednotlivých politických frakcií. Na zveľaďovanie nie je energia ani vôľa, a to mesto miestami vyzerá ako smetisko.

Bolí ma, keď vidím Irak, aký je nehomogénne rozdelený na viaceré územné celky a v každom z nich vládne ktosi iný. Ľudia tam nepociťujú príslušnosť k svojej krajine. U nich je fakt, že sú Iračanmi, niekde na poslednom mieste. Najprv sú členmi konkrétnej rodiny, potom klanu, kmeňa a až niekde stojí skutočnosť, že sú Iračania. Nie je to prekvapujúce. Štát sa o nich nestará, ľudia nemajú vzťah k svojej krajine. Hoci nie je vojna, násilie je stále prítomné a keď žiješ v takto nastavenej spoločnosti, tak skrátka nie je energia na posun a budovanie krajiny.

Čo by sme sa my od nich mohli učiť?

Neverila by si tomu, ale vždy sa odtiaľ vrátim o tri-štyri kilá ťažšia, lebo tá ich pohostinnosť je nádherná. Hovorí sa, že my, Slováci, sme pohostinní a zrejme aj sme, no po tom, čo som bola v Iraku, vidím istý rozdiel. Keď tam prídeš, stiahnu ťa k sebe domov, ponúknu ti pätnásť jedál a ty ich musíš jesť. A sledujú ťa pri tom ako televízor.

Krásna je aj ich rodinná súdržnosť. My v Európe sme individualistickejší, oni naozaj žijú spolu. Vo štvrtok večer, deň pred voľným dňom, sa všetci stretnú, jeden cez druhého kričia a sú šťastní, že sú spolu. A to nielen mama, otec a deti, ale aj bratranci, sesternice, babky a ďalší, všetci sedia, jedia a kričia v jednej veľkej miestnosti.

Iva Mrvova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Čo by si si priala, aby sme vedeli o islame?

Primárne to, že islam nie je monolit. Je farebný, iný je v Iraku, v Európe, Afganistane či Indonézii. Islam je vždy posadený do kultúry, ktorá ho obklopuje a s ktorou je vo vzájomnom, dynamickom vzťahu. Ak nehovoríme o jeho radikálnych odtieňoch, ktoré sú hlboko problematické, islam je duchovný a prehlbujúci. Pozýva človeka, aby prežil svoj život v plnosti, učí ho vnímať blížneho, zbavuje ega. Myslím, že v tomto ukričanom, unavenom a sebastrednom svete by sa tohto myslenia zišlo viac.

O tvojich cestách píšeš knihu s pracovným názvom „Čo s tebou urobil tvoj Boh? A čo si ty urobil s ním?“ Čo si zatiaľ zistila?

Stretla som ľudí, ktorých osudy stoja za to, aby ich slovenský čitateľ spoznal tiež. V knihe sú všetky odtiene človeka od jeho hrozných, náročných čŕt, napríklad keď sa rozprávate s ľuďmi, ktorí zabíjali, znásilňovali a v mene Boha ničili druhých. A potom tu máte iných, ktorí v rovnakom čase zvolili úplne inú cestu a druhého povýšili nad seba, riskovali všetko, aby umenšili následky násilného konfliktu. Prečo? O čo opierali svoje hodnoty?

A v tom všetkom je dotyk Iraku a Slovenska práve cez ekonomickú i ľudskú pomoc, ktorá počas vojny s Islamským štátom od nás prúdila do tejto krajiny. A stále prúdi. Úspechom knihy pre mňa bude previesť čitateľa všetkým, čo sa tam dialo a deje a ukázať človeka v celej jeho hĺbke.

Robila si rozhovory s viacerými radikálmi, vrahmi a pašerákmi. Ako pred tebou vysvetľovali svoje činy?

Keď som bola koncom roka 2021 v Sýrii, mala som možnosť rozprávať sa vo väzení s vysokopostaveným človekom Islamského štátu. Pôvodom je Nemec, pracoval pre médiá Kalifátu, tvoril propagandu, ktorá z Európy zlákala množstvo ľudí.

Keď sme tam sedeli oproti sebe a rozprávali sa, šiel z neho pokoj, priam čosi duchovné. Nemala som strach, nebol to typ človeka, ktorý by sám vykonával násilie. Bol to veľmi bystrý a pokojný muž. Šlo z neho až čosi posvätné, svoju vieru však podával v desivých obrazoch.

Pozorovala som, ako je v jeho mysli Islamský štát stále živý. Vysvetľoval, že do Sýrie prišiel, aby chránil moslimov po tom, čo vypukla vojna a Asad sa začal správať ako vojnový zločinec. Argument ochrany slabších zaznieva často a možno by aj sedel. Problém je, v akých skupinách sýrskej opozície mnohí skončili.

Tento muž sa pridal k Al-Káide, neskôr prešiel k ISIS. Mnohé zo svojich činov neľutoval, iba ak to, že v médiách, ktoré spravoval, zobrazovali príliš veľa násilia. Ak by výstupy zjemnili, mohol do Sýrie prilákať ešte viac Európanov. Kalifát vnímal ako reálny štát s vlastnou politikou, médiami a obranou. Štát, ktorý je síce momentálne ponorený do násilia, je to však nevyhnutný medzikrok k islamistickej utópii.

Ako po svojich skúsenostiach reportérky vnímaš smrť?

V teréne smrť priamo vidíš, je okolo teba prítomná, cítiš ju okolo seba. Keď je človek v takej situácii, tak sa mu náhle všetko uprace. Zrazu prosto vieš, čo je v živote dôležité, čo chceš robiť, ktoré vzťahy túžiš rozvíjať a ktoré už nie. A to je dar. Človek si často vraví, že je mladý, o smrti nechce počuť. Iste, nie je to príjemné, no smrť je deadline. Keď pracuješ s tým, že máš deadline, funguješ inak. My na Západe sme smrť vytesnili, aj keď nám ju teraz covid trochu pripomenul.

So svojou smrťou mám dobrý vzťah. Uvedomila som si, že môj život je konečný a že ho chcem prežiť v istej kvalite a ideálne aj pre druhých, nielen pre seba. Skúsenosti, ktoré si človek odtiaľ prináša, sú také silné, že ťa občas vyhodia z prítomnosti. Sú momenty, keď si s ľuďmi na káve niekde v Eurovei a náhle mentálne odídeš. Stáva sa to najmä krátko po návrate. Chvíľu sa nevieš rozprávať o bežných veciach, so svojim okolím ich nevieš úprimne zdieľať a prežívať. Nie je to nikoho chyba, treba s tým skrátka pracovať.

A zároveň asi nie som typ človeka, ktorý splatí hypotéku, a tým zavŕši svoj život. Každý z nás má vlastnú cestu a keď ju človek objaví, je to čosi nádherné.

Prečo sú vojny z náboženských dôvodov najkrutejšie?

Kvôli morálnemu rozmeru. Na tvojej strane je Boh, a čo je viac? Posvätil tú zvrátenosť, ktorú robíš. A tak nielenže za násilie, ktoré konáš, necítiš vinu, ale oddáš sa mu často ešte viac. Pretože vo svojej mysli predsa konáš božie dielo.

Iva Mrvova rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Prečo si si to vybrala štúdium rakúskych radikálov?

Strávila som na Blízkom východe už nejaký čas a do istej miery navnímala prostredie, v ktorom fungujú radikálne skupiny. Ako Európanku ma zaujíma tento vplyv na nás, teda konkrétne, čo vedie do radikálneho prostredia našich európskych spoluobčanov.

Rakúsko som si zvolila z čisto pragmatických dôvodov. V krajine je takmer 300 osôb, ktoré sa pokúšali dostať do Iraku a Sýrie, a mnohým sa to podarilo. Sú to ľudia, z ktorých každý má za sebou nejaký príbeh. Vyrastali však na Západe, v dobrých životných podmienkach. Prečo sa ich teda rozhodli opustiť? Viedeň je blízko Bratislavy. Je dobré tomu rozumieť a pracovať s tým.

Poznáme motivácie ľudí, ktorí do toho vstupujú?

Je to komplexný problém, skúsim to skrátiť. Hlavné ciele radikálnych náborárov na Západe dnes tvoria mladí moslimovia, ktorí sa cítia byť izolovaní na okraji spoločnosti. Najmä druhá a tretia generácia ľudí z prisťahovaleckých rodín sa dnes často pýta, kto vlastne sú a nanovo hľadajú svoju identitu. Vnímajú, že do väčšinovej spoločnosti akosi nepatria a cítia sa vylúčení.

ISIS a ďalším skupinám sa ich darí osloviť, pretože im ponúkajú všetko to, čo mnohým z nich chýba. Komunitu, dobrodružstvo, hrdosť na svoju moslimskú identitu a zmysel, ktorý ich presahuje, za ktorý sa oplatí postaviť a bojovať.

Ako s tým vieme pracovať?

Veľkú silu majú napríklad mládežnícke organizácie, ktoré dokážu tieto vplyvy identifikovať. Snažia sa mladistvých tiež sociálne ukotviť, aby neboli zraniteľní voči náborárom či už osobne alebo cez internet. Netýka sa to však len mladých moslimov.

Vo Viedni sa napríklad stáva, že salafistický náborár príde za skupinou mladých niekde v okolí Dunaja, ktorí tam večer popíjajú či sa len tak spoločensky bavia a nadviaže s nimi kontakt. Venuje im pozornosť, postupne si s nimi buduje vzťahy. Neskôr ich pozve na stretnutie, kde sú ďalší, kde sa mladí dostávajú pod vplyv konkrétnej radikálnej organizácie a tá ich postupne, krok po kroku odrezáva od okolia.

Aké spôsoby propagandy ešte využívajú?

ISIS propagandu zefektívnil, individualizoval. Dodnes je aktívny na sociálnych sieťach. Skupina počas Kalifátu produkovala vysokokvalitné videá a magazíny v rôznych jazykových verziách. Neobmedzovali sa iba na arabčinu, teda jazyk Koránu. Presne vedeli, na koho cielia a aké posolstvo mu chcú odovzdať.

Keď som sa rozprávala s mužom, ktorý mal v ISIS na starosti médiá, vravel, že kým to nebolo nevyhnutné, jeho samého ako grafika a dizajnéra na bojovú líniu neposielali. Bol príliš cenný. Sám povedal, ako môže fungovať štát bez médií? Propaganda bola pre Kalifát kľúčová.

Mnoho bojovníkov a ich manželiek sa chcú vrátiť do Európy. Niektoré krajiny to odmietajú, iné ich prijímajú. Existuje vôbec správne riešenie?

Neexistuje konsenzus. Každá krajina, vrátane európskych, rieši problém po svojom. Politicky je to zložité, pretože návrat ľudí, ktorí boli súčasťou teroristických organizácií, si ich spoluobčania, prirodzene, neželajú. Aby to nebola politická samovražda, hľadajú sa schodné riešenia. Niektoré vlády repatriujú iba deti, iní ženy aj deti, kde je však na stole otázka, či mamy tak ako otcovia nie sú príliš radikálne a tiež nepredstavujú pre spoločnosť riziko.

Mnohí z nich klamú, aby sa dostali späť domov na Západ. Iste, podmienky vo väzení či v utečeneckom tábore v Sýrii nie sú dobré. V tábore za mnou prišli drobné deti. Môj fixer sa ich spýtal, či sú Daeš, teda či patria k Islamskému štátu. Chlapci sa chvíľu ošívali, no potom zvolali, áno, maminka je Daeš, tatinko je Daeš a aj ja som Daeš. Kým rodičia ponúkajú svoju verziu príbehu, detská úprimnosť občas prebije všetko.

Čo je ich cieľom v Európe?

Nespochybňujem, že niektorí z nich svoje rozhodnutie ľutujú, dnes sa chcú vrátiť domov a žiť normálny život. Časť z nich skutočne odišla do Sýrie s cieľom pomôcť tamojším ľuďom a bojovala proti sýrskemu režimu. Keď však na mieste videli všetku tú hrôzu, ktorá sa tam, konkrétne v Kalifáte odohrávala, bolo už neskoro. Nemohli sa vrátiť. Odchod sa trestal smrťou. Je dôležité, aby sme dnes vedeli posudzovať prípady individuálne a vychytali tých, ktorí pre nás v Európe predstavujú bezpečnostné riziko. Týka sa to mužov i žien.

Môže mať tvoja kniha šťastný koniec?

Tak sa na to nepozerám. Mnohé tie príbehy sú iste náročné, pretože vznikali vo vychýlených momentoch vojny a náboženského násilia. No je tam aj iný svet, v mnohom zjavne silnejší. Stretla som napríklad mladú ženu, ktorú veliteľ Islamského štátu držal ako svoju sexuálnu otrokyňu a ona sa oslobodila tak, že na neho naviedla letecké nálety.

Stretla som Mosulčana, ktorý v meste zostal počas Kalifátu a tajne označoval vojenské sklady ISIS, aby ich koaličné vojská zbombardovali. Rozprávala som sa so Slovákom, ktorý šiel až na hranice Islamského štátu, aby odtiaľ dostal unesené ženy ako aj s jeho spojkami, ktoré dnes z bezpečnostných dôvodov žijú v Nemecku a nosia v sebe obrazy, ktoré si my nevieme ani predstaviť.

Keď s nimi jete kurací hamburger, prídu vám strašne obyčajní. A potom sa s nimi začnete rozprávať. Chcem, aby čitatelia nahliadli do momentov, keď sa človek postaví a ide ďalej, hoci na neho spadol dom. To všetko je v nás. Tá ľudská sila ma fascinuje. Možno nám ju kniha cez tých ľudí trochu pripomenie.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Blízky východ iva mrvova náboženstvo