Jakub Vríčan: Netopíme sa v odpadkoch, topíme sa v konzume

Keď dáš peniaze lokálnemu zeleninárovi, možno zaplatíš krúžok jeho dcére, keď ich minieš v supermarkete, pravdepodobne niekomu prispeješ na jachtu.

14. 9. 2020

Helena Sisková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jakub Vríčan je majiteľom kaviarne Amnesia v Trnave a zakladateľom projektu PureLove. Zaoberá sa upcykláciou a vzdeláva ľudí o tom, ako produkovať menej odpadu. Vraví, že cieľom tohto projektu je zaniknúť. Dúfa, že časom sa všetci naučíme žiť dostatočne uvedomelo na to, aby nás otázka spracovania nadbytočného odpadu prestala trápiť. Na workshopoch ukazuje, ako si vyrobiť peňaženku z tetrapaku a hravou formou nás učí žiť ekologickejšie.

Vaše motto je “S rozumom od srdca.” Čo znamená?

Len to, že by sme mali šíriť lásku a nie strach. Mali by sme robiť veci, ktoré máme radi, a ktoré sú fajn. A nemusí to byť ani nič svetoborné. Aj kaderníčka môže pracovať s rozumom a od srdca. Veľa ľudí mi vraví, aký som úžasný preto, čo som dokázal. Ale to dokáže predsa každý z nás, ak sa tak rozhodne.

Premýšľať nad tým, z čoho a kde sú vyrobené veci, ktoré používa. Či sú od dieťaťa z Ázie alebo krajčírky zo Suchej nad Parnou. Naše motto reprezentuje myšlienku, že by sme mali premýšľať nad tým, čo robíme, a robiť to s láskou.

Aká je tvoje rola v spoločnosti?

Je ich viac. Som majiteľom kaviarne, manažujem ju, niekedy sám pracujem za barom. V kaviarni všetok odpad poctivo triedime, použitú kávu kompostujeme, väčšinu produktov máme vo vratných obaloch alebo v skle. Kaviareň mi zarába na živobytie a vďaka tomu sa môžem venovať ďalším aktivitám, ktoré majú zmysel.

Foto: Martina Juríčková

Nie je vedenie kaviarne takýmto udržateľným spôsobom nákladnejšie?

Práveže nie. Zo začiatku je to náročnejšie na čas a energiu. Ale tak to funguje aj v živote. Keď sa človek rozhodne ísť cestou tvorby menšieho odpadu, najprv je to náročné, možno aj nákladné. No neskôr si zvykneš, mnoho sa naučíš, neplatíš za veci, za ktoré si predtým utrácal.

Prečo tak potom svoje kaviarne nevedú všetci?

Podľa mňa nemajú záujem a motiváciu. Keď sa do niečoho púšťam, chcem to robiť najlepšie, ako viem, nemá pre mňa zmysel to flákať. Mám však pocit, že veľa podnikateľov aj obyčajných zamestnancov ich práca nebaví a nenapĺňa. Ani mňa všetko nebavilo hneď od začiatku, no rozhodol som sa, že keď už chcem podnikať v tejto oblasti, chcem to robiť poriadne.

Nevravím, že mojím celoživotným cieľom je čapovať niekomu pivo. No keď už to robím, načapujem mu radšej to remeselné, vyrobené na Slovensku. Rovnaké je to s kávou – vieme, kto ju vypestoval, kto ju upražil, poznáme dátum zabalenia. A to je napokon v tej šálke cítiť. V „obyčajnej“ kaviarni obvykle naučia zamestnancov iba stlačiť gombík na kávovare, viac o produkte nevedia. No ak sa človek rozhodne, vždy sa dá pohnúť ďalej, učiť sa, posúvať latku vyššie.

Toľko ku kaviarni. A čo tie ďalšie spoločenské roly?

Snažím sa byť jednoducho človekom. Učím sa pracovať v záhradke, hrávam futbal, skejtujem, starám sa o Dorotku, svojho psíka. Najnovšie by som sa chcel viac venovať športovej výchove detí. A potom, samozrejme, PureLove. Robím prednášky, snažím sa vzdelávať verejnosť o ekologických témach.

Foto: Martina Juríčková

Je o tieto prednášky záujem?

Áno, obvykle sa nám ozývajú firmy. Chcú prednášky buď pre svojich zamestnancov, alebo workshopy pre ich deti. V rámci ich pracovného času teda prídem a oni sa dozvedia, ako triediť odpad, ako predchádzať jeho vzniku, či ako z neho vyrobiť niečo nové. Veľmi ma teší, keď vidím, že to funguje.

Ako zamestnanci potom robia malé kroky k lepšiemu. Prinesú si vlastné poháre namiesto jednorazových, zavedú triedený zber odpadu, a tak ďalej. A dáva to zmysel. Prednáška v ľuďoch otvorí tieto témy a oni zistia, že takéto zmeny sú dobré pre ich, aj pre planétu.

Vyrábaš peňaženky aj s dospelými ľuďmi, či len s deťmi?

Aj aj. Deti výroba peňaženky väčšinou úplne pohltí. No snažím sa im aj posúvať nejaké základné vedomosti, aké farby majú nádoby na triedený odpad, aké sú zložky životného prostredia, a podobne. S dospelými prevažne diskutujeme a vzdelávame sa, navzájom sa motivujeme. Peňaženka je len vedľajší produkt, akési zhmotnenie uvedomelejšieho spôsobu života. No môžem povedať, že jej výroba baví všetkých, deti, dospelých, aj dôchodcov.

Čo vás čaká najbližšie?

Akcií, ktoré nás teraz čakajú, bude prebiehať viacero naraz, a ja osobne nebudem na každej z nich. V tom sú špeciálne. Doteraz som bol všade. No veľmi ma teší, že PureLove už nie som len ja, a že rastieme. Okrem iného budeme v najbližšej dobe súčasťou Family day jedného obchodného reťazca. Postaráme sa na ňom o hry pre deti, pre dospelých máme prednášku, workshopy a kvíz.

Považuješ tento hravý spôsob výučby za najlepší?

Áno, ale neprišiel som na to hneď. Celý projekt začal ako moja diplomová práca, pri ktorej som chcel len vyrábať veci z odpadu. No postupne som si uvedomoval, že ľuďom chýbajú informácie. Že nejde len o to rozumne odpad využiť, ale predísť tomu, aby vôbec vznikol. Zameral som sa na vzdelávanie, výroba šla bokom. Aj keď je to občas vyčerpávajúce, veľmi si to užívam. Najmä práca s deťmi ma nesmierne baví.

Aký majú deti vzťah k ekológií? Poznajú ju z domu?

Áno. Na začiatku workshopu sa vždy snažím klásť otázky, a bývam milo prekvapený. Pri dospelých ma občas zamrzí to, ako v týchto témach zaostávajú. Napríklad, nedávno sa ma niekto spýtal, či je plechovka tiež vyrobená z plastu, keď ide do žltého kontajnera.

A pred Vianocami ma posadilo na zadok jedno dieťa. Rozprávali sme sa o darčekoch a ja som bol veľmi pokojný, že svojej sestre kupujem znovu použiteľnú fľašu. A chlapec, mal asi deväť rokov, mi povedal, že kúpil mame kozu. No nie tu. Kúpil kozu rodine v Keni. Starým rodičom zase kúpil stromy v slovenských lesoch. V tej rodine si nedali žiaden hmotný darček. Bol som ohromený.

Čo je to odpad?

Definície vravia, že je to niečo, čo už nepotrebuješ. No to, čo ty už nevyužiješ, sa mne môže hodiť. Podľa mňa je odpad niečo, čo už nemôže byť využité a príroda si s tým v krátkom čase sama neporadí. Je to však najmä plytvanie. Nie je to vec, ale proces, keď si človek neváži, čo má. Keď vidím zahodený kúsok pizze, viem že to nie je iba vyhodené jedlo. Je to plytvanie prácou ľudí, ktorí na ňu pestovali suroviny. Odpad je to, čo má človek v hlave, keď niečo nerozumne zahadzuje.

Foto: Martina Juríčková

Myslíš, že sa Slovensko topí v odpadkoch?

Keď som bol malý, chodil som s jednou fľašou po pivo. Používali sme dookola jednu nákupnú tašku, ktorú sme prali. Ľudia na to boli zvyknutí. Dnes tí istí ľudia dostanú v supermarkete rolku plastových vrecúšok zadarmo, a tak ju bez rozmyslu využijú. Nepovedal by som, že sa topíme v odpadkoch, skôr sa topíme v konzume. V porovnaní s inými krajinami sme na tom celkom dobre. No v porovnaní s našou vlastnou minulosťou je to hrozné.

Na druhú stranu, za dva roky u nás vyrástli bezobalové obchody, organizuje sa množstvo rôznych prednášok, mňa si volajú obchodné reťazce aj banky, nedávno ma dokonca oslovila zubárska ambulancia. V každej oblasti sa dá napredovať a mňa veľmi teší, že sa veci začínajú opäť hýbať tým správnym smerom.

Vzniká u nás upcyklačná kultúra?

Myslím, že áno. Keď som v roku 2014 písal diplomovku, vedúci mojej práce tento pojem ani nepoznal. Ani dnes ho nepoznajú úplne všetci. No máme tu mnoho projektov ako Sprejačníky, WakiVaky či Recyklator, ktoré sa ňou zaoberajú, a povedomie o nej sa stále rozširuje.

Pre tých, čo nevedia: Recyklácia je, keď ideš dole, na úroveň materiálu. Rozsekáš papier a vyrobíš z neho nový. Pri upcyklácií ideš hore. Pridávaš materiálu novú funkciu. Z obalu od džúsu neurobím iný obal, vyrobím z neho peňaženku.

No predsa len, sú ľudia, ktorí chcú stále nové veci a oblečenie. Ako môže byť človek ekologický aj štýlový zároveň?

To je jednoduché – swap. Či už nejaký verejný, alebo medzi známymi. Moja priateľka s kamarátkami to robia pravidelne. Stretne sa niekoľko žien, prinesú veci, ktoré už nepotrebujú, dajú si víno, pokecajú. Niekedy si veci popredávajú, niekedy len povymieňajú. Na druhý deň má však každá z nich niečo nové, pričom nepodporili žiadne vykorisťovanie ľudí na opačnom konci zemegule. Ich spotrebiteľská potreba je uspokojená.

Samozrejme, sú ľudia, ktorí o swapoch nevedia alebo ich nezaujímajú. No verím, že do pár rokov sa stanú úplne bežnou praxou, ktorá bude ešte atraktívnejšia ako nákup vo fast fashion reťazci.

A, keď už nič iné, človek by sa mal aspoň zamyslieť nad tým, komu dáva peniaze. Aká časť z nich ide ľuďom, ktorí mu oblečenie ušili, navrhli a predali. Aj preto vyrábam práve peňaženky. Predstavujú myšlienku, že tým, komu dávame svoje peniaze, rozhodujeme o tom, ako to vo svete funguje. Že keď dáš peniaze lokálnemu zeleninárovi, možno zaplatíš krúžok jeho dcére, zatiaľ čo keď ich minieš v supermarkete, pravdepodobne niekomu prispeješ na jachtu.

A kde nakupuješ oblečenie ty?

Ja už ho vlastne ani nenakupujem. Pôvodne som prešiel z reťazcov na second handy. Neskôr som si zakázal aj tie, pretože v nich človek veľmi ľahko stratí hlavu a zrazu má opäť skriňu plnú nepotrebného oblečenia.

Podobne to mám aj s pivom. Radšej si dám dve čapované od poctivého remeselníka než desať plechoviek. Stačí sa len zamyslieť nad tým, čo robíme, a aký to má dopad. Nemusíme byť všetci dokonalí a navzájom sa odsudzovať. Stačí sa snažiť a stále niekam napredovať.

Stretávam ľudí, ktorí sa s udržateľným spôsobom života ešte len zoznamujú. Nebudem sa ale predsa nad mini povyšovať, aj ja som raz bol na ich mieste. Podstatné je vytvárať tu také podmienky, ktoré nás na tejto ceste nebudú brzdiť. Skôr ako niekto začne riešiť maternice cudzích ľudí, mal by sa zamyslieť nad vlastným životom. Nedívať sa na farbu pokožky a oblečenie, ale na to, čo majú ľudia v hlavách a srdciach.

Spomínal si, že športuješ, jazdíš na skejtborde. Ako sa k ekológií pristupuje v tejto subkultúre? Nie sú to len ohorky od cigariet sem, plastové fľašky tam?

Samozrejme, je veľa skejterov, ktorých tieto, ani iné dôležité témy, nezaujímajú. No u väčšiny je to pravý opak. Skejteri narážajú na to, že ich ľudia odsudzujú, a že nemajú kde športovať. Vedia, že svet okolo nich je zlý. A tak sa mnohí rozhodnú, že ho prebudujú. Nemali podmienky na skejtovanie, a tak si ich začali sami vytvárať. Aj tu v Trnave teraz dostavali rampu. Ľudia sa spojili, jeden mal miešačku, druhý lopaty. Prestali nadávať na to, čo nefungovalo, a zmenili to. Toto myslenie sa potom pretavuje do všetkých oblastí ich života.

Foto: Martina Juríčková

Je starostlivosť o životné prostredie cool?

Je to skôr naše právo a výsada. Keďže sme homo sapiens sapiens – človek rozumný, mali by sme si všimnúť, že žijeme v nejakom prostredí, a že sme jeho súčasťou. To sa ale úplne nedeje, ja by som rád to jedno „sapiens“ odstránil, pretože na tej úrovni ešte nie sme. Nemali by sme riešiť to, čo je cool, ale to, čo je dôležité.

Ako by podľa teba vyzeral dokonalý svet?

Ako začiatok filmu Nádherná zelená. Ľudia zo vzdialenej planéty sa stretnú a rozhodnú sa, že pomôžu ostatným planétam. Keď príde na rad Zem, nikomu sa do toho úplne nechce. Nerozumejú totiž, prečo my na Zemi stále jazdíme autami, prečo používame peniaze, prečo sme na seba zlí.

Myslím, že aj v realite k ideálu smerujeme. Keď neupustíme od tohto eko trendu a neutečieme zase ku konzumu, raz sa tam dostaneme. Ja to vidím pozitívne. Verím, že ľudia chcú byť ľuďmi. Verím, že tento dlhodobý proces je dôležitý na to, aby sme si raz ten dokonalý svet skutočne vážili.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

ekológia jakub vríčan životné prostredie