Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Martin Královič je odborník na bezpečnosť podujatí. Pod jeho rukami prebehli koncerty Andrea Bocelliho či Piotra Rubika, mal na starosti bezpečnostné opatrenia pochodov Za slušné Slovensko a podieľal sa na bezpečnom priebehu demonštrácie Milion chvilek pro demokracii s takmer tristotisíc účastníkmi. Ako jediný Slovák absolvoval štúdium v odbore crowd safety management na britskej univerzite a v súčasnosti si rozširuje svoje vedomosti na Coventry University. Okrem toho desať rokov šéfoval tímu dobrovoľníkov na Festivale Pohoda, vedie firmy PS: Events a Weddinx, a v apríli sa stal členom permanentného krízového štábu.

Mám si študovať evakuačné plány hotela, keď prídem niekde na dovolenku?

Ja si myslím, že to vôbec nie je zlý nápad a osobne to robím vždy. Keď porovnáme čas verzus výsledný efekt, stojí to za to. A najmä vtedy, keď je to priestor, ktorý nepoznáš. O tretej ráno, keď sa zapne požiarny alarm a chodba bude nedajbože zadymená, nebudeš mať čas študovať evakuačný plán, preto potrebuješ mať tieto veci veľmi dobre vryté v pamäti.

Asi to netreba preháňať tak, ako to robíme my, bezpečnostní manažéri, ale počas štúdia na Buckinghamshire New University nás učili robiť zmysluplné opatrenia na predvídateľné veci. V tomto prípade je to aj tých 30 sekúnd na preštudovanie evakuačného plánu, pretože požiar v hoteli je pravdepodobnejší ako napríklad bombový útok.

Na Slovensku si považovaný za odborníka v manažmente bezpečnosti davov. Čo to znamená starať sa o bezpečnosť návštevníkov?

Angličania to majú veľmi dobre slovne rozlíšené na „security“ a „safety“. My používame len slovo bezpečnosť. Konkrétne security je militantná časť, teda SBS služba alebo policajné zložky a safety je niečo ako bezpečie. Na to sa my, bezpečnostní manažéri, orientujeme, či už sa rozprávame o podujatiach, protestoch, demonštráciách alebo náboženských zhromaždeniach.

Väčšinou však bezpečnosť na slovenských podujatiach pre organizátorov znamená objednanie SBS služby, zábran, plotov, v lepšom prípade zabezpečenie hasičov a rýchlej zdravotnej služby. Tam to pre nich končí. Mojim klientom však hovorím, že zvýšenie bezpečnosti na podujatí neznamená prioritne zvýšiť počet ochrankárov, sanitiek či hasičov.

Často je zvýšenie bezpečnosti o jednoduchom sedliackom rozume, posúdení rizík a analyzovaní davu, ktorý sa môže správať v kritických situáciách veľmi odlišne.

Jedna z najobávanejších vecí organizátorov sú napríklad úzke uličky, v ktorých môže dôjsť k utlačeniu a poraneniam. Veľká hustota návštevníkov je jedna z vecí, ktoré spôsobujú na podujatiach smrť v dave. To sú tie chaosy a paniky.

Martin Královič rozhovor
Foto: Lucia Trubačíková

Ako sa správajú ľudia, ktorí sa boja o svoje životy?

Jeden z mojich obľúbených zahraničných výrokov je: „Ľudia nezomierajú kvôli tomu, že panikária, ľudia panikária kvôli tomu, že zomierajú.“ Človek v momente, keď mu hrozí nejaké veľké nebezpečenstvo, neuvažuje úplne racionálne a my s tým musíme rátať. Nemôžeme to hodiť na ľudí výhovorkami typu „ľudia začali blázniť, spanikárili, utekali, kam nemali, to sa nedalo ovplyvniť…“ Dalo. V mnohých prípadoch sa to ovplyvniť dá. My musíme vedieť predvídať správanie človeka.

Ľudia sa v týchto situáciách správajú pudovo na základe svojich inštinktov. Ako sa snažíte zabrániť týmto tragédiám?

Analyzujeme dav z každej strany a vytvárame jeho profil z psychologického hľadiska. V prvom rade je potrebné vedieť, že davy nie sú rovnaké. Úplne inak sa správa dav účastníkov Dúhového pochodu, odporcov Dúhového pochodu, dav na národnej púti v Šaštíne alebo na festivale Pohoda.

Ako príklad uvediem Zimný štadión Ondreja Nepelu v Bratislave. Na rôznych podujatiach, ktoré priťahujú rôzne typy ľudí, sa dav správa v rovnakom priestore úplne inak. A nielen preto, že jedni sú športoví fanúšikovia v strednom veku a iní mladé fanúšičky popového speváka.

Ak má človek kúpenú permanentku a chodí na štadión pravidelne, presne vie, kde vchádza, kde si kúpi občerstvenie, akým východom odchádza. Úplne inak sa však bude správať návštevník z Humenného, ktorý si prišiel vypočuť Andrea Boccelliho a na štadióne je prvýkrát. My musíme analyzovať, ako sa budú návštevníci správať a mať pripravené plány v prípade rôznych situácií.

Počítačové simulácie evakuácie nie sú realita a ľudia nie sú červené guličky na monitore. V panike sa správajú chaoticky. Väčšinou máme tendenciu odchádzať tým východom, ktorým sme vošli. Často si v panike iný nevšimneme alebo nevieme, či je priechodný, takže aj keď pri úniku máme východ vzdialený niekoľko metrov, nevyjdeme ním.

Na mnohé situácie sa dá vopred pripraviť a na mnohé nie, ale našou úlohou je vedieť ich vyriešiť tak, aby všetci zúčastnení odchádzali v poriadku. Veľmi často využívam tzv. počúvanie davu. Pozorujem výkriky, správanie, pohyby, výrazy na tvárach. Neviem to úplne popísať, ale vtedy dokážem vycítiť, či sa niečo deje, či je potrebné poslať na miesto antikonfliktný tím, prípadne dobrovoľníkov.

Počas protestov Za slušné Slovensko som často stál pri zábranách a načúval davu. Atmosféra v spoločnosti bola veľmi napätá kvôli všetkým smutným veciam, ktoré sa stali a vďaka citlivej komunikácii vystupujúcich na pódiu, ale aj polícii, sa napätie dokázalo udržať na istej úrovni a neeskalovalo sa.

Martin Královič v Trnave
Foto: Lucia Trubačíková

Zažívaš niekedy profesijnú deformáciu? Neobávaš sa navštíviť masové podujatie, ktoré nie je pod tvojou taktovkou?

Nebojím sa, lebo si o sebe vôbec nenamýšľam, že robím najbezpečnejšie podujatia. Zároveň viem, že 100 % bezpečné podujatie neexistuje a ten, kto tvrdí, že má také podujatie, buď nevie, o čom hovorí alebo klame. Na druhej strane, slovenské zákony prikazujú mnohé bezpečnostné opatrenia veľmi vágne. To, aby organizátori splnili literu zákona, nie je také ťažké, dá sa to veľmi odfláknuť. No tam, kde by som sa necítil bezpečne, by som jednoducho nešiel.

A kde by si sa cítil bezpečne?

Keby som išiel do zahraničia na Paleó festival vo Švajčiarsku alebo Roskilde v Dánsku. Poznám bezpečnostných manažérov týchto podujatí, sú to profesionáli a viem, že majú veľmi veľa vecí na vysokej úrovni. Tam by som pokojne išiel aj pod hlavné pódium.

Je to na Slovensku legislatívne zvládnuté výrazne horšie?

Na Slovensku máme zákon týkajúci sa bezpečnosti podujatí z roku 1991, kde sú dve vety o bezpečnosti, takže v tomto smere sme veľmi pozadu. Úsmevný bol pre mňa jeden telefonát od pani z mestského úradu, ktorá mala na starosti organizáciu jarmoku s tisíckami návštevníkov a na moju otázku, či majú zabezpečený zdravotný dozor, odpovedala, že v prípade potreby zavolajú rýchlu zdravotnú službu.

Teda, zavolajú ju okoloidúci a sanitka sa bude musieť dostať cez masu ľudí. Nerozumiem, prečo by takéto podujatia mali oslabovať zdravotný systém napríklad pri úpaloch či menších poraneniach len preto, že organizátor to nezabezpečil. Je to však v medziach zákona.

Mnohokrát sa stáva, že najnebezpečnejšie podujatia sú práve tie mestské, organizované samosprávou, pretože vtedy je komfort návštevníkov často niekde v úzadí. Platí, že ak sú na podujatiach zabezpečené sanitky a zdravotníci, je to vždy ústretový krok organizátora, ktorý sa snaží zabezpečiť čo najlepšiu bezpečnosť pre návštevníkov.

V Číne zavádzajú kamerový systém, ktorý môže slúžiť na sledovanie ľudí a ich správania za účelom udeľovania skóre v takzvanom systéme sociálneho kreditu. Hoci by to dokázalo výrazne znížiť napríklad chuligánstvo na štadiónoch, nie je toto už za čiarou?

To, čo robí Čína, môže korešpondovať s ich prístupom k slobodám a občanom, ale v demokratickej európskej krajine to nemá čo hľadať. Jedna vec je tá, ako získavajú informácie pomocou detekcie tvárí a podobne, a druhá, čo s informáciami ďalej robia. Je to jednoznačne obmedzovanie ľudských práv a slobôd. Technológie a ich vývoj je skvelá vec, v tomto prípade je to však ďaleko za hranicou.

Ako technológie využívate vy?

Napríklad sme práve nasadili niekoľko inteligentných kamier pre Mestskú políciu v Bratislave. Typické sledovanie mestských kamier v mestách, žiaľ, funguje tak, že operátor sleduje desiatky kamier súčasne a v práci sa striedajú po dvoch, niekedy aj šiestich hodinách.

Realita je však taká, že po 20 minútach intenzívneho sledovania obrazovky, nastáva u človeka slepota z nepozornosti. To znamená, že človek už aktívne nevníma obraz a môže mať problém všimnúť si čokoľvek podozrivé. Inteligentné kamery si všímajú nezvyčajné pohyby áut a iných prvkov na obraze a pri zaregistrovaní takéhoto javu upozornia operátora, že sa niečo deje.

Martin Královič zakladateľ PS:Events
Foto: Lucia Trubačíková

Počas prvej vlny koronavírusu si sa stal súčasťou permanentného krízového štábu Úradu vlády SR, kde pôsobíš v operatívno-technickej skupine. Čo je tvojou úlohou?

Poviem, čo mojou úlohou bolo, pretože naša činnosť je teraz utlmenejšia. Mal som na starosti operačné riadenie, teda som rozhodnutia epidemiológov, vlády a expertov dával do praxe a naopak, informácie od občanov a iných útvarov som posúval vyššie. Popri nás fungovala aj operatívno-technická skupina ústredného krízového štábu zložená zo zástupcov krízového riadenia, hasičov, polície, Ministerstva zdravotníctva, Úradu verejného zdravotníctva a zástupcov samospráv, vďaka ktorým sme vedeli veľmi rýchlo posielať informácie ďalej.

To, čo v tomto štáte počas prvej vlny koronavírusu fungovalo, respektíve nefungovalo, bolo informačné vákuum. Chýbali plány, ako sa má postupovať v krízovej situácii, veľká časť krízového riadenia v tomto štáte bola zastaralá a prevládala mentalita názoru, poviem to trochu nadľahčene, „Načo nám je krízové riadenie, atómové bomby tu už nevybuchujú“.

Stretol si sa aj s pojmom „nedá sa“?

Tím nášho štábu bol tvorený prevažne ľuďmi z biznisu a mimoštátnej sféry, takže sme neboli zaťažení žiadnymi vzťahmi, nebáli sme sa o svoju stoličku, preto boli pre nás občas nepochopiteľné telefonáty so štátnymi úradníkmi. Raz mi jeden úradník v piatok poobede nebol ochotný zaslať informácie, pretože je po pracovnej dobe. To, že sme boli v krízovom stave, asi nebolo dosť podstatné. Je tu ale aj veľa kvalitných a dobrých úradníkov, ktorí tento obraz zlepšujú. Táto kríza mnohým z nich pomohla vyjsť zo svojej komfortnej zóny a uvažovať trochu inak.

Koronakríza stopla hromadné akcie na niekoľko mesiacov. Ako to zvládaš ty, majiteľ dvoch firiem zameraných na podujatia?

Samozrejme, fungovanie firiem to veľmi ovplyvnilo. V mesiacoch marec, apríl, máj boli podujatia takmer na nule, potom sa pomaličky začali rozbiehať festivaly v trochu inej podobe ako napríklad Pohoda in the Air. Mali sme dohodnutých niekoľko zahraničných zákaziek, ktoré sme museli zrušiť.

Zatiaľ to ale ťaháme a držíme, hľadáme ďalší zdroj príjmov a možnosti, kde vieme peniaze ušetriť. V číslach sa bavíme o 50 % poklese príjmov oproti minulému roku. Ľudsky nám však príde správne podržať ľudí vo firme, neurobiť skratové riešenie, na druhej strane to má svoje limity a uvidíme, ako bude vyzerať jeseň.

Pred časom vznikla iniciatíva #nechajtenaspracovat, kde Asociácia hudobných klubov Slovenska kritizuje kroky vlády, resp. doterajšie neriešenie situácie zo strany štátu, ktoré je pre neštátnu kultúru likvidačné. Druhá vlna koronavírusu je však už na Slovensku, preto je logické, že musia prísť ďalšie opatrenia. Ako z pohľadu organizátora podujatí vidíš túto situáciu ty?

Teší ma, že Ministerstvo kultúry získalo pomoc pre nezávislú kultúru vo výške 11 miliónov eur, ale neviem si predstaviť, ako si taký zvukár z Michaloviec alebo technik z Oravy napíše projekt alebo požiada o grant, aby vedel dostať finančnú pomoc.

Ani neviem, či má ministerstvo definované, kto všetko patrí pod ich krídla, za koho sú zodpovední, komu by mohli pomôcť. Sám neviem, ako súčasnú situáciu vyriešiť, ale myslím si, že sa dá robiť viac.

Vidím aj pozitívny dopad koronakrízy a to ten, že sa začalo viac hovoriť o ľuďoch z kultúrneho priemyslu, teda nielen o hercoch a hudobníkoch, ale aj podporných tímoch ako sú produkcia, zvukári, osvetľovači, stavbári scén, bezpečnostné firmy, režiséri, scenáristi a mnoho iných.

Tento priemysel zamestnáva možno rovnaký počet ľudí ako zamestnávajú veľké fabriky a medzi nami žijú desaťtisíce slušných osvetľovačov, scénografov, technikov, ktorí žijú od výplaty k výplate. Verejnosť si kreatívny priemysel bohužiaľ často zjednodušene predstavuje ako len tých pár hercov v Smotánke.

Ľudia ich v čase zákazu zhromažďovania posielali k lopatám, no aj práve koronakríza ukázala, že bez spoločenských podujatí sme akýsi nekompletní. Čo by si odkázal týmto ľuďom?

Každý má právo vyjadriť sa, aj keď s nimi zásadne nesúhlasím. Ak by sa ma mali takéto veci dotýkať, asi by som žil veľmi smutný život. Skôr by ma mrzelo, ak by sa takto vyjadril rozumný človek, ktorého poznám. No takto hádzať všetkých do jedného vreca je hlúpe. Tiež by som si neodvážil komukoľvek dávať takéto prvoplánové riešenia typu „veď choď brigádovať, kopať zemiaky“ bez poznania situácie. Chýba tu ľudská empatia a elementárna rozumnosť.

Martin Královič odborník na bezpečnosť
Foto: Lucia Trubačíková

Ako bude podľa teba vyzerať budúci rok v rámci podujatí?

Čo sa týka budúceho roku, som optimista. Myslím, že kombináciou odolnosti voči vírusu, možnosti zaočkovania a nových výskumov sa stane Covid-19 súčasťou nášho života v nie veľmi obmedzujúcom režime. Samozrejme, nie som odborník, je to len môj laický názor.

Ak by to však aj ďalšie mesiace malo pokračovať tak, že podujatí bude minimum, počas jesene sa zrušia konferencie, firemné akcie, v decembri nebudú vianočné večierky, trhy, v januári budú absentovať plesy, skončí sa odolnosť agentúr organizujúcich podujatia. Nedá sa nula podujatí robiť dva roky a ťahať v našom prípade osemčlennú agentúru, v iných prípadoch aj násobne viac.

Týmto však nechcem povedať, že podujatia by mali byť za všetkých okolností. Zdravie je na prvom mieste. Skôr by sa mali robiť cielené a odôvodnené opatrenia. Hľadať odpovede na otázky. Kde sa vírus najviac šíri? Na koncertoch? Na festivaloch? Na rodinných oslavách? Poďme hľadať príčiny.

V apríli som bol jeden z tých ľudí, ktorí aktívne pracovali na tom, aby sme hľadali riešenia ako nestopnúť úplne kultúrny priemysel a aby sa podujatia s opatreniami robiť mohli. Nakoniec sa niečo podarilo, no, žiaľ, mnoho organizátorov ani to málo povinností nedodržiavalo. Ja sám poznám konkrétnych organizátorov, ktorí kašľali na limit 1000 ľudí na amfiteátri a celý ho vypredali, pretože inak sa im to neoplatilo. Potom sa nemôžeme čudovať, že sú niektoré veci zakázané.

Aké pocity zažívaš pri dobrom a naopak pri nevydarenom evente?

Rozmýšľam, či niekedy dopadlo podujatie tak, ako si človek predstavoval. Prvoradé je to, aby návštevník odchádzal spokojný a nič sa mu nestalo. Aby odchádzal s tým, že dostal na akcii to, čo chcel, zažil to, čo chcel a že sa na ďalší rok chce vrátiť. To je základ.

My organizátori vieme nájsť na akcii viac alebo menej nedostatkov a chybičiek, ale čaro toho je urobiť to tak, aby si návštevník nič nevšimol. Napríklad sme robili veľkú konferenciu pre medzinárodnú spoločnosť z bankového sektora a klientovi prestala sčasti svietiť LED obrazovka, ktorú si dal postaviť. Bola to jedna z najväčších LED obrazoviek, ktoré boli na Slovensku v interiéri použité. Okrem našej produkcie si to všimli asi 2 % návštevníkov. Nechcem to zľahčovať, ale to, čo pre nás znamená katastrofa, si mnoho návštevníkov niekedy ani nevšimne.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

bezpečnosť biznis koronavírus Martin Královič