Jaroslav Perniš je učiteľom už takmer 30 rokov. Na gymnáziu v Prievidzi učí síce fyziku a chémiu, no vo svojom voľnom čase pátra po osudoch kráľov a kráľovien. Vyšlo mu už 9 kníh historických biografií, v ktorých oživil ich príbehy. V súčasnosti pracuje na knihe o histórii Gymnázia Vavrinca Benedikta Nedožerského.

V školstve pracujete už dlhé roky. Kedysi bola pozícia učiteľa vážená, dnes vám politici cez médiá odkazujú, aby ste aj vy niečo konečne spravili pre štát. Kde beriete motiváciu pokračovať vo svojej práci? Ako sa vy osobne „ventilujete“, keď počujete podobné výroky zo strany štátu?

Bohužiaľ, nepatrím k ľuďom, čo nahromadený stres vyvolaný politikmi vykričia z plného hrdla a zbavia sa tak negatívnej energie škodlivej pre ich telo i dušu. Keď sa môj mozog „nasýti“ vnemov, akými sú hlúposť, arogancia, nekompetentnosť, pokrytectvo, zlomyseľnosť či obyčajná ľudská zloba, musím sa z toho väčšinou vypísať – píšem články, blogy, knihy…

Pravdou je, že nemám potrebu dokazovať premiérovi, čo som spravil pre tento štát. Mohol by som, tak ako on, šermovať číslami a rôznymi štatistikami, mohol by som sa oháňať počtom hodín, ktoré som za tridsať rokov venoval školskej službe a tomuto štátu, počtom žiakov, ktorým som odovzdával vedomosti z fyziky a chémie, vytvárať zoznamy mojich úspešných žiakov či grafy splnených úloh. On a jemu podobní ľudia nie sú pre mňa vzorom a motiváciou, aby som bol v živote úspešný a aby môj život a práca mali zmysel.

Slovenskí žiaci sa v testovaní PISA opäť prepadli pod priemer OECD. Ako sú na tom študenti, ktorí sa hlásia na prievidzské gymnázium?

Priznám sa, že veľmi nesledujem rebríčky úspešnosti škôl v rôznych testovaniach, takže ani neviem, ako v nich dopadli naši gymnazisti. Súvisí to čiastočne s tým, že zatiaľ ich netestovali z predmetov, ktoré učím, teda z fyziky a chémie. Nemyslím si, že by ich kvalita bola nižšia ako kedysi, dokonca nemám ani vo zvyku tvrdiť, že sú horší ako tí, ktorých som učil pred mnohými rokmi. Jednoducho sú iní, ale to veľmi úzko súvisí s dobou, v ktorej žijú, vyrastajú, vzdelávajú sa.

Je pravda, že doba sa zmenila, že generácia dnešných mladých ľudí je oveľa viac poznačená virtuálnym svetom internetu a že je doslova zaplavená obrovským kvantom informácií, ktoré nemá šancu vstrebať, ale trúfam si povedať, že sú aj „obeťou“ poslednej školskej reformy, ktorá napriek deklarovaným snahám nasmerovať školstvo do 21. storočia priniesla do vzdelávacieho systému mnoho marazmu.

Jaroslav Perniš knihy
Foto: Andrea Škvareninová

Kde vidíte najväčšie slabiny slovenského školstva?

V prvom rade je u nás úplne pošramotený status učiteľa, na čom má svoj podiel aj súčasná vládna moc. Práve pod jej vplyvom mnoho ľudí minulý rok tak negatívne prijímalo štrajk učiteľov, ich snahu o lepšie finančné ohodnotenie i o skutočnú reformu predošlými reformami zdeformovaného školstva. Je smutné, že učitelia – ak ide o ich platy – sú ustavične konfrontovaní s platmi robotníkov za pásom či iných manuálne pracujúcich ľudí, a nie, ako by to bolo správne a logické, s platmi vysokoškolsky vzdelaných ľudí z radov lekárov, právnikov, inžinierov.

Učiteľ s existenčnými problémami sa len veľmi ťažko úplne odovzdá službe žiakom, keď musí hľadať aj ďalší zdroj obživy. Som už príliš dlho v školstve, aby som vedel, že vyhlásenia politikov o jeho reforme v mnohých prípadoch stoja na vode, že sú iba obyčajnou predvolebnou fikciou či novou fasádou na starom dome, v ktorého interiéri je všetko staré a prehnité. V posledných rokoch mám pocit, že sa len „hasia“ problémy vyplývajúce z ich neriešenia či podceňovania.

Nevedia žiaci pracovať s peniazmi? Nevadí, zavedieme povinnosť učiť finančnú gramotnosť. Máme na Slovensku problém s extrémizmom? Vyriešime to zvýšením počtu hodín dejepisu a povinnými exkurziami do koncentračných táborov. A kto za to môže, keď sa to nevydarí? No predsa učitelia. Nesmieme, prirodzene, zabúdať aj na fakt, že od novembra 1989 sa na čele nášho rezortu vystriedalo extrémne množstvo všakovakých ministrov, ktorí školstvo neposunuli vpred, ale skôr naopak.

Ste optimista?

Už dávno nie. Keď sa dnes snažím porozumieť „rozhorčeným“ výrokom premiéra na adresu všetkých, čo sa ním nechcú dať zachrániť alebo nemajú pochopenie pre jeho historické poslanie, keď sústredene hľadám pointu nekonečných súvetí predsedu parlamentu, ktoré sú skôr nezmyselným zhlukom slov bez konkrétneho posolstva (a gramatiky), alebo keď počúvam, že minister školstva ohlásil najväčšiu reformu (či ďalšiu deformu?) školstva za posledných dvadsaťpäť rokov, začínam sa báť.

Nie týchto ľudí, ale ich „snahy“ stať sa „prospešnými“ pre túto krajinu a ľudí, čo v nej žijú. Bojím sa ich „snahy“ za každú cenu vyryť novú brázdu do už celkom rozrytého školského poľa, len aby po nich zostala aspoň nejaká stopa v kolektívnej pamäti ľudí a v histórii, aj keď iba na tom povestnom smetisku dejín. Priznám sa, že už dávno od nich nič neočakávam a vlastne ani nič nechcem, okrem jediného – aby odišli. Súčasná vládna garnitúra je tu už príliš dlho, aby som veril v jej úprimnú snahu zmeniť školstvo k lepšiemu.

Perniš GVBN
Foto: Andrea Škvareninová

Práca učiteľa už v dnešnej dobe pre mladého človeka atraktívna nie je. Dôvodov je veľa. Čo by sa podľa vás malo zmeniť, aby mali mladí talentovaní ľudia záujem študovať učiteľstvo?

Učiteľ musí byť osobnosťou schopnou komunikovať s dostatočnou dávkou empatie a akýmsi citom pre atmosféru. Nemusí byť neomylný, najmúdrejší, ale musí byť trpezlivý, schopný počúvať, rešpektovať jedinečnosť každého žiaka, ale aj odolávať neúmernému a často nezmyselnému tlaku rodičov, ktorých predstavy sa diametrálne líšia od tých, čo majú ich ratolesti.

Učiteľ musí učiť rád a musí mať úprimnú snahu získavať žiakov pre učenie, čo je mnohokrát ťažšie, pretože mnohí z nich sa učiť nechcú. Možno to znie prehnane, ale učiteľom nemôže byť každý, kto aspoň chvíľu chodil do školy. Dlhé roky som mal na nástenke pripnutý citát českého básnika, spisovateľa a učiteľa Otokara Březinu, ktorý v roku 1891 napísal slová, ktoré nepotrebujú komentár: „Učitelství je těžký, robotní úřad, vysilující duši, ochromující fantazii, pijící sílu z organizmu: děti přicházející do školy jsou zlé, svéhlavé, bludně vychované bytosti, rafinované, zlomyslné, zhýčkané, zbloudilé, instinktivně nepřátelské a ve velkém procentu úžasně neschopné. Vracím se po pěti hodinách vyučování fyzicky i duševně vysílen, disgustovaný, zničený, tupý, mdlý a sešlý.“

Aj z týchto dôvodov nie je učiteľstvo už dávno vysnívanou profesiou, mladých ľudí neláka, lebo je psychicky náročné, ničí zdravie a nervy, borí ideály, niekedy i reputáciu pri posedení s priateľmi. Jediné, čo neničí, je učiteľská peňaženka…

Zo skúseností z prievidzského gymnázia – sú pre vašich maturantov slovenské vysoké školy stále atraktívne alebo sa pozerajú skôr do zahraničia?

Snaha študentov ísť študovať do zahraničia je veľmi veľká. Dôvodom nie je len to, že sa naučia perfektne cudzí jazyk, ale, bohužiaľ, často aj vyššia úroveň či lepší „cveng“ tamojších vysokých škôl. Mám dvoch synov – starší chcel študovať na Slovensku, no mladší od samého začiatku vyhlásil, že pôjde do Českej republiky napriek tomu, že študijný odbor, ktorý si vybral, je aj v Bratislave.

Pravdou je, že u nás vzniklo obrovské množstvo rôznych vysokých škôl, ktoré produkujú  nepoužiteľných absolventov. Potešiteľné je, že nie každý absolvent gymnázia chce ísť cestou menšieho odporu a hľadá niečo viac. Neprekáža mi, že odchádzajú študovať do zahraničia, mám však obavy z toho, že sa nechcú vrátiť domov.

Slzy mocných Perniš
Foto: Andrea Škvareninová

Pri písaní historických kníh pracujete s mnohými zdrojmi a musíte overovať fakty. Naši žiaci sú naopak zvyknutí memorovať to, čo im učiteľ povie. Prečo podľa vás pedagógovia nevedú študentov k podobnému overovaniu a bádaniu? Dokážu študenti vôbec kriticky rozmýšľať?

Bohužiaľ, žijeme v dobe, v ktorej sa priveľa hovorí a píše, no veľmi málo diskutuje a ešte menej polemizuje. Na jednej strane sme síce doslova zatopení obrovským množstvom dát a informácií, ale tie väčšinou len vypočujeme, prečítame a za pár minút aj zabudneme, aby sme si v mozgu uvoľnili miesto pre ďalšie. A v tom vidím hlavný problém.

Mnoho mladých ľudí (hovorím o gymnazistoch, ktorých poznám) tvrdí, že číta, ale v konečnom dôsledku je ich čítanie často obmedzené len na lajkovanie facebookových profilov ich virtuálnych priateľov či listovanie v bulvárnych časopisoch. Nie je to vždy iba ich chyba. Nečíta sa v rodinách, v školách sa, bohužiaľ, stále ešte veľa memoruje a nie je priestor na veľké diskusie, keďže plány a osnovy treba plniť.

Mnohí nevedia čítať, presnejšie nerozumejú tomu, čo čítajú. Nemajú slovnú zásobu, ktorá by im umožnila komunikovať. Ich vedomosti sú povrchné, pri hľadaní poznatkov sa obmedzia väčšinou len na wikipediu. Návšteva knižníc a študovní dnes už nie je veľmi v móde. Na svojich hodinách nútim žiakov rozprávať, formulovať myšlienky, diskutovať, polemizovať so mnou, ale aj spisovne rozprávať. Priznám sa, že to robím od začiatku svojej pedagogickej praxe, ale v posledných rokoch je to stále ťažšie. Aj spôsob ich učenia sa je zvláštny. Čítajú text, ktorý sa majú naučiť, neanalyzujú ho, snažia sa ho naučiť naspamäť. Nepíšu si poznámky, nehovoria si ho nahlas, takže sa nevedia ani počúvať. A na dôvažok, počas tohto „učenia sa“ majú v ušiach slúchadlá, počúvajú hudbu, majú zapnutý počítač či televízor. Veľakrát sa študenta pýtam, ako dlho sa učil. Odpovie mi, že jednu hodinu. A keď sa spýtam, ako prebiehalo jeho učenie sa, tak sa dozviem, že si to trikrát prečítal a odložil.

Čítanie s porozumením a rozmýšľanie v súvislostiach sa zdá byť veľkým problémom dneška. A to nehovorím o kritickom rozmýšľaní. Nie je to len chyba učiteľov, že to tak je. Alarmujúce je pre mňa zistenie, že mladí ľudia aj medzi sebou málo komunikujú. Veľakrát sa mi stalo, že som vošiel do nejakej triedy počas prestávky a študenti namiesto toho, aby sa spolu rozprávali, hľadeli do svojich mobilov a ponárali sa do svojich virtuálnych svetov…

Slovenský internet je plný hoaxov (nepravdivých informácií). Ja som narazila na články s mimoriadne alternatívnou históriou „starých Slovákov” a medzi členmi nášho parlamentu sa nájdu dokonca popierači holokaustu a fanúšikovia „jediného skutočného prezidenta” Jozefa Tisa. Dá sa podľa vás naučiť ľudí rozpoznávať historický fakt od podvodu?

Oficiálna historiografia je plná polemík, hypotéz či teórií. To je v poriadku. Tvoria ich totiž profesionálni historici, ktorí sa opierajú o vlastný výskum, kritické vydania prameňov a znalosť pomerov v tej-ktorej krajine či dobe. Nie je problém vysloviť hypotézu, ale treba hľadať dôkazy, čo by ju potvrdili alebo vyvrátili. Ak mám byť úprimný, neviem, čo si mám predstaviť pod pojmom „starý Slovák“. Nič podobné neregistrujem. Keď ide o dejiny Čechov či Poliakov, nestretol som sa s pojmom „starý Čech“ či „starý Poliak“. Nie som odborník na toto obdobie dejín Slovákov a Slovenska, ale mám pocit, že ide o celkom účelové spojenie majúce za úlohu násilne povzniesť naše historické povedomie, a to za každú cenu.

Podobne na mňa pôsobí aj spojenie „kráľ Svätopluk“. Osobne ma, napríklad, celkom pobavila anketa o najväčšieho Slováka spred niekoľkých rokov, do ktorej bol zaradený aj Matúš Čák Trenčiansky, o ktorého maďarskom pôvode nepochybuje snáď žiadny historik. Veľmi ma mrzí skutočnosť, s ktorou som bol viackrát konfrontovaný, že Slováci nemali svojich kráľov. Čo si mám myslieť o Jánovi Slotovi, ktorý o prvom uhorskom kráľovi Štefanovi I. hovoril ako o nejakom maďarskom šašovi na koni?

Územie dnešného Slovenska bolo mnoho storočí súčasťou Uhorského kráľovstva a je pravdou, že na jeho tróne sedeli príslušníci mnohých cudzích panovníckych dynastií. Prečo si, napríklad, nedokážeme vážiť Karola Róberta z Anjou, ktorý Uhorsko ekonomicky i politicky povzniesol medzi európske veľmoci, keď Česi velebia Karola IV. Luxemburského (tiež cudzinca) ako svojho Otca vlasti? A čo sa týka prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa. Je to rozporuplná historická postava. Videl som veľa dokumentárnych filmov z čias Druhej svetovej vojny a pohľad na hajlujúceho rímskokatolíckeho kňaza vo mne nikdy nevzbudzoval dôveru. Ale aby som odpovedal na otázku. Dá sa oddeliť historický fakt od podvodu, ale vyžaduje to poznanie a vedomosti, a nie bezmyšlienkovité opakovanie otrepaných fráz v duchu zásady, že stokrát opakovaná lož sa nakoniec stane pravdou.

Jaroslav Perniš učiteľ
Foto: Andrea Škvareninová

Podľa prieskumov mladí ľudia veria najviac Kotlebovi. Kto je podľa vás zodpovedný za to, že sa slovenská mládež obracia ku krajnej pravici?

Po posledných parlamentných voľbách, ktoré vyniesli Kotlebovcov do Národnej rady, som sa otvorene pýtal niektorých našich maturantov – prvovoličov – koho volili. Bol som zhrozený, keď som zistil, že mnohí volili práve túto politickú stranu. Viete, ako mi niektorí zdôvodnili svoje rozhodnutie? Vraj, aby bola sranda. Nie som politológ a neviem si vysvetliť, prečo takto mladí ľudia rozmýšľajú. Sú snáď znechutení súčasnou politickou garnitúrou a chcú ju takýmto spôsobom vytrestať? Arogancia a bezbrehá nenásytnosť spojená s korupčnými kauzami je v protiklade s „jednoduchými“ riešeniami, ktoré ponúkajú práve Kotlebovci.

Svoju úlohu hrá i rodina, lebo rodičia sa nebavia s deťmi o politike, neanalyzujú s nimi udalosti, čo ju sprevádzajú, nevysvetľujú a často nejdú vôbec príkladom, keďže sa obmedzia len na tupé nadávanie pri televízoroch. A nesmieme zabúdať na to, že im tak trochu pomohol aj premiér Fico, keď pred druhým kolom do župných volieb vyhlásil, že Kotlebu sa neobáva, lebo jeho by porazilo aj vrece zemiakov. Lepšiu kampaň mu ani nemohol spraviť.

Majú učitelia záujem viesť so študentmi otvorenú diskusiu na tieto témy? Samozrejme bez toho, aby im priamo podsúvali vlastné názory.

Všetko záleží od osobnosti samého učiteľa, ako si váži seba, svoju slobodu prejavu a ako je pripravený na takéto diskusie. Niektorí sú uzavretí a nie sú ochotní verejne prezentovať akýkoľvek svoj názor na čokoľvek. V mnohých ešte stále zostala obava otvorene vyjadrovať svoje myšlienky a postoje. Mnohí zostali „revolučnými“ len v kabinetoch za zavretými dverami. No sú, chvalabohu, aj takí, čo sa do takýchto diskusií púšťajú, a to nielen na hodinách občianskej náuky alebo dejepisu, kde sa to, podľa mňa, priamo žiada.

Osobne sa domnievam, že záujem učiteľov viesť so žiakmi diskusie a polemiky o veciach verejných je do určitej miery limitovaný (aspoň v našom kraji) etickým kódexom zamestnanca, editorom ktorého je náš zriaďovateľ. Stal sa povinnou súčasťou pracovného poriadku a jeho nedodržiavanie sa chápe ako porušenie pracovnej disciplíny so všetkými dôsledkami v zmysle platných právnych predpisov. Niektoré ustanovenia vyvolávajú v ľuďoch určité obavy, najmä však ustanovenie, podľa ktorého je zamestnanec povinný konať vo verejnom záujme (kto ho určuje?) a zdržať sa takej politickej alebo inej verejnej angažovanosti, ktorá by narúšala dôveru verejnosti v nestranný výkon pracovných povinností. Kto a na základe akých podnetov (aj anonymných) bude posudzovať narušenie tejto dôvery?

Perniš genealógia ocenenia
Foto: Andrea Škvareninová

Vo svojom článku „Historické paralely” ste zverejnili otvorený list pánovi premiérovi a prirovnali ste ho ku kráľovi Ľudovítovi XI. Našli by ste aj iné paralely v súčasnej spoločnosti?

Súčasní politici (nielen u nás) veľmi radi používajú staré osvedčené metódy na báze machiavelizmu, napríklad divide et impera (rozdeľuj a panuj). Francúzsky kráľ Ľudovít XI. bol prototypom vladára, ktorý dokázal rozdeliť svojich protivníkov, každému niečo sľúbiť, sľuby nedodržať a zničiť ich skôr, než sa stihnú zasa spojiť. Nie nadarmo ho prezývali svetovým pavúkom, pretože dokázal tkať fantastické pavučiny intríg, do ktorých svojich nepriateľov lapil, aby ich definitívne zničil. Moje prirovnanie nášho premiéra k tomuto panovníkovi mi napadlo práve v čase štrajku učiteľov, keď potreboval (bolo pred parlamentnými voľbami) zabrániť, aby sa zjednotili, a preto ich začal štvať proti sebe, rozdeľujúc ich na tých dobrých a zodpovedných (neštrajkujúcich) a tých zlých, nezodpovedných, držiacich žiakov a ich rodičov v pozícii rukojemníkov (štrajkujúcich). Pravdou je, že sa mu to z veľkej časti aj podarilo, čo mňa osobne veľmi mrzí.

Po „špinavých slovenských prostitútkach,“ ktorými podľa mňa chcel premiér odpútať pozornosť verejnosti od iných káuz svojej vlády, v duchu zásady „účel svätí prostriedky” ma pobavil jeho rozhovor s moderátorom relácie Sobotné dialógy: „My sme v krčme alebo kde sme my dvaja? Prepáčte, vy ste redaktor Slovenského rozhlasu, ja som predseda vlády. Neskáčte mi do reči, rešpektujte to. Nie sme v krčme. Nie ste opozičný politik. Nie sme tu na rovnakej úrovni.“

Povýšenosť a arogancia je odjakživa typickou vlastnosťou mocných. V tomto smere premiérovi priam dýcha na chrbát predseda nášho parlamentu. Namiesto toho, že z titulu svojej funkcie je len primus inter pares, t. j. prvý medzi rovnými, začal sa správať ako despota či absolutistický panovník v duchu zásady l’état c’est moi (štát som ja) pripisovanej francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV. Ten ako svoj emblém používal slnko a správal sa vo svojom honosnom sídle vo Versailles ako hviezda, okolo ktorej sa všetko točí, ako centrum všetkého diania. Bohužiaľ, náš parlamentný veliteľ má snahu správať sa ako stredobod slovenskej politickej scény, akurát mu chýba ten povestný kráľovský majestát a vznešenosť.

Začiatok tohto školského roka štrajkujúcich učiteľov zasiahla nová vlna diskreditačnej kampane premiéra, keď verejnosť šokoval slovami: „Prečo nepracovali cez letné prázdniny a prečo neprotestovali cez leto?“ Svojou nezmyselnosťou mi pripomenuli jeden z najslávnejších výrokov v dejinách, ktorého autorkou bola údajne francúzska kráľovná Mária Antoinetta. Traduje sa, že v predvečer francúzskej revolúcie, keď obyčajných ľudí trápil hlad, vyriekla slová: „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče.“

Myšlienka ministra vnútra sa stala doslova perlou: „Na to, aby sa stíhala korupcia na najvyšších poschodiach, by ju museli tí najvyšší predstavitelia páchať,“ teda povedané inými slovami „korupciu v najvyšších kruhoch nemožno stíhať, pretože neexistuje.“ Na túto udicu sa snáď nikto nechytil, aj keď slová Niccola Machiaveliho z roku 1513 varujú: „Ľudia sú takí naivní a tak sa pachtia za tým, čo práve potrebujú, že kto chce klamať, vždy nájde niekoho, kto sa oklamať dá.“ A za všetky príklady z histórie uvediem aspoň jeden. Pápež Alexander VI. zo slávneho rodu Borgiovcov ustavične rozmýšľal nad tým, ako obalamutiť ľudí. Vždy našiel niekoho, kto mu naletel. Nikto nedokázal horlivejšie presviedčať a najsvätejšími prísahami potvrdzovať práve to, čo hodlal najmenej dodržať. Jeho úskoky sa vždy podarili tak, ako si prial, pretože sa znamenite vyznal v ľuďoch.

Sú nejaké hodnoty alebo myšlienky, ktoré sa nosili v minulosti a vy by ste ich chceli preniesť do súčasnosti?

Priznám sa, že za veľmi príťažlivý považujem rytiersky étos, výstižne charakterizovaný francúzskym štvorverším, ktoré v preklade do slovenčiny znie takto: „Bohu dušu odovzdávam, za kráľa zas život dávam, moje srdce patrí dámam, no česť si ponechávam.“ S tým veľmi úzko súvisí obyčajná ľudská slušnosť, kultivovanosť, galantnosť, zmysel pre povinnosť a česť, chápanie služby ako určitej cnosti a je úplne jedno, či ide o službu pánovi či cirkvi, ako to bolo v stredoveku, alebo o službu národu a štátu pri vzdelávaní mladej generácie. Súčasťou rytierskeho správania a povinnosťou pravého rytiera bola aj ochrana tých, čo ju potrebujú, teda detí, žien a starcov, ale predovšetkým spravodlivý a čestný boj.

Perniš práca
Foto: Andrea Škvareninová

Zaujímate sa aj o genealógiu, a to nielen šľachtických rodov. Pracovali ste aj na svojom vlastnom rodokmeni. Čo všetko nám môže dať do života pátranie po vlastných predkoch?

Záujem o genealógiu môjho rodu bol veľmi prozaický. Keď zomrel otcov otec, mal som iba šesť rokov. Takmer vôbec som ho nepoznal a spomienky, ktoré na neho mám, sú veľmi útržkovité. Keď som sa snažil zistiť niečo o ňom a o jeho rodičoch, dozvedel som sa, že môj otec svojho starého otca tiež nepoznal, keďže skonal ešte pred jeho narodením. A tak som začal pátrať, pretože som chcel odkryť vlastné korene. Hovorí sa, že človek na sklonku života by mal poznať minimálne päť generácii svojho rodu – generáciu svojich rodičov a prarodičov, svoju generáciu, generáciu svojich detí a vnukov.

Keď som učil v našich spoločenskovedných triedach predmet Človek a spoločnosť, v rámci antropológie a genealógie som v prvom rade položil žiakom otázku, či sú schopní vymenovať svojich rodičov a prarodičov. Keďže každý z nás má dvoch rodičov a štyroch starých rodičov, ide dohromady len o šesť ľudí. Neverili by ste, koľkí z nich s tým mali problém. Kedysi rodiny žili viac pohromade, často sa navštevovali, starí rodičia rozprávali svojim vnukom príbehy z čias, keď sami boli deťmi a delili sa s nimi o vlastné spomienky. Takto sa nejako prirodzene zabezpečovala rodová kontinuita i rodinné tradície.

Vo svojich knihách sa venujete kráľovským dynastiám, najmä Anjouovcom. Máte medzi kráľmi a kráľovnami aj svojich hrdinov?

Anjouovci sú v súčasnosti mojím najobľúbenejším rodom. Ak by som hľadal medzi nimi nejakého hrdinu, určite by ním bol uhorský kráľ Karol Róbert. O rodičov, ktorí zomreli na mor, prišiel ako chlapec. Mal iba desať rokov, keď ho starý otec vyslal do Uhorska, aby vstúpil do boja o svätoštefanskú korunu. Bolo to pre neho úplne cudzie prostredie, ktoré poznal iba vďaka rozprávaniu a spomienkam svojej starej matky Márie, ktorá sa tam narodila ako arpádovská princezná. Zápas o uhorský trón nebol jednoduchý a trval veľmi dlho, ale nakoniec zvíťazil a stal sa jedným z najvýznamnejších panovníkov u nás.

Fascinuje ma aj príbeh neapolskej kráľovnej Jany z tej istej dynastie, s ktorou oženil svojho mladšieho syna Ondreja. Byť ženou v 14. storočí nebolo jednoduché a obzvlášť pre ňu, lebo zdedila kráľovský trón svojho starého otca. V svete mužov to bolo priam neslýchané. Do histórie vstúpila ako žena štyroch mužov s puncom vrahyne prvého z nich, ktorú takisto násilne zniesli zo sveta, aby sa zmocnili jej koruny.

Jedným z mojich najobľúbenejších panovníkov je francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, jeden z hlavných hrdinov mojej obľúbenej historickej ságy Prekliati králi. Odštartoval pred mnohými rokmi môj záujem o históriu. Práve svojmu príťažlivému vzhľadu, na ktorom sa zhodujú všetci jeho stúpenci i odporcovia, vďačil za to, že získal svoju prezývku. A s ňou vošiel do histórie. Jeho povaha mu priniesla mnoho ďalších prívlastkov. Vedel byť márnotratný, nezmieriteľný, prísny, ale aj krutý. Volali ho železný kráľ, lebo ho nič neohlo, ale aj kráľ z mramoru, keďže bol tvrdý a chladný ako kameň. Jeden z jeho protivníkov ho prirovnal k výrovi, ktorého si v jednej bájke kedysi dávno zvolili vtáky za svojho kráľa, pretože bol najkrajší spomedzi nich. Bol síce veľký a pekný, ale nehodil sa vôbec na nič, pretože dokázal na ľudí iba bez slova hľadieť. Nositeľom mena tohto panovníka je môj starší syn.

Ďalšieho hrdinu mi dal americko-britský film z roku 1968 natočený podľa divadelnej predlohy Jamese Goldmana Lev v zime. Možno nie som objektívny, ale aj po rokoch ho považujem za jeden z najlepších historických filmov s fantastickou kamerou, exteriérmi, hudbou, hereckými výkonmi a najmä geniálnym scenárom, vďaka ktorému je uveriteľný. Nezabudnuteľná herečka Katharine Hepburnová v ňom bravúrne stvárnila stredovekú vládkyňu Eleonóru Akvitánsku, ktorá vstúpila do histórie ako žena plná rozporov. Už počas svojho dlhého života sa stala legendou. Bola predstaviteľkou dvorskej lásky, nekorunovanou kráľovnou trubadúrov. Tí ju ospevovali ako panovníčku vábiacu k sebe všetky myšlienky tak, ako siréna láka opojeného rybára k zradným útesom. Najmä vďaka nim zostala natrvalo v spomienkach nasledujúcich generácií a najmä vďaka nim môžeme 12. storočie celkom spokojne a bez preháňania nazvať storočím Eleonóry Akvitánskej.

Na záver si neodpustím túto otázku. Pamätám si vás ako človeka so svojským humorom, ktorý pondelkové nulté hodiny rád využíval na ústne preskúšanie z chémie. Ste už na svojich študentov miernejší?

Myslím si, že som bol a som na svojich študentov stále mierny, aj keď sa priznám, že skúšam rád. V podstate mi je jedno, kedy skúšam, takže nultá hodina v pondelok pre mňa nie je ničím výnimočným. Je to asi otázka pohľadu. Pre učiteľa je každá hodina rovnaká, no pre žiaka nie. Po víkende je unavený, takže nultá hodina v pondelok mu pripadá doslova ako neskutočné týranie. Štvrtá hodina je nekonečná, pretože už je strašne hladný, a preto sa nedokáže už vôbec na nič sústrediť. Keď sa naobeduje, začne sa mu driemať a miesto učenia by privítal radšej siestu, siedma hodina je doslova zločin, pretože už je unavený z celého dňa a takmer bez energie, no tá sa mu okamžite vráti hneď po poslednom zvonení. A takto plynú dni, postupne sa „zosobotnieva“ a treba myslieť na víkend, keď ho čaká náročný reset hlavy…

Ťažký život študentov aj učiteľov. Ďakujem krásne za rozhovor!

Niečo normálne do inboxu