Nešiel na vysokú školu, pretože vedel, že chce písať, a trvalo 10 rokov, kým sa mohol začať nazývať spisovateľom. Dnes patrí k najobľúbenejším slovenským autorom a keď pri písaní svojich kníh nechce skĺznuť do rutiny, radšej sa ponorí do iného žánru. Rozprávali sme sa s Jurajom Červenákom.

Pamätáte sa ešte na ten prvý moment, keď ste si povedali: Ja budem spisovateľom!?

Popravde, nepamätám si na konkrétnu chvíľu, ale písal som už od útleho detstva. Najprv som si zapisoval obsahy obľúbených kníh a filmov, neskôr prišli moje prvé príbehy. Už na základnej škole som vydával vlastný časopis. Písal som aj dobré slohy a vyhrával súťaže s rôznymi poviedkami. Zlom prišiel v roku 1993, keď sa mi podarilo prvýkrát vydať novelu Meč z Thormarenu. Vtedy som zbadal, že to ide a už nebolo cesty späť, hoci nasledoval ešte ťažký zápas.

Čo bolo na ňom najťažšie? Dostať sa do povedomia čitateľov alebo sa v ňom udržať a prekonávať vlastnú latku?

Och, vtedy na začiatku to bol ešte celkom iný zápas. Mal som 19 rokov a rodičia odo mňa očakávali, že pôjdem na vysokú a stane sa zo mňa čosi ako „poctivý študent a neskôr štandardný zamestnanec“. A mňa tak veľmi bavilo písanie, že som nedokázal ísť na školu a tlačiť do seba niečo, čo ma zúfalo nezaujímalo. Z toho boli konflikty doma, pretĺkal som sa všelijakými vrátnickými zamestnaniami a nejaký čas som žil aj na sociálnej podpore… Trvalo ešte hádam 10 rokov, kým som sa dostal do bodu, že som sa mohol považovať za spisovateľa.

Myslím, že nepracujem spôsobom „udržiavania sa v povedomí čitateľov“ alebo „preskakovania latky“. Aspoň to tak nevnímam vo vzťahu k čitateľom. Skôr je tvorba pre mňa akási komunikácia so sebou samým. Riešim, čo chcem písať, ako pokračovať, čo zmeniť, aby to bavilo mňa, pretože od toho sa odvíja, či to bude baviť čitateľov. Keď som napríklad po slovanských fantasy románoch začal písať protiturecké vojny alebo neskôr historickú detektívku, nešlo mi o rozširovanie si čitateľskej obce, ale o to, aby som neuviazol v rutine a neopakoval stále dookola to isté.

Juraj Červenák
Foto: Will Lucky

Líši sa pocit, ktorý máte dnes pri vydaní knihy od toho, ktorý ste mali, keď vám vyšla vaša prvá?

Priznám sa, že po 30 knihách je to už u mňa pomerne všedná vec. Kedysi som to, samozrejme, prežíval viac a nedočkavo som vyzeral poštárku, kedy donesie balíček s autorskými výtlačkami. Teraz to prebieha skôr tak, že sa vo vydavateľstve spýtajú, či poslať a ja odpoviem, že netreba, knihy si vezmem, keď prídem na besedu. Navyše, v čase vydania knihy som už väčšinou naplno ponorený do písania ďalšej, takže s tou predchádzajúcou už nie som tak vnútorne previazaný. Je to niečo, čo je „niekoľko mesiacov za mnou“. Teším sa, rád si novú knihu ovoniam a prelistujem, ale už to tak neprežívam.

Ktorú knihu vo fantasy žánri považujete za “bibliu”?

U mňa rozhodne Zaklínač. Pána prsteňov som napríklad ani nedočítal. Pustil som sa doňho až po Sapkowskom a už ma to potom nebavilo, lebo Sapkowski tú elfsko-trpaslícku fantasy dosť drsne obrátil naruby. Okrem toho mám rád Gaimana alebo Holdstocka. Ale úprimne, fantasy knihu som už pekných pár rokov nečítal. Okrem nového Zaklínača, prirodzene.

Čo čítate v súčasnosti?

Takmer výhradne detektívky, občas historický román alebo thriller.

Juraj Červenák rozhovor
Foto: Will Lucky

Je o vás známe, že ste napr. kamarátom s Jožom Karikom. Existuje vôbec medzi spisovateľmi slovenskej scény rivalita?

Pravdaže existuje, ale napríklad s Jožom sme „rivali, čo sa kamarátia“. Myslím si, že spolu dobre vychádzame preto, že máme podobný postoj k tvorbe – obaja sa snažíme o žánrovú literatúru, ktorá má ale istú kvalitu, nie je to spotrebný brak. Občas si kvôli niečomu zavoláme a zarozprávame sa aj na hodinu. Aj preto, že musíme “poohovárať” iných autorov, o ktorých nemáme vysokú mienku.

Čo vám najviac prekáža na spisovateľoch, o ktorých nemáte vysokú mienku?

Nechcem znieť arogantne, veď ani ja nepíšem dokonalé geniálne diela, ale pri niektorých súčasných autoroch mám pocit, že neovládajú nielen tému, ale dokonca ani základné remeslo žánru, ktorý píšu. Ak sa niekto pokúša o detektívku, a že je takých autorov na Slovensku teraz veľká kopa, mal by poznať aspoň základné diela žánru. No často z textu cítiť, že autor k tomu nemá vzťah a napríklad na detektívku sa vrhol len preto, že chce byť „úspešný ako Dán“.

Pravdu povediac, celkovo si viac vážim autorov, ktorí dokážu napísať remeselne dobre zvládnutú oddychovku, než takých, čo sa snažia o hlbokomyseľné výpovede a vychádzajú im z toho banality.

Vie sa o vás, že pred každou knihou ste zahltený literatúrou a značnú časť procesu vzniku knihy zaberá štúdium a rešerš. Pre vás je to už samozrejmosť a vo vašich knihách túto faktografickú dôslednosť cítiť, no mnohí autori sú v tomto smere laxnejší. Je to tiež súčasťou tohto “balíčka”?

Je pravda, že sa snažím naštudovať si k téme tej ktorej knihy čo najviac a aj kvôli tomu otravujem rôznych odborníkov. Pre mňa je prirodzené, že sa pri písaní vlastne aj učím a ponáram sa do problematiky (v mojom prípade do istého historického obdobia). Rád čítam autorov, ktorí sú naozaj dôslední, prípadne píšu o veciach, ktorými zároveň aj žijú (ako napr. spomínaný Dominik Dán, ktorý je údajne kriminalista), takže im prirodzene rozumejú a ich texty sú potom patrične presvedčivé.

Ono, čitatelia nie sú hlúpi a zväčša nejaké nepresnosti odhalia a radi na ne poukážu. Mne sa to stáva tiež, hlavne keď sa v mojich textoch začne vŕtať historik. Zväčša to býva začiatok priateľstva a toho, že ho potom pri písaní ďalšej knihy otravujem s kopou otázok.

Juraj Červenák spisovateľ
Foto: Will Lucky

Cítite na sebe pri čítaní kníh iných autorov profesionálnu deformáciu? Napr. či si hovoríte: Ja by som túto dejovú líniu potiahol inak alebo by som tejto postave dal väčší priestor?

No samozrejme! Často mám problém, keď si kúpim nejakú knihu, začítam sa a po pár stranách si začnem hovoriť niečo ako „toto tu by som vyškrtol, túto dejovú líniu by som rozvíjal inak“. Prirodzene sa mi páčia knihy, pri ktorých si to nevravím a ktoré ma strhnú tak, že už tú remeselnú stránku neposudzujem. Alebo také, ktoré ma dokážu prekvapiť.

Okrem kníh sa netajíte ani vašou záľubou v dobrých filmoch a váš profil na sociálnej sieti slúži pre mnohých vašich fanúšikov aj ako studnica filmových tipov. Aký máte názor na filmové adaptácie populárnych románov?

To je veľmi rôznorodé. Ale vo všeobecnosti nie som ten, čo vykrikuje „v knihe to bolo inak!“. Odlišnosti adaptácie od predlohy mi nevadia, práve naopak, film či seriál by nemal byť iba ilustráciou knihy. Navyše treba chápať aj to, že 2-hodinový film nemôže obsiahnuť všetko, čo je v povedzme 500-stranovej knihe. Na druhej strane, ak má kniha evidentne lepšie riešený dej, charaktery postáv, vzťahy či rozuzlenie, tak to nahnevá. „Mali ste to pred nosom napísané dobre, tak prečo ste to sfilmovali zle?“ To sa občas stáva. Ale zvyčajne si adaptáciu mojej obľúbenej knihy pozriem rád, hlavne ak je to kvalitnejší seriál, napríklad niečo od BBC.

Viete si predstaviť, že by boli niektoré vaše knihy alebo série sfilmované?

Samozrejme, že si to viem predstaviť. Aj si to často predstavujem, a rád.

Máte v tomto smere aj svojho favorita?

Logicky si viem predstaviť adaptáciu niektorej knihy zo série Stein a Barbarič. Pretože to je aj v našich podmienkach ako-tak „sfilmovateľné“. Výpravná fantasy ako Černokňažník alebo epos typu Dobrodružstvá kapitána Báthoryho, na to by musel byť hollywoodsky rozpočet. Ale ja som všetky svoje knihy už videl ako filmy – vo svojej hlave.

V Čechách má vydávanie vašich kníh dlhšiu tradíciu ako na Slovensku. Je vám český trh bližší alebo nerobíte rozdiely?

Nerobím v tom rozdiely, hoci situácia sa otočila a oproti minulosti mám teraz lepšie predaje na Slovensku ako v Česku.

Dá sa písaním na Slovensku uživiť alebo jednoducho musí tuzemský spisovateľ robiť ešte aj niečo iné?

Ja sa písaním živím už 12 rokov a nemusím robiť nič iné. A to nepatrím medzi tých úplne najúspešnejších autorov. Takže sa to určite dá.

Juraj Červenák Meet the Heroes
Foto: Will Lucky

Sú pre vás čitateľské besedy a čítačky skôr nevyhnutnou súčasťou marketingu alebo si ich užívate?

Aj, aj. Ako roky pribúdajú, tak som čoraz lenivejší cestovať a radšej voľný čas trávim s rodinou alebo s knihou či dobrým filmom. Ale keď už ma niekto niekde na besedu vytiahne, som tam rád, baví ma to a kontakt s čitateľmi ma naozaj teší. Keď sa vydarí autogramiáda, ľudia sa ma po hodine podpisovania pýtajú, či ma to neunavuje, prípadne neotravuje, ale nie, nikdy, vždy je to fajn a robím to rád.

Problém je skôr v tom, že cestovať niekam do Humenného na besedu, to mi zaberie aj dva-tri dni (vrátane času, keď sa zase musím preladiť zo „spoločenského“ módu do tvorivého). Keby som prijímal všetky pozvania na besedy, nezostal by mi žiadny čas na písanie.

Zvyknete si niektoré svoje postavy obľúbiť viac ako iné?

Mnohé čitateľky mi vravia, že kaprál Jaroš zo série Stein a Barbarič je lámač ženských sŕdc. Ja sa skôr stotožňujem s Barbaričom, práve som dokončil knihu Vlk a dýka, ktorá je napísaná v prvej osobe z jeho pohľadu. Niežeby som s ním mal spoločné niektoré črty. Rozhodne nie som sukničkársky typ, čo sa bráni založeniu rodiny. Práve naopak.

Dá sa teda povedať, že mimo sukničkárstva ste si ho vytvorili trochu podľa seba?

Len niektoré prvky. Napríklad ten jeho trochu cynický pohľad na svet. Keď o ňom píšem v prvej osobe, „ja, Barbarič“, tak sa musím v mnohých situáciách, do ktorých sa hrdina dostáva, úplne prelaďovať na iné zmýšľanie.

Juraj Červenák so svojou knihou
Foto: Will Lucky

Veľmi rozšírená je v súčasnosti lenivosť ľudí overovať si fakty a lipnutie na naservírovaných “pravdách”, z čoho vznikajú veľmi nebezpečné situácie. Prečo je to podľa vás tak?

Pretože sa čoraz viac rozhodujeme podľa emócií, nie podľa faktov. Mali sme predstavu, že nás internet všetkých vzdelá. Pre niektorých sa však stal iba prostriedkom na zdieľanie emócií, najmä negatívnych.

Vnímate súčasnú problematiku prispôsobovania histórie podľa toho, ako to tej-ktorej skupine v momentálnej situácii vyhovuje? Alebo je pre vás bezpečnejšie sa takýmto šumom vyhýbať?

Vnímam to a často je zábavné, ako si niektorí prekrútia fakty a sú schopní o tom dokonca vydávať knihy – nezmysly, ako Slovania postavili pyramídy a podobné absurdity. Ale prestáva to byť zábavné vtedy, keď to slúži na posilňovanie všelijakých nacionalistických tendencií alebo na to, aby sa vyvolávala nenávisť k niektorých etnikám či náboženským skupinám.

Pomáhate si pri rozlišovaní toho, čo je historickým faktom a čo je prekrútené najmä rozhovormi s historikmi, ktoré ste spomínali? Dá sa stále na internete nájsť pravda?

Takisto sú historici a historici. Sú aj takí, ktorí sú schopní ospravedlňovať vojnové zverstvá, pretože na to majú „svoje teórie“. Rozlíšiť pravdu trebárs v histórii je takisto ošemetné. Človek ak chce posudzovať nejakú dejinnú udalosť, mal by si o nej naštudovať maximum. Ak má triezve myslenie, dokáže ju zhodnotiť, ale ak sa v princípe rozhoduje na základe emócií, tak mu nepomôže žiadne množstvo znalostí.

A keďže máte slušné vedomosti o histórii, dá sa podľa vás povedať, že sa ľudstvo dokáže učiť na svojich vlastných chybách? Alebo je to skôr len kolotoč, ktorý sa krúti dookola?

Obávam sa, že pri pohľade na slovenskú verejnú diskusiu sa nutne natíska záver, že ľudstvo je nepoučiteľné.

Kto je hrdinom pre vás?

Ľudia, ktorí sa otvorene, verejne a pritom vecne a s chladnou hlavou postavia proti zlu, hoci by bolo pohodlnejšie hulákať s emóciami zmietaným davom.

Ďakujem, Juraj!

Niečo normálne do inboxu