Katarína Koščová: Nechcem sa tváriť, že sa ma netýka to, čo sa tu deje

Keby sa rozkradnuté peniaze použili poctivo, mali by sme sa neskutočne dobre.

Lucia Hausknechtová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Katka Koščová je speváčkou a autorkou piatich sólových albumov, spolupracovala na netradičnom projekte pre deti Uspávanky a minulý rok vydala CD, ktoré zachytáva atmosféru koncertného turné s Geišbergovcami. Jej hudobná kariéra odštartovala víťazstvom prvej série Slovensko hľadá Superstar, popová scéna jej však nebola blízka a rozhodla sa ísť vlastným smerom. Na Slovensku patrí k umelcom s jasným názorom k spoločenskej situácii, ktorý sa nebojí verejne vyjadriť. Koncertami a účasťou na diskusiách podporila projekt Zabudnuté Slovensko.

Pred rokom si sa stala dvojnásobnou mamou. Ako sa tvoja tvorba zmenila, odkedy máš deti?

Nuž, pravdupovediac, profesionálne momentálne celkom trpím. Mám pocit, že som posledné tri roky v tvorivej kríze a odkedy sa narodila Anna, je to ešte horšie. Riešim dve deti naraz a aj napriek tomu, že máme babky a môj muž je fantastický otec, len málokedy si viem nájsť čas na to, aby som tvorila.

Možno som zaseknutá aj kvôli spoločenskej situácii, že by som ju chcela do tej tvorby nejako pretaviť, ale neviem to. Posledné roky mi prišli dosť vyhrotené. Spoločnosť sa delila na dva tábory hneď pri niekoľkých témach, asi ma to dosť vcuclo a tým pádom som nemala ani pomyslenie na písanie nejakej romantiky a protest songy mi nejdú.

Dostala som však štipendium z fondu na podporu umenia, čo ma viac motivovalo a častejšie si zapisujem verše, nahrávam nápady, sedím pri začatých piesňach. V súčasnosti vnímam tvorbu ako ťažkú prácu. Ak má človek na seba nejaké nároky a nevie ich splniť, tak je to veľmi frustrujúce. Cítim svoje limity, nie som s tým spokojná a zároveň neviem, či s tým viem nejako pohnúť.

Cítiš limity aj v koncertovaní?

Po narodení Anny sme si povedali, že budeme viac doma a posledný rok sme hrávali len na akciách, na ktorých nám naozaj záležalo. Teraz sme všetci viac spolu, viac si to užívame.

Katka Koščová speváčka
Foto: Arnold Horvath

Dá sa na Slovensku uživiť hudbou, ktorá nepatrí do mainstreamu?

Keď sme zistili, že budeme musieť na pár mesiacov pracovne výrazne zvoľniť, vytvorili sme si malú finančnú rezervu. Môj muž je však veľmi šikovný a pracuje na rôznych zaujímavých projektoch. V októbri pripravoval turné Longital a Suita, a dostal ponuku na produkciu najnovšieho predstavenia v Prešovskom národnom divadle. Teším sa, že sa mu začali hrnúť aj ponuky mimo našu rodinnú bublinu. Podľa mňa je to aj o nastavení. Pokiaľ nebudeme potrebovať každých pár mesiacov nový mobil, auto, telku a tri diamanty na prstenníku, tak nám bude dobre s tým, čo máme.

Boli časy, keď som zarábala neporovnateľne viac ako dnes, nemala som žiadne záväzky a rozbila som každú korunu ani neviem kde. Dostávala som obrovské sumy za tri piesne na halfplayback a nerozumela som tomu, že je niekto ochotný platiť toľko za nič. Pripadalo mi to nepoctivé. Bola som na tom síce finančne omnoho lepšie ako dnes, ale zároveň som bola aj hrozne nespokojná, nedávalo mi to celé zmysel. Teraz presne viem, čo je za našou plácou a viem si to aj úplne inak vážiť.

Často sa vo svojich statusoch na sociálnej sieti vyjadruješ k spoločenskej situácii na Slovensku. Aký v tom vidíš zmysel?

Každý potrebuje vyjadriť názor. Asi aj ja mám potrebu povedať, ako to vidím, byť vypočutá možno aj mimo svojej sociálnej bubliny. Jednoducho sa cítim byť súčasťou spoločnosti, v ktorej žijem. Som v nej rada, mám rada Slovensko a aj ľudí. Nechcem sa tváriť, že sa ma netýka to, čo sa tu deje. A čím ďalej, tým viac si uvedomujem potrebu občianskej angažovanosti. Cítim, že potrebujeme ako občania dozrieť. Uvedomiť si, že nie sme len individuality, ale aj komunita. Ak sa každý bude starať len o vlastný prah, nakoniec za tým prahom budeme prekračovať tony hnusu a tie sa potom nutne natlačia až za naše dvere.

Čo by mohol robiť každý z nás, aby sa to nestalo?

Podľa mňa je nutnosť začať sa viac zaujímať. Som presvedčená, že keby sme boli občiansky zodpovednejší a angažovanejší voči krajine aj voči sebe, tak by sa u nás nemohlo diať to, čo sa deje. Niektorí hovoria, aby sme to nechali na politikov. Ale politici sú len naši volení zástupcovia. Sú to naši zamestnanci. Prečo by ma nemalo zaujímať, čo robí môj zamestnanec, ako nakladá s mojimi peniazmi?

Ak by sme spočítali peniaze, ktoré sa rozkradli za posledné roky, vyšlo by nám neuveriteľné číslo. Keď si predstavíme, že tie peniaze mohli slúžiť nám všetkým, že mohli byť v zdravotníctve, v školstve, v každom jednom rezorte a pracovalo by sa poctivo, tak by sme sa mali neskutočne dobre. My sme vlastne bohatá krajina, keď sa dá tak efektívne a ľahko kradnúť tu milión, tam dva, tam desať a do nekonečna…

Veľmi ma hnevá, že z nás robí vláda debilov a že k tomu všetkému ešte dokážu ukazovať na neexistujúceho nepriateľa, ktorého im odkyvkáme. Je to ohromne frustrujúce. A ešte frustrujúcejšie je, s akou ľahkosťou im ľudia skáču na lep. Jedna vec sú skorumpovaní a prehnití politici a druhá, že majú aj napriek tomu veľkú podporu.

Rozhovor s Katkou Koščovou
Foto: Arnold Horvath

Sú Slováci v tomto naivní?

Naivita mi nepríde ako správne slovo. Naivita mi príde milá, ale toto považujem skôr za nedostatok záujmu na jednej strane a nedostatočnú vzdelanosť na strane druhej.

Mnoho ľudí nepozná rozdiel medzi hrubým a čistým príjmom, nevie, koľko z ich peňazí tečie každý mesiac do štátnej pokladnice. Tie milióny, o ktorých každý deň počúvajú, nevnímajú ako svoje peniaze. Je to pre nich niečo neuchopiteľné, niečo, čo sa ich netýka, čo sa kdesi vzalo a malo by sa z toho spraviť nejaké dobro pre všetkých. Vidím to aj v mojom okolí. Téma osobných financií ľudí až desí. Nechcú o tom nič vedieť, zaťažuje ich to. Nie to ešte nejaké „imaginárne“ peniaze, ktorými disponuje štát.

Pomôžu im otvoriť oči statusy na sociálnych sieťach? Dostane sa to k tým ľuďom, ktorých chceš osloviť?

Je prirodzené, že každý z nás je súčasťou svojej sociálnej bubliny, kde sa cíti bezpečne, pochopený a uznaný. Neviem, aké veľké sú prieniky s inými sociálnymi bublinami, no po tom, čo sa udialo za posledné mesiace od vraždy Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka, sa zrazu našlo viac spoločného medzi rôznymi skupinami, ktoré pri iných témach zastávajú radikálne odlišné názory. Táto udalosť z môjho pohľadu spojila konzervatívcov a liberálov.

Moja skúsenosť je, že omnoho lepšie než na sociálnych sieťach sa komunikuje s názormi na opačnej strane zoči voči. Tá komunikácia je omnoho miernejšia, vecnejšia, príjemnejšia, je aj jednoduchšie uznať iný názor. Nemusíme ho prijať, len uznať, že to niekto môže mať inak ako my.

Musí prísť vždy nejaká tragická udalosť, ako napríklad táto vražda, aby sa ľudia spájali?

Bože nie, nemala by. Takáto hrôza nie je predsa podmienkou na to, aby ľudia začali uvažovať a viac sa zaujímať. Neviem, kde začína pocit občianstva, pocit toho, že sme súčasťou krajiny, ktorú spoluvytvárame. Či to začína v rodine, v škole, medzi kamarátmi, no u mňa sa významne podpísal skauting.

Ľudia, ktorí nás viedli, nás nechali uvažovať o veciach a podnecovali nás, aby sme sa pozerali na témy z rôznych uhlov pohľadu, aby sme hľadali argumenty pre opačné názory, aj keď sme s nimi nesúhlasili. Nehovoriac o tom, že sme fungovali v komunite, kde bolo dôležité robiť dobré veci pre iných i pre seba. Je to zaujímavé, lebo práve odtiaľ mám najviac blízkych kamarátov až dodnes, spoznala som tu aj manžela. Možno som mala šťastie na ľudí, ale skauting ako organizácia môj život nesmierne ovplyvnil.

Katka Koščová píše do zápisníka
Foto: Arnold Horvath

Mali by sa umelci vyjadrovať verejne k politicko-spoločenskému dianiu?

Vyjadrovať sa k politickej situácii možno nie je primárnou úlohou umelcov, ale podľa mňa je normálne, že sa snažia reflektovať to, čo sa deje. Vždy to tak bolo. Snažia sa to nejako spracovať, vyrovnať sa s tým, pochopiť to tak ako každý človek, ktorého táto sféra zaujíma.

K spoločenskej situácii sa môže vyjadriť hocikto, každého z nás sa to bytostne dotýka. Nebavíme sa tu o kvantovej fyzike.

Politika je súčasťou nášho každodenného života a bolo by super, ak by sme ju nemuseli vnímať tak negatívne, ako je to u nás. Samozrejme, to, ako sa máme, je predmetom diskusií, rozhovorov a je to prirodzené. Ak sa niekam posúvame, tešme sa z toho a pracujme na tom, aby sme sa posúvali ďalej. Ak sa dejú v krajine také neprávosti a také zločiny, ako u nás, tak na to poukazujme, či sme lekári, učitelia, predavači, pekári alebo umelci.

Kontrola politikov podľa mňa nepodlieha nejakým vybraným osobám a povolaniam. Majú pracovať pre nás všetkých. Nech politici vidia, že kontrolujeme ich prácu, nech vidia, že nám to nie je jedno, nech vidia, že sú nahraditeľní. Akurát u nás tá nahraditeľnosť akosi absentuje. Zatiaľ nám vláda ukazuje, že môže čokoľvek.

Mala by si problém s vystúpením, keby ťa oslovila politická strana, s ktorou zdieľaš pohľad na svet?

Ťažko povedať. Práve som v období, keď nemám problém podporiť strany a politika, ktorí sa mi páčia. Doteraz to problém bol, pretože každá strana bola pre mňa kompromisom a zatínaním zubov. Teraz vznikli dve strany, z ktorých sa teším. Snáď budú pokračovať slušne, dostanú sa v nejakej forme do parlamentu a neskĺznu k tomu, aby riešili žabomyšie vojny, ktoré nás všetkých tak neskutočne unavujú.

Mám pocit, že už mnohým naozaj slušným a poctivým ľuďom praskli nervy a povedali si, že by to mali v politike skúsiť, takých nie je zlé podporiť. Neviem, či práve koncertom, ale slovne minimálne. V minulosti sa mi párkrát stalo, že som sa ocitla na mieste a v spoločnosti, v ktorej som byť nechcela a dodnes ma z toho striasa.

Takže si nepriamo podporila niekoho, koho si nechcela?

Neviem, či to ľudia brali ako podporu, ale ocitla som sa na akcii, ktorá sa po vystúpení zvrtla na míting. Odvtedy si dávam veľký pozor na to, aby bolo všetkým jasné, že koncert nesmie mať žiadny politický charakter.

Ale nemám rada hru na to, že veď ja som to nepodporil a len som vystúpil. To je hovadina. Nie sme malé deti. Nejako konáme a musíme sa vyrovnať s následkami, hotovo. Buď priznať, že sme urobili chybu, alebo sa postaviť za vec, ak jej veríme.

Katka Koščová v kaviarni
Foto: Arnold Horvath

Minulý rok si bola súčasťou série koncertov a diskusií pod názvom Otvorene o extrémizme. Aký si mala z toho pocit?

Celkovo som bola na štyroch akciách a tak sa to tam vo mne miešalo. Na prvých dvoch sme sa stretli väčšinou s ľuďmi, ktorí v danom regióne potrebovali podporiť a vojsť do sociálnej bubliny, ktorá im je blízka. Mala som pocit, že sa často stretávajú s nepochopením, keď zdieľajú názory, ktoré reprezentuje napríklad Andrej Bán či Fedor Gál. Potom prišiel Kežmarok, kde prišli kotlebovci na organizovanom autobuse a obvinili nás, že sme platení Sorosom. Tam to bolo emočne pomerne vyhrotené. Bolo ich veľa a bolo zaujímavé snažiť sa diskutovať. Vopred premyslené argumenty, nemožnosť zmeniť názor. To isté si inak určite oni myslia o nás. To bol pre mňa ťažký večer.

Zaskočilo ťa, že sa tam objavili?

Úžasné bolo, keď sa v publiku postavila pani, ktorá robí na úrade práce a povedala, že pracuje s Rómami a nikdy s nimi nemala problém. Bol to človek s reálnou každodennou skúsenosťou a úplne opačnou od toho, čo sa nám snažil nahovoriť napríklad poslanec Mazurek. Túto pani pomerne neslušne vysmiali alebo vykričali, neviem to presne pomenovať. Podobne dopadol jeden mladý Róm z neďalekej osady, chalan, ktorý študuje na gymnáziu, ale „zle“ sa narodil.

Časť záznamu z toho večera sa dostala medzi ľudí a ja si myslím, že je to dobré. Je dobré, keď sa tento dav demaskuje. Je dobré, keď sa vidí, že akonáhle sú spolu, nevedia sa správať, sú neslušní, nepočúvajú, kričia, vysmievajú sa, diktujú. Je dobré vidieť, že zatiaľ čo sa snažia protestovať pred súdom, sú schopní zaparkovať na trávniku a húkať na policajta, ktorý robí svoju prácu a ide dať na auto papuču. Oni si ho pri tom točia, vyhrážajú sa a tvária sa, že to je v pohode. Že je v pohode porušiť zákon, že to oni sú v práve.

Je dôležité, aby ľudia toto videli. To je ich pravá tvár a toto sú osoby, ktoré chcú rozhodovať o našom štáte. Je dobré to zažiť a položiť si otázku, či to chceme. Ak sa takto správajú teraz, čo by robili, ak by mali v rukách reálnu moc?

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Aké máš skúsenosti s Rómami ty?

Za celý svoj život som nemala s Rómami zlú skúsenosť. Mala som aj niekoľko spolužiakov rómskeho pôvodu, jeden bol v triednej partii veľmi obľúbený. Ostatní boli starší, prepadli k nám, ale nespomínam si na nejaký konflikt. Pamätám si len situácie s učiteľkou, ktorá na nich bola pomerne hnusná. Tak boli na seba hnusní recipročne.

Ale ja som to nikdy nepovažovala za tému. Prosto ma doma viedli k tomu, aby som ľudí posudzovala podľa toho, ako sa správajú a nie podľa vonkajších znakov. Moji rodičia si po páde komunizmu otvorili malý obchodík na prešovskom sídlisku. Občas som tam brigádovala a bývalo tam nemálo Rómov. Vždy boli slušní, milí. Ak „nakupovali“ na sekeru, tak vždy vrátili peniaze do haliera, keď im prišli. Čo sa nedá celkom povedať o bielych spoluobčanoch.

Nemám rada to delenie. Hrozne ma mrzí, že to je téma a že si zaškatuľkujeme človeka podľa nejakých vonkajších znakov bez toho, aby sme poznali jeho charakter. Samozrejme, ak má niekto skúsenosť, že mu Róm trikrát za sebou rozbije chatku, ukradne psa a podobne, ťažko sa to bude vysvetľovať.

Vždy si to aj obraciam, ak zločin spácha človek so správnou farbou pleti, tak sa nikdy nepovie, no jasné, to sa dalo čakať, lebo beloch, to je taká nátura. Viem pochopiť, že je zatrpknutý niekto, kto má reálnu zlú skúsenosť. Ťažko chápem tých, ktorí sa so žiadnym Rómom pomaly ani nestretli, ale majú ich v škatuľke – najväčšie zlo pre Slovensko.

Máš aj vo svojom okolí ľudí s týmito predsudkami?

Poviem príklad z mojej širšej rodiny. Ide o mladého chalana, ktorý nerobí nič, len sa váľa, občas ukradne peniaze mame, občas starým rodičom, totálne parazituje na tejto spoločnosti a zdieľa kotlebovské príspevky. Chápeš? On zdieľa príspevky o parazitoch tmavej farby pleti, zatiaľ čo si za mamine peniaze nakúpi lacný alkohol a váľa sa na gauči. Má 25 rokov. Mladý, zdravý človek. Nerobí, ale zjavne má pocit, že je v živote nedocenený, že sa mu dostáva málo a že za tu mizériu môže niekto iný ako on sám a extrémisti na to maju odpoveď, majú vinníka. Je to ľahké, nemusíte obviňovať z vlastného neúspechu seba, keď tu máme také kvantum ľudí, ktoré za to môže.

Často diskutujeme s tetami, babkami, bratrancami o komunizme, o migrantoch, o hoaxoch. Nemyslím si, že dokážeme meniť názory, ale myslím, že si navzájom obrusujeme hrany. A najmä sa snažíme byť všetci slušní, nevysmievať sa zo seba, aj keď nám niektoré názory prídu hlúpe a nesprávne.

Katka Koščová
Foto: Arnold Horvath

Myslíš, že sa to časom v spoločnosti zmení k lepšiemu alebo opačne?

Chcem veriť tomu, že bude stále lepšie. Inak by som sa už zbalila a išli by sme niekde do sveta. Chcem veriť tomu, že ako spoločnosť dokážeme dozrievať, posúvať sa a žiadať pre seba dobré veci. Verím v slušnosť, spravodlivosť, poctivosť. Ale som presvedčená, že je to možné, len ak prekročíme svoj prah a poobzeráme sa na všetky strany, ak prejavíme záujem o to, čo sa deje okolo. A vidím okolo seba veľmi veľa ľudí, ktorí sa snažia a vymýšľajú krásne veci. To je veľmi povzbudivé.

Myslím, že je dôležité neustále sa snažiť, skúšať. Keď si porovnám Slovensko pred desiatimi rokmi a dnes, tak si myslím, že je to lepšie, že sme sa určite posunuli. Bolo by super, ak by to išlo rýchlejšie a niekedy ma fakt chytí depka, ale tu som doma, tu sú korene, rodina, tu som zrastená so všetkým, čo potrebujem. Niekedy na upokojenie mením optiku. Ak nevychádzajú veľké veci, tak si prezriem naše mesto a vidím drobnosti, ktoré sa podarili rôznym aktivistom a vydýchnem si, že kým tu sú ľudia, ktorým záleží a kým ich je toľko, bude dobre.

Súťaž: Prihláste sa do nášho newslettera a budete zaradení do súťaže o album Naživo, ktorý je záznamom živého koncertu Kataríny Koščovej a Geišbergovcov. Katka vám ho pošle aj s podpisom.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

extremizmus hudba spoločnosť umenie zabudnuté slovensko