Marián Benkovič, Bene alebo Peťo Tázok je raper zo skupiny Modré Hory. Pred koncom minulého roka vydal spolu s Lyrikom, Rolandom Kánikom a Pekom album Luxus Clan, na ktorom sú aj témy opisujúce realitu aktuálneho diania okolo nás. Je to prirodzené, pretože, ako sám hovorí, vo svojich textoch rapuje o témach, ktoré rieši v bežnom živote. Stačí, aby ho bavili alebo hnevali.

Čo bolo pre teba udalosťou roka 2017?

Pre mňa osobne ňou bolo vydanie albumu Modrých Hôr, ktorý sme konečne po tri a pol roku dokončili a taktiež vydanie mojej knižky Korporáció, ktorú som mal rozpísanú nekonečne dlho a preto som rád, že už je to všetko vonku.

Knižka Korporáció nie je prvá, ktorú si napísal. Rozmýšľal si niekedy nad tým, či ťa ľudia vnímajú viac ako rapera alebo ako básnika, spisovateľa?

Podľa mňa sme my ako skupina Modré Hory stále len menšinová blbostička, ktorá zaujíma pár bláznov. Našťastie je ich stále dostatočný počet a prídu na koncert. Myslím, že medzi týmito ľuďmi som braný ako človek, ktorý robí hudbu. Aj moje knihy si ľudia kupujú asi skôr s myšlienkou, že je to ten Bene z Modrých Hôr.

Ty to cítiš ako?

Prvé dve knihy, na ktorých som sa podieľal, Spam poetry/Slovenčina pre samoukov a Modré hory – Dobré slohy, boli vlastne zbierky textov a aj v poslednej je možné nájsť určitý flow alebo tempo. A keby enter stláčam častejšie, tak pokojne z Korporáció mohli byť verše, ktoré by bolo možné označiť za siahodlhú báseň.

Môj prístup k písaniu knižky bol viac hudobný a z toho je asi zrejmé, že sa cítim viac ako hudobník, aj keď muzikantom v našej kapele je v pravom slova zmysle len Roland Kánik. My s Lyrikom sme tí, ktorí niečo rytmicky rozprávajú do hudby, a Peko je ten, čo rytmicky ťuká do samplera.

Marián Bene Benkovič sedenie
Foto: Martina Juríčková

Z čoho vychádza tvoja motivácia písať texty a robiť hudbu?

Písať a tvoriť hudbu je pre mňa potreba, pri ktorej sa bavím. Na začiatku je vždy beat a nejaká nálada. Potom začnem písať text, pri ktorom ma baví práca s jazykom a tešenie sa, že sa mi podarí napríklad slovná hračka alebo pekný verš či rým a následne z toho môže vzniknúť pekná sloha. Potom čakanie na Lyrikovu slohu, že ako ma zas ten blázon tromfne. Je to také kamarátske súperenie, že veď počkaj, čo napíšem ja.

A keď nám toto všetko zapasuje do beatu, väčšinou od Peka, tak sa spustí celý proces, na konci ktorého Roland spraví finálnu verziu a my sa tešíme z pesničky.

Nerád by som to však bližšie definoval, pretože by ma to nútilo hľadať nejaké romantické bláboly. Je to pre mňa jednoducho zábava a aj potreba.

Ak sa chcete dozvedieť o najnovších rozhovoroch na heroes.sk ako prví, náš heroesBOT vám pošle správu ihneď po publikovaní priamo do Messengeru. 

V úvodnej skladbe nového albumu Luxus Clan s názvom „Čau Ty Tu“ dávaš jasne najavo svoj postoj k extrémizmu a neznášanlivosti v spoločnosti. Čo ťa vedie k tomu, aby si svoj postoj v tejto veci v songoch vyjadril?

Témy v mojich textoch sú rovnaké, o ktorých sa rozprávame s kamarátmi na káve alebo pri behu, pričom nezáleží na tom, či ide o tému, ktorá nás rozčuľuje alebo baví.

Konkrétne skladba „Čau Ty Tu“ vznikla ako výsledok našej snahy zaujať stanovisko a vyjadriť sa k týmto spoločenským témam. Tak sme si to „odbili“ v prvej skladbe, v ktorej sme jasne povedali, čo si myslíme o smerovaní spoločnosti.

Mali by podľa teba spoločenské témy dostávať v hudbe viac priestoru?

Nemyslím si, že by sme od každého mali vyžadovať, aby sa vyjadroval k niečomu konkrétnemu. Keď jednoducho necíti potrebu, tak budiš. Sú to jeho skladby a jeho tvár a keď sa takými témami zaoberať nechce, tak je to úplne v poriadku.

Na druhej strane však oceňujem ľudí, ktorí sa svoj postoj a názor neboja ukázať. Napríklad Pil C sa niekoľkokrát vyjadril na adresu zelených alebo vrhača dlažobných kociek a zaujal jasné stanovisko. Spravil to napriek tomu, že je veľmi známy a jeho fanúšikovská základňa je pomerne široká. Za toto mu dávam veľký big-up.

Marián Bene Benkovič v prirode
Foto: Martina Juríčková

Branči Vec Kováč, s ktorým sme sa pred nejakým časom rozprávali sa vyjadril, že by sa ľudia z oblasti kultúry mali venovať spoločenským témam.

Jasné, aj Branči je vo vyjadrovaní svojho názoru priamočiary a taktiež mu za to patrí môj rešpekt.

Ľudia však zrejme očakávajú, že každý sa vyjadrí proti hentým alebo za tamto. Ale myslím si, že mnoho z nich by ostalo zaskočených skutočnými názormi tých, ku ktorým vzhliadajú. Takže možno je to takto aj dobré.

Ovplyvňuje podľa teba kultúra spoločnosť?

Asi áno. Kultúra, a platí to tak o hudbe, knihách, obrazoch a ostatnom umení, občas vie povedať niečo, čo bude známe až neskôr. Keď potom príde na zaujatie názoru, môžu byť ľudia ovplyvnení tým, čo povedal ich obľúbený interpret alebo autor. Vtedy len ostáva dúfať, že je to rozumný názor. Ale tento vplyv dokážu mať asi len väčšie mená ako sme ja s Lyrikom a naše Modré Hory.

Je podľa teba možné hovoriť aj o opačnom vplyve? Je kultúra, resp. hudba ovplyvňovaná spoločnosťou?

Keď umelec registruje dianie okolo seba a prijíma signály toho, čo sa deje okolo neho, často to pretvára do svojej tvorby.

Príkladom je môj dobrý kamoš a vynikajúci výtvarník Erik Šille, ktorý mi ilustroval moje obe “sólo” knižky. V jeho obrazoch vidieť jasné odkazy spoločnosti a tie by tam neboli, keby sa spoločnosť často nesprávala tak, ako sa správa.

Dianie v spoločnosti teda určite presakuje do výsledného diela umelcov. Napokon, keby to tak nie je, na albume Modrých Hôr by nebol ani spomínaný song Čau Ty Tu.

Existuje téma, ktorá do hudby nepatrí?

Môj prvý kontakt s hiphopom bol pred viac ako dvadsiatimi rokmi a bol to ten hiphop, v ktorom sa rozoberali true street stories autorov, ktorý ich žili a žijú. Keďže bol tento hiphop pre mňa akousi základňou, tak si neviem predstaviť, že by sa nemohlo niečo v textoch spomenúť.

Ale, samozrejme, je potrebné mať trochu sebareflexie a zdravého rozumu, pretože potom vznikajú bizarnosti, napríklad v podobe hiphopových textov plných rasizmu. Je až nepredstaviteľné využívať hudobný žáner, ktorý vznikol z černošskej hudby v USA na vyjadrovanie podobných žvástov. Toto určite nepatrí do hudby a myslím, že ani do života všeobecne.

Si pomerne aktívny na sociálnych sieťach. V súčasnosti sú často nástrojom na šírenie hoaxov alebo dezinformácií a veľa ľudí zabúda na slušnú diskusiu v komentároch pod príspevkami. Vnímaš tento problém?

Marián Bene Benkovič rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Áno, vnímam to. Celé sa nám to tak nejako posunulo zvláštnym smerom. To, čo bolo pred niekoľkými rokmi nepredstaviteľné kričať v krčme nahlas, dnes ľudia bez problémov napíšu pod status. Alebo si status s podobným vyjadrením napíšu sami a ponechajú ho verejne dostupným.

Obsah takýchto príspevkov je často až desivý a preto je podľa mňa skvelé, že na ich autorov upozorňuje Janko Benčík, ktorý robí naozaj záslužnú činnosť. Myslím, že aj vďaka tomu spoločnosť začína chápať, že posielať Židov, Rómov alebo hocikoho do plynu, nie je naozaj správna vec. Či už si to len myslieť, alebo nebodaj aj robiť.

A čo sa týka šírenia hoaxov a dezinformácií, v tomto podľa mňa Facebook zlyhal. Samozrejme, je na mieste otázka, či je správne mať od Facebooku nejaké očakávania, pretože ide o službu, ktorá vznikla ako podnikateľská myšlienka a je pre nás dostupná zadarmo.

Ja však patrím do skupiny ľudí, ktorí razia názor, že ak ide o „veľkého hráča“, tak by mal mať spoločenskú zodpovednosť. Bez ohľadu na výsledok jeho činnosti. Existuje predsa hranica, kde trh nie je všetko.

Preto verím, že čoskoro Facebook a jemu podobní s hoaxmi a klamlivými informáciami začnú niečo robiť. A malo by to tak byť. Lebo týmto vymysleným veciam často veria aj vplyvné osobnosti a to môže mať nepekné následky.

Aké vplyvné osobnosti máš na mysli?

Aj niektorí naši poslanci radi zdieľajú hoaxy a všeličo možné. Tie príspevky majú potom neskutočne veľký dosah, nehovoriac o spoločenskom dopade. Pritom môže ísť o vymyslenú skutočnosť, ktorú je možné jednoducho vyvrátiť.

V jednom z minuloročných rozhovorov si povedal, že žiješ vo svojej bubline, ale pre tvoj vnútorný pokoj je to super. Zrejme však nie je možné držať svoju bublinu úplne nepriepustnú. Čo sa stáva, keď narazíš na niekoho mimo nej?

Deň pred voľbami do VÚC som mal s kamarátom nečakaný zážitok v jednom podniku v Galante. Pri našom stole sa z ničoho nič zastavil človek, ktorý nám začal hovoriť, akú má radosť z toho, že sú voľby a že pôjde voliť hentoho v zelenom. Človek s tričkom Screw Driver a ovešaný Hlinkovými krížmi na krku a zápästí nás presviedčal, že Kotleba nie je fašista.

Diskutovať s ním zrejme nemalo cenu, však?

Ten môj spomínaný kamarát často máva potrebu diskutovať s ľuďmi podobných názorov a tak s ním nejaký čas viedol debatu. Snažil sa mu argumentovať na “klasiky”, že Kiska je platený Sorosšom a henten naozaj nie je fašista, len tie zlé médiá to o ňom hovoria a klamú. Nemal som však pocit, že by to viedlo aspoň k náznaku pochopenia. On bol totiž úplne presvedčený, že robí skvelú vec.  

Diskusia s ľuďmi podobných názorov je však často jediný rozumný spôsob, akým je možné aspoň trochu naštrbiť ich presvedčenie.

To určite áno, ja som za diskusiu v každom prípade. Určite je to veľmi dôležité pri mladých osemnásť – devätnásťročných ľuďoch, ktorí z nejakej srandy inklinujú k takýmto názorom. Prednedávnom som čítal rozhovor na webe ciernalabut.sk s chalanom, ktorý kedysi patril medzi extrémistov. Vďaka cestovaniu a spoznávaniu ľudí však zmenil názor. Dopomohlo k tomu aj prostredie v práci, kde spolu s ním pracovali homosexuáli alebo černosi. Pochopil, že sú to úplne normálni ľudia ako my všetci.

Ku zmene postojov určite dopomáha diskusia a aj okolie človeka. Veď predsa väčšina z toho vychádza z neznalosti alebo strachu z neznámeho.

Marián Bene Benkovič rozhovor2
Foto: Martina Juríčková

V ktorých oblastiach podľa teba môžu ľudia na Slovensku nájsť pozitívne vzory?

Je ich mnoho. Napríklad šport a Peter Sagan. Je skvelé, že chlapec zo Žiliny je dnes najväčšou hviezdou svetovej cyklistiky. Jasne dokazuje, že keď človek robí niečo poriadne a dá do toho všetko, tak dosiahne úspech.

Na Slovensku je aj kopec skvelej hudby. Napríklad spomínaný Vec, ktorý pred dvadsiatimi rokmi spolu s Midim vydal legendárny album Trosky a za celý ten čas nestratil tvár. Alebo vydavateľ Kali Bagala, ktorý tvrdohlavo dvadsaťpäť rokov vydáva pôvodnú slovenskú literatúru.

Podnikateľské príbehy Websupportu alebo Martinusu môžu byť zas pozitívnou motiváciou pre každého, kto chce založiť vlastný biznis a zbožňuje slovo start-up.

Alebo aj v oblasti ako je YouTube, kde sú známi Gogo alebo Sellassie. Sú pozitívnymi vzormi pre mladých a ukazujú im, že ak tvoria zaujímavý obsah, tak je možné robiť to, čo ich baví a živiť sa tým. Trebárs aj z prostredia svojej izby.

Čo ti spôsobuje radosť v spojení so Slovenskom?

Je skvelé, že žijeme v slobodnej krajine, kde si môžeme vybrať, čo budeme robiť, počúvať, čítať alebo čokoľvek iné. Niekto môže počúvať Veca, niekto Pil C-iho a niekto úplne niečo iné. Niekto čítať Ballu, niekto Dána a niekto úplne niečo iné. A môžeme robiť z toho všetko alebo nemusíme robiť nič. Žijeme, síce zatiaľ len beta verziu, ale dobrú beta verziu Západnej Európy.

Bene, ďakujeme za rozhovor!

Najnovšiu Beneho knižku Koporació môžete mať aj vy. Prihláste sa k odberu nášho newslettra a jeden z vás, ktorého vyžrebujeme budúcu nedeľu 18. 2., získa knižku Korporació aj s Beneho podpisom.

Niečo normálne do inboxu