Michal Molčan: Podnikateľ sa môže spoločensky angažovať už len tým, že biznis robí poctivo

Odborníci na kávu boli voči zákazníkom arogantní, snáď už z toho vyrástli.

Gabka Koščová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Michal Molčan je z Nitry a s podnikaním začínal už ako 20-ročný. Prerazil v kávovom biznise vďaka tomu, že založil vizuálne pekný a obsahovo prínosný magazín o káve – Standart. Ten je nielen pre kávičkárov, ale snaží sa priblížiť svet kávy najmä bežným ľuďom. Okrem založenia magazínu sa Michalovi podarilo zorganizovať aj niekoľko kávových festivalov. Momentálne žije v Prahe.

Máš 25 rokov a vydávaš magazín o káve, ktorý exportujete do 70 krajín. Aký to je pocit?

Čím viac pracujeme a čím ďalej sa posúvame, zisťujem, že toho viac neviem, ako viem. Dostal som sa do takého štádia, keď rýchlo rastieme a stále začíname nové a nové veci. Zisťujem, že to je celkom náročné, keďže som firmu založil v takom mladom veku a predtým som nemal žiadne pracovné skúsenosti.

Ale poháňa ma samotný úspech produktu, a to, že magazín ľudia majú radi a čítajú ho. Nie je ani tak dôležitý počet zákazníkov alebo počet krajín, ale skôr tím, ktorý budujeme a ľudia, s ktorými môžem pracovať.

Ako a od koho sa učíš, ak toho v súčasnosti viac nevieš, ako vieš?

Učím sa prirodzene asi ako každý – zo svojich chýb a skúseností. Snažím sa stále viac a viac čítať, ale nie takým “populárnym” štýlom, keď všetci CEO speed readingom (rýchlym čítaním, poz. red.) prečítajú 52 kníh ročne a potom to postujú na LinkedIn a podobne. Snažím sa vyberať kvalitné zdroje a prečítať si ich aj niekoľkokrát.

Ďalej sa učím od ľudí, s ktorými pracujem. Ešte pár mesiacov dozadu som bol najmladší člen tímu, pričom som šéf a majiteľ zároveň. Kolegovia tak majú viac pracovných, obchodných a aj životných skúseností ako mám ja. Čiže aj napriek tomu, že tých ľudí vediem, sa sám od nich učím najviac.

To znie, ako keby boli tvoji zamestnanci hnacím motorom tvojej firmy.

Presne tak. Hlavne aj to, že vo firme pracujeme všetci na diaľku a nie sme v jednej kancelárii, si žiada určitý typ ľudí. Lebo dokázať pracovať na diaľku cez polovicu planéty, oddelený od ostatných kolegov a byť permanentne sám za počítačom, si vyžaduje veľmi špecifický typ osobnosti a pracovného nasadenia.

Keď niekto pracuje v spoločnom tíme takto na diaľku, tak ľahko neukecá, keď niečo nespraví alebo ak s niečím mešká. Vo väčších firmách, kde sú kolegovia fyzicky spolu, sa dá ľahšie schovať, hlavne keď je tých zamestnancov viac. Ale v týchto tímoch na diaľku sa veľmi rýchlo vyselektujú ľudia, ktorí na to majú a ktorí nie.

Michal Molčan fotenie
Foto: Šimon Šiplák

Ako si bol schopný nájsť takýchto špecifických ľudí, ktorí sú zároveň makačmi a poháňajú tvoj biznis vpred?

Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, prakticky každý jeden člen dnešného tímu si našiel mňa, resp. nás. Nikoho som priamo neoslovoval a neponúkal prácu. Všetko to boli ľudia, ktorí sa ozvali, že chcú robiť tú a tú vec, lebo to vedia a môžu niečím prispieť. Chceli pracovať pre Standart a zároveň mali skúsenosti v niečom konkrétnom, s čím mohli pomôcť.

Ako si sa vôbec dostal do štádia, že za tebou títo ľudia chodili? Veď si začínal od nuly a sám si povedal, že si nemal žiadne skúsenosti. A zrazu tu bol magazín, pre ktorý chcú všetci pracovať.

Nejako sa to celé prirodzene nabaľovalo. So skupinou ľudí som pôvodne organizoval TEDx podujatia v Nitre, robili sme kávový festival v Bratislave a podobne. Vtedy som dostal nápad robiť Standart. Mal som okolo seba všetkých tých ľudí, ktorým som povedal, že sa môžu nejako zapojiť alebo pomôcť.

Keď sme začali pracovať na prvom čísle, prišlo zlomové obdobie. Uvedomil som si, že mám super kamošov, s ktorými mám fantastický vzťah, no je treba dať našej spolupráci konkrétnu podobu. Sme teda firma? Kto nesie zodpovednosť, kto túto firmu vlastní, kto bude našej práci udávať smer? Akonáhle sme toto začali riešiť, niektorí ľudia zostali, niektorí sa vrátili k svojim aktivitám.

Od začiatku sme sa spájali s dobrými menami a značkami. Keď sme vydali prvé číslo, vedel som, že keď chcem, aby o nás ľudia vedeli v Berlíne, v Londýne a podobne. Potrebovali sme spolupracovať ideálne s niekým, kto je rešpektovaný v lokálnej komunite. To bola naša stratégia.

Oslovil som teda najznámejšiu pražiareň v Berlíne a spýtal sa ich, či by pre nás spravili launch (uvádzaciu, poz. red.) párty nášho nového časopisu. „Anglická verzia Standartu zatiaľ neexistuje, nemáme rozpočet na prenájom a bolo by super, ak by ste pozvali ľudí a pomohli s malým cateringom.“ Nejako tak som to vtedy povedal. Jednoducho som za nimi šiel takto na rovinu.

To bolo dosť odvážne.

Trochu. Ale zafungovalo to a v začiatkoch nám to neskutočne pomohlo.

Čím to bolo, že vám vôbec verili?

Na začiatku nás podľa mňa odlíšilo to, že sme boli prvý takýto magazín, ktorý mal víziu a myšlienku. Chceli sme jednoducho priblížiť svet výberovej kávy bežným ľuďom a ukázať im, že krása toho, čomu sa venujeme, celá komunita okolo kávových špecialít a kvalita, ktorú dosahujú farmári v producentských krajinách, nie je len pre uzavretú komunitu kávových nadšencov a bradatých ľudí niekde v Portlande alebo v New Yorku. Ale že to je niečo, čo môže byť skutočne pre každého.

Túto myšlienku sme chceli komunikovať vo vizuálne peknom a koncepčne kvalitne spracovanom formáte. To v našom prípade znamenalo v tlačenej podobe na dobrom papieri, s ilustráciami, fotkami a podobne.

Michal Molčan rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Je Standart viac o peknom vizuále alebo o kvalitnom obsahu?

Pevne verím, že medzi vizuálom a obsahom musí byť nejaký zdravý balans. Prvotná idea Standartu bola priniesť predovšetkým kvalitné a zaujímavé čítanie, a nie nejaký záchodový časopis alebo 500-slovné reporty na úrovni blogov. Chceli sme priniesť kvalitný obsah, ktorý píšu kredibilní svetoví žurnalisti.

Druhá vec bolo spracovanie obsahu, ktoré je asi rovnako dôležité ako obsah samotný. Na to, aby sme ho dostali do rúk čitateľov, ich musíme najprv zaujať kvalitnou úrovňou magazínu. Interiéry kaviarní, kde sa magazíny povaľujú, sú veľmi pekné a estetické, a tak sme aj my chceli byť súčasťou tohto priestoru.

Pokiaľ by to bolo iba pekne spracované a obsah by bol na úrovni blogerov z roku 2008, bolo by to prázdne a ľudia by veľmi rýchlo zistili, že to je iba ďalšia luxusne vyzerajúca vec, ktorá reálne nič neprináša.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Ako sa vám darí udržiavať kvalitu na úrovni kredibilného zdroja?

Články musia byť napísané tak, aby im čitateľ rozumel – obsah, ktorý uverejňujeme, vyberáme. Snažíme sa, aby sme vždy pokryli zaujímavé témy. Selekcia obsahu spočíva aj v tom, že sme sa rozhodli nepísať iba o metódach prípravy kávy, o konkrétnych kávach alebo kaviarňach, ale skôr sa zameriavame na rozhovory s ľuďmi, ktorí sa pohybujú v komunite a takisto témam udržateľnosti v kávovom svete.

Tieto témy sú založené na príbehoch a na spoluprácach s rôznymi univerzitami. Máme prístupy k ľuďom, ktorí robia akademické práce alebo výskumy a my tento obsah vieme spracovať do čitateľnej podoby pre bežných ľudí.

Riešite v rámci obsahu aj širšie spoločenské témy?

Určite. Keď si teraz v hlave prechádzam nejaké naše témy a články, veľa príbehov je napríklad v súvislosti s Latinskou Amerikou alebo so Severnou Afrikou. Práve tam sú dôležité producentské krajiny, v ktorých je káva a kávová kultúra jedným z hnacích motorov krajiny a spoločnosti. Čokoľvek sa deje u nich, reálne ovplyvňuje dianie v celej krajine.

A čo sa týka nášho „západného sveta“ ako Európa alebo Severná Amerika, veľa z tých tém má presahy. Mali sme teraz výborný článok „She’s a Lady“, ktorého hlavnou témou boli problémy rodovej vyrovnanosti v kávovom biznise, v súťažení v káve a celkovo v baristike, najmä v Spojených štátoch. Bol to vedecky a akademicky prepracovaný článok s veľa dátami a rešeršom a myslím si, že aj napriek tomu, že bol o veľmi špecifickej téme, tak veľa ľudí, ktorí si to prečítali, vedia tie isté mechaniky a stereotypy aplikovať aj do iných sfér. Čiže presahov je veľa.

Michal Molčan Standart
Foto: Šimon Šiplák

Ako vnímaš kávovú kultúru na Slovensku?

U nás už nie je ani tak potrebné o káve edukovať, ale skôr si uvedomiť, že keď chce človek jesť a piť kvalitu, mal by si vyberať a nie piť niečo, za čo bolo zaplatené farmárovi 50 centov za kilo a čo stojí na poličke v Tescu už tri roky.

Káva je rovnaká potravina ako napríklad mrkva, ktorú si kupujeme na trhu. Uvedomujeme si kvalitu mäsa, nechceme ho kupovať z veľkých reťazcov, kde je napichané vodou a nie je úplne najlepšie ani pre telo, ani pre budúcnosť planéty. To isté si pomaličky začíname uvedomovať aj pri káve, len to trvá dlhšie.

Čo sa týka našich slovenských baristov, vo svojich začiatkoch pôsobila táto komunita dosť arogantne. To chce niekto do kávy cukor? Mlieko? To fakt toto piješ? Ten prejav bol pre veľa ľudí, hm, odstrašujúci. Mnohí sa až báli chodiť do kaviarní, že sa tí veľmi pekní, bradatí a potetovaní kávičkári na nich budú pozerať divne, ak si nevedia vybrať a objednajú si napríklad nenávidené pikolo. Bolo to nedospelé, no verím, že už sme z toho vyrástli.

Michal Molčan Práca
Foto: Šimon Šiplák

Práve som sa chcela spýtať na reklamu od Popradskej kávy, ktorá bola tento rok dosť virálna a v podstate poukazovala na to, že jeden druhého odsudzujeme podľa toho, akú kávu pijeme. Z čoho podľa teba vzniklo, že máme voči sebe takýto prístup?

Asi to pramení v tom, že vo všeobecnosti radi odsudzujeme jeden druhého za hocičo. Či je to káva, tenisky alebo čokoľvek. Ale myslím, že sa to začína meniť veľmi prirodzenou cestou a že aj baristi a majitelia kaviarní s výberovou kávou si uvedomujú, že v konečnom dôsledku podnikajú preto, aby poskytli zákazníkom službu, ponúkli im kávu a spravili im pekný deň. A aby za toto všetko zákazníci zaplatili, nechali tringelt, aby sa vrátili aj ďalší deň a ideálne s kamarátom.

Kvalita baristu a jeho profesionalita by sa mala odzrkadliť v tom, že vie zákazníkovi podať informácie, vysvetliť mu, čo pije, ponúknuť alternatívnu kávu alebo novú metódu. A že sa nebude správať ako v tej spomínanej reklame.

Pri svojej práci veľa cestuješ. Je niečo v zahraničí v rámci kávového biznisu výrazne lepšie než u nás na Slovensku?

Keď sme rozbiehali prvé spolupráce s ľuďmi v Spojených štátoch, v Británii alebo v Japonsku a Číne, uvedomil som si, že nám chýba pokora. Stretol som majiteľov pražiarní, ktorí robili skvelú prácu a mali násobne väčšie a lepšie pražiarne ako tie, čo máme na Slovensku. Títo ľudia boli často pokornejší aj skromnejší, a dalo sa s nimi rozprávať normálnejšie ako s ľuďmi na Slovensku, ktorí si myslia, že sú na „scéne“ pár rokov, a sú pupkom sveta.

Takýto človek potom príde na konferenciu do New Yorku a zistí, že vlastne nikoho nepozná, nikto nepozná jeho, a že sa má stále kde zlepšovať a čo učiť. Tým, že sa radi zatvárame vo svojich bublinách, je ľahké zaspať na vavrínoch. Keď je niekto úspešný doma, tak si myslí, že už sa nemá kam posunúť a že ho nič neohrozí. Ale práve keď dá nohu za hranice a vráti sa späť, otvorí mu to oči.

Akú si mal motiváciu začať na Standarte vôbec pracovať? Čítala som o tebe, že si predtým nebol nejaký veľký fanatik do kávy.

To je pravda. Zistil som, že som sa stal fanatikom skôr do ľudí a do kultúry okolo kávy. Teraz nemyslím kultúru v zmysle rôznych postupov prípravy a podobne, ale myslím kávu ako sociálny element, ktorý spája a katalyzuje rôzne debaty.

Aj historicky, keď sa pozrieš do obdobia vznikajúceho Londýna, tak káva vtedy ľudí spájala, aby sa stretávali na spoločných miestach, aby konverzovali o vede, o filozofii, o technológii. V 18. – 19. storočí káva celkom dobre zapôsobila na spoločnosť na rozdiel od alkoholu. Debaty pri káve začali byť kultúrnejšie a vďaka tomu sa ľudia nestretávali iba v krčmách, kde sa opíjali a nadávali na aktuálny politický systém. Kaviarne sa stali miestom pre intelekt a pre lepšie konverzácie.

Toto bolo tým hlavným motivátorom začať podnikať v kávovom svete?

Chcel som sa stať súčasťou tejto komunity a kultúry, a rozmýšľal som, akým spôsobom viem prispieť. Vedel som, že by som nikdy nebol dobrý barista, na praženie kávy by som si musel kúpiť nejakú pražičku a to už robí veľa ľudí, ktorí sú oveľa lepší, ako by som sa ja stal o niekoľko rokov, a to sa mi nechcelo. Nemal som ani dosť peňazí na to, aby som si otvoril kaviareň.

V tom období som ale začal objavovať a čítať magazíny, ktoré boli dobre spracované, ako napríklad Economist, Monocle alebo New Yorker. Uvedomil som si, že niečo také zatiaľ v kávovej komunite nie je. Povedal som si, že by mohla byť celkom sranda niečo také priniesť do sveta výberovej kávy.

Michal Molčan Hubhub
Foto: Šimon Šiplák

Podnikať si začal, keď si mal 20 rokov. Väčšina tvojich rovesníkov je v takom veku rada za nejakú schopnú brigádu, popri ktorej stihne ešte nejakú vysokoškolskú párty. Ako je možné, že u teba to bolo úplne inak?

Bude to znieť ako klišé, ale povedal som si, že toto ma baví a chcem to robiť. Ale nebol to nejaký konkrétny deň, keď som si povedal, že teraz budem podnikateľ. Mal som vo svojom okolí aj veľa ľudí, ktorí boli odo mňa starší a venovali sa technológiám, vyvíjali aplikácie a boli v startupovej komunite. Tým, že som už od 17 rokov organizoval TEDx v Nitre, som sa k týmto ľuďom dostal, a to bol pre mňa dobrý zdroj inšpirácií, kontaktov a nápadov.

Takisto som mal aj super príklad z rodiny. Moji rodičia majú malú firmu v Nitre a podnikajú, odkedy som bol dieťa. Čiže som mal aj prirodzenú a peknú inšpiráciu u nás doma. Videl som, ako môže dobrá, zdravá, malá firma kvalitne fungovať a niečo prinášať do komunity. Rodičia mi zároveň pomohli tak trošku naštrbiť moje ružové a naivné predstavy o tom, že všetci sú moji kamaráti, že všetko pôjde, ako má a že mi každý bude chcieť iba dobre.

Prednedávnom som čítala rozhovor s jedným českým podnikateľom, ktorý povedal, že ľudia z biznisu sa veľmi málo angažujú v spoločnosti a pritom by mali byť prví, pretože si to môžu najviac dovoliť. Ako vnímaš túto myšlienku?

Veľmi to závisí od veľkosti firmy. Veľké firmy už majú samostatné oddelenia ľudí, ktoré sa starajú o rôzne partnerstvá, spolupráce, charitatívne iniciatívy a podobne. Ale v mojom prípade alebo v prípade mikrofiriem by malo byť najväčším angažovaním v spoločnosti práve to, že si robíme poriadne svoju prácu. Našou úlohou v spoločnosti je robiť kvalitný produkt alebo službu, zaplatiť všetky účty, odvádzať dane štátu, ktoré by mali byť v ideálnom prípade distribuované aj medzi rôzne neziskové nadácie a podobne.

Ak by som sa mal popri podnikaniu venovať týmto veciam, nerobil by som poriadne ani jedno, ani druhé. Preto si myslím, že pre mnohých bude v rámci spoločenského angažovania stačiť, ak si budú robiť svoju prácu poriadne, svedomito a poctivo. Časom, keď firma narastie a činnosti budú delegované, mi dáva zmysel, aby sa firma alebo podnikateľ pridal hoci aj do politiky, ako to napríklad teraz urobil Matúš Vallo v Bratislave alebo Marek Hattas v Nitre. Ale všetko musí mať prirodzený vývoj.

Ďakujeme HubHubu za poskytnutie priestorov na fotografovanie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

biznis kava kavova kultura michal molcan podnikanie standart startupy