Kristína Pomothy: Mali by sme prestať glorifikovať zaneprázdnenosť a učiť sa zmysluplne spájať

Kristína Pomothy je organizačná psychologička, ktorú štúdium a práca v zahraničí inšpirovali k tomu, aby skúmala riadenie systémovej zmeny, firemnú kultúru a interakciu medzi človekom a prostredím. Dnes pomáha u nás a v zahraničí vytvárať vyvážené pracovné prostredie, ktorého základom je inklúzia, autonómia, zdravie a orientácia na učenie sa. Jej cieľom je rozvíjať jednotlivcov a firmy k vedomému životu a podnikaniu. Súčasne je aj spoluzakladateľkou občianského združenia Trust Women Slovakia. Rozprávali sme sa o vzťahoch, vplyve sociálnych sietí, vplyve davu aj o tom, prečo je dôležité vedomé spájanie sa.

Si organizačná psychologička. Čo presne to znamená?

Používam psychológiu v organizačnom kontexte pri riadení zmeny a v rôznych tranzičných štádiách životného cyklu organizácií. Ide o zmenu kultúry, prostredia, procesov a vedenia tímov. Spájam klinickú, sociálnu a kognitívnu psychológiu s manažérskou a systémovou teóriou.

V poslednej dobe cítim, že klinická psychológia a neuropsychológia majú čoraz dôležitejšiu úlohu v tom, čo robím a vzdelávam sa najmä v témach psychológie zdravia (well-being) ako aj v kognitívnych vedách. Stále je však pre mňa dôležité využívať sociálnu psychológiu a antropologické metódy.

Chcem prispieť k tomu, aby sa naše organizačné systémy stali pripravenejšie na zmeny, ktoré ich čakajú, a aby naša práca a produkty našej snahy boli autentickým prejavom toho, kým sme ako jednotlivec alebo ako firma.

Čím ťa ovplyvnilo štúdium a práca v zahraničí?

Každá skúsenosť ma formovala inak, ale zahraničie akosi neoddeľujem od ostatných skúseností, lebo je pre mňa prirodzené a za to vďačím rodičom. Mala som tiež šťastie na učiteľov a dopad toho, keď vás pripravujú na prácu experti v odbore, asi netreba vysvetľovať. Školám, hlavne londýnskej, vďačím za veľa. Počas strednej školy bola moja práca v neziskovke často spojená s cestovaním.

Po strednej som pracovala síce na Slovensku, ale bola som roky neustále na cestách, neskôr som sa presťahovala za prácou do San Francisca a dodnes trávim niekoľko mesiacov ročne v zahraničí. Takže stále ma to učí flexibilite a posilnilo to vo mne akúsi kozmopolitnosť a radosť z diverzity, ktorú mi dali rodičia.

Myslím, že nie každý potrebuje pre tento pocit cestovať, ale byť v koži cudzinca, hlavne na miestach, kde existuje rôznorodosť, v nás prehlbuje toleranciu. A ešte sa oplatí cestovať napríklad aj pre zvýšenú náročnosť na kvalitu, akýsi štandard excelentnosti. V mnohých oblastiach ešte často chýba.

Starší ľudia hovoria, že žijeme v oveľa horšej dobe než bol socializmus. Máme toľko možností a všetko na dosah ruky a predsa nie sme šťastní. Prečo?

Na minulosť máme tendenciu nazerať pozitívnejšou optikou, než ako sme ju vnímali, keď to bola súčasnosť. Podľa štatistík však máme rastúci problém s mentálnym zdravím, aj keď pravda je, že v minulosti sme to toľko nemerali, takže záleží, o akej dobe hovoríme.

Sme roztržití. Naša pozornosť nemá jasný smer, chýba nám sústredenosť a to nielen v kontexte všade blikajúcich notifikácií, ale aj celkovo. Máme veľký výber podnetov, ktoré prinášajú okamžité šťastie. Sme závislí na malých radostiach, ktoré so skutočným naplnením nemajú nič spoločné. Závislosť je jeden z ústredných problémov, týka sa kvality nášho zdravia aj vzťahov.

Je možné ignorovať spoločenský tlak tohto konzumného sveta, ktorý doslova núti ľudí, aby boli neustále online, nakupovali, boli produktívnejší, bohatší a lepší?

Poznám viacero ľudí, ktorým sa to celkom dobre darí ignorovať. Pracujem na tom aj ja a keďže vidím pokrok, verím tomu, že je možné žiť plnší, prítomný, vedomý život a nenechať sa manipulovať do konzumnosti a povrchnosti.

A akým spôsobom sa to dá zrealizovať? Vypnúť telefón asi nestačí.

Každý má svoj recept a je to proces. Pre mňa to začína rozhodnutím žiť autonómne, nezávislo, poznať sa a konať v prvom rade v súlade so svojimi hodnotami, nie na základe toho, akým smerom ide dav. Totiž trénovať prítomnosť a vedomie je najmä o sebareflexii.

Celý život si budujeme schopnosť byť si vedomí svojich rozhodnutí, každodenných návykov, priorít, spôsobu trávenia času a typu ľudí, ktorými sa obklopujeme. Takéto rozšírené vedomie potom prináša sprievodné javy ako to, že dbáme o svoje prostredie, výživu a o všetko, čo do seba a na seba dáme, na čo míňame peniaze. Pretavuje sa do nášho materiálneho sveta. Začneme ho chápať ako prostriedok, nie ako cieľ. Občas sa tieto zmeny dejú v opačnom poradí a teda je otázne, či je to skutočná a trvalá zmena.

Na rýchlosti záleží oveľa menej ako na kvalite. Sebarozvoj nie je pracovný popis, je to forma života. Ak čítam knižky, píšem statusy a nazvem sa koučom, ešte neznamená, že žijem vedomú zmenu. Ide do veľkej miery o hĺbku, do ktorej som ochotná vidieť samu seba v zrkadle, poznať sa komplexne a nerobiť si z toho „projekt“, ale životnú púť.

Ako sa dá v dnešnom svete odlíšiť a pritom byť sám sebou, nestratiť svoju individualitu? Na sociálnych sieťach vyzeráme občas ako klonovaní.

Neviem, či to viem posúdiť, ale vnímam to, ako nám do vzťahov zasahujú sociálne médiá, hlavne do vzťahu k sebe samým. Vidím, že tu platia pravidlá, ktoré generujú pozornosť, a tú ľudia chcú, či už pre budovanie svojej osobnej značky alebo predaj nejakej myšlienky. Tomu prispôsobujú komunikáciu.

Nie som žiadny komunikačný expert, ale domnievam sa, že existuje nejaká kauzalita, že čím je komunikácia ľahšie stráviteľná a konzistentná s persónou značky, tým viac lajkov generuje. A to je len zrkadlo toho, ako masa konzumuje informácie. Nečíta medzi riadkami, nevidí do toho, čo je povedané, respektíve často ju ani nezaujíma, či je za tým nejaký odkaz. Ego púta pozornosť.

Samozrejme, je dôležité vybrať si cieľovú skupinu. Takže by som skôr skúmala, prečo ľudia komunikujú tak, ako komunikujú. Aký je ich motív? Koho chcú osloviť a čo tým chcú dosiahnuť? Mnoho múdrych ľudí stavia komunikáciu na sebapresadzovaní, ale sledujú tým vyšší cieľ. Niektorí prosto nemajú čo viac ponúknuť a zúfalo chcú pozornosť, lebo sa od nej stali závislí. Niektorých tá pozornosť žíví. Niektorým je to všetko jedno.

Tá posledná skupina mi je čím ďalej, tým sympatickejšia. Viem si predstaviť, že ultimátny návrat k autenticite bude koniec sociálnych médií. A možno vtedy bude aj to ego, a tým pádom aj potreba odlíšiť sa, menej dôležitá.

Online svetom sa vo veľkej miere šíria aj konšpirácie a rôzne formy manipulácie. Aký máš na to názor?

Online výrazne zasahuje do toho, ako sa združujeme a čomu veríme. Potreba spájať sa a žiť v komunite nás definuje ako ľudstvo. Lenže, ako píše Zygmunt Bauman, hranice komunít sú dnes tekuté, priepustné a tým pádom aj naše hodnotové systémy sú zraniteľnejšie.

Konšpirácie a manipulácie nie sú nové fenomény. Internetom sa šíria rýchlejšie a tým pádom majú údernejší vplyv na naše životy. Smutným vyústením je vlna extrémizmu a nenávisti k inakosti. Mám vzdelanie a viem kriticky myslieť, takže prispieť k tomu, aby tu nevzniklo ďalšie peklo, považujem za svoju povinnosť. Ale neverím tomu, že má online takú moc, aby dokázal vymazať hodnotový systém, pokiaľ máte pevný základ.

Ten základ si tvoríme v ranom veku. Ak sa nám rodičia nestíhajú venovať, je veľmi ľahké otriasť tým, čomu veríme neskôr, pretože naša príslušnosť k nejakému systému je dnes podstatne jednoduchšia vďaka online svetu. Je dokázané, že aktívny čas – čítanie si knihy, rozprávanie sa, spoločné zážitky s mamou a otcom v mladom veku – sú tá najdôležitejšia prevencia mentálnych problémov. Teória pripútania je jedna z najpodceňovanejších oblastí psychológie, akú poznám.

Klesá v dave aj naša inteligencia?

Nie je to priamo davom, ale je zaujímavé sledovať klesajúcu intuíciu, ktorá je súčasťou inteligencie. Život v dnešných systémoch a spoločenstvách nás nenúti ju používať, a tak je umlčaná a zakrpatená. Naši predkovia boli na intuíciu odkázaní, inak by v prírode neprežili. My ju, samozrejme, máme tiež, ale nie sme prirodzene vedení k tomu, aby sme ju vnímali a počúvali. A tak ju ani nerozvíjame.

Vzdelávací systém aj výchova nás vedú k nasledovaniu logiky a rozumu. Nikto nám v škole nehovorí, aby sme sa naučili sledovať a vnímať to, čo nám napovedá vnútro. Neučíme sa počúvať svoje telo. Ideme k lekárovi, ktorý je trénovaný nás vyšetriť ako stroj a predpísať nám lieky na konkrétny symptóm. Potom si nahovárame, že sme liečení. To je jeden zovšeobecnený príklad zakrpatenej intuície, ktorá postretla moderného človeka. V tomto kontexte si viem predstaviť, že naša inteligencia sa nerozvíja v plnej miere.

Je pravdou, že intuíciu potláčame do úzadia a často ustúpi rozumu. Dokonca aj konflikty, či už vo vzťahoch alebo v práci, riešime rýchlym ukončením problému – rozvod, výpoveď, buchnutie dverami. Čoho sa tak bojíme?

Asi je to aj strach z konfrontácie, ale myslím, že do veľkej miery je to o nenaplnených očakávaniach. Odpoveď ale nie je nemať očakávania, len ich správne distribuovať. Ako hovorí moja obľúbená psychoterapeutka Esther Perel: „it takes a village“.

V minulosti náš sociálny priestor vypĺňalo viac ľudí, žili sme v silnejšom spojení s komunitou. Vedeli sme, čo sa deje u susedov, zdieľali sme offline a malo to skutočnejší rozmer. Dnes to “kurátorsky” riadime cez sociálne mediá a so svetom sme v spojení cez to, čo mu dovolíme vidieť. Naplniť naše očakávania je však úloha pre celé spektrum ľudí a nemôže byť postavená na jednom človeku. Lenže to je presne spôsob, akým žijeme – izolovane a osamelo.

Akú chybu robíme vo vzťahoch?

Neviem, či robíme chybu. Je to asi proces učenia sa. Často sme vo vzťahu zbytočne dlho, lebo sa bojíme zmeny. Vytvorili sme si naratíva, spoločenské konštrukty toho, ako by sme mali žiť. Sú v nás hlboko zakorenené. Keď sa tieto konštrukty dostanú do konfliktu s našimi hodnotami, je problém.

Mnohokrát nám chýba odvaha vykročiť do neznáma, za čo môže čiastočne práve to naratívum spoločnosti. Na druhej strane je tu očakávanie, že náš partner má byť náš najlepší priateľ, opora, sexuálne naplnenie, intelektuálna inšpirácia, zabávač, ekonomická stabilita, spriaznená duša a čo ešte?

Hľadáme všetko v jednom človeku a to je nemožné splniť. Potom sme sklamaní a namiesto toho, aby sme na tom vzťahu zamakali, z neho vycúvame.

Nie je jednoduchšie znížiť alebo zrušiť naše očakávania?

Nie, pretože skôr či neskôr by nastal rozpor s hodnotami. Je dobré chcieť žiť svoj život naplno. Ale nemýľme si to so závislosťou a večnou nenaplnenou túžbou – po niečom túžiť a mať očakávania sú dve odlišné veci. Očakávať je prirodzené a zdravé. Len treba prestať očakávať, že všetko naplní jeden človek.

Prečo lipneme na jednom človeku celou svojou existenciou?

Dnes sme od malička vedení k rozprávkam, že raz príde princ alebo princezná, šialene sa zaľúbime a to bude naše šťastie až do smrti. Naše hodnoty čiastočne formujú tieto naratíva (príbehy, pozn. red.) a aj preto očakávame, že práve druhá osoba je kľúč ku šťastiu. Máme to hlboko v podvedomí. Preto je na mieste sa zamyslieť nad distribúciou svojich očakávaní a tiež nad tým, akej rozprávke či príbehu sme kedysi uverili.

Je pochopiteľné, že sa nevenujeme sebaláske, keď celý svet okolo nás hovorí, že láska príde v podobe vysnívanej osoby. Zmeňme naše predstavy a oprime sa o celé naše okolie, nielen o jednu osobu. Totiž, kým budeme žiť izolovane, nenaučíme sa skutočne využívať ani našu intuíciu. Tá je priamo spojená s myšlienkou ja = svet. Je v nás celý svet. Keď to začneme žiť, budeme vedomejší a môžeme nájsť šťastie v sebe, nie v iných.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Mnoho ľudí sa dnes nevie rozhýbať a spraviť vedomé rozhodnutie a niesť dôsledky. Potrebujeme súhlas, potvrdenie, vnuknutie riešenia od iných. Prečo?

Občas je horšie, keď ich prestaneme potrebovať. To len na margo depresií, samovrážd a mnohých problémov, ktoré sa dejú v dôsledku izolácie a straty skutočného spojenia s okolím. Nie je zlé vypočuť si názor ostatných, ale treba ho vedieť oddeliť od toho, čo nám hovorí naše vnútro. Nemáme v tom tréning a spoločenské naratíva nás ľahko prehlušia.

Myslím si, že súčasťou akéhosi návratu k sebe je aj to, že sa neustále učíme vnímať svoju myseľ a telo ako jedno. Budeme vedení k tomu robiť si svedomito domácu úlohu zo sebapoznávania tak, že na to využijeme aj svoje okolie. Spoznávam sa cez meditáciu, knihy, terapiu, koučing, jogu a následkom toho sa menia moje návyky a vzťah k minimalizmu, k strave, k pohybu.

Učím sa aj cez traumu, vlastnú reakciu na stres alebo jednoducho veci, ktoré sa mi prihodili. V strese, vypätí a v chorobe človek rýchlo padne na dno a musí sa odraziť. Pád je v tomto slova zmysle dar. Vystrelí vás vyššie, než ste kedy dúfali, že sa dostanete. Traumu a bolesť si démonizujeme, pričom má v našich životoch veľmi dôležitú úlohu.

Náš neustále “zaneprázdnený” mód z nás robí nenahraditeľných v očiach iných (aspoň si to myslíme). Je to len póza mladých alebo realita?

Je to opäť tlak naratív. Glorifikujeme zaneprázdnenosť, pretože obraz plného kalendára je veľmi presvedčivý. Tí, ktorí sú zaneprázdnení, získavajú priazeň spoločnosti, veď keď toho majú tak veľa, tak predsa musia byť dôležití. Budujeme si na tom svoju dôležitosť. Pred sebou a pred svetom. To neznamená, že ľudia nie sú objektívne zaneprázdnení. Je to však pritiahnuté za vlasy, niekoho obdivovať alebo očakávať obdiv za to, že nemáme čas na seba a svoje vzťahy.

Takže z pózy sa stala civilizačná pliaga. Stres sa nám dostal pod kožu. Hovoríme však o toxickom strese, nie tom prirodzenom, ktorý nám umožňuje prežitie a rast. Ubližuje nám práve chronický stres, ktorý je tichý a dlhodobý.

Častejšie sa stretávam s novým životným štýlom, tzv. slow living, ktorý nás práve učí spomaliť a užívať si maličkosti, venovať si čas, žiť minimalisticky.

Je to prirodzený vývoj, reakcia na časy, keď sme si budovali identitu na základe toho, čo a koľko robíme. Ponáhľam sa, čiže som. Nemám čas, čiže som. Keď si uvedomíme, že mať čas je luxus, bude rásť aj jeho spoločenský status a bude viac trendy sa neponáhľať. Ale dôležitejšie je pochopiť, že sme viac než naša práca. Nie sme len to, čo robíme.

Hlavne nesmieme stratiť skutočný kontakt s ľuďmi. Môžete všade hlásať, že žijete uvedomelo, uznávať mindfulness (všímavosť, pozn. red.) a pomalosť a pritom sa izolovať od sveta a nevenovať pozornosť okoliu. Tuším, že to bude pliaga novej generácie. Mali by sme sa učiť znova zmysluplne spájať.

Čo máš na mysli pod zmysluplným spájaním sa?

Každý hovorí o networku a komunite. Pomaly už aj novinový stánok má svoju vlastnú komunitu. Nesmie sa však vytratiť hĺbka vzťahov, skutočný dialóg, schopnosť stavať na vzájomných limitoch vedomia. To dokážeme len otvorenosťou a chápaním toho, že sme súčasťou sveta a každé naše rozhodnutie ho robí takým, aký je.

Nemali by sme sa ani báť žiť v protikladoch, vďaka nim sú v nás zástupy. Kĺžeme po povrchu v tých našich komunitách a je načase hľadať nové hodnoty, ktoré nás v nich spájajú. Ak sú len formálne alebo žiadne, je to cítiť.

V mnohých oblastiach života sme prekonali existenčné problémy a teraz na nás číha strašiak “groupthink” (skupinové myslenie, pozn. red.). Cestujeme, máme “svetové” vzdelanie, skúsenosti a kontakty. Je ľahké skĺznuť do elitarizmu a obklopovaniu sa príliš podobnými ľuďmi. Je to výzva, lebo v tej “jednote” nič nové nevymyslíme a ďaleko sa neposunieme.

Môžeme si podávať medzi sebou štafety v uzavretých kruhoch a tešiť sa, ako sme to dali, ale skutočne hodnotné veci vybudujeme, len ak medzi seba príjmeme odlišnosť. Nie len v pôvode, rode, veku atď., aby sme naplnili stereotypné kvóty diverzity, ale tak skutočne odvážne. Napríklad, že budeme hľadať reč s ľuďmi, ktorí robia veci inak, rozmýšľajú inak, majú iné životné stratégie, s ktorými nesúhlasíme.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

psychológia sociálne siete stres vzťahy