Lucia Ciglar: Mýty o očkovaní som chcela vyvracať najmä preto, aby som sa zastala vedeckej komunity

Lucia Ciglar je molekulárna biologička, ktorá študovala biochémiu a bunkovú biológiu na Jacobs University v Brémach (momentálne Constructor University), doktorandské štúdium si robila na European Molecular Biology Laboratory (EMBL) v Heidelbergu, ktoré patrí medzi špičkové vedecké pracoviská. Aktuálne žije a pracuje vo Viedni na Austrian Institute of Technology (AIT). Na Instagrame sa venuje popularizácii vedy prostredníctvom vedeckých obrázkov pod menom @kreslím_vedu. Jej grafiky boli publikované vo významných vedeckých časopisoch ako Nature, Science či Nature Genetics. 

Čo vás nadchlo na vede v čase, keď ste si vyberali svoje profesijné smerovanie?

Pre vedu som sa rozhodla neskoro, až na univerzite. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo sa dnes snažím inšpirovať mladých ľudí, aby aspoň zvážili vedu ako kariérnu možnosť.

Na univerzite sme od prvého dňa robili pokusy v laboratóriu, nebola to len teória. Rýchlo som začala chápať, o čom veda vlastne je.

Ako dieťa som milovala detektívky a veda je ako detektívna práca. Je to spojenie viacerých vlastností. Musíte myslieť analyticky a logicky, ale istým spôsobom musíte byť aj kreatívny a pýtať sa tie správne otázky. Nielenže spoznávate svet okolo seba, ale svojou prácou prispievate k poznaniu všeobecne, čo vie byť veľmi naplňujúce.

Ako sa zmenili vaše ideály po rokoch praxe?

Dlho som pracovala na EMBL, kde som mala možnosť zažiť, ako funguje svetová veda. Robili sme vedu bez zábran a prekážok, mohli sme si položiť takmer akúkoľvek otázku a pokúsiť sa ju vyskúmať.

Veda je navyše tímová práca, človek je vo veľkej miere závislý na svojich kolegoch a tam som mala špičkových, ktorí ma ťahali dopredu. Takisto sme mali fantastické vybavenie, ktoré je pre náš odbor dôležité. Všade to takto bohužiaľ nie je.

Na čom v súčasnosti pracujete?

Pracujem na molekulárnej diagnostike. Zameriavame sa na identifikáciu biomarkerov pre rôzne choroby v tekutých biopsiách, akými sú najčastejšie krv, sliny či moč. Spolupracujeme s lekármi a výskumníkmi, ktorí nám posielajú vzorky pacientov s rôznymi ochoreniami, či už onkologickými, metabolickými alebo kardiovaskulárnymi.

Pomocou metód molekulárnej biológie sa následne snažíme identifikovať molekuly vo vzorkách, ktoré by klinikom mohli pomôcť v každodennej praxi. Používame na to aj nástroje strojového učenia. Máme v tíme informatikov, ktorí spracovávajú veľké množstvá dát a snažia sa určiť, ktorý pacient by mal dostať akú liečbu.

Takisto sa snažíme o diagnostiku chorôb ešte predtým, ako sa u pacienta prejavia prvé príznaky. Už vtedy môže mať v tele nejaké molekuly, ktoré by vedeli predpovedať, že táto choroba je už prítomná.

Ako medicínu ovplyvní umelá inteligencia? 

Umelá inteligencia nie je vo vede až taká nová. Napríklad naša skupina na EMBL už v roku 2009 publikovala článok, kde sme opisovali, ako sme pomocou strojového učenia boli schopní identifikovať niektoré miesta v genóme, ktoré majú kapacitu regulovať génovú expresiu. V súčasnosti sa o umelej inteligencii hovorí viac, lebo začala byť aj verejnosti dostupná, čo predtým nebolo.

Umelá inteligencia ovplyvní medicínu veľmi výrazne a ovplyvňuje ju už teraz. Medicína budúcnosti bude úplne iná, ako ju poznáme dnes.

V našej spoločnosti panuje názor, že veda sa oplatí robiť v zahraničí. Aj vy sama ste odišli študovať do zahraničia. V čom vo vzťahu k vede skutočne zaostávame?

Vo vede sa bez ohľadu na to, v akej krajine ste, odporúča nazbierať čo najviac skúseností aj v iných krajinách. Je bežné odísť do zahraničia bez ohľadu na to, odkiaľ človek pochádza. Vedci všeobecne veľa cestujú, chodia na stáže a výmenné pobyty.

To, v čom slovenská veda zaostáva, môžem hodnotiť len z toho, čo som počula, lebo priamu skúsenosť nemám. Nikdy som u nás nepracovala. Často sa spomínajú práve financie. Kvalitná veda je finančne náročná, o tom niet pochýb, a práve na Slovensku je nedostatočne finančne ohodnotená. Napríklad keď porovnáme percento HDP, ktoré krajiny ročne investujú do výskumu, sme v rámci EU na úplnom chvoste.

Ako sa vraví, bohaté krajiny nemajú dobrú vedu preto, že sú bohaté, ale sú bohaté preto, že majú dobrú vedu. To súvisí s tým že, ak chce krajina prosperovať, investície do vedy sú nevyhnutné. Hlavný problém u nás vnímam v tom, že tu nie je vôľa vedu financovať. Čo tiež často počúvam, je obrovský nápor byrokracie spojený práve s financovaním. Vedci musia veľa času tráviť byrokraciou, ktorá im znemožňuje venovať sa skutočnej vedeckej práci.

Počas pandémie vznikol dopyt po zrozumiteľnom vysvetľovaní vedy a začal nárast odborných profilov na sociálnych sieťach. V tom období vznikol aj váš profil ako reakcia na mýty o očkovaní. Čo boli vaše motivácie?

Mala som dve. Prvá bola čisto profesijná. Povedala som si, že nemôžem zostať v téme očkovania ticho. Mala som pocit, že sa ma to bytostne dotýka, brala som to ako veľkú krivdu voči vede.

Spätne vidím, že som bola veľmi naivná. Predstavovala som si, ako ľudia vďaka tejto skúsenosti pochopia význam očkovania a vyrieši sa tým aj klesajúci dopyt po očkovaní ako takom. Teraz vidíme, že je to skôr naopak. V prvom rade som sa teda chcela zastať vedeckej komunity.

Druhý dôvod boli samotné dezinformácie, ktoré boli často naozaj zložité na pochopenie. Majú v sebe vždy kúsok pravdy, ktorá je však prekrútená, alebo zjednodušená. Naozaj sa išlo do detailov, pri ktorých človek potreboval mať viac vedomostí z biológie alebo skúseností s vedeckým bádaním. Bolo mi ľúto ľudí, ktorí tomu nerozumeli a mali preto z toho strach.

Je prirodzené mať strach z niečoho, čomu nerozumieme. Mrzelo ma, že ľudia práve kvôli dezinformáciám nevnímali očkovanie tak pozitívne ako my vedci. V našej komunite boli vakcíny prirovnávané k pristátiu na Mesiaci, ale to sa k ľuďom veľmi nedostalo.

Komunikujete prostredníctvom vedeckých obrázkov, ktoré sama tvoríte. Kde vznikla potreba ilustrovať?

Začalo to dávnejšie, ešte v dobe, keď som končila doktorandské štúdium. Počas rigoróznej práce som zistila, ako ma baví kresliť k nej obrázky. Vizuálna komunikácia je vo vedeckej komunite veľmi dôležitá, ale často podceňovaná. Postupne som sa v tom zlepšovala. Časom prichádzalo viac a viac príležitostí vytvárať obrázky aj pre kolegov. Napokon boli viaceré publikované vo vedeckých článkoch, prezentáciách či plagátoch.

Keď som rozmýšľala nad tým, ako popularizovať vedu, napadlo mi, že by som to takto mohla prepojiť.

Podľa čoho vyberáte témy?

Musím sa priznať, že keďže mám v tomto úplne voľnú ruku a neriešim popularitu alebo dosah, témy zvyčajne vyberám sama podľa toho, čo považujem za zaujímavé. Veľakrát sú to veci, ktoré si prečítam vo vedeckom časopise alebo sa ku mne nejako dostanú a zdá sa mi, že by daná téma mala dostať viac pozornosti než má. Napríklad teraz pracujem na vizuálnom znázornení obsahu jednej vedecko-popularizačnej knihy, ktorú som nedávno čítala a zatiaľ nebola preložená do slovenčiny. Ale som samozrejme rada, aj keď mi ľudia napíšu, čo ich zaujíma.

Prečo je pre vás dôležitá popularizácia vedy?

Chcem, aby ľudia dôverovali vede, ale nemyslím tým, že by to mala byť slepá dôvera. Kľúčové je, aby ľudia porozumeli tomu, ako vedecké poznatky vznikajú.

Dnes už nie je otázka, či máme vedu popularizovať, ale ako. Zamýšľam sa nad tým, aký je ten správny prístup a som stále viac presvedčená, že je potrebné ísť viac do hĺbky. Nemalo by to byť len také povrchné ako “americkí vedci zistili, že…”

Pokiaľ sa dá, malo by sa s tým začať od útleho veku. Vysvetľovať napríklad, aká je cesta k vedeckému konsenzu, aby ľudia mali základné povedomie. Aby vedeli, že je normálne, keď spolu vedci nesúhlasia. Že naša myseľ nie je dokonalá a je prirodzené sa mýliť, alebo niečo nevedieť. Veda je živá a ani vedci nevedia všetko, dôležitejšie je vedieť informácie overovať a vyhodnocovať.

Okrem Instagramu máte aj veľmi pekný web. Vedci a vedkyne sú pritom stereotypne často zobrazovaní ako zalezení v labákoch či nad knihami. Prečo je pre vás dôležitá aj takáto forma sebarealizácie?

Prednedávnom som čítala článok, kde opisovali vedca, ako vyliezol z vane a zvolal heuréka. Tak dnes veda žiaľ nefunguje. Veda je dlhodobý proces plný frustrácií a sklamaní. Je v nej veľký nepomer medzi tým, čo sa podarí a čo sa nepodarí.

Je pre mňa dôležité ukázať aj ľudskú stránku vedcov. Som nimi obklopená celý život a vnímam nás ako úplne bežných ľudí. Riešime rovnaké veci. Často napríklad rodičovstvo, ktoré je vo vede veľmi silnou a hlavne pre ženy ťažkou témou. Je to niečo, s čím aj ja bojujem dennodenne a snažím sa všetky tieto stránky zosúladiť.

Je pre vedcov dôležité selfpromo alebo stačí, ak o ich výsledkoch informuje univerzita?

Vedci nemajú väčšinou čas na takéto záležitosti. Tiež som sa komunikácii vedy začala venovať až vtedy, keď som nepracovala. Je dôležité, aby ich inštitút alebo univerzita, kde pracujú, v tomto podporoval a mal to podchytené tak, aby to pre nich bolo čo najjednoduchšie. Ja ale vidím, koľko mi to dalo, otvorilo mi to nové perspektívy na veľa vecí.

Ako sa robí veda v Heidelbergu a ako vo Viedni?

Toto práve intenzívne v sebe riešim. Neporovnáme totiž iba Heidelberg a Viedeň, ale aj základný a aplikovaný výskum, jedno z najšpičkovejších miest vedy na svete s miestom, ktoré je skôr štandardné. A ešte aj úplne iné zameranie, čiže je tam viacero premenných.

Keďže som mala možnosť robiť skvelú vedu, tie odlišnosti vidím. To, čo teraz robím, by som opísala ako rýchlu vedu, kedy nie je priestor na nejaké prevratné objavy.

Až taký je v tom rozdiel? 

Ten rozdiel je pomerne veľký. Nesťažujem sa, som tu spokojná a robím presne to, o čom som snívala. Mám skvelých a podporujúcich kolegov, čo vo vede nie je vždy úplná samozrejmosť a veľmi ma baví samotný obsah našej práce.

Čo sa týka formálnej stránky, napríklad publikovania výsledkov, tam vidím, že by sa to dalo robiť inak. Systém je tu inak postavený. Napríklad v Nemecku som výsledky dizertačnej práce publikovala štyri roky po ukončení doktorandského štúdia, čiže to boli veci, na ktorých som pracovala osem rokov. To takto nefunguje vždy a aj v Nemecku som bola skôr výnimkou, lebo som zostala v našej skupine dlhšie, ako býva zvykom.

Tam som si to mohla dovoliť hlavne vďaka tomu, že univerzita nemala v podmienkach, že študent musí mať publikovaný článok. Nebola som pod tlakom, že musím rýchlo niečo publikovať len preto, aby som štúdium mohla ukončiť. Mala som viac času na projekte pracovať, mohla som ho rozvíjať, pridávať ďalšie výsledky a overovať ich.

Bežnou praxou je, že doktorand musí mať publikovaný aspoň jeden článok. Z toho vzniká potom tlak, kvôli ktorému sa publikujú aj dáta alebo práce, ktoré nie sú také kvalitné. Nie je to chyba nikoho, tak je skrátka nastavený systém a ako to býva, má nielen nevýhody, ale aj výhody. V Heidelbergu napríklad zasa veľa doktorandov svoje výsledky publikovalo až po odchode, čo tiež nebolo ideálne, lebo pri novom zamestnaní už nemali čas. Alebo sa im ich nepodarilo publikovať vôbec.

Zachytila som štúdiu, ktorá hovorila o tom, že len 30 % doktorandov zostane na akademickej pôde po troch rokoch. Je to tým tlakom, ktorý spomínate?

Môže to tak byť, ten tlak dosahovať výsledky a publikovať je veľmi silný.

Je ťažké udržať si kariéru na akademickej pôde?

Je to veľmi náročné po viacerých stránkach. Je v tom vysoká miera neistoty, závislosti na grantoch, ktoré sú kompetitívne. Mám na mysli aj systém krátkodobých zmlúv a neustáleho sa premiestňovania bez toho, aby mal človek istú pozíciu. Človek je dlho odkázaný na krátkodobé štipendiá, čo sa ťažko kombinuje s tým, ak chce mať rodinu.

Toto vnímam ako niečo, čo odrádza mladých ľudí od pôsobenia na akademickej pôde.

Ďalšia vec je, že je to veľmi súťaživé prostredie, v ktorom musíte neustále dosahovať výsledky. Veľmi malému percentu sa podarí to dotiahnuť až do profesorského štádia.

Ak v tomto porovnám Rakúsko s Nemeckom, moja skúsenosť je taká, že v Rakúsku je  jednoduchšie kombinovať prácu s rodinným životom. Ale opäť, pracujem v úplne inej oblasti ako predtým, takže je to ťažké priamo porovnávať.

Aké sú vo vede návraty do práce po rodičovskej pauze?

Je to veľmi náročné. Na EMBL v Nemecku trvala materská dovolenka spolu šesťnásť týždňov, šesť pred pôrodom a desať po pôrode. Po prvých dvoch deťoch som sa teda po dva a pol mesiaci musela vrátiť do práce na plný úväzok. Iná možnosť nebola, a je to práve preto, že si nemôžete dovoliť z vedy vypadnúť na dlhšie obdobie.

Veľa štipendií pre postdoktorandov je napríklad časovo obmedzených, v niektorých prípadoch sú vekové obmedzenia alebo nemôžete prekročiť istý čas od získania PhD. titulu. Vtedy je ťažké vtesnať do toho aj rodičovstvo.

Ja som si dovolila ten luxus zavrieť za sebou dvere na päť rokov a vynahradiť si s rodinou ten čas, ktorý som v Nemecku zameškala. Aj preto som teraz v súkromnej sfére. Moja skúsenosť je taká, že sa tam ľahšie tolerujú takéto pauzy a je tam viac flexibility, kde sa môže človek potom zamestnať.

V súčasnosti pôsobíte a žijete s rodinou v Rakúsku. Často sa v súvislosti so životom v zahraničí rozoberajú výhody a aký náskok má západ oproti Slovensku. Ako to vnímate vy?

V každej krajine sa nájdu veci, ktoré môžu človeku prekážať. Nemyslím, že je nejaká, kde by bolo všetko naozaj dokonalé. Každý z nás má iné predstavy a požiadavky, je to úplne prirodzené. Napríklad v Rakúsku sme dosť bojovali s administratívou a byrokraciou. Človek by očakával, že sme v Európskej únii a veľa procesov, ako napríklad zmena poistenia a podobne, tu bude jednoduchších. Nie je to extra zložité, ale predsa len bolo po formálnej stránke náročné nás tam zo Slovenska presťahovať.

Veľa vecí tam funguje v porovnaní so Slovenskom tradičnejšie, napríklad v digitalizácii sme myslím popredu. Parkovacie lístky si vo Viedni kupujeme tlačené a perom musíme zaškrtnúť, odkedy dokedy parkujeme. Aj v škôlke majú stále nástenky, kde sa vyvesujú oznamy a elektronicky komunikujú len minimálne. V školách našich detí nemajú edupage ani digitálne žiacke knižky. Toto ale nevnímam ako negatívum, celkovo sa mi tunajší školský systém páči viac ako ten slovenský.

Ako ovplyvnila pandémia vedu vo svete?

Veľmi zásadným spôsobom. Dúfam, že hovorím za všetkých, ako veľmi sme hrdí na to, čo veda dokázala. Ukázalo sa, že ak máme ideálne podmienky, tak dokážeme fantastické veci. Myslím, že nám to dodalo veľa entuziazmu. Vytvárali sa vedecké spolupráce, ktoré by možno inak nevznikli a otvorili sa otázky a témy, ktoré predtým neboli v centre záujmu.

Myslím, že veda si uvedomila, že má byť pre ľudí a nie izolovaná, a že je dôležité, aby ju ľudia prijali, lebo darmo niečo skvelé vynájdeme, keď to ľudia nebudú akceptovať.

Snáď si aj ľudia uvedomili, že veda je dôležitá a vie nám veľmi pomôcť a keby jej nebolo, tak dnes žijeme úplne inak.

A ako ovplyvnila vedu na Slovensku? Na začiatku to vyzeralo, že sa vzdelaniu a vede začne prikladať väčší dôraz, napokon to dopadlo inak.

Tiež som mala iné očakávania. 

Ste v kontakte so slovenskou komunitou vedcov?

Som a stále spoznávam úžasne šikovných ľudí na Slovensku.

Jedno z mojich mnohých uvedomení pred odchodom bolo, že viac dokážem pomôcť slovenskej vede práve tým, že budem v zahraničí a budem vytvárať priestor na spolupráce. Na tom teda teraz intenzívne pracujem a dúfam, že sa mi to bude dariť.

Zatiaľ môžem len povedať, že aj moji rakúski kolegovia sú príjemne potešení z kvality, vedomostí a prístupu, s ktorými sa u slovenských vedcov stretli.

Akú budúcnosť vedy vo vnímaní spoločnosti by ste si priali?

Ako som spomínala, priala by som si, aby ľudia chápali význam vedy pre spoločnosť, pre náš každodenný život a rozhodnutia, ktoré robíme. Tiež aby chápali jej základné princípy, ale aj jej zložitosť a aby ju cez pochopenie tohto všetkého aj rešpektovali a vnímali ako možno nie dokonalý, ale stále ten najlepší systém, aký máme. A najkrajšie by bolo, ak by sa nám podarilo preniesť na celú spoločnosť aj aspoň niečo z tej radosti, ktoré nám vedecké objavovanie a chápanie sveta okolo nás prináša.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

molekulárna biológia popularizácia vedy studium v zahranici vedecká ilustrácia vedkyňa