Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Magdaléna Vaculčiakova je novinárka na voľnej nohe, ktorá väčšinu času trávi v teréne, predovšetkým v rozvojových krajinách, odkiaľ prináša reportáže a príbehy ľudí s neľahkými životnými osudmi. Rozprávali sme sa o výhodách freelance novinárčiny, o financovaní reportáží, a aj o jej projekte Ženy, ktoré zostali. V tomto projekte Magda čitateľom približuje príbehy žien, ktoré zostali v domácej krajine, zatiaľ čo ich muži migrovali za prácou.  

Pred pár týždňami si sa vrátila z Afriky, kde si pracovala na projekte Ženy, ktoré zostali. Aké pocity si si odtiaľ odnášala?

Vďačnosť za to, že som sa mohla na africký kontinent vrátiť a stráviť tam dva mesiace v dvoch krajinách, ktoré sa od seba vo veľa veciach odlišovali. Ešte stále mnohé pocity spracovávam a dlho budem. Senegal a Etiópia sú úplne iné, než to, čo som doteraz poznala z Ázie či Latinskej Ameriky, kde trávim v posledných rokoch najviac času.

Naším hlavným cieľom bolo porozumieť aspoň trochu tomu, čo sa v oboch krajinách deje, prečo odtiaľ ľudia migrujú a ako žijú rodiny – najmä ženy, ktoré zostávajú. Dostali sme sa na miesta, kde nechodia turisti ani iní novinári, odniesli sme si z nich veľa silných zážitkov, momentov prekvapení aj precitnutí (pozitívnych či negatívnych) a veľa lekcií, čo sa týka novinárskej a fotografickej práce, ktorú robíme. Takisto presvedčenie, že ak chcem písať o Afrike pravdivo, treba sa do nej vydať.

Čo ťa inšpirovalo začať sa venovať téme migrácie?

Do istej miery to boli nálady, ktoré sa v spojení s témou migrácie šíria aj po Slovensku. Keď som sa sem začala vracať zo sveta (aj z moslimských krajín, aj z krajín, v ktorých sa vyrába to, čo jeme) a vnímala som strach, ktorí u nás ľudia majú z migrácie a z inakosti, cítila som potrebu vytvoriť akýsi protipól aj k populistickým rečiam o migrácii, ktoré často šírili napríklad sami politici.

Cítila som, že mám potenciál priniesť do debaty o migrácii iný rozmer, pretože sama žijem v zahraničí (zo Slovenska som odišla presne pred desiatimi rokmi), aj preto, že prichádzam do kontaktu s ľuďmi, ktorí sa u nás vykresľovali ako nebezpeční. Okrem toho žijem s Mexičanom-Američanom a asi som podvedome nechcela ani to, aby sa ľudia na Slovensku pozerali na neho ako na „zlého, nebezpečného“ migranta, hoci, samozrejme, jeho pas ani farba pleti a ani náboženstvo nezapadajú do kategórie, s ktorou sa najčastejšie stretávame, keď sa na verejnosti objaví téma migrantov v negatívnom svetle.

Magdalena Vaculciakova
Foto: Noel Rojo

Prečo práve projekt Ženy, ktoré zostali?

K projektu Ženy, ktoré zostali, ma inšpirovalo niekoľko osobných stretnutí s migrantmi aj utečencami, až sme sa nakoniec vlani presťahovali na niekoľko mesiacov do Oaxacy v Mexiku, kde sú stovky dedín zasiahnuté migráciou. Tak sme sa najprv pustili do práce tam, lebo migrácia bola v tom čase silnou témou Trumpovej administratívy. Do Afriky sme sa neskôr vydali práve preto, že som sa chcela priblížiť európskemu (nášmu) publiku.

To, že sme všetci vo svete prepojení, dnes už snáď nikoho neprekvapí. Lenže ja mám pocit, že sa v debate o migrácii práve na toto často zabúda. V menej rozvinutých krajinách sa dejú veci, z ktorých rôznymi spôsobmi profitujeme aj my. A hoci netreba tamojším obyvateľom brať zodpovednosť a moc nad ich vlastnými životmi, tváriť sa, že sa nás dianie u nich nedotýka, je príliš jednoduché a nezdá sa mi správne.

Migrácia nie sú len čísla, počty migrantov na lodiach. Sú to príbehy a v rámci nich nás s ľuďmi z rozvojových krajín spájajú základné emócie – strach, smútok. To je ďalší rozmer témy, ktorý sa snažíme priniesť.

To, že dávaš týmto príbehom reálnu tvár, je niečo, čo môže pomôcť v tom, aby migranti neboli v spoločnosti dehumanizovaní?

Áno. V rámci nášho projektu nás zaujíma ľudská podstata – to, čo nás všetkých spája, bez ohľadu na to, kde žijeme. Nevidím dôvod dehumanizovať ľudí, ktorí – rovnako ako my – túžia po lepšom, kvalitnejšom živote pre seba a svoje rodiny. Keď sme boli v Senegale, pár dní sme pracovali v oblasti, kde žije etnikum Fula – je to najväčšie nomádske etnikum vo svete. Historicky sa neustále presúvali.

Hovorili sme s migrantmi, ktorí odišli do Európy, ale aj do okolitých krajín Afriky, kde reálne situácia nie je oveľa lepšia. Odišli, lebo chceli zažiť niečo nové. Veď to isté robíme aj my – je to prirodzená ľudská potreba – len to nemusíme robiť ilegálne, lebo sme sa narodili v privilegovanejšej časti sveta. Prinášame teda príbehy ľudí, ich ašpirácií, ale aj nátlaku, ktorému vo svojich spoločnostiach podliehajú, s cieľom upozorniť na to, že sme všetci ľudia.

Magdalena Vaculciakova Afrika
Foto: Noel Rojo

Máš pocit, že tvoje reportáže dokážu reálne zmeniť pohľad našej spoločnosti na migráciu a migrantov?

Keby som tomu neverila, nemohla by som túto prácu robiť naplno. Mojím cieľom však nie je zmeniť názor všetkých Slovákov a Sloveniek na migráciu a migrantov. Každý z nás reaguje na iné podnety a necháva sa inšpirovať k premýšľaniu či konaniu inými situáciami, ľuďmi či článkami. Ja chcem najmä informovať o tom, k čomu ľudia bežne nemajú prístup a nemôžu si to overiť sami. Ak sa mi podarí informovať tak, že sa čitateľ aspoň trochu zamyslí, že veci môžu byť aj inak, než si doteraz myslel, a bude nabudúce o trochu kritickejšie pristupovať k heslám pred voľbami, považujem to za úspech.

Cesta k tomu, aby sme sa na Slovenku nebáli inakosti – s migráciou pre mňa úzko súvisí – je oveľa dlhšia než dĺžka trvania nášho projektu, a k jej vydláždeniu potrebujeme zapojenie viacerých aktérov. Ja verím, že naša práca môže byť inšpiráciou aj pre týchto aktérov, že informácie, ktoré prinášame skutočne majú hodnotu a keď sa dostanú k správnemu človeku, môžu byť hýbateľom nejakej konkrétnej zmeny. Myslím, že to je úloha novinára. Svojím umením upozorniť na problém a potenciálne aj riešenia tých, čo majú možnosti veci meniť.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Aké reakcie dostávaš na reportáže z projektu Ženy, ktoré zostali?

Z Mexika sme zatiaľ uverejnili jednu veľkú reportáž a niekoľko kratších textov. Často je reakcia taká typická, slovenská: „Nemusíte nikam cestovať, aby ste si vypočuli takéto príbehy, aj na Slovensku máme veľa takých žien.“ To my vieme a chceme robiť rozhovory aj so Slovenkami. Už aj takáto reakcia je však informácia, že sa ľudia vedia s príbehmi stotožniť, porozumieť im, hoci si stále myslia, že svet kdesi ďaleko sa nás netýka.

Zmena sa nedeje zo dňa na deň. Okrem toho máme veľmi pozitívne reakcie zo strany žien, ktoré sme spovedali, aj odborníkov, s ktorými sme hovorili v Mexiku, Senegale, Etiópii – a to predovšetkým, čo sa týka spôsobu našej práce. Pomalá žurnalistika, ktorú sa nám darilo realizovať najmä v Mexiku, nie je samozrejmosť, je to luxus, do istej miery o to viac v prípade freelancera, lebo je finančne náročná. Ľudia v teréne oceňujú náš prístup, už to považujem za predpoklad, aby čitatelia ocenili výsledok. Aktuálne sa chystáme spracovať materiál z Afriky, tak som sama zvedavá. Pravdou však je, že nečakám, že ma všetci budú čítať a budú reagovať pozitívne. Nevenujem sa mainstreamovým, ľúbivým témam. Aj negatívna reakcia znamená, že som možno človeku naštrbila jeho zažité predstavy, a to je jedným z cieľov.

Čo si myslíš o tom, že ľudia radšej nečítajú reportáže, pretože sú často smutného charakteru? Ale nie preto, že by sa nezaujímali, ale preto lebo si nechcú cielene prinášať smútok do svojho života.

Smútok je súčasťou života. Budhisti tvrdia, že bez smútku by sme nepoznali radosť. Reportáž automaticky neznamená, že je to smutný text. Reportáž je text, ktorý ide do hĺbky – myslím, že to je dnes väčší problém. Žijeme príliš rýchlo, než aby sme si našli čas pochopiť veci. Príliš rýchlo usudzujeme a najľahšie sa usudzuje o tom, čo nepoznáme. Najmä, ak nepremýšľame kriticky.

Magdalena Vaculciakova Zápisnik
Foto: Noel Rojo

Ty sa denne stretávaš s ľuďmi, ktorí majú za sebou ťažké životné príbehy. Čo konkrétne robia tieto príbehy s tebou?

Klamala by som, keby som povedala, že nič. A stále hľadám cesty, ako si tie príbehy nebrať príliš osobne. Keď ich však počúvam, cítim silu v tom, že ich môžem rozpovedať ďalej, dať ľuďom hlas. Necítim sa bezmocná, práve naopak, mám pocit, že len tým, že si človeka vypočujem a prejavím o jeho príbeh záujem, potenciálne mu môžem dať možnosť jeho utrpenie zmierniť. Zakrývať si oči pred ťažšími príbehmi je ako tváriť sa, že polovica z toho, čo žijeme, vlastne nie je. Cesta skôr je naučiť sa nájsť v tých príbehoch silu – človeka, ktorý príbeh rozpráva, aj mňa, ktorá ho počúvam. S každým príbehom a tým, ako sa ma dotýka, sa čosi učím aj o sebe, takže nakoniec môže byť príbeh pre mňa pozitívny. Všetko je napokon o uhle pohľadu (úsmev).

Ako teba naopak vnímajú ľudia z tvojich reportáži? Chcú sa o svoje príbehy podeliť alebo sú skôr nedôverčiví?

To je veľmi individuálne. Niektorí ľudia sa radi podelia hneď, iní ti najprv potrebujú začať dôverovať. My chceme ísť v tom objavovaní ľudskej podstaty do hĺbky, takže by z mojej strany ani nebolo v poriadku, hneď sa začať pýtať na citlivé otázky. Preto sa v rámci Žien, ktoré zostali snažíme so ženami žiť, ak je to možné. V niektorých krajinách to ide, inde nie. V Senegale aj v Etiópii to bola výzva. Takmer vždy boli pri rozhovore muži a dokonca nemali problém odpovedať za ženy. Otázky som niekedy musela klásť opakovane. V Senegale nás ľudia málokedy pustili do svojich domov, chránia si súkromie. V oblastiach, kde sme boli v Etiópii, zase boli ľudia takí chudobní, že sa nás do domov hanbili pustiť.

Vtedy človek musí vymýšľať, ako na to, položiť niekoľko otázok, ktoré prelomia ľady. A na druhej strane, ja v rámci tohto projektu rešpektujem, keď sa človek o svoj príbeh podeliť nechce. Nehľadáme totiž senzácie, nechceme od ľudí za každú cenu, aby nám prezradili to najkorenistejšie z ich života. Máme však skúsenosť, že ak spolu strávime čas a nájdeme spôsoby, ako sa k nim priblížiť, podeliť sa chcú.

Je to, že si novinárka na voľnej nohe v tomto zmysle pre teba skôr výhoda alebo naopak?

Ťažko povedať, konkrétne médium môže pre niektorých respondentov predstavovať konkrétnejšiu nádej na zmenu ich situácie, takže asi záleží aj od toho, s akou motiváciou do rozhovoru respondent ide – či od toho niečo pre seba očakáva, alebo nie.

Inak je skúsenosť taká, že čím väčšia organizácia, s ktorou chcem hovoriť, tým ťažšie je dostať sa k predstaviteľom – neviem však, či je to preto, že som na voľnej nohe, alebo preto, že som z malej krajiny. No robila som rozhovor s ambasádorom EÚ v Kambodži pred pár rokmi o závažnej ľudskoprávnej otázke a naposledy sme v Senegale išli do terénu s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu. Treba skúšať, ísť si za svojím.

Skôr na Slovensku som mala skúsenosť s neziskovkami, že sa obávali, že nebudem schopná nikde uverejniť svoje texty. Nikdy som tomu nerozumela. Ja skôr vnímam, že mám ako novinárka na voľnej nohe istú pridanú hodnotu.

Magdalena Vaculciakova Úsmev
Foto: Noel Rojo

Aká je podľa teba tvoja pridaná hodnota?

Fakt, že sa venujem témam, ktoré ja považujem za dôležité. V prípade, že ich dokážem predať médiám – to je časť umenia novinára na voľnej nohe (úsmev). Ďalej čas – novinári na plný úväzok, pokiaľ to nie sú investigatívci – sú často tlačení písať viacero článkov dokonca za deň. Ja môžem ísť do hĺbky, môžem v Etiópii a Senegale zostať dva mesiace, prípadne aj viac – v Mexiku sme boli pol roka. To si nemôžu novinári v našich redakciách často dovoliť. A potom aj to, že tým, že píšem pre rôzne médiá (vždy exkluzívny obsah), texty sa dostanú k širšiemu publiku, k rôznym cieľovým skupinám.

To neznie zle. Prečo teda nie je viac novinárov na voľnej nohe?

Pravdepodobne kvôli neistote. Novinár na voľnej nohe nikdy celkom presne nevie, kedy mu uverejnia články, s čím súvisí finančná neistota. Médiá u nás uprednostňujú svojich redaktorov, ktorým platia mesačné platy, náklady na texty mimo sa im tak často zdajú vysoké. Hoci, samozrejme, záleží aj od tém, ktorým sa novinár na voľnej nohe venuje. Byť súčasťou redakcie dáva zmysel aj z hľadiska technickej podpory, tímu. Ja ale pracujem najmä z terénu a to by ma ani žiadne médium na Slovensku nezaplatilo, lebo z terénu im neprinesiem článok každý deň a náklady sú vyššie.

Takže u teba má sloboda v tom čo robíš väčšiu váhu než istota publikovania textu a príjmu?

Ja už dnes viem, že text publikujú, len neviem kde, ani kedy a niekedy ani koľko dostanem zaplatené. To je výzva, ktorá mi na jednej strane spôsobuje stres, na druhej je počas lepších dní motivujúca. A áno, uprednostňujem prácu z terénu, slobodu vo výbere tém a skúšať financovanie prostredníctvom crowdfundingu alebo grantov. Ale nesťažovala by som si, ak by som mala slobodu a zároveň aj finančú istotu (úsmev).

Financuješ si projekty predovšetkým z týchto grantov a crowdfundingov alebo sama?

Prácu na článkoch pokrývame väčšinou z našich vlastných zdrojov, a tým myslím úplne všetky náklady – doprava na miesta, ubytovanie, prekladateľov (ak ich potrebujeme). Pre lepšiu predstavu, keď sme začali hľadať prekladateľov v Senegale, niektorí si od nás pýtali 200 € na deň. To je jeden z lepších honorárov, ktorý za našu prácu na jednom článku ponúkajú médiá na Slovensku. Samozrejme, že za jeden deň v teréne, o to viac v Senegale, kde čas plynie inak, než sme zvyknutí, nenazbieram dosť materiálu na long-form reportáž.

Mediálny trh na Slovensku je pomerne malý a zdroje médií sú obmedzené. Navyše, práve preto, že na Slovensku si ešte stále veľa ľudí myslí, že sa nás svet tam vonku netýka, témy spoza hraníc nepatria medzi tie, ktoré by médiám zarábali. Hľadáme teda rôzne spôsoby, ako našu prácu financovať. V Afrike sme mohli dva mesiace pracovať vďaka dvom veciam. Môj snúbenec Noel pracoval štyri mesiace v USA na stavbe a ja som sa rozhodla vyskúšať crowdfunding na Slovensku.

Bola si s výsledkami crowdfundingu spokojná?

Bola to zaujímavá skúsenosť, ktorá nám umožnila poriadne si opätovne zadefinovať, o čo nám v projekte ide. Niektorí sa nás totiž pýtali, prečo takto zbierame prostriedky na našu dovolenku a že keby sme robili rozhovory so ženami na Slovensku, nepotrebujeme na to peniaze.

Ja však nevidím dôvod, prečo by novinári mali pracovať zadarmo a na vlastné náklady. Našťastie sa našli ľudia, veľká časť z nich boli z nášho okolia, ktorí nás podporili, a energia, ktorú sme na crowdfunding vynaložili, sa vyplatila.

Skúšala si aj iné zdroje financovania okrem crowdfundingu?

Žiadala som ešte o grant od Literárneho fondu na zahraničnú cestu novinára. Takýto grant, pre predstavu, pokryje letenku pre jedného z tímu, ak letíme do lacnejšej Ázie.

Skúšali sme aj zahraničné granty, avšak mám pocit, že na to, aby sme v nich uspeli, potrebujeme začať písať v angličtine pre väčšie médiá. To je teraz aktuálne náš cieľ, aby sme sa mohli venovať naplno Ženám, ktoré zostali.

Magdalena Vaculciakova Novinárka
Foto: Noel Rojo

Mení sa nejako tvoje vnímanie slobody počas toho, ako sa pohybuješ predovšetkým v nedemokratických krajinách?

Ešte viac si slobodu vážim. Spomínam si na situáciu, keď som ešte pred pár rokmi editovala na indonézskom Lomboku článok o gruzínskych ženách. Rozhodovala som sa vtedy, kam pôjdem z ostrova na svojich potulkách ďalej a to bol „najväčší problém sveta“, že mám toľko možností. Čítajúc článok o Gruzínsku som si uvedomila kontrast v porovnaní so ženami, vnútornými vysídlenkyňami, ktorých možnosti sú veľmi obmedzené.

Čím viac cestujem do nedemokratických krajín, tým viac si uvedomujem svoju privilegovanosť byť slobodná v tom, kam idem, kedy, čo hovorím, komu, a podobne. Súvisí to s mojou farbou pleti, s európskym priestorom, z ktorého pochádzam.

Na druhej strane, často sa nám môže zdať, že slobodu máme, a pritom to môže byť úplne inak. Na to človek ani nemusí cestovať, toho sme svedkami aj u nás doma. Keď človek vidí, ako fungujú nedemokratické krajiny, začne vidieť aj to, že s nimi stále máme čosi spoločné. Sloboda sa pre mňa vždy spája so zodpovednosťou. Jedno bez druhého neexistuje. Otázkou je, či môžeme hovoriť o slobode, kým u nás nebudú ľudia preberať zodpovednosť za svoje konanie.

Ktorí novinári sú tvoji najväčší hrdinovia?

Všeobecne novinári, ktorí sa venujú investigatívnej žurnalistike. A nehovorím to len kvôli udalostiam na Slovensku v poslednom období, ale pravda je taká, že aj tie mňa samú priviedli k uvedomeniu si skutočnej hodnoty práce novinárov, najmä tých investigatívnych, ale aj mojej vlastnej práce. Bola som kedysi aj na kurze investigatívnej žurnalistiky. Je to neskutočne náročná práca, ktorá si vyžaduje celého človeka a schopnosť spracovať a zrozumiteľne predstaviť informácie, ktoré sa väčšine z nás ani nechcú vyhľadávať či by sme im možno ani neporozumeli a neboli by sme schopní nájsť súvislosti.

Úlohou novinára nie je meniť spoločnosť, ale investigatívny novinár má schopnosť upozorniť na to, čo nefunguje tých, ktorí spoločnosť meniť môžu. Teda, aspoň v krajinách, kde politici nehovoria o novinároch hanlivo, lebo vedia, že sloboda prejavu je jednou zo základných podmienok demokracie. A tiež za predpokladu, že ostatné zložky štátu si robia svoju prácu.

Hrdinami sú pre mňa aj novinári, ktorí chodia čo najviac do terénu. Sú veci a informácie, ktoré sa dajú overiť iba v teréne a sú ľudia, s ktorými sa cez Skype novinár nespojí. Preto si vážim novinárov, ktorí hľadajú spôsoby, ako robiť žurnalistiku z miesta činu, najmä keď ide o prostredie, ktoré nepoznajú – a nemusí to byť len Afrika, ale pokojne aj východ Slovenska.

Ďakujem za príjemný rozhovor!

Na záver tu pre vás ešte máme súťaž. Stačí sa prihlásiť na odber nášho newslettra cez tento odkaz a budúcu nedeľu (6. 5.) vyžrebujeme jedného šťastlivca, ktorý od Magdalény získa e-book „Indonéziou pomaly (sprievodca a cestopis)“.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

financovanie clankov freelance novinarka magdalena vaculciakova migracia zeny ktore zostali žurnalistika