Marek Adamov: Kultúra nie je podnikanie. Keď je akcia na nule, je to pre nás dobrá akcia

Každý si myslí, že sa do kultúry vyzná a niektorých irituje, že jej nerozumejú. Aj preto je ľahkým terčom.

10. 8. 2020

Katarína Valčeková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Marek Adamov je riaditeľ kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie a Novej synagógy. Truc sphérique, názov občianskeho združenia, pod ktorým fungujú dodnes, vymyslel so spolužiakom Robom Blaškom a ďalšími ešte na gymnáziu. Študoval kulturológiu, zaujímal sa o európske kulturfabriky, skúsenosti zbieral v zahraničí. Doma v Žiline našiel nevyužívaný priestor, založil Stanicu, zrekonštruoval Synagógu. „Truc sphérique“ je možné preložiť ako „niečo guľaté“, ale, podľa manifestu, ktorý odznel na ich prvom podujatí, to „nie je ostrá zákruta,“ ale skôr „plynulá jazda z kopca na bicykli“. Tak nejako si Marek Adamov ide slovenskou nezávislou kultúrou už vyše 20 rokov.

Väčšina zo zakladateľov občianskeho združenia Truc sphérique, ktoré stálo za vznikom Stanice v roku 2002, v ňom pôsobí dodnes. Aké to je tak dlho pracovať s kamarátmi zo strednej?

Z veľkej miery je to podobné manželstvu. Buď sa rozhodneš pokračovať, alebo sa rozvedieš. S mnohými sme sa rozhodli pokračovať a nie je to vždy jednoduché. Naše vzťahy nie sú čisto pracovné, vždy do toho vstúpi aj nejaká história, pri každom rozhodovaní a stretnutí sa nebavíme iba o práci. V našich diskusiách sa už dlhšie objavuje otázka, či je Stanica viac naším generačným projektom alebo inštitúciou. Raz vyhráva jedno, inokedy druhé.

Bola Stanica dobrým príkladom podobným miestam, ktoré často vznikli oveľa neskôr, v tom, že takmer z ničoho sa dá vybudovať otvorený kultúrny priestor?

Nie je to naša zásluha, ale myslím si, že sme k tomu časťou mohli prispieť. Prekopali sme tu nejakú cestu. S kamarátmi z A4 a ďalších miest sme napríklad začali používať pojem nezávislé kultúrne centrum. Dnes je to bežná súčasť inštitucionálneho jazyka. Existuje Anténa, sieť spájajúca nezávislé kultúrne centrá a má už dve desiatky členov.

Keď teraz niekto niečo zakladá, napriek tomu, že je napríklad od divadla, nezaloží divadlo, ale kultúrne centrum otvorené aj iným aktivitám. Vie, že to funguje a má to aj väčší potenciál. Na Slovensku už pomaly ani nie je mesto, kde by niečo podobné ako Stanica nebolo. S takou intenzitou zastúpenia centier nezávislej kultúry sme pravdepodobne anomáliou aj v rámci Európy.

V Čechách je zase o dosť silnejšia sieť hudobných klubov. Organizujú viac koncertov. Aj nás dosť ľudí tlačilo ísť týmto smerom, ale my nechceme byť klub, nechceme byť ani divadlo. Rovnako nás bavia poobedné akcie pre deti aj nočné koncerty.

Na Stanici často vidieť v jeden okamih cestujúcich do Rajca, mamy s deťmi, debatujúcich študentov, partiu na pive, umelca, čo sa chystá na večerné vystúpenie, pobehuje tam pes. Hoci na večerný koncert mnohí nepôjdu, radi sa tu stretnú. Ako vnímaš, že sa niektorí ľudia prichádzajú na Stanicu „iba“ stretnúť, hoci máte nabitý kvalitný program?

Veľmi ma zaujíma práve ten život, ktorý sa deje na Stanici a nie je organizovaný. Ľudia sa tu stretávajú, dajú si kávu, pivo, ale nie je to len krčma. Stretávajú sa tu inak. Na jedno miesto prichádzajú rôzne komunity, ktoré sa inak nestretnú, okrem akcií je tu aj veľa pracovných či ľudských výmien. Myslím si, že aj to je kultúra a naša práca – vytvárať kultivované a podnetné miesto pre stretnutia.

Napríklad v Barcelone v Múzeu súčasného umenia MACBA sú ľudia vo vnútri na výstavách, ale stovky ľudí trávia čas na námestí pred múzeom. Deti jazdia na skejtoch, je tam super betón a hoci nikdy neboli vnútri, je pre nich toto múzeum dôležitým miestom v meste. Ľudia si nájdu svoju cestu a nemusíme ich za každú cenu nútiť vojsť dnu.

Marek Adamov v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

V roku 2011 ste sa pustili do rekonštrukcie Novej synagógy, ktorej autorom je svetoznámy nemecký architekt Peter Behrens. Aktuálne je už Nová synagóga prístupná verejnosti hlavne ako galéria. Našla si v Žiline svoje miesto?

Keďže ešte stále nie sme úplne otvorení, nedá sa to celkom zhodnotiť. Miesto si určite našla v zmysle, že sa podarilo niečo, na čo sú ľudia v Žiline hrdí. Taktiež, a to zažívam prvýkrát v živote, synagóga sa stala turistickou destináciou. Vďaka synagóge vidím, že v Žiline sú reálne nejakí turisti. Prichádzajú aj zo zahraničia a v letných mesiacoch je ich návštevnosť vyššia ako u miestnych.

Ide o úplne iný typ návštevníka. Pretože, aj keď, samozrejme, nie všetci, väčšina Žilinčanov pozná synagógu hlavne cez veľké komunitné akcie typu Vianočný trh alebo Žilinský festival kávy.  Zase to pripomína to námestie okolo MACBA, ale u nás sa v tomto prípade nachádza vo vnútri.

Otvorili ste synagógu, Stanica prežívala úspešné obdobie, nabitý program, vypredané predstavenia. Potom prišiel šok v podobe požiaru sály S2. Ako ťa to celé zasiahlo?

Príbeh S-dvojky vznikol z potreby väčšieho priestoru. Päť rokov sme na kolene rekonštruovali chátrajúcu železničnú stanicu a vytvárali Stanicu. Dostavali sme ju a bola nám malá. Bol to dôsledok nášho živelného rastu. Potrebovali sme priestor, ale my sme už nechceli ani vidieť zháňanie peňazí, písanie ďalších projektov, nekonečné vyúčtovávanie, a nemať z toho ani na účtovníka. Tak sme za 7 000 eur vlastnými rukami postavili S-dvojku.

Stále o tom rozmýšľam a na tom požiari nevidím nič pozitívne okrem toho, že sa nikomu nič nestalo. Normálne naša práca a aktivity zasahujú pár percent ľudí, ten požiar bol však mainstream. Zrazu sme sa stali predmetom záujmu masy. Komentovali nás ľudia, ktorí s nami nemajú žiadny kontakt a možno o nás dovtedy ani nevedeli. V tej chvíli sme im poslúžili ako zámienka na ich agendu, ktorá s nami vôbec nesúvisí. Nebolo to príjemné.

Myslím, že táto udalosť ukončila nejaké obdobie. Dovtedy nás ovládala tá úplne nespútaná energia, ktorá nepozná víkendy, brata, kamaráta, všetko sme do toho dávali naplno. Trochu sme sa zastavili, unavili aj uzavreli, zrazu sme zostarli. Niekde v tom bode bol akoby vrchol a teraz ideme pomaly z kopca. V tom šialenom tempe dovtedy sme si ani nevšimli, ako sa zmenil svet.

V čom?

Ako dnes vysvetlíš, že napríklad hodnota telefónov, ktoré majú deti v jednej triede, bol náš celý rozpočet na divadelnú sálu? To je jednoducho prehistória. Postaviť divadlo rukami? V istom zmysle pre mňa vznik S-dvojky znamenal viac ako synagóga a všetko dokopy. To bola vec. Škoda, že to takto dopadlo. Lepšie by bolo, keby sme ju rozobrali ako Zrakovú pyramídu a nechali po sebe čisto.

Marek Adamov v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Stanica navonok pôsobí veľmi profesionálne, zdravo a stabilizovane. Bežný človek ani nevie, ako funguje vaše financovanie. Ste za vodou alebo každý mesiac pravidelne riešite financie?

Naša stabilita znamená, že vieme, že tento rok ustojíme aj napriek korone. Či aj budúci, to neviem. Rezervy nemáme žiadne. Kultúra nie je podnikanie, nevytvárame zisk. Keď je akcia na nule, je to pre nás dobrá akcia, ale neušetríme na horšie časy alebo na investovanie, napríklad, do techniky. Vo veľkej miere sme závislí na grantoch. Máme šťastie, že sme si tú úvodnú fázu odmakali ako dobrovoľníci v „detstve“. Keby sme Stanicu zakladali ako 30 – 40-roční ľudia s rodinami, nebolo by to možné.

Ale teraz už máte rodiny.

Naša výplata nie je priemerná, je podpriemerná, ale na druhej strane máme nadpriemernú prácu. Funguje to, pretože robíme všetko dokopy pod jednou vlajkou. Sme stále to jedno občianske združenie z roku 1998 a všetci doň prispievajú svojou časťou.

Spolu je to funkčné. Bez koncertu v bare nepredáme pivo, bez piva neprídu ľudia na koncert alebo ich príde menej, bez dobrej sály neurobíme divadlo, bez toho, aby si niekto občas sálu prenajal, by tam to divadlo nemohlo vôbec byť. Sú to roky postupného skladania sa.

Ako by financovanie kultúrneho centra v ideálnom prípade malo vyzerať?

Neexistuje ideálny prípad, ale Fond na podporu umenia v zmysle jeho fungovania, flexibility a efektívnosti je podľa mňa top v rámci Európy. Dokonca aj rozpočet sa mi zdá k našej krajine primeraný. Veľmi však chýba infraštruktúra. Existuje podpora programu, ale ten potrebuje mať zázemie – ľudí, techniku a priestory.

Sú, samozrejme, cesty, napríklad by sme mohli zmeniť program na pop a mať stále vypredané, ale nevedeli by sme to robiť, na to tu nie sme. Vyberáme si také veci, ktoré považujeme za dôležité, a na to tu sme.

V zriaďovanej kultúre je zase často opačný extrém. Ich celý rozpočet tvorí prevádzka budovy a mzdy a nemajú financie na program. Čiže výstavy v galérii robia umelci často zadarmo, prípadne oni alebo galéria na ne získajú grant.

Marek Adamov v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Prečo je vôbec kultúra pre človeka dôležitá?

Otázka skôr znie, ako niekto bez nej dokáže prežiť. Nikoho nepresviedčam, že to, čo robíme, je dôležité a bez toho neprežije. Úplne rozumiem, keď niekto doma číta knihy, hrá v kapele, chodí na festivaly horského filmu. Boli by sme prekvapení, koľko foriem kultúry existuje. Keď niekto povie, že to nie je dôležité, tak to nie je pravda. Ani plagát futbalového zápasu nikto neurobí bez grafického dizajnu.

My, nazvime to profesionálna kultúra alebo umenie, sme len malá časť, bez ktorej to ale nejde. Aj futbal má niekoľko líg a úrovní turnajov, aj tam trénuje oveľa viac ľudí, ako nakoniec vyhrá.

Podobné je to vo vede. Vedci skúmajú niečo bez toho, aby dávali dopredu záruku, že to nájdu. Mnohým ľuďom sa umenie nemusí zdať aktuálne dôležité, ale z pohľadu do minulosti je jasné, že vyhrali tí, čo umenie a kultúru robili. To, že mňa kultúra nezaujíma, neznamená, že moje deti zaujímať nebude. Keď svojím rozhodnutím kultúru zruším, moje deti odídu z tohto mesta aj krajiny. Odídu tam, kde ju nájdu.

Kultúra je tak ľahkou obeťou možno preto, že je to oblasť, o ktorej si na jednej strane každý myslí, že sa do nej vyzná, a súčasne ľudí irituje, keď umeniu na prvý pohľad nerozumejú. Obranná reakcia psychiky je odmietnutie. Môj obľúbený vtip je: Príde Slovák do ZOO a vidí žirafu. Díva sa, díva, obzerá si ju. Poodstúpi, zamyslí sa a povie: „Nie, také zviera neexistuje!“

Čo robíš, aby tvoje deti vnímali krásu a boli otvorení rôznym veciam?

Asi to, čo väčšina rodičov. Snažím sa im viac ukázať. Beriem ich so sebou všade, kde sa dá a ony si z toho niečo zoberú. Dieťa samé od seba nepovie rodičovi poďme do divadla, lebo ani nevie, čo je to divadlo. Ešte donedávna sme napríklad doma riešili rozdiel medzi divadlom a kinom – čo je živé a čo sa premieta. Nejde to ale úplne pasívne a samo. Je to podobné ako pri behu. Človek nebeží sám od seba, vyžaduje si to nejakú námahu.

Myslíš, že to robí väčšina rodičov?

Myslím si, že viac rodičov chodí na kultúru s deťmi, ako by chodili sami. Možno sami by sa na to vykašlali, ale pri deťoch sa im zrazu zdá, že je dobré ísť. Ale neviem, či je to väčšina. Niekedy ma trápi, že divácka odozva nie je veľká, ale tak to jednoducho je. Nebudem divákov prehovárať. Na to tu nie som. Robíme, čo môžeme a sme s tým OK.

Marek Adamov v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Čo ty a aktivizmus? Zapojil si sa do organizovania rôznych aktivít – skoro každý pochod, protest za dobrú vec – si tam, prečo?

Naša obľúbená aktivita je podpora demonštrácií. Tým že máme pódium, zvuk, svetlo, vieme, ako to organizovať a propagovať, radi pomôžeme organizátorom. Sme jednoducho aktívna verejnosť, zaujíma nás, čo sa tu deje. Ja skôr nerozumiem, keď niekto nejde, ostane doma. Nadáva, že niečo nefunguje, a keď môže niečo urobiť, tak nejde. Niekedy nám aj škodí, že sme aktívni, ale zároveň si neviem predstaviť robiť to inak.

Ako vám to môže konkrétne uškodiť?

Môže nám to, napríklad, zobrať divákov. Zajtra môže byť vyhlásené v kostole, že na Stanicu a do Synagógy správni kresťania nechodia. Môže nám to zobrať budovu, ktorú nám niekto zapálil, pravdepodobne preto, že sme vyvesili dúhovú vlajku, keďže je pre nás nepredstaviteľné, že niekto triedi ľudí podľa sexuálnej orientácie.

Čo sa s tým dá robiť?

Nič. Je to ako pri krádeži – môžeš sa z časti brániť, zamykáš, nastavíš alarm, môžeš ale aj počítať s nejakou stratou. Stane sa to raz za čas. Páčilo sa mi, keď Martin M. Šimečka písal o korone – ako nás naučí, že život nie je taký samozrejmý. Mysleli sme si, že minulý rok bol ten najhorší. Vyzerá to ale tak, že tento rok bude ešte horší ako ten s požiarom.

Marek Adamov v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

U niekoho je ľahké oddeliť prácu od nepráce, ale ty si so Stanicou asi neoddeliteľný. Žiješ to, čo robíš. A stále odpovedáš v množnom čísle. Úzky kolektív ľudí, čo je s tebou od úplného začiatku, je, zdá sa, veľmi silný. Môže byť tento pevný základ akousi poistkou ustáť ťažšie časy?

Nedávno som rozmýšľal o umelcoch, ktorí sú sami, že niekedy to musia mať naozaj ťažké. Sú sami na prácu aj na odpovedanie vlastných otázok. Ja si neviem predstaviť byť ako umelec sám. Keď už, tak aspoň dvojica. V čase korony a zatvorených hraníc sme v synagóge pripravovali výstavu Lindy a Daniely Dostálkových, dvoch sestier. Veľmi dobre sa s nimi pracovalo práve kvôli tej dynamike dvojice. Keď jedna išla dole, už sa jej to nezdalo, druhá ju potiahla.

Istý čas som už intenzívne rozmýšľal, že skončím, ale ten požiar ma vrátil do hry. Zistil som, že veľmi účinným nástrojom na vyhorenie je požiar. Toľko energie ako po požiari som nemal dávno. Všetky ostatné problémy boli zrazu menšie, toto bolo treba riešiť okamžite. My máme veľké šťastie práve vo väčšom kolektíve, veci si vieme rozdeliť. Museli sme sa však naučiť aj to, že z takýchto kolektívov nie je úplne ľahké odísť. Ono ťa to drží naozaj ako také manželstvo.

Živelný rast sme po S-dvojke zastavili. Teraz si užívame, že budeme trochu menšia organizácia. Aj tak sme ešte obrovská.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

aktivizmus kultura umenie