Mária Anyalaiová: Krízy zvládneme tak, že budeme žiť dnešok. Nezaoberajme sa tým, čo nemáme

Každodenné malé traumy môžu mať na nás väčší dopad ako veľké tragédie.

6. 2. 2022

Monika Suchánska

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Mária Anyalaiová je psychologička so vzdelaním v gestalt terapii a psychotraumatológii, odborníčka na krízovú intervenciu, podporujúca detské kolektívy zasiahnuté tragédiou.

Venuje sa terapii traumy u detí aj dospelých a sprevádza deti a rodiny po strate blízkeho človeka. 

O čom hovoríme, keď hovoríme o traume?

Vráťme sa o krok späť ku kríze. Kríza alebo kritický moment je niečo, čo presahuje naše zvládacie stratégie. To znamená, že to, čo sme robili doteraz, ako sme zvládali život, je hrubo narušené a my nevieme, čo máme robiť. Stojíme pred priepasťou a nevidíme inú cestu. Časť ľudí má aj v takejto situácii dostatočný pocit kontroly a dobre tým prepláva, aktivizuje si zdroje a zvládne to. A časť ľudí túto kontrolu stráca a nemá žiadne stratégie, ako zareagovať.

Trauma je psychické zranenie, ktoré býva dôsledkom významne zaťažujúcej udalosti, v ktorej sa aktivujú naše módy na prežitie – útek, útok, zmrznutie, totálny kolaps organizmu – a najstaršia časť mozgu rozhodne, aká je najrýchlejšia a najbezpečnejšia reakcia na to, aby sme prežili. A to je rozdiel medzi krízou a traumou. O našej reakcii na traumatickú udalosť nevieme kognitívne rozhodnúť, ale je to odpoveď organizmu na to, aby sme prežili.

Podobné stratégie majú aj zvieratá. V čom sa to u nás komplikuje?

Keď sa cítia ohrozené zvieratá, ale nič sa im nakoniec nestane, otrasú sa a dostanú zadržanú energiu z tela von. Ale my ľudia tú energiu, ktorá v nás vznikla na aktiváciu organizmu pre prežitie, často von nedáme a zostane v nás. Neskôr nám môže spôsobiť psychosomatické problémy, ktoré nám komplikujú adaptabilitu na novú situáciu, nový život. Niekedy je traumatická udalosť tak zahlcujúca, že je pre prežitie nevyhnutné, aby sa nejaká naša časť odštiepila. Aby sme neboli v kontakte s tým, čo je pre nás devastujúce. Tak vznikajú disociované časti nášho ja.

Keďže sme potomkami tých, čo prežili, máme prirodzene zdravé mechanizmy, aby sme to zvládli. Niekedy však môže byť táto udalosť príliš veľká, sme zraniteľní, máme históriu tráum a strát alebo sme vyrastali v málo láskavom a otvorenom rodinnom systéme. Nemáme tak dobré základy odolnosti a môžeme byť krehkejší voči takýmto zaplavujúcim udalostiam ako iní.

Ako trauma ďalej môže vplývať na náš každodenný život?

To, čo sa stalo, sa nám zapíše do našej pamäti, či už explicitnej alebo implicitnej. Pokiaľ nám naše spomienky alebo naša pamäť komplikuje súčasné žitie v podobe flashbackov alebo intruzívnych myšlienok, reagujeme pod vplyvom traumy a nie aktuálnych okolností. Napríklad komplikovaná situácia so šéfom nás hodí do minulosti, keď sa tak ku nám správal náš spolužiak alebo zneužívajúci rodič. A tak sa začneme k šéfovi správať tak, ako by sme reagovali na situáciu v minulosti s niekým iným.

V akých obdobiach života vznikajú traumy najčastejšie?

Môžu vznikať už v prenatálnom období. Napríklad keď dieťa v brušku cíti, že je nechcené, nemilované, neočakávané, nevítané. Alebo ak mama žije v domácom násilí alebo ťažkých podmienkach a uvažuje, že by sa dieťaťa vzdala. V maminom brušku vnímame mamine emócie a stresové hormóny, ktoré prechádzajú na nás. Potom môžu traumy vznikať počas celého vývinu od komplikovaného pôrodu po pád z bicykla, ktorý nás vydesí.

Ja používam svoj príklad, keďže nemám rada väčšie vtáky. Síce to neznižuje kvalitu môjho života, ale moje telo reaguje tak, že keď počujem holubie nožičky na parapete, rozbúši sa mi srdce. Moja mama mi povedala, že keď som mala tri roky, napadol ma u starej mamy na dvore kohút. Je to niečo, čo by si iní možno nevyhodnotili ako traumatizujúce, ale ja som bola malá a vydesila som sa. Nemám síce k tomu verbálnu spomienku, ale moje telo si to pamätá.

Zdá sa, že trauma sa môže zrodiť aj z banálnych situácií.

Výskumy hovoria, že 70 % ľudí sa počas života stretne s nejakými druhmi tráum. Podľa mňa to môže byť pokojne viac. Traumatizujúce totiž nie sú len veľké udalosti ako zemetrasenie, výbuch sopky alebo zrútenie domu. Tomu hovoríme traumy s “veľkým T” a ľudia si myslia, že sú traumatizujúcejšie.

Ale traumy s “malým t” sú oveľa nebezpečnejšie. Každodenné znehodnocovania, zosmiešňovania, teda napríklad šikanovanie v školách alebo bossing na pracovisku, či ak sa takto k sebe správajú partneri alebo rodičia k deťom, majú potenciál vytvárať traumatické neuronálne siete. Takéto zaobchádzanie významne ovplyvní, ako sa neskôr staviame sami k sebe, akú sebaúctu a sebahodnotu si vybudujeme. Navyše u detí sa vývin osobnosti štrukturuje okolo tejto traumy a to je veľmi nebezpečné, keďže to môže ovplyvniť ich psychické aj fyzické zdravie, vzťahy v dospelosti, na pracovisku, k vlastným partnerom a deťom a významne to môže znížiť kvalitu ich života.

Mária rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako deti ešte nemáme vybudovanú odolnosť voči traumám a zvládacie stratégie. Ak si traumy v dospelosti uvedomíme, ako ich môžeme zvládnuť dodatočne?

Najprv by sme sa mali poobzerať okolo seba, či máme vzťahové osoby, ktoré nás ľúbia, ktorým na nás záleží, dávajú nám bezpečie, pri ktorých sa cítime dobre a prirodzene nás podporujú. Spojenia s druhými pomáhajú nám ľuďom prežiť. Ak takých ľudí nenájdeme, je načase vyhľadať terapeuta. Psychoterapia je založená na tom, že dochádza ku korektívnej skúsenosti, keď niekto iný môže s nami vybudovať bezpečný a kvalitný podporný vzťah. V ňom tieto kvality nasajeme do seba a zreparujeme sa. Pod vplyvom tejto skúsenosti potom vieme korigovať vzťah k sebe a druhým.

Podľa známeho terapeuta venujúceho sa traume, Gábora Maté, nespočíva liečenie traumy v odkrývaní toho, čo sa nám stalo, ale v znovunadväzovaní spojenia so sebou samým v prítomnosti.

V krízovej intervencii sa často stretávam s tým, že ľudia sa dookola pýtajú: “Prečo sa mi to stalo?” V tej chvíli nám ale hľadanie vinníka nič dobré ani nové neprinesie. Podporujem ľudí v tom, aby našli to, čo im pomôže a čo teraz potrebujú. Ako sa môžu sami aj v spojení s druhými navzájom podporiť.

Ako sa teda buduje odolnosť? Potrebujeme najprv prísť na to, čo sú naše zdroje, z čoho čerpáme silu?

Za posledných 300 rokov sme mali 4000 predkov a vo výsledku sme potomkami tých, čo prežili. Teda tých, ktorí mali v sebe gény na prežitie a zvládli hlad, chudobu aj vojny. Máme od nich genetické predpoklady, aby sme ťažké veci zvládli. Nestávalo sa im nič iné, než sa deje nám teraz, len technológie sú iné. Vrodené máme najmä vlastnosti nervovej sústavy, napríklad dráždivosť, temperament, netrpezlivosť, spôsob, akým reagujeme.

Niečo sa vieme aj naučiť. Vieme štrukturovať svoj pohľad na to, čo k nám z okolia prichádza, vieme meniť uhol pohľadu a naratív, spôsob premýšľania a vieme pracovať s nádejou, radosťou a vďačnosťou. To tiež veľmi prispieva k našej odolnosti.

Detí v škole som sa pýtala na názor, ktoré dieťa bude odolnejšie. To, ktoré rodičia udržiavajú v sklenenom zvone a odstraňujú mu všetky prekážky, alebo to, ktoré rodičia vystavujú aj miernemu nepohodliu, tesne za hranicou komfortu. Odpovedali, že to druhé, vystavené bežnému životu. K nemu patrí aj to, že nám občas niekto blízky zomrie alebo ochorie, prežívame ťažké obdobie, lebo niekto z rodičov prišiel o prácu alebo nastanú ťažkosti s výchovou súrodencov.

Deti však zvládnu takmer všetko, ak majú vedľa seba konzistentného, podporného dospelého. Alfou a omegou odolnosti sú bezpečné, láskavé  vzťahy a vzájomná blízkosť, vnímanie toho, čo kto potrebuje.

V dnešnej dobe môžu dostávať vzťahy poriadne zabrať. V kombinácii so zimným obdobím, nedostatkom slnečného svetla a pandémiou to môže byť pre mnohých ľudí náročné obdobie. Ako to zvládnuť?

Keď sa ma na to pýtajú klienti v terapii, pýtam sa: “Viete, ako sa je slon? Po kúskoch.” V krízovej situácii potrebujeme sústrediť všetky sily na prežitie, kúsok po kúsku. Každý deň si urobiť dve-tri radosti z maličkostí.

Napríklad, že si vypijem dobrú kávu, zavolám niekomu blízkemu, pozriem si vtipný film, ktorý mi zdvihne náladu. Zároveň je dôležité nemať v kríze na seba vysoké očakávania a myslieť na to, čo by som ešte mal zvládnuť. To vedie len k frustrácii.

Potrebujeme žiť dnešok, tu a teraz. Veľmi podporné je vnímať to, čo mám, byť za to vďačný. Nezaoberať sa tým, čo nemám a všímať si dary dnešného dňa a podporovať nádej. Tá je veľmi dôležitým predpokladom odolnosti. Ak máme nádej, že sa veci zmenia, a ony sa zmenia, oveľa lepšie zvládneme aj drobné protivenstvá života.

S čím za tebou najčastejšie prichádzajú ľudia dnes?

Od začiatku pandémie veľmi vzrástli pocity úzkosti, depresie, spotreba psychofarmakologických liekov a nedostatok nádeje. S tými klientmi, ktorí chodia pravidelne, sa nám darí  zvládať to. U mladších ľudí vnímam veľké očakávania na vlastný výkon, na to, ako by mali fungovať.

Keď mi povedia svoj denný režim, tak sa vydesím, lebo ja by som ho nezvládla ani dva týždne a to mám tiež vysoké pracovné tempo. Sú vystavení tlaku na výkon, na to, ako by mali vyzerať, čo by mali zvládať, ako by mali reagovať. V kontexte pandémie pritom nemajú k dispozícii všetky svoje zdroje, na ktoré boli zvyknutí. Chýbajú im kamaráti, záujmové činnosti ako zvládacie stratégie a významná podpora školy, záujem učiteľov a spoločné interakcie.

Ak zistíme s klientom, že nemá dosť zdrojov v externom prostredí, potrebujeme spolu vytvoriť vnútorné, napríklad cez predstavivosť alebo cez telo, ktoré je významným zdrojom opory.

Ak spozorujem u niekoho blízkeho, že sa nemá dobre a funguje v krízovom režime, čo môžem pre neho urobiť?

Ja by som odporúčala odstrihnúť sa od stresorov alebo ich minimalizovať. To znamená od médií a sociálnych sietí, ak nám prinášajú negatívne správy. Zameranie sa na seba, svoje telo v zmysle fyzického komfortu a prežívanie radosti. Ak okolo seba máme niekoho, o koho sa bojíme, tak ho môžeme vziať na prechádzku a rozprávať sa. Alebo spolu mlčať a kráčať.  Skrátka vymyslieť drobné radosti, ktoré môžeme spolu zdieľať.

Viackrát si už spomenula telo vo vzťahu k traume. Ako sa v ňom prejavuje nespracovaná trauma?

Všetkými možnými spôsobmi. Ku každému hovorí telo vlastným hlasom. Ak nebudeme počuť na prvýkrát, pritvrdí. Veľmi zaujímavo to dokumentuje ACE (Adverse Childhood Experiences) štúdia, ktorá popisuje, ako v dôsledku nepriaznivých udalostí v ranom živote vzniká narušená neurobiologická regulácia, sociálne, emocionálne a kognitívne poškodenia, riskantné správanie v súvislosti so zdravím, somatické ochorenia ako obezita, alergia, astma, migréna, depresívne a úzkostné poruchy, závislosti.

Videla som deti, ktoré si privodili astmu v dôsledku zlého zaobchádzania. Deti z detského domova, ktoré chodili do 12 rôznych ordinácií. Naše telo je náš kamoš a ak sa o niečom nedá hovoriť, ak je náš hlas umlčaný, zareaguje na to.

Stretávaš sa v práci s niečím, čo by si označila ako charakteristickú slovenskú traumu? Niečo, čo je pre nás typické?

Mám málo klientov cudzincov, tak to neviem takto porovnať. Vnímam, že na Slovensku v oblastiach, kde bol v minulosti ťažký život, je to v rodinách cítiť aj dnes.

Často sa stretávam s tým, že generácia detí prežíva emócie svojich rodičov, či nesie nejaké nespracované traumatické skúsenosti svojich rodičov a starých rodičov. Keď pracujem s deťmi, počujem, že ich postoje k sebe alebo druhým sú ozvenou predchádzajúcich generácií. Plynie to z toho, ako boli minulé generácie vychovávané.

Čiže trauma jednej generácie sa môže v nasledujúcej prejaviť v inej podobe, ale na rovnakom emočnom základe?

Áno. Dnes ku mne chodia tridsiatnici po emocionálnom zneužívaní a zanedbávaní. Poslúžili svojim rodičom na naplnenie ich emocionálnych potrieb, pričom potreby detí naplnené neboli.

Okrem indivuduálnej traumy existuje aj kolektívna trauma. Môže ňou byť napríklad aj to, čím teraz ako spoločnosť prechádzame?

Žijeme v čase mieru a prosperity. Pandémia nás konfrontovala s neistotou a ohrozila naše presvedčenia, že svet je bezpečné miesto a že mne sa to nemôže stať, lebo som dobrý človek. A mám silnú imunitu. To, či sa z udalosti stane trauma, nezávisí od samotnej udalosti, ale od dopadu tejto udalosti na nás. Kríza má však zároveň potenciál zvýšenia odolnosti, lebo ťažké časy môžu podporovať zrenie.

Ja to vnímam cez to, čo sa deje medzi mladými ľuďmi. Napríklad keď idem robiť krízovú intervenciu do školy po samovražednom čine, tak vnímam, že témy, s ktorými deti prichádzajú, sa týkajú posledných dvoch rokov.

Mária rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako sa pristupuje k uzdraveniu kolektívnej traumy?

Cestou je spájanie ľudí v tom, čo je pre nás ako spoločnosť dôležité. Spájať ľudí v nádeji, radosti a spoločnom úsilí. Nevulgarizovať spoločenský priestor, prinášať doň úctu a rešpekt k múdrosti a rozhodnutiam iných, pokiaľ nepoškodzujú práva ostatných. Napríklad naša pani prezidentka je dobrým príkladom toho, ako to robiť, hovoriť k ľuďom kultivovaným jazykom.

Uplynulé dva roky priniesli aj to, že mnohé rodiny prišli o svojich členov a nemohli sa s nimi pred smrťou rozlúčiť. Dá sa táto skúsenosť nejako nahradiť?

Určite áno a rozhodne to odporúčam. Povedať zbohom a rozlúčiť sa je dôležitou časťou trúchlenia a vytvárania nového života so zachovaním vzťahu k zosnulému. Smrťou končí život, nie vzťah. Ten, kto prežil a pokračuje, si uchováva vzťah ku svojmu zosnulému, len v inej forme.

Láska neskončí, rovnako ako smútok z toho, že nám tento človek chýba a už ho nemôžeme objať. Klientov v smútkovej práci podporujeme, aby mali jednu ruku na odkaze zosnulého a na ich vzťahu, o ktorý sa môže oprieť a ktorý môže byť takisto zdrojom odolnosti. Rozlúčka môže byť užitočná aj s dlhším časovým odstupom.

V takýchto situáciách môže človek ľahko prepadnúť hnevu či výčitkám z celej situácie. Čo robiť, aby sa nenaplnil traumatizujúci potenciál takejto skúsenosti?

Nezastavovať emócie, lebo všetky sú legitímne. Ak je to hnev, potrebujeme robiť niečo silou. Ak je to smútok, potrebujeme byť na seba láskaví, aj k svojmu telu. Napríklad pomáha niečím príjemným sa natrieť, zapáliť si vonnú sviečku.

Človek vo víre takýchto emócií tiež potrebuje potvrdenie od okolia, že je v poriadku to, ako sa cíti a sme tam s ním. Môžeme ísť spolu rúbať drevo alebo budem pri tebe počúvať. Alebo potichu pozerať do sviečky a modliť sa.

O emóciách sa dá hovoriť a všetky slzy je potrebné vyplakať. Sú ľudia, ktorí sa nechcú otvárať, ani zdieľať emócie. Každý má vlastný spôsob trúchlenia a potrebujeme to rešpektovať.

Čo rozhoduje o tom, či pre nás bude smrť blízkeho človeka traumou?

V tom je veľa mediátorov. Kvalita vzťahovej väzby, ktorú sme mali s týmto konkrétnym človekom, ale aj tej, ktorú sme mali s našimi najdôležitejšími dospelými ako deti. Spôsob smrti, či to bola náhla, tragická alebo násilná smrť. Naše predstavy o smrti a posmrtnom živote. Ak bol náš vzťah ambivalentný, môže byť trúchlenie komplikované. V skratke to závisí od okolností úmrtia, osobnostných charakteristík, vzťahových väzieb a socio-kultúrneho kontextu.

Ako si pestovať zdravý vzťah ku smrti?

Pokorou. Vedomím, že niečo nás prevyšuje. Ja vediem svojich klientov k tomu vnímať smrť ako učiteľku života. To dáva životu zmysel a kvalitu. Pýtam sa ich napríklad pri rôznych témach: “Toto vaše rozhodnutie bude dôležité v čase, keď budete umierať? Pre koho bude dôležité? Pre vás alebo ostatných?” Alebo: “Čo by ste nechceli ľutovať, keď budete umierať?” Kvalitu života môžeme ovplyvniť vedomím nášho konca. Ľudí to podporí, aby nad tým premýšľali.

Osobnostná zrelosť, vnímanie vlastnej cesty a kolobehu života a prijatie jeho konečnosti je cestou nebyť zo smrti vydesený. Austrálska sprievodkyňa umierajúcich a pozostalých Zenith Virago hovorí, že ľudia umierajú tak, ako žili.

Žiť tak, aby sme si na konci mohli povedať: ”Žil som dobrý život, vytváral krásne vzťahy, bol milovaný a hlboko miloval.” Alebo: ”Žil som, ako som najlepšie vedel.” Tak, aby sme mali pri ohliadnutí sa za životom pocit láskavosti a vďačnosti.

Pán Nosáľ nám hovorieval v Lúčnici: ”Čo je dobré, je dobré.”  Dobrý život je dobrý život. My sami vkladáme zmysel nášmu životu. Každý môže mať ten zmysel iný a je to tak v poriadku.

Ty pracuješ aj s kolektívmi, v ktorých niekto umrel, najmä s deťmi na školách. Prečo je tu krízová intervencia dôležitá?

Pretože deti ešte nemajú dosť skúseností, ako zvládať kritické situácie, lebo toho veľa nezažili. Často je to pre nich prvá udalosť, ktorá naruší ich kontinuitu žitia. Nemajú ešte vytvorené zvládacie stratégie, aby vedeli, čo im pomáha, keď sú smutné či naštvané. Nemajú dosť skúseností s emóciami a ich reguláciou.

Ak sa to nenaučia doma v rodine vzťahom a fyzickým kontaktom, tak si emócie ťažko regulujú a tie menšie deti sa ani nevedia navzájom spájať. To, čo nám ľuďom po zranení pomáha, je sociálna opora. Uznanie od druhých, že je hrozné, čo sa nám stalo. Uistenie, že nie sme za to zodpovední alebo vinní. Až potom sa vieme pozrieť na to, čo by nám pomohlo.

Deti si to ani nevyžiadajú, ani sa medzi sebou spontánne neprepoja. Šesť či sedemročné deti nezavolajú kamoške a nevyrozprávajú sa z toho. Deti pozorujú nás dospelých, našu kultúru a sledujú, kde je ich miesto, ako my dospelí reagujeme v kritických momentoch. To je naša príležitosť ich to naučiť.

Krízová intervencia slúži na odreagovanie a potvrdenie ich reakcií na udalosť, normalizáciu týchto prejavov a na učenie sa regulačných techník. Ako sa viem sám upokojiť? Ako v sebe nájdem bezpečné miesto, kde sa spojím sám so sebou, oddýchnem si tam a upokojím sa? Tiež potrebujeme vytvoriť naratív toho, čo sa stalo, zvlášť ak ho deti majú fragmentovaný, dopĺňajú si ho podľa vlastnej fantázie. A to fantazijné doplnenie môže byť desivejšie než realita. Chcem však pripomenúť, že krízová intervencia patrí do rúk odborníka.

Mária rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Aj samotný pohreb spolužiaka alebo učiteľa môže byť traumatický.

Preto sa pripravujeme aj na rozlúčku, keď sa deti dozvedia, že rozlúčka nemusí byť len tá na cintoríne, ale môžu sa lúčiť svojim vlastným spôsobom, doma, cez kresbu, list, modlitbu. Pripravujeme ich na to, že uvidia na pohrebe veľké emócie dospelých, ľudí v čiernom. Hovoríme im, že ak to bude na nich príliš, môžu o krok poodstúpiť, ísť s niekým blízkym na prechádzku po cintoríne, nemusia byť celý čas na pohrebe.

Učíme ich spoznať ich zvládacie stratégie, aby vedeli, čo im pomôže. Pripravujeme ich na budúcnosť. Dávame im kontakty na terapeutov, letáky pre rodičov, aby boli k deťom všímaví a vedeli ich podporiť.

Ak je to medializovaný prípad, pripravujeme ich aj na to, že sa môžu objaviť médiá v škole či na pohrebe. Podľa fínskych štatistík je až 2,5-krát častejší výskyt posttraumatickej stresovej poruchy u ľudí, ktorí sú po traumatickej udalosti vystavení médiám. Odporúčame preto, aby do médií nerozprávali ľudia zasiahnutí stratou a aby deti neboli exponované médiám.

Akú úlohu má podľa teba v dnešnej spoločnosti pohrebný obrad?

Rozlúčkový obrad je príležitosť prejaviť pozostalým, že aj nás sa dotýka ich strata, nie sú v tom sami. Je to príležitosť ukázať pozostalej rodine súcit a spoluúčasť. Zároveň ukazujeme rešpekt voči životu človeka, ktorý zomrel a vytvárame spojenia, liečivú komunitu. V nej vítame ľudí, ktorí sa narodili, aj odprevádzame na poslednú cestu tých, ktorí zomreli.

Pohreb je miesto, kde sa vieme povzbudiť aj navzájom ako spolužiaci, kamaráti. “Aj ty si tu, aj tebe na ňom záležalo.”

Ak to bol starší človek, ktorý dobre prežil svoj život, rodina na to bola pripravená, tak si opäť spomeniem na filozofiu Zenith Virago, ktorá vidí rozlúčkový obrad ako oslavu života. Počas nej poďakujeme za to, čo pre nás tento človek a jeho život znamenal, za dary, ktoré nám dal svojou prítomnosťou a čo zostáva v našich životoch naďalej, aj keď už nie je medzi nami.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

deti krízová intervencia mentálne zdravie psychológia spoločnosť