Martina je vyštudovaná multimediálna výtvarníčka a trnavská lokálpatriotka. Práca je pre ňu tvorbou a tvorba názorom na svet. Nakrúcala videá pre Rádio_FM, vytvorila niekoľko videoklipov pre Puding pani Elvisovej, Billy Barman, kampaň prvého “hipsterského primátora na Slovensku” – Petra Bročku, ale aj televízne dokumenty či reklamy. Jej bakalárskou prácou v roku 2011 bol nadčasový projekt Slovenský národný remix. Dopyt po jej tvorbe rástol, a tak v roku 2012 založila vlastnú značku Cukru. Naučila sa stavať ešte väčšie projekty, viesť tím aj firmu.

Hello Martina. Cítiš sa viac ako umelkyňa alebo podnikateľka?

Ja sa v prvom rade cítim ako autorka. Často nad tým premýšľam, nie len pod vplyvom nutnosti sa nejako titulovať, ak ma niekde uvádzajú. Podnikateľka? Režisérka? Umelkyňa? Výtvarníčka? Strihačka? Kameramanka? Videomakerka? Ja sa však v prvom rade cítim ako autor a toto sebaoznačenie podľa mňa aj najlepšie definuje moje vnímanie a prístup k tomu, čo robím a najmä tvorím.

Existujú zásadné veci, ktoré ťa v živote najviac ovplyvnili?

Cítim, že najzásadnejší vplyv na moje vnímanie malo Rádio_FM, ktoré som začala počúvať na strednej škole. To bol pre mňa nekonečný zdroj – nadnesene povedané – poznania iného sveta, iného vkusu a iného vnímania. Taká vkusová inšpirácia, asi aj vzor. Koncentrovalo všetko podstatné okolo kultúry a umenia. Najmä hudbu, ale aj eventy, výtvarné umenie, literatúru a podobne.

Ak by som mala povedať nejaké konkrétne diela, ktoré „ma najviac ovplyvnili a zmenili môj svet“ tak to boli: v hudbe Beck, v literatúre „Naivne. Super.“ od Erlenda Loeho a vo filme Náuka o snoch od Michela Gondryho. Tieto tri diela ma očarili a ukázali mi, že kniha, film alebo hudba vie fungovať úplne inak, než som bola dovtedy vo svojom svete naučená.

Čiže ťa dokáže aj dnes inšpirovať k tvorivým nápadom kniha, alebo hudba? Alebo je to komplex rôznych podprahových vplyvov, ktoré si sama neuvedomuješ?

Myslím si, že aj kniha alebo film je defacto komplexom nejakých podprahových vplyvov. Keď si vezmeš aké rôzne druhy literatúry existujú, čo sa žánru týka, alebo napríklad aj počtu strán, tak je označenie „kniha“ naozaj veľmi široký pojem. Inšpiruje ma neskutočne veľa vecí a najmä tú inšpiráciu vo veľa veciach vidím. Niekedy sú to iba kompozície – a teraz myslím kompozíciu v prenesenom význame – situácie ako kompozície – nemusí to byť teda iba náhodné zoskupenie vecí, ktoré ma zaujme, ale aj kompozícia v čase – keď je nejaká časť dňa, svetlo, hrá nejaká hudba, niečo vidím …

Asi žijem dosť pre momenty a snažím sa ich rôznym spôsobom v sebe spracovať a zachytiť a to vytvára nekonečný príliv inšpirácie. Pretože aj jedno a to isté miesto pôsobí úplne inak nie iba pri rozdielnom svetle, ale napríklad aj pri tvojom rozdielnom psychickom rozpoložení. A uvedomenie si toho, že to takto funguje, ma asi baví najviac.

Martina Slováková a Cukru
Foto: Šimon Šiplák

Po uvedomení zvyčajne nastáva čo? Držíš myšlienku nejaký čas v hlave, alebo si ju rovno zapisuješ, či skicuješ?

Je to rôzne, záleží napríklad od toho, či som v tej chvíli sama alebo s niekým. Niekedy si ten moment odfotím na telefón, niekedy na analóg, niekedy sa o ňom rozprávam, niekedy si z toho urobím textovú poznámku a niekedy dám iba hlasnejšie hudbu, ktorú v tej chvíli počujem a nechám tú chvíľu mnou naplno prejsť. Ak nie som v stave, že nad niečím premýšľam a tú inšpiráciu doslova hľadám, tak si tie inšpiratívne momenty len niekam potrebujem uložiť. Niekam, kde sa k nim viem vrátiť. A v tomto sú smartfóny s rôznymi druhmi aplikácií úplne geniálne. V tomto smere mi napríklad veľmi vyhovuje Instagram.

V minulosti si sa netajila tým, že si zarytá individualistka. Vraj ťa štvala prílišná pohodlnosť ľudí a nespoľahlivosť. Je to dôvod, prečo si si zostavila vlastný tím?

Nie je. Tímovým hráčom alebo lepšie povedané človekom, ktorý dokáže druhých viesť, učiť ich, ísť im príkladom napriek svojim vlastným chybám, človekom, ktorý nechá druhých urobiť chyby a potom ich trpezlivo navedie na cestu a ešte ich vie motivovať, som sa naučila až vďaka Cukru. Cukru nevzniklo preto, že som chcela podnikať. Vzniklo preto, že firma bola forma ako sa posunúť s tvorbou na iný level. A ja som túto formu akceptovala so všetkým, čo k nej patrí.

Rovnako nevznikol tím pre to, že som chcela mať svoj vlastný, ale že cesta k cieľu, ktorý si v sebe nesiem, vedie cez tím. Že to je môj vlastný tím som zistila až postupne. Keď sa obzriem späť, prácam na videách v tíme som sa dlho bránila. Ale postupne som zistila, že to je neudržateľné. Je to všetko vývoj. Nikto mi nepovedal návod, učím sa za pochodu, možnosti a cesty spoznávam. Chyby ma bolia, ale z každej sa poučím. Učí ma to pokore, trpezlivosti a vytrvalosti. A najmä ma to učí veľmi veľa o sebe samej. A to je pre mňa najdôležitejšie, ak chcem byť autor, ktorý chce niečo druhým cez svoju prácu a tvorbu odovzdať.

Znie to minimálne tak, že si vo veľa veciach samouk, ale berieš to so všetkými rizikami a zodpovednosťou. Máš prípadne nejakého mentora, ktorý ťa dokáže včas varovať pred robením chýb, alebo naviesť na správnu cestu?

Ja som vyštudovaná výtvarníčka, umelkyňa, nemám ekonomické ani manažérske vzdelanie. Firmu však vediem aj výkonne a strategicky. Myslím, že byť v tomto empirickým samoukom, než teoretickým akademikom, je skôr výhoda. Za svoj život som mala iba dve brigády a moje prvé zamestnanie bolo u seba samej. Moji rodičia podnikajú a v prostredí, v ktorom si musíš sám na seba zarobiť, som vyrastala.

Viem, že práci občas treba obetovať aj voľný čas a že to, čo si neodmakáš, to nemáš. A rovnako viem, že to, že sa ti darí dnes, neznamená, že sa ti bude dariť aj zajtra. Vždy som tiež bola vedená k tomu, že keď si nejakú cestu vyberiem, mám túto úlohu prijať so všetkou zodpovednosťou. Z vlastného neujdeš tak jednoducho ako výpoveďou zo zamestnania, preberáš na seba obrovskú zodpovednosť a riziká.

To, že sa viem s týmito vecami psychicky vyrovnať (a stále sa to učím), je vďaka výchove a rodinnému zázemiu. Čo sa práce s ľuďmi a vedenia tímu týka, za svojho učiteľa považujem Ivana Ježíka z neziskovej organizácie Voices, s ktorým mám možnosť spolupracovať od roku 2010. Dal mi príležitosť a nielen tým ma veľa naučil.

Nakoľko Cukru staviam ako svoju „tvorivú skupinu“, samostatnou témou je pre mňa kreatívne vedenie tímu. A tu čerpám z toho, ako ma viedli na vysokej škole. Na VŠVU ma nenaučili, ako sa umenie technicky tvorí, ale ako sa nad ním rozmýšľa. Vďaka vysokej škole viem umenie a iné abstraktné pocitové veci, ktoré drvivá časť spoločnosti označuje kategóriami „páči / nepáči“, uchopiť konštruktívne. Za to najviac vďačím Anne Daučíkovej.

Martina z Cukru
Foto: Šimon Šiplák

Kto je pre teba najväčší hrdina?

Náročná otázka. Hrdinom je pre mňa asi ten človek, ktorý dokáže potlačiť svoju vlastnú potrebu v prospech niekoho/niečoho druhého. Hrdinstvo je tiež obeta. Hrdinovia sú partizáni, ktorých dokumentuje Šymon Kliman, hrdinovia sú ľudia, ktorí niečo alebo niekoho stratili a dokážu pomôcť, usmiať sa, nezaťažovať druhých svojím problémom. Hrdinkou je pre mňa aj Björk, ktorá spieva o ťažkom rozchode nie len na albume, ale aj na koncertoch. Hrdinami sú naši rodičia, ktorí obetujú svoju energiu našej výchove. Ale hrdinkou je pre mňa napríklad aj moja mladšia sestra, ktorá sa bojí vystúpenia na koncerte v ZUŠke a potom to parádne odohrá. Je to široký a relatívny pojem podľa kontextu.

Si autorkou projektu Slovenský národný remix, ktorý bol reakciou na návrh vlasteneckého zákona. Nemáš pocit, že je v súčasnosti málo odvážnych umelcov, ktorí takýmto spôsobom reagujú na dianie v spoločnosti?

Nemyslím. Navyše máme okolo seba stále dostatok politických a spoločenských podnetov, na ktoré sa dá donekonečna reagovať. Podľa mňa sa len o tých veciach nevie. Buď sa takýmto projektom nevenuje dostatočný priestor, alebo ten pocit, že je toho málo, nadobudneme z „customizovaného newsfeedu“ popreletaného sponzorovanými odkazmi, ktorý je každodenným zdrojom informácií pre väčšinu z nás. Nakoľko dnes jedinou informačnou autoritou nie je televízia, rozhlas a noviny, ideálne v počte 1ks z každého, tak je to ťažšie. Ak by ale napríklad niekomu napadlo, že možno toho nie je toľko kvalitného, aby sa o tom hovorilo a písalo, tak sú to spojené nádoby. Len diskusiou o niečom vznikne názor a posun vpred…

Ty si osobne do “národnej témy” zabŕdla už viackrát. Robila by si to isté, keby si sa nevolala Slováková?✌️?

Áno, áno. Bolo toho viac. Videá s Gašparovičom, vianočná kolekcia Vlastenec, hymna zahraná na organe v kostole alebo projekt V dolinách. Aj keď sa každým dňom presviedčam o tom, že náhody neexistujú, tento fakt je číra náhoda a zámienka použiť v odpovedi spojenie „nomen omen”.

Martina Slováková - interview
Foto: Šimon Šiplák

Jeden jediný projekt, na ktorý si najviac hrdá!

Asi to bude práve Slovenský národný remix. Dodnes mám pocit, že nič väčšie v zmysle objemu, dopadu, ale aj v zmysle veľkosti úprimnosti nadšenia z tvorby, sa mi asi už vytvoriť nepodarí. Bol to naozaj komplexne dotiahnutý a na všetky smery domyslený projekt, navyše maximálne nadčasový. Podľa mňa to je prvý projekt, ktorý ukázal, že viem rozmýšľať naozaj komplexne a ťahy na šachovnici vidieť dopredu.

Dnes už viem, že túto schopnosť mám a vedome si ju zdokonaľujem, ale vtedy to prišlo nevedome, len čoraz hlbším ponorením sa do projektu. A na tom projekte je pre mňa ešte jedna silná vec, že ako bolo ním veľa ľudí nadšených, tak veľa blízkych ľudí, s ktorými som vtedy túto svoju bakalársku prácu riešila, mu neverilo. A to bolo najväčšie zadosťučinenie, dokázať im, že to ide a ešte ako. Pracujem však na tom, aby pocit väčšieho projektu vo mne prekonalo Cukru. Ale jeho príbeh sa ešte len píše, takže je predčasné vyhodnocovať. S Cukru sa totiž snažím o čosi viac, než len o generovanie zisku, rast referencií a budovanie portfólia.

Keď už sme pri Cukru, pre akú firmu by si chcela natočiť kampaň, prípadne pre akého umelca by si chcela točiť klip?

Mám takéto sny, ale mám pocit, že ich prezradením v tomto rozhovore by pre mňa stratili výnimočnosť a punc sna. Dream klientov si určite nechám pre seba, ale čo sa klipov týka, natočiť oficiálne video pre niečo zahraničné, čo počúvam, by sa mi fakt rátalo. Aktuálne mám ako prioritu číslo jedna iné sny, ale keď to budem cítiť inak, určite do toho venujem všetku svoju energiu a snaženie. V ToDo liste môjho života to mám a ak ma dovtedy neopustí moja extrémna tvrdohlavosť, tak sa to hádam raz aj podarí.

V poslednej dobe si začala častejšie písať blogposty. Zaujal ma najmä tvoj článok “Ako byť sám. Ako byť sám sebou. A ako byť sám so sebou.” Čo ti prináša zdieľanie tvojej životnej filozofie?

Ja som vždy rada písala. Plánovala som študovať žurnalistiku až kým som nezistila, že chcem študovať umenie. Na gymnáziu som bola šéfredaktorka školského časopisu. Písanie je pre mňa dôležitá forma vyjadrovania sa. Kedysi som blogovala celkom dosť, na SMEčku alebo na Kyberii. Len som mala obdobie, kedy som na to zabudla alebo som sa skrátka vyjadrovala inak. Moja energia išla iným smerom. Teraz mám potrebu sa k písaniu vrátiť a je to pre mňa obrovská psychohygiena.

Díky Mat’ka

Niečo normálne do inboxu