Vraj sa narodil, aby mohol starnúť. Medzitým však založil Komplot Advertising, s ktorým sa podieľal na množstve známych kampaní a reklám, stal sa otcom troch dcér a jedného syna a navyše aktívne vystupuje so svojou domovskou kapelou Hviezda. Jeho zatiaľ posledným a veľmi rezonujúcim projektom sú noviny Naše Slovensko.

Peter, čo ťa v bežnom živote najviac vystihuje? Si chaotický umelec, puntičkársky markeťák a kreatívec alebo angažovaný občan, ktorý pri rodinnej večeri rieši spoločenské témy?

Ak ma niečo vystihuje, tak možno to, že sa ľahko dokážem nadchnúť pre veľmi veľa rozličných vecí. Je to tak trochu kliatba aj požehnanie v jednom. V stave nadchnutia sa mi predmet môjho záujmu javí ako tá najdôležitejšia vec, ktorú je okamžite potrebné vniesť do tohto sveta a spraviť ho tak zábavnejší, krajší, lepší alebo skrátka iný. Vtedy vidím tú vec úplne zreteľne pred sebou, takmer sa jej môžem dotknúť, počuť ju či zažiť a snažím sa tú predstavu sprostredkovať ľuďom okolo mňa. Občas som s tým zrejme dosť otravný.

Kliatbou je to preto, lebo moje počiatočné nadšenie býva veľmi silné a keď potom prirodzene upadá, je ťažké udržať niť a dotiahnuť vec do konca. Snažím sa však cvičiť a zlepšovať, aby som lepšie dokázal nahradiť nadšenie sústredením. A požehnaním je to preto, lebo je to dobré a je to moje.

Píšeš, že chceš “spraviť svet krajší, lepší”. Aký veľký význam má pre teba angažovanie sa v rámci spoločenských tém?

Mal som to šťastie, že som sa narodil počas normalizácie, zažil som obdobie perestrojky, vnímal som postupný rozpad a zánik sovietskeho impéria a vo vnímavom a citlivom mladom veku som zažil to pomerne krátke a vzácne obdobie spoločenského beztiažového stavu. V roku 1989 som mal 16 rokov. Vyrástol som v rodine, v ktorej sa otvorene diskutovalo o spoločenských témach. Vyrastal som v prostredí, ktoré malo blízko k vtedajšiemu katolíckemu disentu, no mám šťastie na rodičov, ktorí ma, keď som sa postupne rozhodol pre inú cestu životom, nijako neodhovárali a do ničoho netlačili, ani mnou nemanipulovali.

Jednu z mojich kľúčových skúseností som zažil 16. novembra 1989 v predvečer Medzinárodného dňa študentstva, keď som sa s niekoľkými kamarátmi vybral pochodovať z Mierového námestia (dnešné Hodžovo) dole pred vtedajšie ministerstvo školstva. Dnešnými očami jasne vidím, že to bolo dosť riskantné, asi aj potenciálne nebezpečné, veď sme boli naivné decká a mohlo sa nám stať ozaj všeličo. Mali sme viac šťastia ako kolegovia v Prahe o deň neskôr.

Avšak ten pocit, že sa ozývame vlastným hlasom, keď ostatní mlčia (tak sme to vtedy vnímali), bol veľmi silný. Rodičia sa o mňa vtedy určite riadne (a oprávnene) strachovali, ale zároveň vtedy dokázali spraviť veľkú vec. Podporili ma a dali mi najavo svoju plnú dôveru. Ten pocit vnútornej osobnej slobody bol to, čo som vtedy získal. Som za to dodnes vďačný im aj sebe.

Tento pocit si nesiem v sebe stále a hoci som už takmer v ich vtedajšom veku a mnoho vecí vnímam ako zrelý muž, stále verím, že sa oplatí ozvať, keď cítim, že dlhšie by som to ticho nezniesol.

Komplot Advertising
Foto: Marika Vencelova

Aký rozdiel v náladách ľudí je medzi obdobím revolúcie a súčasnosťou, ak sa bavíme len o Slovensku? Chápem, že tie situácie nie sú ani z ďaleka identické, no skôr ma zaujíma, či by z tvojho pohľadu pomohlo, alebo aj sám očakávaš, že budú ľudia aktívnejší?

Keďže som vyrastal v Bratislave, mal som ako člen v rámci celej republiky fakt relatívne malej skupiny rovesníkov denne prístup k zahraničným médiám, konkrétne k rakúskej verejnoprávnej televízii ORF. Cez obrazovku, nielen vo filmoch či seriáloch, ale aj v banálnych každodenných záberoch v správach a reportážach som videl, ako žijú ľudia na druhej strane železnej opony. Mal som tak pomerne vzácnu možnosť porovnávať.

Tá šeď, v ktorej sme vtedy začiatkom 80. rokov žili, ma ubíjala. Ako som sa dostával do puberty, hrabal som sa v hŕbach novín a časopisov z konca 60. rokov, ktoré mali rodičia poschovávané. Začítal som sa do nich a úplne ma to pohltilo, sprostredkovane som tak zažil atmosféru postupne klíčiacej nádeje druhej polovice 60. rokov, Pražskú jar a následnú tragédiu augustovej okupácie a nevyhnutne aj dusno normalizácie. Silne na mňa zapôsobilo vydanie časopisu Roháč z dní bezprostredne po obsadení: cenzúra zakázala, zrejme už priamo v tlačiarni, uverejniť množstvo vtipov, tak namiesto nich vyšli na papieri len prázdne biele miesta. Boli to tie najsmutnejšie a zároveň najtrefnejšie karikatúry, aké si viem predstaviť. Pomohlo mi to lepšie chápať, prečo je taký hlboký kontrast medzi životom „tu“ a „tam“.

Najväčší rozdiel medzi obdobím do roku 1989 a súčasnosťou vidím v tom, že vtedy sme žili vo vonkajšej neslobode. Nemohol si si len tak kúpiť to, po čom si túžil, bolo takmer nemožné cestovať, kam si chcel, nemohol si verejne čítať ani počúvať, čo ťa bavilo, ani obliekať sa alebo česať, ako sa ti zachcelo bez toho, aby ťa niekto “riešil”. Ak niekto chcel byť slobodný, musel si tú slobodu v prvom rade pestovať a strážiť vo vnútri v sebe.

V tej dobe som väčšinu dospelých vnímal tak, že sa nechali zomlieť režimom, prevalcovať tou dusivou sivou hmlou a že nechali zhasnúť iskru v sebe. Dnes si myslím, že mnohí asi niekde hlboko vo vnútri stále chránili tú svoju vnútornú slobodu, len to príliš nedávali najavo. Výnimiek som poznal len pár. Žiť v súlade so svojím vnútorným svetom a aj sa tak prejavovať som vtedy vnímal ako veľkú vec, ktorú dokáže len málokto.

Som úprimne rád, že dnes žijeme v neporovnateľne slobodnejšom svete, v hojnosti.

Môžeme si kúpiť, čo chceme a cestovať, kam si zmyslíme. Môžeš sa učesať a obliecť hocijako a za nič z toho ťa nikto nebuzeruje. Tá hojnosť so sebou priniesla nový druh nárokov – občas rozmýšľam, či priveľa vnemov nelikviduje niečo cenné vo vnútri nás. Snažím sa to obrátiť na motiváciu pre seba.

Peter Hajdin
Foto: Marika Vencelova

Rozumiem, no predsa len sa ešte vrátim k tej druhej časti otázky. Je situácia podľa teba dnes taká, že by si bol radšej, ak by boli ľudia aktívnejší?

Problémom dneška podľa mňa nie je, že by tí ľudia, ktorí chcú byť aktívni, takí neboli. Jeden z najväčších prúserov šípim skôr v niečom inom.

Pred 28 rokmi, v čase, keď sa začala nabaľovať snehová guľa nespokojnosti a chuti na zmenu, bolo pomerne jednoznačné, kam sa chcú ľudia posunúť, ako chcú žiť – SLOBODNE.

Naopak, dnes ľudia síce cítia nasratosť či nespokojnosť so súčasným stavom, ktorá sa môže zdať podobná, ale je oveľa ťažšie uchopiteľná. Väčšinu týchto hlasov nespokojnosti pre mňa dokonale vystihuje Shootyho smutná karikatúra s transparentom „Chceme to nejako inak“. Ľudia sa chcú zbaviť zlodejov, chcú trestať, vedia povedať “toto nechceme”, ale obávam sa, či dokážu pozitívne formulovať to, čo by teda chceli, ako by chceli žiť. Vtedy to bola vytúžená “sloboda”, chuť žiť “slobodne”; dnes to jedno jednoduché slovo nemáme.

Je isté, že ak nebudeme schopní nájsť a veľmi zrozumiteľne pomenovať túto pozitívnu métu, tento azimut, ku ktorému by sme sa mohli ako spoločnosť pohnúť, bude zle. Pretože presne takýto zmätok a rozpad je živnou pôdou pre rôzne relativizujúce manipulácie typu „pravda je uprostred“.

Nie je tá skepsa už alarmujúca?

Pre mňa rozhodne je. Až sa občas bojím, či som sa nezbláznil, keď mi pomaly každý deň zviera žalúdok. Očividne to takto nemám sám. Chvalabohu, že žiaľbohu. Je to totiž radosť iná.

Ján Benčík sa v jednom našom rozhovore vyjadril, že mu prináša nádej to, že v poslednom čase je priaznivých reakcií na jeho prácu viac ako tých negatívnych. Ty si tiež aktívny v mnohých smeroch v rámci spoločenských tém. Ako to vnímaš?

Som skôr opatrný. Ako každý človek, aj ja sa absolútnu väčšinu času pohybujem v rámci svojej sociálnej bubliny. Niektorými aktivitami sa pokúšam dosiahnuť za jej hranice a komunikovať s ľuďmi mimo nej. V rámci svojej bubliny mám dostatok spätnej väzby každého druhu. Mimo nej? Ani nie.

Peter Hajdin Naše Slovensko
Foto: Marika Vencelova

Minulý rok si vydal 200-tisíc kusov výtlačkov novín a poslal ich do vybraných slovenských domácností, najmä v miestach, kde majú navrch extrémistické skupiny. Si presvedčený o tom, že je možné osloviť špecifickú skupinu ľudí mimo tvoju sociálnu bublinu?

Myslím si, že všetko, čo sa deje mimo „domácu pôdu“ za hranicami komfortnej zóny, je experiment. Aj noviny Naše Slovensko sa tak dajú vnímať. Ale pre nás to nie je laboratórny experiment. Chceli sme, aby úprimne reprezentovali to najlepšie, čo vieme v prístupnej a zrozumiteľnej forme ponúknuť. A určite chceme, aby neostalo len pri jednom čísle. Zmysel to bude mať jedine vtedy, ak to bude pokračovať. Náš zámer je hovoriť pozitívne, ponúkať iný pohľad na svet a robiť to bez arogancie, jednoducho, jasne, zrozumiteľne. Našou ambíciou nie je ľudí odhovárať alebo prehovárať. Chceme im jednoducho ukázať, že na veci sa dá pozrieť aj inak. Bez poučovania.

Čiže do veľkej miery je to dôvera v ľudí samotných. Predpokladám, že sa objavujú aj pesimistické názory, či ľudia dokážu vnímať koncepčne a objektívne. Predsa len, nebudú si podaktorí myslieť, že ide stále o tie isté noviny?

Niektorí určite áno. Každopádne si nemyslím, že keď sa nám podarí takéto noviny robiť opakovane, tak že by si po viacerých číslach niekto naozaj myslel, že reprezentujú postoje Mariána Kotlebu. Tento projekt vnímam v dvoch rovinách. V prvej ide o jemne zdvihnutý prst smerom k úzkej skupine ľudí, ktorá vydávala noviny s podobným názvom: „Milí spoluobčania, v tejto krajine platia nejaké pravidlá, napríklad, že keď chcem vydávať noviny, zaregistrujem si titul“. No a druhá rovina je smerom k širokej a pomerne pestrej skupine ľudí, s ktorými nemáme veľa iných príležitosti na komunikáciu.

Byť vlastenec je krásna vec. Byť fašistom má byť (opäť) hanba, má to byť trápne a v slušnej spoločnosti úplne neprípustné. A na to je potrebné (okrem iného) ukázať, že svet nie je len tá hnedo-biela mazanica, ktorú ľuďom ľúbivo a manipulatívne podsúva nejaká skupina čudných jedincov.

Pritom nehovorím len o Kotlebovi. Možno sa dá povedať, že našimi novinami chceme o čosi zmenšiť priestor, v ktorom môžu vznikať takéto nepekné a hlúpe javy. Naša troška do mlyna. Strieľajúca motyka.

Peter Hajdin v rozhovore pre Meet the Heroes
Foto: Marika Vencelova

Ako sa dá vniesť svetlo do vecí a javov, keď títo ľudia používajú ten istý slovník, robia v zásade obdobné “dobročinné” aktivity, ktoré sa bežne spájajú so slušnými ľuďmi, ohýbajú historické postavy vo svoj prospech? Zdá sa, že napriek tomu, že títo ľudia často strápňujú samých seba rôznymi faux pas, i tak je ich podpora celkom veľká…

Ich podpora je takáto, pretože nikto neponúka nič zrozumiteľnejšie. Opakujem, ja nemám ambíciu konvertovať Kotlebových voličov. Ale budem rád, ak sa nám našou troškou podarí prispieť k formulácii idey Slovenska. Lebo tá nám teraz chýba ako tá rozprávková soľ, a z nej vieme, že tú cukrom ani korením nenahradíš. Kto vlastne sme ako krajina dnes a čím chceme byť zajtra? Ale samozrejme, na to je treba oveľa viac ako jedny noviny, hocijako milé by boli.

Čo môžu urobiť bežní ľudia? Je ich mnoho, no nevedia, ako by mohli v tomto boji priložiť ruku k dielu…

Neviem. A neviem, či sa na túto otázku dá poctivo odpovedať bez toho, aby človek v podstate vstúpil do politiky. V každom prípade, jedna z (pre mňa) najsilnejších vecí v prvom čísle našich novín bola anketa. Oslovil som naozaj veľké množstvo ľudí z rozličných častí Slovenska, veľmi rôznorodú zmes a položil som im dve otázky:

1) Čo je pre teba vlasť?

2) Kto je pre teba vlastenec?

Dať poctivé odpovede na tieto dve jasné otázky sa ukázalo byť zložitejšie, než ktokoľvek čakal. Tým by som odporúčal začať. Pre mňa je to úplný základ, ak chceme naozaj debatovať o tom, ako ďalej s touto krajinou.

Skúsim to ešte inak. Ty si sa rozhodol urobiť noviny. Róbert Slovák spolu s kamošmi chcel ľuďom pripomenúť ľudskosť výzvou. Majú podľa teba robiť ľudia podobné aktivity? Bude to stačiť?

Určite majú. Musia. No samé o sebe stačiť nebudú.

Peter Hajdin Komplot
Foto: Marika Vencelova

Aký veľký podiel na aktuálnom zmätku, strachu a nenávisti majú podľa teba médiá?

Médiá v týchto časoch veru nemajú ľahkú pozíciu. O to viac musia tie, ktoré sa považujú za seriózne a nebodaj mienkotvorné, dbať na to, aby sa ich obsah nezvrhol na nekonečné reptanie, frflanie. Skepsa je totiž toxická a podľahnúť jej, znamená prehrať.

Jedna vec, ktorá mi napadá, že by médiá mohli robiť poctivejšie, súvisí s narastajúcou toleranciou spoločnosti voči prejavom, ktoré boli donedávna považované za neprípustné. Bolo by výborné, keby sa médiá ovplyvňujúce verejnú mienku rozhodli neposkytovať, hoci aj s dobrým úmyslom, priestor rôznym bláznom na šírenie svojich toxických bludov. Myslím si, že mnohí novinári to robia v dobrej viere, že je predsa férové a správne dať príležitosť na vyjadrenie všetkým účastníkom diskurzu. Ja vravím – len aby sme na takúto „slušnosť“ nakoniec nepomreli.

A druhá vec: médiá by mohli politikov pochváliť, keď spravia niečo dobré. A tým „pochváliť“ nemyslím utrúsiť v uštipačnom komentári niekde v predposlednom odstavci poloironický možnokompliment. Mám na mysli chváliť tak, ako chválime naše malé deti, keď z nich chceme vychovať slušných sebavedomých ľudí. V tej časti výchovy, ktorú vieme ovplyvniť, hrajú povzbudenie a pochvala veľmi dôležitú, nenahraditeľnú úlohu. A v každom z nás až do konca života žije dieťa, ktoré túži po pochvale. Aj v tom navonok možno nevábnom politikovi.

Poteší ma, keď si budem môcť v médiách častejšie prečítať viac úprimne pochvalných textov; jednak preto, lebo bude za čo a jednak, pretože som presvedčený, že takáto komunikácia má moc meniť spoločnosť.

Aj médiá môžu pomôcť odsunúť z verejného diskurzu kadejakých bláznov tam, kam patria – na okraj spoločnosti. Aby šírenie ich bludov bolo trápne, nepatričné, neakceptovateľné. Médiá na to majú všetko potrebné: moc aj zodpovednosť.

Dík, Peter.

Niečo normálne do inboxu