Petra Slezáková: Recyklácia zatiaľ nestačí, musíme zmeniť náš životný štýl

Ak niečo vyhodíme, neodvezie sa to preč. Žiadne "preč" neexistuje.

Gabka Koščová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Petra Slezáková na Slovensku šíri osvetu o “zero waste” štýle, ktorý sa dá voľne preložiť ako život bez odpadu. O tejto téme píše na svojom blogu, prispieva do médii a prednáša vo firmách a na školách. Jej trojmesačný odpad sa zmestí do sklíčka od horčice.

Čo pre teba znamená životný štýl “zero waste”?

Pre mňa je to iný pohľad na svet. Snažím sa minimalizovať množstvo odpadu, ktoré vytvorím. Nie je to však len o odpade fyzickom, teda o smetiach, ale o mojom dopade na životné prostredie celkovo. Snažím sa žiť čo najšetrnejšie a mať čo najmenšiu uhlíkovú stopu. Stalo sa to už súčasťou môjho každodenného života a rozhodovania o čomkoľvek.

Aké budú dôsledky, ak nebudeme odpad redukovať, ale budeme pokračovať v súčasných “trendoch” jeho produkcie?

Momentálne ideme v trende tzv. lineárnej ekonomiky, čo znamená, že čerpáme prírodné zdroje, niečo z nich vyrábame, konzumujeme a vyhadzujeme to. A stále dookola. Takto to, jednoducho, nemôže ísť do nekonečna, lebo prírodné zdroje sú obmedzené a neobnoviteľné.

Preto je na čase sa zamyslieť, ako to robiť inak aj s ohľadom na ďalšie generácie, ktoré ešte na tejto planéte hádam budú žiť. Z lineárnej priamky musíme urobiť uzavretý kruh, ktorý by umožnil znovupoužívanie materiálov. Recyklácia ako taká zatiaľ nestačí, pretože nemáme dokonalé technológie, nedokážeme recyklovať všetky druhy materiálu, a preto sa na to treba pozerať cez znižovanie spotreby a cez dobrovoľnú skromnosť.

Môžeš uviesť nejaké príklady dopadov veľkého množstva vyprodukovaného odpadu?

Ten dopad je viditeľný kdekoľvek sa pozrieme. Stačí si prečítať zopár článkov na internete o tom, ako sú v oceánoch plastové ostrovy o veľkosti 30-násobku Slovenska. A nemusíme chodiť ani tak ďaleko. Pozrime sa na východné Slovensko, Bodvu, Hornád, priehradu Ružín, všetko je plné našich smetí a my si s nimi nevieme poradiť.

Pokiaľ budeme používať jednorazové veci ako igelitky, slamky, papierové vreckovky, je to neudržateľný spôsob života. Stále za tým celým vidím napríklad príbeh jednej slamky. Najprv sa musela vyťažiť ropa zo zeme, ktorá bola prevezená do spracovateľskej fabriky, odtiaľ do fabriky na výrobu plastového granulátu, odtiaľ do ďalšej fabriky, kde sa vyrobila slamka, tam sa zabalila, poslala do supermarketu, kde si ju kúpime a potom ju dve minúty používame a vyhodíme. Jednoducho mi to nedáva žiadny ekonomický ani ekologický zmysel. A toto by každý z nás mal vidieť. Pretože to, že niečo použijeme a vyhodíme, neznamená, že sa to odvezie preč, pretože žiadne „preč“ neexistuje a nás tie smeti potom zahltia.

Na tvojom blogu som čítala, že na Slovensku vyprodukujeme v priemere 340 kg odpadu na obyvateľa za rok (poznámka redakcie: Presné číslo je 348 kg za rok 2016). Zaujímalo by ma, čo si máme pod týmto číslom predstaviť.

Keď si človek povie, že to je približne kilo na deň, je to na jednu osobu dosť veľa. Keď si to však porovnáme s inými krajinami v EÚ, našťastie na tom nie sme až tak zle. Priemer EÚ je okolo 480 kg a štáty ako Dánsko majú cez 700 kg.

Trošku to asi vyplýva aj z našej histórie. Mali sme aj také obdobie, že sme nemali dostatok tovaru, takže sme zvyknutí až tak neplytvať. Takisto ľudia, ktorí žijú na dedinách, a to je na Slovensku stále dosť veľké percento ľudí, sú zvyknutí trošku inak narábať so svojimi zdrojmi.

Problém na Slovensku je ten, čo s odpadom robíme. U nás sa zrecykluje iba 23 % odpadu, 10 % sa spáli – máme dve spaľovne – a zvyšok, tých 67 %, skončí na skládke. Toto je niečo, čo potrebujeme zmeniť, lebo keď sa porovnáme napríklad s Nemeckom, ktoré recykluje 66 %, je to výrazný rozdiel.

Ak sa aj nechceme porovnávať s takou vyspelou krajinou, lebo by sme sa mohli vyhovárať na to, že máme inú štartovaciu čiaru po socializme, stačí sa pozrieť k susedom. V Česku recyklujú 34 % a v Poľsku 44 % odpadu. Problém je zjavne v ľuďoch, v našom postoji a v lenivosti triediť odpad.

Petra Slezáková Bratislava
Foto: Martina Juríčková

Ako sa rieši redukovanie odpadu na úrovni Európskej únie?

Bol prijatý balíček cirkulárnej ekonomiky, ktorá by mala byť protikladom k súčasnej lineárnej. To znamená, že sa snažia tlačiť na výrobcov, aby vyrábali trvácne a kvalitné veci, aby boli ľahko a lacno opraviteľné, napríklad tým, aby boli dostupné náhradné diely za zlomkové ceny.

Chcú zaviesť aj novú škálu opraviteľnosti produktu. Napríklad, keď si budete chcieť kúpiť elektrospotrebič, trebárs žehličku, tak popri tom, že budete vedieť, aká je jej energetická efektívnosť, bude ešte uvedené, aká je jej opraviteľnosť.

Teraz nedávno ešte prišiel návrh, aby sa zakázalo desať jednorazových predmetov bežnej spotreby, ktoré najviac znečisťujú európske pláže. Na zozname sú napríklad slamky, tyčinky do uší a podobné veci. Takže tlak už pomaly prichádza aj zhora.

Je tento tlak dostačujúci?

Nie. Je potrebné si uvedomiť, že takýmto príkazom a zákazom sa ešte nič nevyrieši. Potrebujeme zmeniť naše myslenie aj zdola. Len tak sa to nejako dá dokopy a bude to mať zmysel. Podľa mňa je veľmi dôležité aj to, aby osveta bola na úplne inej úrovni. Napríklad, aby sa táto téma zaviedla aj do škôl v rámci povinných osnov.

Majú školy záujem túto tému riešiť?

Zatiaľ to veľmi závisí na aktivite učiteľov. Keď má záujem učiteľ, snaží sa tieto ekologické témy prelínať v rámci bežných predmetov, či už v biológii alebo geografii. Táto téma sa dá totiž nenápadne vsunúť hocikam. Aktívni učitelia si takisto organizujú rôzne akcie, volajú si ľudí na prednášky alebo robia projekty. Niektoré školy si vytvárajú vlastné záhradky a dokonca aj kompostoviská v blízkosti školy, čo znamená, že sú v tomto veľmi aktívne a je vidieť aj na žiakoch, že tým žijú a prinesú túto tému a myšlienky aj domov.

Bohužiaľ tam, kde taký aktívny učiteľ nie je, štát nemá nijakú ucelenú stratégiu, ako to do osnov zapojiť a to by trebalo zmeniť. Ale priznám sa, že stále neviem ako. Jedna z ciest by mohla byť spojenie s neziskovkami, ktoré v tejto oblasti robia. Práve rôzne neziskové a dokonca aj ziskové organizácie ako Curaprox v tejto tematike suplujú štát. Ponúkajú školám vzdelávanie zadarmo, rozdávajú im koše na triedenie odpadu a podobne. Avšak mne stále chýba ucelená stratégia na strane štátu.

Môže človek vytvoriť tlak na štát, aby sa táto téma dostala do škôl?

Bude stačiť aj taký malý krok, ako to prebrať s učiteľmi na rodičovskom. Alebo napísať priamo na Ministerstvo školstva, pýtať sa riaditeľov škôl a samospráv, ktoré sú zriaďovateľmi miestnych škôl.

Ako deti vnímajú túto tematiku napríklad v rámci tvojich prednášok? Už si spomínala, že sú z toho nadšené, ale ako presne sa to prejavuje?

Keď to porovnám s dospelákmi, tak to sú ľudia, ktorí keď prídu na moju prednášku, už väčšinou majú rozhľad a chcú sa dozvedieť viac, takže už sú niekde na ceste. Niektoré deti však ani nepočuli o triedenom odpade alebo to minimálne doma nerobia. Keď im popisujeme niektoré súvislosti a keď vidia obrázky prírody a trpiacich zvierat, otvárajú sa im oči a začínajú byť aktívne. Deti sú veľmi emotívne, takže je ľahké ich v tomto ovplyvniť.

Čo sa deti na prednáškach najčastejšie pýtajú?

Prvá otázka väčšinou býva, koľko produkujeme odpadu. A potom otázky o kompostovaní a o dáždovkách, to ich zvykne veľmi zaujímať. Keď im poviem, že nepoužívam nič jednorazové okrem toaletného papiera, hneď začnú uvažovať, ako sa takto dá fungovať. Zaujímajú sa o to, čo používam namiesto papierovej vreckovky, zubnej kefky a ako môžem piť bez slamky. Keď im to vysvetlím, hneď vidím, že si uvedomili, že napríklad takú slamku vôbec nepotrebujú.

Máš v rodine nejaké deti?

Áno, mám dve neterky, ktoré majú šesť a 11 rokov.

A ako správna teta, poučuješ ich o tejto eko téme?

Snažím sa ich v tomto duchu vychovať. Sú to sestrine deti a sestra nežije úplne zero waste štýlom, aj keď nie je typický konzumný človek.

Nedávam im napríklad hmotné darčeky, ale iba zážitkové. Pri prvom darčeku boli veľmi nedôverčivé, keď dostali len papier, že so mnou niekam idú. Ale keď to absolvovali, obidve mi povedali, že už žiadne iné darčeky odo mňa nechcú, len takéto, na papieri.

Sú veľmi vnímavé a rýchlo si uvedomia, že nepotrebujú nič fyzické, že je tých darčekov zbytočne veľa a že sa s tým ani nestíhajú hrať.

Petra Slezákova Zero Waste
Foto: Martina Juríčková

Dobre, takže deti sú uvedomelé. Čo dospeláci? Nepanuje na Slovensku názor, že “zero waste” je príliš veľa roboty? Je potrebné vopred premýšľať, plánovať, občas možno minúť viac peňazí.

Tento názor sa snažím vyvrátiť, pretože podľa mňa to vôbec nie je veľa roboty. Keď som zavádzala tento životný štýl do svojej domácnosti, v tom čase  somdochádzala denne do Viedne a trávila som veľa času prácou aj dochádzaním. No napriek tomu som zvládla tieto zmeny urobiť. Nie je to teda o tom, či to je časovo alebo finančne náročné. Práveže vďaka zero waste som si mohla dovoliť dať výpoveď v korporátnom svete a živiť sa tým, čo ma baví. Pretože keď ste zero waste, nepotrebujete toľko vecí, teda logicky vám stačí aj menej peňazí.

O čom to teda je, ak nie o časovej a finančnej náročnosti?

Je to o zvyku. Zo začiatku je možno pre človeka náročnejšie myslieť na to, že si má so sebou zobrať do obchodu plátenú tašku a vrecúška na zeleninu. Ale každý zvyk si vyžaduje podľa vedcov iba 21 dní na to, aby sme si ho zaviedli a brali ho automaticky.

Takže na to treba ísť postupne a začať robiť veci, ktoré môžeme zmeniť jednoducho. Ak začneme smrkať do látkovej vreckovky namiesto papierovej, tak tento zvyk nevyžaduje žiadnu extra prípravu ani žiadny čas navyše. Zároveň ak prestaneme používať jednorazové veci a prejdeme na trvácnu alternatívu, nemusíme chodiť znovu do obchodu kupovať niečo nové a míňať tým čas a peniaze.

Aj napriek tomu mi príde, že ty si možno jedna z tých uvedomelejších. Nie každý je ochotný vybudovať si zvyk a nastaviť zero waste štýl. Mnohí zachádzajú buď do extrémov a mnohí to ani vôbec neriešia, pretože im to príde bezvýznamné a spojenie “zero waste” považujú za nejaký buzzword. Čo s tým?

Potom ešte hovorievam, že dve základné pravidlá zero waste, tie úplne prvé, ktoré sa majú aplikovať ešte pred bezobalovým nakupovaním a triedením odpadu, sú „odmietni, čo nepotrebuješ“ a „zredukuj, čo skutočne potrebuješ“. A to nás nestojí absolútne žiadny čas, peniaze, námahu. To je prosto o tom, že poviem nie, ďakujem.

Stretávaš sa so skeptickou alebo negatívnou spätnou väzbou na zero waste?

S pesimistickým prístupom sa stretávam niekedy v obchodoch. Napríklad keď ma vidia, ako si dávam zeleninu do látkovej sieťky. Typicky starší spoluobčania začnú riešiť, prečo to robím a potom mávnu rukou, že to je aj tak blbosť, lebo aj tak sa ďalších tisíc sáčkov spotrebuje a ja sama nič nezmôžem. Zároveň ako mi to hovoria, si odrolujú ďalších sto sáčkov pri zelenine a strčia si ich do vrecka, aby mali do čoho zbierať výkaly po mačke.

Pri takýchto ľuďoch sa ja vždy usmejem. Veď každý si žijeme podľa svojho svedomia a je to v poriadku. Mňa to neodradí a možno ten človek nakoniec bude večer nad tým premýšľať, že ma stretol, jeden nikdy nevie.

Myslíš si, že informačne je už na Slovensku povedomie o zero waste dostatočné?

Podľa mňa sa už o tom dosť veľa píše. Keď si predstavím, koľko článkov som len ja napísala do časopisov, bola som v Teleráne, v Milujem Slovensko a podobne. Stále ma niekto oslovuje, že chce o téme napísať. Budem teraz prispievať aj do detských časopisov a oslovili ma aj s tým, či by som nechcela napísať knihu. Nikdy by mi nenapadlo, že bude na Slovensku záujem o lokálnu knihu o živote bez odpadu. Aj vďaka tomu mám pocit, že sa to hýbe.

Ako k zero waste pristupujú napríklad veľké značky či obchodné reťazce?

Niektoré firmy sa už verejne priznávajú k cirkulárnej ekonomike a zapracúvajú si to do svojich plánov na ďalšie roky. IKEA je v tomto úplne priekopníčka. Majiteľ firiem Tefal a Crups už verejne sľúbil, že budú dostupné náhradné diely za rozumnú cenu na každý ich výrobok 15 rokov od jeho výroby.

Petra Slezákova Odpad
Foto: Martina Juríčková

Ako sme na tom s lokálnymi firmami na Slovensku v oblasti zero waste?

Na Slovensku je veľa nových mladých firiem, ktoré toto iniciatívne robia. Začali už rovno s biznis plánom, ktorý zohľadňuje cirkulárnu ekonomiku. A to nehovorím napríklad len o výrobcoch prírodnej kozmetiky, ale aj o firmách, ktoré vyrábajú okuliare z rozložiteľného bioplastu alebo projekty, kde z odpadového materiálu vyrábajú nové veci ako nábytok.

A máme tu aj také projekty, ktoré sa na cirkulárnu ekonomiku pozerajú trošku inak. Nie je to len o zmene spôsobu výroby, ale aj o tom, že budeme menej vyrábať a viac využívať služby. Nemusíme všetci vlastniť príklepovú vŕtačku, ak navŕtame jednu poličku raz za tri roky, ale malo by byť úplne normálne, ak si taký predmet v prípade potreby požičiame alebo si priamo zavoláme človeka, ktorý navŕta poličku za nás.

Na Slovensku už máme dokonca požičovňu Lega, kde si zaplatíte mesačný poplatok a príde vám stavebnica lega, akú si poviete. Keď vás po mesiaci omrzí, vrátite ju a dostanete ďalšiu, takže nemusíte nič vlastniť a máte stále nejaký nový vnem, novú hračku.

Musím povedať, že za posledný rok u nás vidím obrovský posun. Zo začiatku som si myslela, či to nie je náhodou len moja bublina, v ktorej žijem, ale nie je. Už ju to presahuje.

Čím to podľa teba je, že práve za posledný rok sa s touto témou roztrhlo vrece a veľa ľudí to začalo riešiť?

Neviem, či to náhodou nezačal byť nejaký zelený eko-trend. Ale aj keby, tak chvalabohu za také trendy. V každom prípade sa k nám dostáva viac informácií aj z médií a aj zo zahraničia. Ľudí vyľakali problémy s odpadmi v oceánoch a ako to zabíja všetky živočíchy a takisto to, že mikroplasty sa už našli aj v pitnej vode, aj v pive, aj v tatranských plesách.

Takisto sa veľa hovorí o fast fashion a to sú všetko veci, ktoré sú prepojené. Vo všetkých tých témach ide o našu osobnú zodpovednosť. Niečo môžeme zmeniť v našom živote priamo, ale takisto mám pocit, že čoraz viac ľudí začína veriť tomu, že má hlas spotrebiteľa, ktorý môže použiť a môže firmám písať, aby niečo robili zodpovednejšie.

Môžeme im napísať, čo sa nám nepáči. Ak ich na to budeme upozorňovať, tak na to firmy začnú reagovať. Ľudia začali viac cítiť, že majú možnosti ovplyvniť svet okolo seba.

Už si niekedy nejakej firme s podobnou sťažnosťou napísala?

Áno, veľakrát.

Podarilo sa niečo zmeniť?

Môj manžel má veľmi rád sušienky Tuc a už ich nekupoval, lebo obsahovali palmový olej, tak sme im napísali. Neboli sme zjavne jediní. Teraz som videla v obchode, že majú novú receptúru s repkovým olejom. Nehovorím, že priamo náš email niečo ovplyvnil, ale určite ich bolo veľa a je úžasné, že na to firma zareagovala.

Takisto som oslovila mliekárne na Slovensku s otázkou, prečo nemáme jogurty vo vratnom skle. Niektoré z nich začali so mnou komunikovať, začali sa pýtať, čo si myslím, ako by sa to dalo, hľadali kontakt na niekoho v Čechách z mliekarní, ktoré majú vratné obaly, atď. Jednoducho nad tým minimálne začali rozmýšľať.

Petra Slezákova
Foto: Martina Juríčková

Oplatilo by sa ohľadne tejto témy písať aj poslancom, aby sa témou začal zaoberať aj samotný štát?

Vždy sa to oplatí. Aj keď možno jeden email nebude mať okamžitý účinok. Keď už napíšu desiatky ľudí to isté, možno niekomu začne vŕtať v hlave, že by sa s tým dalo niečo urobiť. Môj hlas je malá kvapka v mori, ale to more je tvorené tisícami kvapiek. Nijako inak sa to dosiahnuť nedá.

Keď som mala záujem o kompostovanie v Bratislave, čo bol veličizný problém, tak som písala. Písala som na OLO, na Magistrát, písala som na Miestny úrad v našej mestskej časti a odbili ma niekoľkokrát. Tak som o pár mesiacov zase napísala, či sa niečo nezmenilo. Teraz už pomaličky vidno, že sa objavujú komunitné kompostoviská v Bratislave. Magistrát vypracoval postup, ako si môžete zaregistrovať svoje komunitné kompostovisko. Nie je to síce zatiaľ žiadna finančná podpora, ale aspoň nerobia prieky a dovolia vám to postaviť na ich pozemku, lebo väčšina pozemkov v Bratislave patrí Magistrátu. Pomaličky sa ľady hýbu a to sa bude diať len tak, keď sa budeme ozývať.

Keď ľuďom radíš, ako začať so zero waste, odporúčaš im, aby sa najprv pozreli do svojho smetného koša a zistili, s akým odpadom majú najväčší problém. Čo prevládalo v tvojom smetnom koši vo chvíli, keď si so zero waste začínala?

Mala som tam polovicu bio odpadu, a teda ten som začala okamžite kompostovať na našom komunitnom kompostovisku na sídlisku. Zvyšná polovica boli hlavne obaly zo všetkého možného. Lebo veď všetko, čo si človek kúpi, či už potraviny, drogéria, kozmetika, elektronika, všetko je v obaloch. Nejaká menšia časť boli jednorazové veci, u mňa hlavne papierové vreckovky, kuchynské utierky, odličovacie tampóny, tyčinky do uší a, samozrejme, dámske hygienické pomôcky.

Považuješ šírenie osvety o zero waste za akúsi svoju misiu?

V podstate áno. Nikdy som nemala zamestnanie, ktoré by ma extra napĺňalo, pretože nikdy nemalo nejaký vyšší zmysel. Keď som sa začala venovať tejto téme, celé sa to samo vyvinulo. Na začiatku som len začala písať blog s cieľom pomôcť ľuďom v mojom okolí a neskôr sa z toho stalo moje živobytie. Veľmi ma teší, že to môžem robiť. Neriešim ani finančnú stránku veci, lebo ma to napĺňa a vidím v tom zmysel. Dúfam, že to budem môcť robiť ešte dlho, je to preto v istom zmysle moje poslanie. Lebo keď človek niečo robí úplne zo srdca a robil by to aj zadarmo, tak to sa podľa mňa dá definovať ako poslanie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

bez odpadu zero waste