Richard Vávra, známy ako Archívny Chlapec, vtrhol na hudobnú scénu akustickým albumom Zvery, ktorým definoval zatiaľ neprebádané územie slovenského pesničkárstva. Svojský hlasový prejav a „ursínyovský“ prístup k lyrike charakterizovali jeho debut. S druhým albumom Tranzit sa premenil na niečo celkom odlišné. Nové zvuky, perspektívy a chuť experimentovať ho okamžite zaradili medzi obľúbencov hudobných kritikov. V nasledujúcom rozhovore hovorí o hudbe, rodine, ale aj o tom, ako vníma súčasnú spoločnosť.
Folker alebo pesničkár?
Chápem potrebu ľudí definovať a škatuľkovať si čokoľvek, čo vnímajú. Tým, že vystupujem s akustickou gitarou, majú možno väčšiu tendenciu vidieť ma ako folkového speváka. Folkoví hudobníci však podľa mňa nesú často vo svojich textoch aj politické alebo skôr sociálno-spoločenské témy. Ak sa na to pozeráme takto, tak sa necítim byť folkerom.
Len pre príklad, ak si taký Richard Ashcroft alebo Noel Gallagher zoberie do rúk gitaru a zahrá pesničku akusticky, tak ho verejnosť považuje za pesničkára. Možno je to aj z toho dôvodu, že tam práve chýba ten politický alebo sociálno-kritický aspekt. Čiže sa asi skôr cítim ako pesničkár.
Ako veľmi ovplyvnila tvoj život hudba?
Drasticky. To, že sa venujem hudbe, má vplyv na to, koľko času môžem tráviť s kamarátmi, s rodinou, do akej miery sa môžem venovať záľubám, koľko spím, atď. Čiže hudba v istej miere vplýva na takmer každý aspekt môjho života. Na druhej strane, hudba alebo umenie ako také mi poskytuje azyl. V istom zmysle mi to nahrádza absentujúci pocit krásy v bežnom živote. A umenie má podľa mňa plniť práve túto funkciu, aby sme dokázali fungovať ako zdraví jedinci, ktorí sa z rutinnej reality jedného dňa nezbláznia.
Väčšina ľudí ťa vníma ako hudobníka s akustickou gitarou. Koľko ich máš vo svojom štúdiu a aké iné nástroje v súčasnosti používaš?
Gitár mám asi 8 – 9. Jedna je len dekoračná, kúpil som si ju, keď som mal asi 16 rokov a už na nej nehrám, lebo je celá dobitá. Mám ukulele, elektrickú gitaru, kadejaké perkusie a v poslednej dobe mi do výbavy pribudli klávesy a kontrolery, gitarové efekty, vokálny procesor, atď. Používam podľa možností všetko, respektíve sa s tým učím pracovať. Akustické gitary mám ale najradšej. Sú geniálne jednoduché – v podstate je to len kus dreva a struny, a to je na tom najkrajšie.
Kde má pôvod tvoj vzťah k pesničkárstvu?
Považujem sa za veľkého hudobného dobrodruha, hovorí sa tomu aj „music junkie“. Je to, samozrejme, klišé, ale ja to vnímam tak, že hudba je len jedna, respektíve ak sa už nejako rozdeľuje, tak na dobrú a zlú. Či je niečo folk, alebo pop, alebo kadejaká odnož, tomu príliš nerozumiem a ani sa to nesnažím veľmi analyzovať.
Pokiaľ ide o môj vzťah k pesničkárstvu, tak si spomínam, že v pätnástich rokoch som pričuchol k interpretom ako Vlasta Redl, Druhá tráva a trochu aj Dežo Ursíny a páčilo sa mi to. Čiže istú spojnicu môžme vystopovať niekde tam.
V istom období som sa presýtil hudobného maximalizmu a začal som krásu hudby nachádzať práve v jej najjednoduchšej, čírej podobe. Ono je to podobné, ako keď nejaký básnik dokáže v jednej jedinej myšlienke alebo vete zhmotniť niečo naozaj obsiahle a silné. Nemusí to nutne byť rozsiahly traktát, aby ťa to zasiahlo. A presne tak to cítim aj pri hudbe.
Na hudobnú scénu si s albumom Zvery prerazil relatívne nedávno. Čomu pripisuješ ten okamžitý úspech?
Bude tam zrejme viacero faktorov, ale myslím si, že kľúčové slovo je úprimnosť. Ja sa tak v podstate snažím fungovať aj v rámci medziľudských vzťahov, i keď možno niekedy za cenu nepríjemných situácií. Nemám potrebu štylizovať sa do akejkoľvek pozície.
V čase, keď som tvoril album Zvery, som mal 32 rokov, 6-ročného syna, svoj komfortný život a zabehané koľaje. V tomto zmysle som nemal čo stratiť, čiže mi ani v najmenšom nezáležalo na akomkoľvek kalkulovanom úspechu. Mohol som si skrátka dovoliť maximálnu autenticitu a úprimnosť danej výpovede.
Tvoríš hudbu aj texty. Akú dôležitosť im pripisuješ pri tvorbe?
Obom prikladám rovnakú dôležitosť. Od malička si stále niečo niekde píšem, som grafoman obklopený textami, doma mám tony popísaného papiera a zaznamenávanie myšlienok je pre mňa veľmi podstatné. Čiže slovo a lyrickosť bola pre mňa od začiatku v hudbe samozrejmá. Nedá sa povedať, že by hudba alebo text vznikali v skladbe dodatočne. Je to pre mňa dokonalá symbióza.
Je pre teba dôležitý progres v rámci tvorby hudby?
Život je príliš krátky na to, aby som stále dookola tvoril akustické albumy. To však neznamená, že taký v budúcnosti znova nevytvorím (smiech). Momentálne ma baví rozbíjať zabehané štruktúry a overené postupy. Jednoducho ma baví zdokonaľovať svoje zručnosti, posúvať sa ďalej a skúšať nové veci.
Progres je pre mňa veľmi dôležitý, nie však len samoúčelne v zmysle, že za každú cenu budem robiť vždy niečo iné. Možno by sa to dalo nazvať aj ako „nechce sa mi dvakrát vojsť do tej istej rieky“, pretože mi to príde nudné a v istom zmysle je to zabijak kreativity.
Druhým albumom Tranzit si sa trochu vzdialil od klasickej pesničkárskej polohy. Čo je hlavným spojením medzi týmito dvomi albumami?
Odpoveď je jednoduchá – pesnička. Je jedno, aký kabát tomu oblečieš. Na albume Tranzit sa objavilo množstvo nových nástrojov, no všetky tie skladby sa stále dajú zahrať na klasickej gitare. Dôležitá je pre mňa samotná pesnička, objekt, s ktorým sa snažím pracovať.
Tvoje texty stoja na témach rodiny, vzťahov a v zásade bežného života. Nachádzaš tu dostatok inšpirácie?
Rovnako ako v hudbe, aj v živote sa snažím vnímať prapodstatu fungovania a z nej vychádzať. Nech už to vyznie akokoľvek pateticky, láska v jej v rôznych podobách, či už sa bavíme o vzťahu k dobrému kamarátovi alebo k milujúcej manželke, je pre mňa to najpodstatnejšie na celom svete. Prestali ma zaujímať banálne veci, ktoré som riešil v minulosti. Dokonca by som možno povedal, že sa snažím vnímať život v jeho najjednoduchšej forme. Vzťahy s blízkymi ľuďmi sú to, na čom v konečnom dôsledku najviac záleží. A tým sa dá inšpirovať do nekonečna.
Niektoré tvoje pesničky sa dajú vnímať aj ako istá reflexia voči súčasnej povrchnej, konzumnej spoločnosti. Je to tak?
Asi áno. Sme tým obklopení a nevyhneme sa tomu. Postupom času zisťujem, že tento „zjednodušený“ svet mi skrátka nestačí. Preto sa snažím k nemu vždy nájsť vhodnú alternatívu, či už je to tvorba hudby, čítanie kvalitných kníh, ktorými sa snažím vzdelávať, alebo plnohodnotné trávenie času s rodinou. Nerobí mi dobre otupovať si mozog lacnými vecami. Z toho dôvodu sa toho možno práve v mojich textoch občas dotýkam. Nerobím to však v zmysle kritiky, skôr len samotnej reflexie.
Dá sa nejako bojovať s povrchnosťou v spoločnosti?
Istá kultúrna vyprázdnenosť a povrchnosť ide ruka v ruke s celosvetovým trendom. V tomto prípade sa však riadim tým, ako to robím pri výchove svojho syna. Nemusíte byť animátor, nemusíte ho neustále usmerňovať a kárať – dieťaťu v istom období života stačí len to, že ste, vníma vás a v zásade ste jeho jedinou inšpiráciou, z ktorej čerpá. Ak dieťa vidí, že čítate knihy, ste milý k svojmu okoliu a podobne, inšpiruje sa vami a kopíruje vaše správanie. Myslím si, že toto je najlepší spôsob, ako pozitívne vplývať na spoločnosť – byť dobrým príkladom.
Žiješ na dedine, no veľa cestuješ, stretávaš sa s tvorivými a inšpiratívnymi ľudmi, navštevuješ miesta, kde spoznávaš množstvo podobných ľudí. Ako vnímaš isté sociálne bubliny, keď sa vraciaš domov?
Je pravda, že sa občas cítim na dedine ako turista a žijem v podstate dva paralelné životy. Na dedine sa vníma život trochu inak ako v meste a akékoľvek vybočenie z normálu je považované za istý druh „čudáctva“. S rastúcimi povinnosťami, počnúc prácou na albume, koncertovaním, skúšaním a podobne, sa na tomto mieste pohybujem stále menej, pričom ľudia v mojom okolí môžu nadobúdať pocit, že ich zanedbávam alebo sa uzatváram.
Napriek tomu sa však snažím neuviaznuť v mojom vlastnom svete a ak mi to čas dovolí, chcem byť neustále súčasťou práve toho mikrovesmíru, ktorý je bezprostredne okolo mňa. Mám pocit, že sa to časom mení a aj ľudia ma začínajú vnímať ako človeka, ktorý niečo vytvára, nežije pasívne a snaží sa byť kreatívny.
Kto sú pre teba zásadné osobnosti?
Mohli by sme hovoriť o tom, aké zásluhy na rozvoji spoločnosti majú osobnosti ako napríklad Michal Kaščák, Ján Benčík či Andrej Kiska a je to nespochybniteľné. V mojom prípade by som však vyzdvihol najmä začínajúce menšie projekty, ako ste napríklad vy. Snažíte sa robiť dobrú vec, meniť zmýšľanie ľudí vo svojom okolí a to je presne to, o čo sa snažím aj ja vo svojom živote. Byť dobrým príkladom a ukazovať, že sa to dá.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
archívny chlapec interview richard vávra rozhovor slnko records tranzit zvery
