Simona Hlaváčová: Človek nemusí behať bosý po lese, aby bol šetrnejší k prírode. Stačí len premýšľať, či všetko, čo kupujeme, naozaj potrebujeme

Dúfam, že čoskoro zavedieme uhlíkovú daň. Sme totiž zvyknutí kupovať lacné veci, ktoré dlho nevydržia.

29. 11. 2020

Helena Sisková

Simona Hlaváčová spolu s Janou Rehákovou založila prvé komunitné reuse centrum na Slovensku, Baterkáreň v Trnave. Vo svojej práci sa zameriavajú na udržateľný život a snažia sa aplikovať cirkulárnu ekonomiku. Ľudia môžu v Baterkárni darovať svoje nepotrebné veci, nakúpiť čapovanú drogériu v obchodíku, či oblečenie v charitatívnom second hande. Centrum sa zároveň venuje vzdelávaniu v témach ekológie, no otvára aj otázky psychického zdravia.

Ako funguje cirkulárna ekonomika?

Hovorí, že naše súčasné správanie nie je správne. Dnes totiž fungujeme na princípe lineárnej ekonomiky. Vyťažíme zdroje, spotrebujeme ich a vyhodíme. Obehová ekonomika nás učí, aby sme to, čo vyťažíme, využívali zodpovedne, spotrebúvali to čo najdlhšie a napokon to nevyhadzovali, ale naďalej využívali. Použité veci si môžeme opraviť, rozobrať a prerobiť ich na niečo nové, darovať ich.

Domácnosti máme preplnené vecami, ktoré už nepotrebujeme. No nemusíme ich vyhadzovať, potrebujú len, aby sme im dali nový zmysel. V Baterkárni na to ľuďom dávame priestor.

Ako vznikala Baterkáreň?

Baterku sme vôbec nestavali s tým, že si ideme otvoriť reuse centrum. Všetko, čo robíme, vychádza z našich preferencií, toho, čo sa nám páči a tiež, čo si ľudia vypýtali. Chceli sme vytvoriť priestor pre komunitu, ktorý by ju učil o udržateľnosti. Celé to vznikalo dlho, vymýšľali sme, čo všetko by sa nám páčilo. Chceli sme priestor, ktorý nám bude dávať zmysel, a kde sa budeme cítiť dobre. Kde si aj my samy dobijeme baterky.

Rôzne projekty týkajúce sa cirkulárnej ekonomiky, ktoré sú súčasťou Baterkárne, vznikli len ako naše kreatívne nápady. Vlastne sme si to tu otvorili a asi až po roku sme zistili, že sme aj reuse centrum.

Keby sme stáli na námestí a vykrikovali, aby ľudia vracali použité veci do obehu a žijú udržateľnejšie, nemyslím si, že by sme niekoho presvedčili. Preto sme sa rozhodli ísť praktickou cestou. Ukázať ľuďom, že sa to dá, a že je to jednoduché.

Simona Hlaváčová rozhovor
Foto: Dávid Hanko

Čo sa stane s vecami, ktoré k vám ľudia prinesú, no už o ne nik nejaví záujem?

Tento problém sme zatiaľ museli riešiť len minimálne. Šlo o nejaké súčiastky alebo iné drobnosti. Ak sa dá, správne ich vyseparujeme. No snažíme sa, aby si všetko, čo prejde našimi rukami, našlo nový domov. A to aj produkty z Barter marketu alebo zvyšky zo swapov. Aktívne vyhľadávame miesta, kde by sa aj takéto špecifické veci zišli. Napríklad veci zo swapu pre šikovné ruky sme darovali domovu dôchodcov.

Ešte sa nám nestalo, že by nám tu niečo stálo fakt dlho a my sme nevedeli, čo s tým. Zrejme aj preto, že zdôrazňujeme, aby veci, čo k nám ľudia nosia, boli stále použiteľné a pekné.

Stáva sa nám, že niečo príde a my netušíme, čo je to zač, no okamžite to aj odíde. Najkrajší príklad bol, keď sem niekto priniesol zvláštne kovové rúrky. Vôbec sme nevedeli, čo to je, a tak sme ich hodili na internet. Hneď na druhý deň prišla pani, úplne nadšená, pretože vraj konečne môže manželovi upiecť šamrolky, o ktorých rozpráva už päť rokov. Tie rúrky boli cukrárske trubičky na šamrole.



Môže si reuse centrum založiť hocikto, hocikde? Mal by?

Myslím si, že áno, no človek to musí robiť od srdca. Je za tým množstvo práce, a navyše, riadiť komunitné centrum nie je zárobková činnosť, sme sociálny podnik. Snažili sme sa ho zariadiť tak, aby si zarábal aspoň sám na seba. Nechceme na ňom zarábať, je tu pre komunitu a akýkoľvek zisk doň opäť investujeme.

No každé mesto by si zaslúžilo svoju Baterkáreň. Je to zaujímavá práca, ktorá človeka napĺňa. Ktokoľvek nás môže osloviť, rady sa podelíme o naše skúsenosti.

Prečo podľa vás väčšina ľudí lipne na nových veciach a tie z druhej ruky im nie sú dosť dobré?

Podľa mňa to je len marketing. Sme masírovaní farebnými reklamami, peknými fotkami, ktoré sa nás snažia presvedčiť, že nové je vždy lepšie. Fungujeme v lineárnej ekonomike, teda vziať zdroj, použiť ho a vyhodiť, predajcovia preto od nás musia vyžadovať ďalší a ďalší nákup. V tomto nastavení sa im neoplatí, aby bol ich výrobok opravený, darovaný či požičaný. Potrebujú vytvárať nové produkty, aby si ich ďalší ľudia kupovali.

Naozaj je to len spôsob komunikácie, ten sa však dá zmeniť. Potrebujeme len postupne pretvárať diskurz týchto tém. Uvedomiť si, že veci z druhej ruky sú dobré, dokonca lepšie ako nové. Priznať si, že máme preplnené skládky a že je čas na zmenu.

Veľkú úlohu tu hrá PR a povesť samotných predajní alebo podujatí, ktoré sa venujú cirkulárnej ekonomike. Je rozdiel, či prídete do pekného prostredia, kde sú veci prehľadne uložené alebo keď sa musíte prehrabávať v horách oblečenia či nahádzaných hračiek.

Simona Hlaváčová rozhovor
Foto: Dávid Hanko

Spoločnosť sa v rámci oblečenia postupne zameriava na second handy a swapy, no pokiaľ ide o veci do domácnosti, nepochybne tu prevláda zvyk nakupovať vždy nové. Je podľa vás reálne, aby tak, ako máme sekáče na oblečenie, vznikali a boli využívané aj sekáče pre riady, dekorácie či náradie?

Určite áno. Teraz sme zvyknutí kupovať si lacné produkty, ktoré sa rýchlo rozbijú. Princípy cirkulárnej ekonomiky sú však dosť obsiahle. Hovoria aj o odolnosti materiálov, aby sme veci vyrábali kvalitne, vydržali čo najdlhšie a aby sa dali opraviť, keď sa pokazia.

A to, samozrejme, platí pri všetkých produktoch, nielen pri oblečení. Keď ich budeme vyrábať poctivo, z kvalitných, najlepšie prírodných materiálov, bude priestor na to, aby vznikali second handy s náradím, bižutériou, s hocičím.

Je to aj otázka nastavenia ekonomiky štátu. Teraz sa veľa rozpráva, napríklad, o uhlíkovej dani. Dúfam, že ju čoskoro zavedieme. S ňou už pre spotrebiteľov nebude výhodné objednávať si nekvalitný tovar napríklad z Číny, pretože jeho cena výrazne stúpne. Nebude pre nás výhodné šetriť a kupovať lacné veci, ktoré nič nevydržia. 

Viete povedať nejakú krajinu, v ktorej to takto funguje?

Čo sa týka cirkulárnej ekonomiky, mnohé štáty sú na tom veľmi dobre. Na Slovensku sme v nej zatiaľ úplní začiatočníci. V mnohých krajinách, napríklad v Nemecku, už fungujú obchodné domy s opravenými vecami z druhej ruky. Pre tamojších ľudí je to teda niečo normálne. Sú krajiny, ktorých vlády sú dosť múdre na to, aby svojich obyvateľov viedli k udržateľnosti. My zatiaľ máme tendencie túžiť stále po novom.

Povedzme, že sa človek presťahuje do prázdneho priestoru. Ako by mal postupovať, aby bol pri jeho zariaďovaní k životnému prostrediu čo najšetrnejší?

V prvom momente to môže byť trochu komplikované, pretože človek si vytvára domov a chce ho mať farebne a štýlovo zladený. Je preto najľahšie vybehnúť do veľkého obchodného domu, kúpiť všetko naraz a ďalej sa nestarať. Udržateľný život sa v tomto smere môže zdať menej príjemný.

No to je len v našej hlave. Všetko, čo máme doma, sa dá zohnať z druhej ruky. Existujú na to webové stránky, bazáre, skupiny na sociálnych sieťach. V Česku majú dokonca už viacero reuse centier, ktoré sú veľmi veľké, plné čistých, dizajnovo opravených vecí. Napríklad v Ostrave majú nabytok z druhej ruky nadizajnovaný tak, aby farebne ladil.

Možností je skutočne veľa, hoci sa táto cesta môže zdať namáhavejšia a zdĺhavejšia. No aspoň sa s tým viete hrať. Môžete nájsť veci zo svojho detstva. Môžete nájsť veci, o ktorých ste ani netušili, že existujú. Kto hľadá, nájde.

Čo hovoríte na názor, že ľudia majú doma už priveľa vecí, a tak by si nemali dávať darčeky?

Či by sme si mali alebo nemali dávať darčeky, závisí od toho, kam ideme. Dar by mal mať hodnotu najmä pre človeka, ktorému ho dávate. Ak ho poteší sušený kvet z trhu, je to okej. Nedovolila by som si niekomu niečo prikazovať alebo zakazovať.

No je pravda, že v sebe máme tendenciu priniesť niečo materiálne, keď ideme na návštevu alebo má niekto sviatok. Vidíme tieto vzorce v reklamách, sme tak vychovaní. Ale ak by sme sa začali viac rozprávať o nemateriálnych daroch, ak by sa v televízií propagovali zážitky, naše správanie by sa zmenilo. Robíme to, čo robia ľudia okolo nás, čo vidíme vo filmoch a čítame v knihách. Opäť je to teda otázka zmeny v celospoločenskej debate.

Simona Hlaváčová rozhovor
Foto: Dávid Hanko

Čo si myslíte o petícii Klíma ťa potrebuje, ktorá sa nedávno dostala do parlamentu?

Naše vlády sa doteraz tvárili, že neexistuje žiadna spoločenská objednávka na riešenie klimatickej zmeny. Táto petícia je preto nesmierne dôležitá. Ukazuje, že aj obyvatelia Slovenska chcú, aby sa ich krajina problémami životného prostredia zaoberala. Mnohí naši predstavitelia by sa chceli tváriť, že máme oveľa dôležitejšie starosti. No klimatická kríza, ktorá sa už teraz v rôznych častiach sveta prejavuje, nám môže zavariť oveľa viac.

Je podľa vás “ekoživot” drahý? Ručne šité oblečenie z bio bavlny, bezobalové potraviny, prírodná kozmetika… Má človek s priemerným platom, žijúci rýchly mestský život, vôbec šancu takto fungovať?

V systéme, v ktorom žijeme teraz, to nie je jednoduché. Ako som už spomínala, sme zvyknutí hľadať rýchle a lacné riešenia. No vo chvíli, keď si spotrebitelia, a tiež aj štát pri verejnom obstarávaní, začnú žiadať iné, kvalitnejšie produkty, teda keď sa zmení dopyt, zmení sa aj ponuka.

Áno, “eko bio raw bavlna, ktorá sem príde na koníkovi,” je veľmi drahá. Ale v momente, keď bude dopyt po nej väčší, jej ponuka sa zväčší tiež, a zlacnie. Fabriky, ktorým sa teraz oplatí vyrábať polyester, zmenia svoje postupy, pretože už pre ne nebude rentabilný.

Skutočne je to len na nás, na štáte a na samosprávach. Tie stále niečo nakupujú, kancelárske potreby, nábytok, vybavenie pre zdravotníkov… To všetko sú materiály, ktorých kvalitu si nastavujeme sami. No to je obrovská zmena, na ktorú treba veľa času.

Dobre, ale čo dovtedy? Ako má človek žiť udržateľne, keď skutočne nemá peňazí nazvyš?

Určite nebudem nikomu kázať, aby kupoval veci z bio bavlny. No treba si pamätať, že čím viac nekvalitných produktov si budeme kupovať, tým viac ich časom budeme potrebovať, pretože sa rýchlo pokazia. A nie sme predsa takí bohatí, aby sme kupovali lacné veci.

Človek nemusí behať v batikovom tričku bosý po lese a objímať stromy, aby bol šetrnejší k prírode. Stačí začať len skutočne premýšľať, či to všetko, čo si kupujeme, naozaj potrebujeme. Potom rýchlo prídeme na to, že veľa vecí je pre nás vlastne úplne zbytočných. A následne ušetríme kopec peňazí.

A keď už niečo potrebujeme, skúsme to zohnať z druhej ruky. Na svete je nekonečné množstvo už vyrobených vecí, ktoré viete zohnať buď zadarmo alebo za zlomok ceny. Nižšia mzda by teda nemala byť prekážkou, keďže veci z reuse centier, second handov a swapov sú dostupné pre rôzne socioekonomické vrstvy.

Simona Hlaváčová rozhovor
Foto: Dávid Hanko

Okrem aktivít spojených so životným prostredím ste rozbehli aj viaceré podporné skupiny, prečo?

Aj myšlienka podporných skupín vznikla preto, že sme si s Janou celé centrum stavali akoby pre seba. Tieto témy, ktoré „vybíjajú baterky,“ sú pre nás dôležité. Sú stigmatizované, no už len skutočnosť, že ich prinášame a otvárame, môže niekomu pomôcť. Skupín sme mali viac, jedna sa zaoberala vyhorením a depresiami, druhá neplodnosťou, tretia bol knižný klub. Tiež sme mali v pláne viacero prednášok, napríklad o násilí na ženách alebo sme mali mať výstavu autoportrétov ženy počas panických záchvatov.

Psychické problémy sú na Slovensku stále dosť opomínané. Všetci chceme byť krásni a cool. Nikto nechce vidieť, že sa trápite. A kto chodí k psychológovi, je blázon. My sa snažíme presadzovať to, že o psychické zdravie sa treba starať rovnako ako o to fyzické. Aj o témach, ktoré nie sú pekné a nemáme pre ne hashtag, sa treba rozprávať.

Momentálne, žiaľ, pre pandémiu, sa tieto skupiny nestretávajú. Snažíme sa byť veľmi opatrné, v rámci udržateľnosti človek musí byť aj zodpovedný. Avšak, podporná skupina o neplodnosti stále funguje v online priestore. Ženy z nej sa navzájom podporujú, píšu si, dávajú si rady.

Ako by podľa vás vyzeral ideálny svet?

V takom svete sa nepredbiehame. Je to svet so vzdelanými ľuďmi. Rozumieme si v ňom a nebojíme sa odlišnosti. Nebojíme sa v ňom rozprávať o veciach, ktoré nie sú len krásne. Ideálny svet nás nesúdi. Dáva nám silu na to byť kreatívni a spolupracovať.

Blížiace sa časy vianočných svetielok a medovníkov nás naladili na vlnu štedrosti, a preto každý týždeň do Vianoc venujeme jednému z odberateľov nášho newslettra knihu Meet the Heroes. Ak ste nás doposiaľ nepozvali do vašej mailovej schránky, teraz je správny čas tak spraviť. Ďakujeme, že nás čítate.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

baterkáreň ekológia reuse centrum simona hlaváčová