Alexandra Martin: Konflikty sa rodia vtedy, keď určitá skupina začne potláčať slobodu iných

Mier sa dá udržať len cez dialóg, toleranciu a spravodlivosť. Nie cez ľudí, ktorí podporujú strach a zločin.

Gabka Koščová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Alexandra je z Rumunska a už takmer rok žije na Slovensku. Pôsobí v organizácii GLOBSEC, kde má pod palcom tie najväčšie politické konferencie. Jej kariéra sa spája predovšetkým s prácou v konfliktných a postkonfliktných zónach a s medzinárodnou bezpečnostnou politikou.

Aké boli tvoje očakávania, keď si zistila, že sa budeš kvôli práci sťahovať na Slovensko?

Úprimne povedané, bolo to pre mňa celkom prekvapenie. Keď som sa to dozvedela, bola som práve v Skopje, v Severnom Macedónsku. Po niekoľkých rozhovoroch s GLOBSECom a po krátkej návšteve v Bratislave sme sa dohodli, že tu začnem pracovať. Nikoho som tu nepoznala a o Slovensku som toho vedela veľmi málo. Z osobného hľadiska mi to však neprekážalo. Keďže Slovensko je moja ôsma krajina za posledných 11 rokov, povedala som si, že uvidím, čo to prinesie.

Z profesionálneho hľadiska to bolo troška iné. Pred tým, ako ma môj súčasný šéf oslovil, som GLOBSEC vôbec nepoznala. Pre prácu som sa však nadchla hneď, ako som spoznala môj nový tím. Videla som totiž, že tu môžem využiť moje pracovné skúsenosti, zručnosti a kontakty a vďaka tomu mať nejaký pozitívny dopad.

Tvoja práca v Globsecu je úzko spojená s tým, čo si študovala. Vedela si už vo svojich dvadsiatich rokoch, akému typu práce sa chceš v živote venovať?

Áno, mala som to šťastie, že som to vedela. Začala som pracovať ako dobrovoľníčka v oblasti ľudských práv, už keď som mala 15 rokov. Moje začiatky boli v úžasnej organizácii Intercultural Institute of Timisoara v mojom rodnom meste Timisoara v Rumunsku. O pár rokov neskôr som vyhrala národnú súťaž, vďaka ktorej som sa stala delegátkou mládeže Rumunska (Romanian Youth Delegate) v Organizácii spojených národov.

Potom, čo som sa stretla s detskými vojakmi a mnohými deťmi poznačenými konfliktnými situáciami, som sa rozhodla špecializovať na konfliktné zóny a postkonfliktnú rekonštrukciu. Vedela som, že sa chcem v kariére zamerať práve na túto oblasť, pretože podľa mňa nie je nič dôležitejšie ako umožniť deťom študovať. Žila som v krajinách, kde násilie a ozbrojený konflikt kradnú ľudské životy a sny. To mi lámalo srdce. Vidieť nové generácie, ktoré prichádzajú o budúcnosť kvôli vojne, ktorá nie je ich.

Ako meriaš úspech v oblasti konfliktu a postkonfliktnej rekonštrukcie?

To je záludná otázka. Väčšinu času totiž meriame úspech tak, že sa nič významné nestane. Keď som slúžila v Gruzínsku, dobrým dňom pre nás bolo, keď nám nikto nevolal kvôli únosu alebo kvôli tomu, že nejaké dieťa či starší človek bol vojakmi zadržaný na kontrolnom stanovisku. Úspechom bolo, keď sa nikde nestrieľalo alebo nedošlo k zločinu.

Ďalší spôsob, akým meriame úspech, je v prípade, ak sa určité politické dohody medzi konfliktnými politickými stranami finalizujú, vďaka čomu ľudia nemajú obmedzenú slobodu pohybu a deti môžu chodiť do školy bez toho, aby ich sledovali vojaci a mierili na nich zbraňou. Alebo vtedy, ak majú starší ľudia prístup k zdravotníctvu. Úspech je pre nás takisto to, keď sa vojaci vrátia v bezpečí do svojej základne a nedostanú sa do žiadneho konfliktu.

Alexandra Martin Globsec
Foto: Martina Juríčková

Pracovať v takomto odvetví a stretávať sa s týmito situáciami znie pre bežného človeka možno troška “brutálne”. Ako sa s tým všetkým dokážeš ty sama vôbec vysporiadať?

Na prvú misiu som odchádzala, keď som mala 23. Predtým som mala viac-menej komfortný život – mala som prístup k dobrému vzdelaniu, k cestovaniu a v mladom veku som získala zaujímavé pracovné skúsenosti.

Potom som sa ocitla v Gruzínsku, konkrétne v jeho západnej časti. Naučila som sa, ako šoférovať ozbrojené vozidlo a ako používať vojenské zariadenia. Nešlo o zbrane, ale o veci ako infračervený ďalekohľad, nepriestrelná vesta, satelitný telefón, komplexné GPS a podobne.

Mentálne a emocionálne som však vôbec nebola pripravená na to, že uvidím reálnu chudobu a ľudí, ktorí sa sťahujú kvôli vojne a nepoznajú nič iné než vojnu. Mnoho utečencov a ľudí, ktorí sa sťahovali v rámci krajiny, museli vyžiť napríklad z jedného eura na deň. Bývali v nefunkčných školách či výrobných halách bez tečúcej vody, elektriny alebo tepla.

Nič ma nepripravilo na to, keď ma 80-ročná babička chytila za ruku a so slzami v očiach mi hovorila, že je na tomto svete úplne sama a to, že som ju prišla navštíviť, je to najkrajšie, čo zažila za poslednú dobu.

Keď som sa po niekoľkých mesiacoch vracala, bola som emočne vyšťavená. Pretože v teréne toho človek nemôže urobiť veľa. Ale už len to, že sa v týchto oblastiach vyskytujeme, je to pre tých ľudí akýmsi ubezpečením a nádejou, že jedného dňa to bude lepšie.

V takýchto situáciách si asi človek začne vážiť úplne banálne veci.

Pamätám si, ako som sa po prvých mesiacoch vrátila do Rumunska a začala som sa rozčuľovať nad všetkými sťažnosťami od mojej rodiny a priateľov na to, ako zle sa máme v našej krajine, že tu nič nefunguje a podobne. Vtedy som začala byť emocionálna, dokonca som aj zdvihla hlas a povedala im, nech sa idú so mnou pozrieť do západného Gruzínska, aby videli reálne situácie, kvôli ktorým by sa mohli sťažovať. Takže áno, podľa mňa by sme nemali brať za samozrejmosť ani to, že máme k dispozícii tečúcu vodu.

Dá sa vôbec zvyknúť na takúto prácu?

Eventuálne sa na to zvyknúť dá, ale emócie nikdy nezmiznú. Ak by si na to niekto zvykol úplne, stratil by empatiu, ktorá je pre túto prácu potrebná. Moje srdce tĺklo zakaždým, keď som bola na misii a snažila sa zblížiť s nejakou komunitou alebo rodinou. Reportovala som detaily o ich životných situáciách a vtedy som cítila, že musím urobiť viac pre to, aby som zistila, čo tieto konflikty spôsobuje.

Alexandra Martin Rumunsko
Foto: Martina Juríčková

Čo si doposiaľ zistila? Aké sú najčastejšie príčiny týchto konfliktov?

Z oboch mojich pracovných aj študijných skúsenosti v tejto oblasti môžem povedať, že konflikty sa rodia vtedy, keď určitá skupina alebo komunita ľudí rozvíja moc nad inou. Moc znamená limitovanie slobody prejavu, náboženstva, prístup k potrebným zdrojom či možnosť prejavovať prvky svojej identity. To vedie k potláčaniu. Väčšina konfliktov teda vznikne zároveň s odlišnou etnickou, náboženskou a osobnostou líniou.

Preto sa musíme mať na pozore pred polarizovaním a rozdeľovaním naratívov. Nacionalistický, diskriminačný, rasistický či xenofóbny prístup a rétorika, ktorá podnecuje k prejavom nenávisti, zločinu a neférovému zaobchádzaniu, je prítomná aj dnes, rovnako ako kedysi.

Zatiaľ čo konflikty a nezhody sú v rámci evolúcie človeka normálne, manifestácia týchto nezhôd, rovnako ako ozbrojený konflikt a násilie, je niečo, z čoho sa musíme poučiť, keďže príkladov máme už príliš veľa.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Čo je pre nás podľa teba v súčasnosti najväčšou hrozbou?

Najviac sa obávam toho, že celé skupiny ľudí sú napádané, potláčané a obviňované jednoducho preto, že majú iný pohľad na vec. Už jedna malá chyba môže vyústiť do konfliktu. Preto je potrebné zastaviť všetky zdroje diskriminácie, ktoré podnecujú nenávistné prejavy, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Mier sa dá udržať len prostredníctvom dialógu, tolerancie a spravodlivosti. Nie prostredníctvom ľudí, ktorí podporujú strach a zločin.

O pár dní máme voľby do Európskeho parlamentu. Hrozí, že budú zvolené fašistické a antieurópske strany, ktoré práve tieto nenávistné prejavy podporujú. Ako to vnímaš? Bojíš sa toho, aké budú výsledky?

Ja mám skôr strach z toho, že tieto politické strany majú skutočne legálne základy na to, aby mohli existovať a mohli byť zvolené. To je pre mňa ohromujúce, bez ohľadu na to, či hovoríme o Slovensku, Taliansku, Poľsku alebo Nemecku.

Podľa mňa sme v súčasnosti zlyhali predovšetkým v tom, aby sme sa pozreli, čo nám priniesla minulosť. Obdobie prosperity, slobody a blahobytu v Európe neprišlo z ničoho nič. Išlo o snahu niekoľkých múdrych mužov a žien, ktorí si povedali dosť. Máme sa dobre dosť dlho a považujeme to za samozrejmosť. Ja som sa narodila tesne pred tým, ako bol porazený komunizmus v strednej a východnej Európe, ale stále mám živé spomienky na to, ako sa väčšina ľudí v Rumunsku snažila postaviť na nohy a ako dlho nám trvalo mať slobodu a príležitosti na mieste. Práve preto sa musíme znova a znova vracať k tomu, čo nás história naučila.

Čo sa však týka blížiacich sa volieb, som optimistická. My, Mileniáli, sme obviňovaní z toho, že robíme rozruch a ničíme to, čo generácie pred nami vybudovali. Ale toto tvrdenie je veľmi ďaleko od pravdy. Preto dúfam, že pri týchto voľbách ukážeme, čo v nás je a rozhodneme sa pre lepšiu budúcnosť.

Foto: Martina Juríčková

Čo ešte môžeme my, Mileniáli, robiť preto, aby sme zabránili potencionálnemu konfliktu v budúcnosti? Okrem toho, že pôjdeme k voľbám a zvolíme tých správnych politikov.

Ísť voliť je jedna vec. Kandidovať do verejnej funkcie je druhá vec. A treťou vecou je to, aby sme si vyčlenili časť našej práce alebo voľného času na to, aby sme sa zapojili do toho, čomu veríme. Či už to je vzdelanie, migrácia, overovanie faktov, chudoba, ľudské práva alebo klimatická zmena. Mali by sme viac využívať technológiu na to, aby sme riešili problémy, propagovali toleranciu a zvyšovali povedomie o lekciách z minulosti. To, že sa budeme zaujímať o zajtrajšok a o našu budúcnosť, to by malo byť pre našu generáciu prioritou.

Čo je však úplne najdôležitejšie, je nedovoliť, aby sa nespravodlivosť, neférové zaobchádzanie a diskriminácia prejavovali v akejkoľvek forme. Mali by sme sa o tom rozprávať bez ohľadu na to, či ide o našich rodičov, blízkych kamarátov alebo šéfov. A tieto konverzácie by sme mali mať podložené argumentmi a osobnými skúsenosťami.

Keďže si z Rumunska, rada by som sa ťa spýtala aj na situáciu ohľadne Balkánskych krajín. Mnoho expertov totiž tvrdí, že tieto krajiny mali byť už dávno súčasťou Európskej únie. Čo si o tom myslíš? Pomohla by táto skutočnosť v budúcnosti zabrániť možnému konfliktu v Európe?

Konflikty na západnom Balkáne existujú do dnešného dňa, avšak nevyúsťujú v násilie. Myslím si, že tieto krajiny by mali získať dôveryhodnú a solídnu prístupovú cestu, ktorá by im umožnila sa vnútorne stabilizovať a zastavila by emigráciu.

Takisto si myslím, že z dlhodobého hľadiska by rozšírenie Európskej únie o tieto krajiny pomohlo ustáliť ich situáciu, posilnilo by sa súdnictvo a rešpektoval by sa zákon. Ale nebude to ľahký proces a bude to zložité pre obe strany. Ale stojí to za to, pretože západný Balkán patrí do Európy rovnako ako my.

Alexandra Martin Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Ako vnímaš politickú situáciu u vás v Rumunsku? Zmenilo sa u vás niečo, odkedy sa vašej prokurátorke podarilo dostať mnohých politikov do väzenia?

Musím sa priznať, že nie som až tak detailne oboznámená s politickou situáciou u nás doma, keďže som preč už viac než desaťročie. Avšak Rumunsko, rovnako ako väčšina krajín tohto regiónu, už takmer tri desaťročia bojuje s korupciou. Aj keď sme za tých pár rokov dosiahli skvelý úspech, obávam sa, že stále máme na čom pracovať.

Moja rodina a priatelia vnímajú, že sa politická situácia za posledné roky skôr zhoršuje. Vládne strany bezohľadne ignorujú všetko, čo nie je v súlade s ich politickými potrebami a cieľmi.

Čo sa týka našej prokurátorky, tak to vnímam tak, že dala ľuďom nádej, že aj tí najbohatší sa môžu dostať za mreže.

Zároveň máme o pár dní v Rumunsku voľby do Európskeho parlamentu spolu s referendom proti korupcii, ktoré inicioval náš prezident. Dúfam, že tým vyšleme silný politický signál, kam by mala krajina smerovať a že ukážeme partnerom v Európskej únii, že väčšina obyvateľov Rumunska má stále čistú hlavu, keď ide o naše hodnoty a princípy.

Časť z toho, čo hovoríš, mi tak trocha pripomína politickú situáciu na Slovensku. Ty tu žiješ už takmer rok. Ako by si to u nás zhodnotila?

Slováci by mali byť vďační za každú príležitosť, ktorá sa objavila od Nežnej revolúcie a mali by si uvedomiť, že na demokracii sa musí neustále pracovať. Nie je to niečo, čo sa dá dosiahnuť a potom nechať tak.

Ja som prišla na Slovensko len niekoľko mesiacov po vražde Jána Kuciaka a musím povedať, že to pre mňa bolo veľmi ťažko stráviteľné. Myslím si, že ako Slováci by ste mali byť “hlučnejší” v tom, aby ste ukázali tú správnu stranu histórie a prinútili svojich vládnych predstaviteľov zodpovedať za ich skutky.

Rozhovor vznikol v spolupráci s neziskovou organizáciou GLOBSEC.

Ak vás zaujíma, ako vnímajú demokraciu po 30 rokoch Mileniáli, nenechajte si ujsť verejnú diskusiu na túto tému už budúci pondelok 27. 5. vo Viedni. V coworkingu Impact Hub, kde sa event bude odohrávať, si môžete vypočuť aj Alexandru.

Millenials Viedeň

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

globsec konflikt konfliktné zóny mileniáli politika v rumunsku postkonfliktná rekonštrukcia