Anna Viľchová: Denne si musím vyberať, či pri učení uprednostním systém alebo potreby dieťaťa

Bola som prekvapená, že sa štát pri miliardách minutých na digitalizáciu neunúval pomôcť aj učiteľom.

26. 1. 2020

Lucia Hirko

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Anna Viľchová študovala rozvojový manažment na London School of Economics a po ukončení štúdia sa rozhodla vrátiť na Slovensko. V rámci programu Teach for Slovakia, do ktorého sa zapojila, chcela spoznať realitu slovenského školstva, nájsť problémy a zistiť, prečo systém zlyháva, a to najmä v súvislosti s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia. Dnes učí na základnej škole v Rokycanoch.

Rozprávali sme sa o tom, ako generačná chudoba ovplyvňuje mentálne schopnosti detí, čo jej pri vyučovaní detí zo sociálne znevýhodneného prostredia pomáha a prečo sociálny a školský systém na Slovensku nefunguje.

Prečo si si vybrala základnú školu v Rokycanoch, kde je na škole veľká časť detí zo sociálne znevýhodneného prostredia?

Študovala som medzinárodný rozvoj a pri debatách a esejách o problémoch rozvojových krajín som premýšľala, ako je možné, že v krajine Európskej únie žije toľko ľudí v generačnej chudobe. Chcela som zistiť, aká je realita a ako čo najefektívnejšie túto situáciu zlepšiť.

Do konkrétnej školy v Rokycanoch som sa dostala po vzájomnej konzultácii a dohode cez program Teach for Slovakia, v rámci ktorého na škole dva roky pôsobím. Chcela som jednoznačne ísť na školu, kde sú deti zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Pred pár rokmi tam miestne rómske deti označili za mentálne slabé a odsegregovali ich do špeciálnej školy. Do tejto školy vraj boli umiestnené aj zdravé rómske deti.

Hlavným problémom detí, ktoré som do triedy dostala po zrušení špeciálnej školy a po roku v bežnej škole, bolo ich nastavenie, že keď zo seba robím šialeného, svet je ľahší a veľa vecí mi prejde. Už sa nemusím snažiť, nemusím sa dobre správať, nemusím chcieť.

Deti mali v mojej triede naozaj návyky nekontrolovateľného smiechu, nadávok, agresie, vykrikovania. Cítila som sa ako na bojovom poli. Bolo to práve preto, že boli presvedčené, že ich sa pravidlá netýkajú, oni nič nemusia. Stačí len tak prejsť.

Aby som však situáciu vysvetlila: tieto deti zo seba robili šialené, ale v skutočnosti boli rediagnostikované ako zdravé. Do špeciálenej školy boli umiestnené nesprávne – sú to deti zo siociálne znevýhodneného prostredia, nie mentálne postihnuté. Len si zvykli, že keď to budú hrať, budú to mať ľahšie.

Čo si vo svojom prístupe k týmto deťom potrebovala zmeniť?

Postupne sme začali pracovať na vytváraní pracovnej atmosféry. Zisťovala som, čo vedia a chcú a na tom som stavala. Veľa bolo mechanických činností, pri ktorých mi vydržali byť aspoň chvíľu ticho. Šlo o prepisovanie, počítanie jednoduchých príkladov.

Zistila som, že v nich musím najprv vybudovať “chcem” a “môžem” a hlavne “patrím do bežnej školy a nie som šialený”. Postupne zisťovali, že je im vlastne s tými pravidlami lepšie, vedia, čo majú očakávať, ako bude hodina vyzerať. A že sa im lepšie učí a píše, keď je v triede pokoj, ako keď na seba kričíme a nedávame pozor.

Bolo to opakovanie rutín dookola, očakávania na správanie pri každom jednom cvičení a vysvetľovania inštrukcií jednoduchým spôsobom, aby žiaci vždy rozumeli, čo presne majú robiť. Ak nevedeli, vtedy nastával zmätok. Bola to teda moja práca, aby bol v triede pokoj.

Aké výsledky to prinieslo?

Tento rok sme sa postupne od individuálnej práce v tichu dostali k hodinám, kde žiaci robia v skupinách bez akéhokoľvek frflania “ja s ním/ňou nerobím”, riešia úlohy, vyrábajú projekty. Heslo dnešného roka je, aby sa pani učiteľka stala zbytočná – aby uverili, že na učenie a perfektnú pracovnú atmosféru už nepotrebujú mňa, že to dokážu aj sami, ak si budú vedieť pomáhať.

Je pred nami ešte kus práce, ale so začiatkami sa to nedá ani len porovnať. Na škole sme tiež zaviedli celoškolský systém charakterového vzdelávania. Máme špeciálny predmet ranné stretnutie či mesačné školské komunity, kde oceňujeme žiakov za pokroky v správaní a v učení.

Na celej škole funguje päť pravidiel: pomáhame si, rešpektujeme sa, snažíme sa na 100 %, sme čestní a sme aktívni. Pani riaditeľka aj celý tím školy charakterovému vzdelávaniu pripisujú prioritu. Vďaka tomu a stopercentnému zápalu pracovníkov školy môžeme dosahovať pozitívne zmeny.

Čísla týkajúce sa umiestnenia veľkého počtu rómskych detí do špeciálnych škôl nám tvrdo vytýkala aj Európska komisia.

Určite je na mieste riešiť veľký počet rómskych detí v špeciálnych školách. Veď napokon mám aj osobnú skúsenosť s deťmi, ktoré tam boli nesprávne zaradené. Problémom je, že sa na Slovensku deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia nikto systémovo nevenuje, až kým nenastúpia do základnej školy. To je už často neskoro.

Anna Viľchová Rozhovor
Foto: Arnold Horvath

Prečo?

Poruchy učenia, ktoré sú často výsledkom vplyvu prostredia, sa pri diagnostickom teste interpretujú ako mentálny postih. Sú to deti, ktoré pošleme na test, ale ony nikdy nevideli ceruzku, nepoznajú zvieratká, farby, nemajú rozvinutú jemnú motoriku a hlavne testu nerozumejú, lebo nehovoria po slovensky.

Tieto testy treba pozmeniť a psychológov lepšie pripraviť na diagnostiku detí. V tom však nie som expert. Hlavne je však potrebné s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia pracovať odmalička. V šiestich rokoch, keď nastupujú do školy, už všetci iba plátame diery. A ak to chceme ako učitelia robiť dobre, musíme to robiť proti systému, nie s ním.

Aj učebné osnovy, ktorých sa treba držať, sú tým pádom nastavené nevhodne.

Osnovy sú nastavené jednotne pre všetkých a absolútne nerealisticky pre tieto deti, ktoré majú často poruchy učenia vplyvom prostredia, diametrálne odlišnú štartovaciu čiaru a úplne iné podmienky na učenie.

Pracuje niekto s týmito deťmi aj v predškolskom veku?

Skvelou iniciatívou je v práci s deťmi od narodenia do troch rokov projekt Omama občianskeho združenia Cesta Von, ktorý od leta začal fungovať aj v Rokycanoch, alebo Detstvo deťom v Dobšinej, taktiež dobre fungujúce komunitné centrá. To sú projekty, ktoré, ak chceme mať systematický dopad, treba postupne dostať na celonárodnú úroveň.

Čo sa môže zmeniť?

Ak vyrovnáme štartovaciu čiaru, nebude koho do špeciálnych škôl posielať. Deťom sa bude lepšie dariť v bežných školách. Ďalšia vec, ktorú musíme určite urobiť, je zrušiť alebo veľmi dôsledne monitorovať súkromné špeciálne školy, aby sa predišlo biznisu s deťmi tak, ako to bolo v Rokycanoch a riešiť obce, kde jediná základná škola v obci je špeciálna.

V jednej obci bola teda jedna jediná škola a aj to iba špeciálna?

Áno, to bol tiež prípad Rokycian. Rodičia radšej dali deti do školy, ktorá bola blízko. Mali istotu, že sa deti vrátia domov živé a zdravé a ak náhodou nebudú mať na cestovné, nebudú chodiť zo školy po tme a popri autách niekoľko kilometrov. Keď žijete v extrémnej chudobe, to zaváži. Mať v obci iba špeciálnu školu je teda absolútny nonsens, ktorý v roku 2019 nemá miesto. Deti musia mať aspoň možnosť chodiť do bežnej školy a všetky prekážky by mali byť odstránené.

Kúpte si knihu a podporte vznik nových rozhovorov

Odvážni ľudia tvoria skutočné hodnoty.
Táto kniha je určená všetkým, ktorým záleží na slobode,
zdravých hodnotách a ktorým nie je osud Slovenska a Slovákov
doma aj v zahraničí ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Šesťročné deti z osád sú vraj na úrovni dvoj-trojročných detí. Akú súvislosť vidíš medzi mentálnym zaostávaním a dôsledkami sociálneho zanedbania?

Aj u nás záleží, v akom prostredí deti vyrastajú. Určite je tam súvislosť medzi schopnosťou učiť sa a vyrastaním v prostredí generačnej chudoby a toxického stresu. V prostredí, kde dieťa od malička zažíva mnoho ťažkých stresových situácií, si mozog postupne aj na bežné situácie vyformuje šablónu reakcie “únik alebo útek”. Preto sa môžu tieto deti v škole prejavovať agresívnejšie alebo zvláštne.

Potrebné je v škole potom budovať reflexiu vlastného správania a budovať nové stratégie, ako tieto situácie riešiť. Napríklad ak ma niekto nahnevá, jednu mu nevrazím, ale sa zhlboka nadýchnem alebo odídem preč. Alebo zavolám pani učiteľku. Tieto stratégie si ale dieťa nevymyslí samo. Je dôležité, aby mu ich učiteľ pomohol vytvoriť.

Po odznení emócii je dobré si s dieťaťom konfliktnú situáciu prejsť, zreflektovať a navrhnúť systémy, ako to riešiť nabudúce. Postupne sa to začne ukladať a vytvárajú si tak nové spôsoby reakcií.

Aké následky môže mať generačná chudoba?

Generačná chudoba spôsobuje, že deti majú málo podnetov na vývoj a učenie v domácom prostredí. Týka sa to malých detí, ktoré nemajú podmienky na činnosti, ktoré rozvíjajú mozog a jemnú motoriku – na štvornožkovanie, kreslenie, čítanie, čo im potom veľmi chýba pri nástupe do školy.

Problémy ale pretrvávajú aj v staršom veku. Mám žiačku, ktorá je veľmi motivovaná, doma by si chcela robiť úlohy a čítať. Nemá však kde, celá rodina býva v jednej izbe. Má dvoch malých súrodencov, ktorí jej trhajú zošity a knihy. Sú to prekážky, s ktorými sa bežné dieťa pri domácom učení nestretáva, a priznajme si, aj bežné deti vedia byť z domácich úloh demotivované.

Motivovať tieto deti je preto oveľa ťažšie. Vyžaduje si to od nich veľmi pevnú vôľu. Tá je tiež v prostredí generačnej chudoby problémom. Vzorce správania, ktoré sú pre nás samozrejmosťou, tam nefungujú.

Anna Viľchová Rozhovor
Foto: Arnold Horvath

Ako to myslíš?

Nie je “jasnačka”, že sa predsa musíš učiť, aby si išiel na strednú, na vysokú a mal dobrú prácu. Takéto sociálne vzorce sú zriedkavé, dieťa ich nemá odkiaľ odpozorovať. Nehovoriac o tom, že vníma, že aj tí, ktorí sa možno snažili a všetky prekážky prekonali, sa potom majú problém zamestnať kvôli pretrvávajúcemu rasizmu. Alebo dostanú prácu, ktorá je oproti dávkam len malým prilepšením.

Vysvetliť deťom, prečo sa majú v tomto nastavení učiť, je ťažké mnohokrát aj pre mňa. Zatiaľ sa u mňa učia skôr preto, lebo ich to baví, nie preto, aby mali víziu, prečo to vlastne robia. To je niečo, na čom chcem ešte do konca roka pracovať.

Má podľa teba zmysel rušiť špeciálne školy? V Čechách a Maďarsku v rámci reforiem špeciálneho školstva sa tak už stalo.

Myslím si, že by to bol dobrý krok. Ak bude školstvo na to dostatočne pripravené a ak bude integrácia dobre nastavená. Je aj rozdiel, pre ktoré deti je toto dobrý krok a aké postihnutie majú.

Ak je to o tom, ako to zatiaľ vyzerá, že jediná integrácia je, že dieťa posadím do triedy s bežnými deťmi, ale zároveň ho od triedy odlúčim, lebo má iné osnovy a má sa učiť niečo iné, tak to efektívne nepôjde. Taktiež treba minimalizovať tlak na učiteľov, ktorí sú už teraz preťažení.

Čo to v praxi znamená?

Dať každému učiteľovi do triedy ešte dve-tri integrované deti, ktoré vyžadujú individuálny prístup, to učiteľ nezvládne sám. Ak majú títo žiaci asistentov, na škole fungujú psychológovia a špeciálni pedagógovia, ktorí sú expertne pripravení, potom tento systém môže fungovať. Toto je však ďaleko od reality.

Naša škola vzdelávala v minulom roku viac ako 10 detí, ktoré boli v minulosti v špeciálnej škole a na špeciálneho pedagóga ani psychológa nemala zdroje. Buď budú takíto odborníci zabezpečení a bude to norma, alebo to bude opäť stáť na bežných učiteľoch, ktorí potom nemajú zdroje kvalitne vzdelávať všetky typy detí.

Za zmienku stojí aj návrh zrušiť špeciálne školy a zo zamestnancov vytvoriť takýchto odborných zamestancov pre bežné školy. To však chce tiež odbornú prípravu a premyslenie vychádzajúce z reality v školách. Rozdiel je určite v miere postihnutia a potrebách dieťaťa. Je určite rozdiel integrovať deti s ľahkým mentálnym postihnutím a ťažkým postihnutím.

Napríklad počas štúdia v Kanade som na strednej škole zažila systém, kde boli deti s ťažkým zdravotným postihnutím v bežnej škole, ale mali vlastnú triedu. Škola pritom tvorila integračné aktivity, ako týchto žiakov zapojiť do života školy – mali svojich “buddies” (kamošov z bežných tried, ktorí s nimi trávili čas po vyučovaní), dokonca škola poskytla deťom a ich “buddies” lístky na NHL, kam šli spolu. Všetci sa tak učili spolu fungovať a kamarátiť. Pritom mali títo žiaci zabezpečené špecifické potreby počas vyučovania.

Čo sa vyrieši integrovaním ľahko mentálne postihnutých detí do škôl medzi zdravé deti, teda do klasických základných škôl?

Opäť záleží, ako som už spomínala, čo pre nás znamená integrácia a tiež akú podporu má učiteľ na prácu s takýmto dieťaťom v triede. Ak budú mať tieto deti naďalej svoje vlastné osnovy, to je podľa mňa skôr prekážkou, ako pomocou v integrácii. Neviem sa vyjadriť, aká je bežná situácia na školách.

Treba však dodať, že moja žiačka je aj s touto diagnózou šikovná. V mojej situácii by som preferovala úpravu bežných učebných osnov, aby sa mohla učiť učivo s ostatnými v miere, v ktorej to zvláda. Ak teda zvláda násobilku nielen číslom 2, ako má predpísané v treťom ročníku, ale aj číslami 3, 5, 10 a 6, viem učiť celú malú násobilku ostatných a jej dávať iné príklady. Ak prejavuje záujem a schopnosť učiť sa angličtinu, mala by ju dostať.

Samozrejme, ak chcem od zvyšku triedy tvorenie viet, ostali by sme pri slovíčkach atď. Všetko sa dá individuálne prispôsobiť. Mne osobne veľmi pomáha skvelá asistentka, ktorá k žiačke chodí na kľúčových predmetoch a pracuje s ňou.

Anna Viľchová Rozhovor
Foto: Arnold Horvath

Nie sú potom iné deti demotivované, ak má niektorý spolužiak úľavy?

Perspektívou je budovanie kolektívu a vzťahov v triede s takýmto dieťaťom. Áno, deti sa pýtajú, prečo ona toto nemusí a hento nemusí a ja musím. V tomto sa dá veľmi dobre pracovať charakterovo s pojmom inakosti, hľadať inakosti a spoločné črty všetkých v triede. Možno ty sa učíš niečo iné, ale ty lepšie čítaš a teba baví matematika. Cieľom je, aby deti pochopili, že všetci máme veľa spoločného, aj odlišného.

Na to som sa nedávno na tréningu Teach for Slovakia dostala k príručke Farebná škola z Nadácie Milana Šimečku. Je tam veľa skvelých aktivít, ktoré s deťmi presne toto budujú. Potom som ešte veľmi využívala jedno z našich školských pravidiel, “pomáhame si”. Namiesto toho, aby sa deti žiačke vysmievali, začali jej pomáhať. Ak niečomu nerozumela, vysvetlili jej, pomohli nalistovať stranu v učebnici, orientovať sa v texte. Takéto nastavenie triedy vie potom odľahčiť aj učiteľa.

Ak je dobre nastavená podpora učiteľa, má asistenta, rozumne nastavené osnovy a pracuje na koletíve, môže mať takáto integrácia pre všetky deti veľký pozitívny zmysel.

Aká je metóda tvojej výučby?

Neviem, či to nazvať metódou alebo skôr prístupom. Základ je, že moje deti mám jednoducho rada. Chcem s nimi byť a na každé dieťa pozerám ako na individualitu – v čom je rýchlejšie, v čom potrebuje pomôcť, aké má správanie. Na základe toho sa potom podľa možnosti snažím do hodín dať každému priestor, aby si tam našiel to svoje.

Na predmetoch ako slovenský jazyk a matematika veľa diferencujem. To znamená, že deti s rôznym levelom zručností dostanú rôzny level učiva. Takto má šancu každý rásť a posunúť sa.

Tiež je veľmi dôležité nehľadať chyby v deťoch, ale riešenie v sebe. Poznať, prečo deti niekedy reagujú emočne, výbušne a namiesto ich obviňovania hľadať čo najlepší prístup, ako s nimi pracovať a zlepšovať situáciu.

Nálepka “zlé dieťa” teda nefunguje?

Ak budem mať v škole prístup že “dieťa je zlé, ono nech zo sebou spraví poriadok”, nič sa nevyrieši. Ak by to dieťa vedelo, ako to má urobiť, tak sa zlepší. Samo to však nedokáže.

Predtým, ako som išla učiť, sme dostali šesť týždňov tréningov v Teach for Slovakia, ktoré v nás budovali presne tieto kľúčové postoje a zručnosti. Ak by som aj mala deti skutočne rada, ale nemám zručnosti, ako vybudovať kultúru úspechu v triede alebo ako reagovať vo vypätých situáciách a manažovať správanie, k učeniu by som sa ani nedostala. Na efektívnu prácu je potrebné oboje – správny postoj a zručnosti, ktorými človek môže zmeny dosiahnuť.

Čo ti pri učení nefunguje a naopak, čo ti pomáha?

Jednoznačne nefunguje prístup rovnakého metra pre všetkých. Ten aj v bežnej triede dokáže uspokojiť potreby len časti detí. Ostatné ostávajú na okraji.

Veľmi mi pomáha malý počet žiakov v triede, takže som istým spôsobom privilegovaná v uplatňovaní individuálneho prístupu oproti klasickým triedam s 30 žiakmi. Vždy sa však dá rozdeliť na skupinky, využiť pomoc jedného žiaka druhému alebo aspoň dať dieťaťu pocítiť, že ho vnímam, neporovnávam a zameriavam sa na jeho individuálny pokrok.

Čo ťa v slovenskom školstve prekvapilo?

Na Slovensko som prišla po piatich rokoch na vysokej škole v Londýne, ktoré som strávila analýzami a hľadaním riešení. Nikdy som nebola v situácii, keď riešenia prosto nie sú alebo stav veci neviem ovplyvniť. V Rokycanoch a spoznávaní školského systému som našla presne toto.

Keď som ale po prvýkrát otvorila triednu knihu, skoro som onemela. Keď som na začiatku roka zúfalo potrebovala vyrábať vlastné materiály a pracovné listy a plánovať každú minútu hodiny, aby mi deti nezačali šalieť, a ja som namiesto toho musela škrtať rámčeky zľava doprava, tak mi v zborovni od zúfalstva zopár sĺz vypadlo.

Pridajte sa do nášho virtuálneho tímu

Sme kreatívny hub. Máme vlastný manifest, víziu, hodnoty aj ciele.
Ak túžite po tvorivej práci, vedenie rozhovorov vás pohltí.
Staňte sa súčasťou nášho príbehu.

PRIDAJTE SA

Na tie byrokratické škrtačky zľava doprava si veľmi dobre spomínam aj z vlastnej praxe. Namiesto učenia a príprav škrtáš rámčeky.

Áno, presne. Počúvala som len to, že to musí byť v poriadku, lebo to je prvé, na čo sa inšpekcia pozrie. Na papiere, nie na deti. Tak to stále je v podvedomí učiteľov. Bolo mi z toho zle, jednak z tej straty času a tiež z prekvapenia, že náš štát sa pri miliardách minutých na digitalizáciu neunúval do školstva zriadiť elektronický systém, ktorý by nám všetkým šetril kopu času.

Že v roku 2019 som ručne vypisovala triednu knihu a počítala na kalkulačke vymeškané hodiny za celý polrok asi tri hodiny, lebo mi stále niečo nesedelo. Automatický systém by to pritom urobil do sekundy a ja by som mala čas venovať sa príprave pre svojich žiakov. Niektoré školy síce tento elektronický systém majú, stále to však nie je systémový krok.

Spomínaš si aj na nejakú bizarnú situáciu z čias, keď si prišla do Rokycanov a začínala učiť?

Najviac bizarných situácií sa, paradoxne, netýkalo správania alebo triedy – tam som vedela, že môžem veci riešiť, len treba prísť na správny spôsob. A to bolo niečo pre mňa. Ešte bizarnejšia situácia ako rámčeky v triednej knihe bola, keď som zistila, že dieťa, ktoré mám v triede a ktorému po zrušení špeciálnej školy ostala diagnóza mentálneho postihu, mám učiť úplne iné učivo a niekedy aj predmety, ako má zvyšok triedy. Táto žiačka je navyše aj správaním problémová, má ťažkosti s koncentráciou a pracuje iba pod neustálym dozorom.

Keď som videla, že keď mám učiť triedu angličtinu, ona má mať pracovné vyučovanie, mala som chuť zavolať na ministerstvo, či človek, ktorý toto vymyslel, niekedy sedel v triede a či mi vie poradiť, ako to teda urobiť. Nehovoriac o tom, že integračný potenciál v tomto prípade spočíva podľa systému v tom, že dieťa posadíme do jedného priestoru s ostatnými a tým to končí.

Táto žiačka je zhodou okolností dosť šikovná a vysvetliť jej, prečo nemôže mať angličtinu, ale pracovné vyučovanie, veď ona chce predsa robiť s ostatnými, to by som nechala na kompetentných, nech si to prídu vyskúšať. To je príklad situácie, do ktorej sa dostávame v Rokycanoch denne, keď si musíme vyberať, či počúvam systém alebo dieťa. Ak náš školský systém nefunguje pre dieťa, ale proti nemu, a učiteľ je stále v dileme, čo s tým a čo si vybrať, je veľmi ťažké učiť efektívne a byť so sebou spokojný.

Anna Viľchová Rozhovor
Foto: Arnold Horvath

Čítala som tvoj mikulášsky príspevok a zaujal ma prístup malej Evky. Tá sa sa rozhodla so svojim balíčkom podeliť, pretože inak by ona mala lízanku a jej sestrička nič. Je takéto správanie pre rómske deti bežné? V čom sú v prístupe k životu a hodnotám iné?

Je to úplne bežné a je to jedna z vecí, ktorá ma veľmi prekvapila. Pre moje deti neexistuje pojem “moje”, všetko je “naše”. Ak má niektorý z našich žiakov niečo, čo sa páči inému, nemá problém mu to hneď podarovať.

Pamätám si, ako jedna naša žiačka dostala na školskej komunite farbičku vo forme veľkého prsteňa ako odmenu za pokrok v správaní ten daný mesiac. Cez prestávku som jej ho pochválila a ona hneď prišla za mnou, stiahla ho z prsta, že pani učiteľka, to je pre vás. Skoro som odpadla. Je to pritom žiačka z jednej z rodín, ktoré sú na to materiálne najhoršie.

V dnešnom svete materiálneho zhromažďovania som sa od nich v tomto smere veľa naučila a sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Má to ale aj svoje muchy, keď rozdáte v triede perá a na druhý deň žiadne nie sú, lebo sestra ho potrebovala viac ako ja. To je v našej triede večný boj. Niekedy si však poviem, že im radšej pozháňam perá, ako by som ich musela učiť slušnosti podeliť sa. To sa snažím si pripomínať.

Spomínaš zlomených rodičov, ktorí stratili kvôli chudobe zmysel života a aj kúsok sebadôvery a na viac vlastných detí im neostáva energia. Pričom štát sa im snaží všemožnými dávkami, príspevkami a motivačným pomáhať. Čo sa teda skutočne v osade deje?

Je to zacyklené prostredie generačnej chudoby. Dôsledky prežívania v takomto prostredí sú dobre zmapované najmä v prostredí rozvojových krajín. Toto prostredie spôsobuje sociálne vylúčenie, nestotožnenie sa s kultúrnym kódom väčšinovej spoločnosti.

Ak napríklad bežným štvrtákom pustím známeho youtubera, všetci sa chytia. Vyskúšala som to v mojej triede – nikto absolútne netušil, kto to je. Teraz si predstavte, že takéto dieťa je v triede samé, medzi deťmi, ktorí riešia dovolenky, mobily, tablety, reštaurácie. Hneď je efektívne vylúčené z kolektívu. Z takýchto detí potom vyrastajú dospelí, pre ktorých sú dávky slabá náplasť.

Títo rodičia potrebujú pomoc. Potrebujú, tak ako to robí Omama, aby sa im niekto venoval ukázal a vysvetlil, prečo je dôležité, aby dieťa štvornožkovalo. Je tam bariéra v zdravotnej starostlivosti, ktorú adresujú Zdravé regióny. Ak máte nízku čitateľskú gramotnosť, nerozprávate dobre po slovensky a máte minimálny príjem, návšteva lekára je pre vás strašidelná vec. Asistenti priamo z komunity preto doprevádzajú ľudí na vyšetrenia, vysvetľujú, monitorujú zdravotný stav ľudí v osade, pomáhajú tehotným ženám a rodičkám.

Ak má dieťa problémové správanie z dôvodu toxického stresu alebo vymeškáva veľa hodín, namiesto strašenia by mala nasledovať intenzívna spolupráca so sociálnymi pracovníčkami a nastavenie plánu a stratégie, ako problémy rodiny riešiť. My tieto sociálne problémy už dlho plátame peniazmi, ale systémová podpora chýba. Čo však naozaj oceňujem, je systémový krok schválenia povinnej predškolskej dochádzky. To týmto deťom veľmi pomôže.

Vďaka rôznym organizáciám a ľuďom na správnom mieste to vo veľa obciach funguje efektívne. Bohužiaľ, nie je to pravidlom a systémová podpora, ktorá by bola kvalitná a dostupná v každej osade, chýba.

Nedávno vyšla zaujímavá kniha od Juraja Čokynu – A okraje máš kde?, ktorá okrem iného hovorí o tom, že na Slovensku sú desaťtisíce detí, ktoré nedokončia školu. Zaujala ma tam otázka, ktorú ti chcem položiť: Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ?

Juraj je skvelým príkladom toho, že učiteľ dokáže pre jednotlivé dieťa zmeniť naozaj veľa. Dokáže deti motivovať, zlepšiť správanie, “nakopnúť”. V Jurajovom prípade ešte aj napísať knihu, ktorá, ak sa dostane do rúk väčšiny učiteľov a na pedagogické fakulty, dokáže zmeniť postoje stoviek ľudí k vzdelávaniu týchto detí.

Čo je však pre mňa ostáva smutným je to, že kým neprídu systémové zmeny, sú veci, ktoré nezmeníme. Kým nebude systém nastavený tak, že každé dieťa musí dokončiť aspoň základnú školu, namiesto hranice 16 rokov, budeme tu mať deti končiace základku v piatom, šiestom ročníku. To nevie zmeniť učiteľ.

Kým sa bude učiteľ musieť rozhodovať medzi tým, čo má v papieroch a v osnovách a čo je najlepšie pre dieťa, budú sa deti trápiť a učitelia s nimi. Kým budeme posielať zdravé deti do špeciálnych škôl, učiteľ má tiež limitované možnosti ako pomôcť. Pre mňa to teda ide ruka v ruke – kvalitní a motivovaní učitelia, ktorí vytvárajú deťom prostredie a podmienky, aké na učenie potrebujú a ktorí zároveň nemusia kvôli tomu obetovať svoj rodinný život ani základné životné potreby.

K tomu ale musíme pridať systémovú zmenu, ktorá bude riešiť problémy školstva, na ktoré individuálny učiteľ nemá dopad a prácu s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia už ďaleko pred tým, ako prekročí brány školy. Dôkazov, že sa to dá, je veľa. Už len ich dostať ku všetkým deťom.

Príďte spolu s nami pokrstiť našu prvú knihu. Stretneme sa už 12. 2. v bratislavskom kníhkupectve Martinus na Obchodnej ulici a krstiť budeme, ako inak, rozhovorom naživo. Rezervujte si svoj lístok zadarmo tu.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

teach for slovakia ucitelia vzdelavanie