František Neupauer: O hrôze totality hovorí aj to, že v našej databáze je 70-tisíc ľudí odsúdených režimom, a to nie je ani kompletná

Cez deti musíme učiť aj niektorých dospelých prejavovať vďačnosť tým, ktorí trpeli v čase neslobody.

3. 10. 2019

Lucia Kováčiková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

František Neupauer je zakladateľ OZ Nenápadní hrdinovia, ktoré stojí za viacerými projektami. Prostredníctvom nich odovzdáva skúsenosti generácii mladých ľudí od tých, ktorých odvaha, vytrvalosť, utrpenie a statočnosť nám vydobyli slobodu od totalitného komunistického režimu. V súčasnosti je historikom Ústavu pamäti národa a riaditeľom Nadácie Antona Srholca ANTÓNIO. V rozhovore s ním spoznáte ľudí, ktorí si vedeli za ťažkých okolností udržať svoju slobodu.

Prečo si sa rozhodol prinášať príbehy hrdinov do škôl cez projekt OZ Nenápadní hrdinovia?

So študentmi nemám každodenný kontakt, chodím preto do škôl prednášať a prinášame tam projekt Nenápadní hrdinovia. Ten žiakov a učiteľov povzbudzuje, aby skúmali statočnosť ľudí počas komunistického režimu, inšpirovali sa ich odvahou a uvedomovali si, čo naozaj znamená sloboda aj za cenu nevýslovného utrpenia.

Myslím si, že ak človek vidí, že niečo správne a dobré môže urobiť, mal by to spraviť. Tak to vnímam a snažím sa to robiť i ja. Nie je to o mne, ale o tých, ktorí obstáli v ťažkých životných situáciách.

Keď som nastúpil do Ústavu pamäti národa, spracovával som databázy súdených a politických väzňov v období komunizmu. V roku 2009 sa blížilo výročie novembra 1989 a vnímal som, že je tu priestor na prejav vďačnosti tým ľuďom, ktorí trpeli. Tam siahajú začiatky aktivít o nenápadných hrdinoch.

Veľmi ma v tejto veci ovplyvnilo aj stretnutie so Silvom Krčmérym. Cez osobné stretnutia u neho doma na Košickej ulici v Bratislave som objavoval jeho silný životný príbeh. Hoci som ho vídaval už ležiaceho, on bol duchom stále silný a komunikoval. Zatúžil som, aby čo i len jeden človek našiel ďalšieho politického väzňa z tej doby a podal správu o jeho hrdinstve. Vnímal som to ako veľmi dôležité. Po skončení jednej študentskej konferencie sa nás u Silva stretlo asi 30 ľudí a mnohí mi doteraz hovoria, aké bolo silné zažiť ho. Mnoho im to dalo i dáva, aj keď je už šesť rokov vo večnosti.

Neupauer František
Foto: Šimon Šiplák

Čo by nás na príbehu Silvestra Krčméryho, ktorého spomínaš, malo osloviť?

Už ako mladý tínedžer – skaut – si do denníka zapísal: “Ani deň bez čiarky”. Je to latinské príslovie, ktoré v podstate znamená “Ani deň nazmar”. Chcel naplno využiť každú chvíľu dňa. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania a stál v prvých líniách v zápase s komunistickým režimom. Úžasná je jeho pamätná reč na súde. Z nej spomeniem: „Vy máte v rukách moc, my pravdu.“

Stal sa kožným lekárom a aj za náboženskú činnosť a presvedčenie bol prenasledovaný. Odsedel si za to skoro 14 rokov väzenia. Počas vyšetrovaní vo väzení mu zlámali rebrá a nechali ich neošetrené. Bili ho hlavou o stenu, kým upadol do bezvedomia. A to spomínam iba zopár z tých strašných vecí, ktoré si zažil. Možno stačilo podpísať jeden papier a bol by voľný. No on bol voľný vo vnútri, v sebe.

Dokonca Hlas Ameriky o ňom v roku 1984 povedal, že je to najprenasledovanejšia osoba v Československu. Veľmi si ho vážil aj pápež Ján Pavol II., ktorý povedal, že pri každej súkromne slúženej svätej omši si na neho spomína. Spolu s Vladimírom Juklom sú podľa mňa ako svätí Cyril a Metod 20. storočia.

Veľmi silne na mňa zapôsobilo to, čo mi raz povedal: “Pokiaľ na mne vidíš niečo dobré, budem rád, ak si to vezmeš do života, ale ak na mne vidíš niečo zlé, zaprisahávam ťa, aby si mi to povedal.”

Hovorí to o pokore človeka ležiaceho na lôžku, ktorý má za sebou kadečo možné. Každé svoje utrpenie obetoval za mladých alebo za obrátenie Ruska a Číny. Chcel obetovať svoj život za to, aby sa stalo niečo veľké. Nebol to človek, ktorý by sa sťažoval, skôr si spieval piesne – dokonca aj v cudzích jazykoch, ktoré dobre ovládal. Oslovuje ma, že bol človekom služby a dobre využitého času.

Prečo bol vlastne odsúdený?

Lebo išiel do hĺbky. Bol prenasledovaný hlavne z náboženských dôvodov, čo bolo pre vtedajší režim nepriateľské. Nebol iba občasným návštevníkom kostola v nedeľu. On bol ten, ktorý túžil, aby sa ani prostitútky nemuseli predávať. Mal túžbu byť pri každom človeku, pomôcť mu a hovoriť o Bohu svojím životom a konkrétnou pomocou ľuďom. To bolo aj heslo Spoločenstva Rodiny profesora Kolakoviča, do ktorej patril a čo aj nám hovoril: “Aby sa nám každý stal rodinou.”  Teda aby sa nám každý človek stal viac ako priateľom. Nehľadiac na jeho politické či náboženské presvedčenie.

SND o Silvovi Krčmérym hrá predstavenie s názvom Nepolepšený svätec, na ktorom ma oslovila myšlienka, že dokonca aj svojich väzniteľov menil k lepšiemu a bral ich ako rodinu. Je to tak?

Áno, láska odzbrojuje. Uvediem ďalší príklad profesora Neuwirtha, ďalšieho lekára, člena spomínaného Spoločenstva Rodina profesora Kolakoviča. On zachránil život človeku, ktorý ho predtým týral. Ak by mu neposkytol prvú pomoc, jeho krvácajúci dozorca zomrie.

Napríklad aj páter dominikán Akvinas Gabura so spoluväzňami zabránili tomu, aby utýrali prívržencov komunistického režimu, ktorí sa neskôr ocitli za múrmi žalárov, keďže aj tu platí, že “revolúcia požiera vlastné deti”. Špirálu zla môžeme zastaviť iba tak, že ju prerušíme a začneme milovať.

Silvo menil dokonca aj drogovo závislých. Po roku 1989 za ním prišli mama a krstná mama chlapca, ktorý drogoval a kradol s prosbou, aby mu dohovoril. Ten chalan hovorí: “A on ma zobral ako rovnocenného človeka, pekne sme sa porozprávali a prijal ma.”

Hoci potom naďalej kradol a drogoval, nastal uňho zlom. Bolo to vtedy, keď sa dostal do väzenia a tam si čítal, za aké krivé obvinenia bol uväznený Silvo a za akú reálnu trestnú činnosť on sám. To ho začalo meniť až tak, že teraz má vlastnú rodinu a žije usporiadaným životom. Príklad Silva ho zmenil.

Neupauer tlač
Foto: Šimon Šiplák

Sú medzi týmito nenápadnými hrdinami aj ženy?

Osobne som mal možnosť hovoriť s Magdalénou Schwarzovou, ktorá sa ako 16-ročná inšpirovala svätou Terezkou z Lisieux a odvtedy mala túžbu stať sa karmelitánkou. Keďže bola židovskej národnosti, zažila hrôzy koncentračných táborov.

Povedala mi, že žiť v koncentračnom tábore v Terezíne bolo niečo strašné, no keď si spomenula na  komunistické väznice, videl som, ako jej zovrelo hrdlo a nedokázala nič povedať. Rehoľníčky a ženy to mali ťažšie. Nielenže ich fyzicky napádali, ale vo väzení ich aj znásilňovali.

Iné uväznené ženy prišli napríklad o dieťa, ktorého narodenie čakali. Taký je aj príbeh manželov Mrázovcov. Obaja boli v tom istom väzení. Žene povedali, že jej muž zomrel, no potom ho niekde na dvore cez okno uvidela a zakývala mu. Za to ju poslali na samotku, tam ju nechali a ona prišla o túžobne očakávané dieťa. Jej manžel i v dôsledku väzenia, keď mu svietili reflektormi do očí, oslepol.

Ženy boli ohrozené aj mimo väzenia. Kňazovi Jurajovi Semivanovi sa vyhrážali, že mu zabijú sestry. Iná nenápadná hrdinka mi zas vravela, ako sa jej vyhrážali, že ak jej dcérka pôjde domov zo školy, auto ju môže kedykoľvek zraziť. Taká bola arogancia a hrôza moci tých, ktorí si mysleli, že môžu všetko.

Prečo boli títo ľudia takí neprijateľní pre vtedajšiu komunistickú vládu? 

Vnímali ich, jednoducho povedané, ako ideových nepriateľov. Všetky totalitné režimy chceli, aby každý človek myslel a konal v súlade s nimi. Obyčajní roľníci boli spätí s prírodou a Bohom, a ako vieme, pôda im bola pri kolektivizácii zobratá a komunisti chceli ľudí obrať aj o ducha.

Ďalšou formou prenasledovania boli klamstvá a falošné obvinenia. Ku každému si našli nejakú kolónku, ktorou obvinili danú osobu, že ide proti vláde. Tak ako Hitler išiel a postupne likvidoval nielen Židov, potom išiel po Rómoch a sníval, že Slovania mu budú slúžiť. Takto nejako to bolo aj s komunistami a Stalinom – chceli sa zbaviť Cirkvi, inteligencie,a potom by bola “naša” spoločnosť taká, aká by podľa nich mala byť. No diktátori to robia vždy za cenu slobody. Veď samotný diktát je proti slobode.

Ako generácia mileniálov reaguje na projekt, ktorý im ponúkaš?

Keď sa ich spýtam, či poznajú nejakého politického väzňa, často povedia, že nepoznajú alebo si spomenú na Václava Havla.

Na našej stránke im potom ukážeme databázu súdených a odsúdených a povieme im, že niekedy stačí zadať vlastné priezvisko, aby spoznali človeka, ktorý bol neprávom odsúdený v čase komunizmu.

Je v nej okolo 70-tisíc ľudí, no aj tak nie je úplná. Oni si zrazu uvedomia, že v tej ich malej dedinke s 200 obyvateľmi sa našlo 10 ľudí súdených a odsúdených komunistickým režimom.

A vtedy to začína byť pre nich naozaj zaujímavé.

Niekedy sa v triede objaví niekto a povie, že: “To bol môj dedo”. A oni vedia, že je to niekto “od nich”. Zmĺknu, dotkne sa ich to bezprostredne, osobne.

Pre mnohých je napísanie príbehu doplnkom k rehabilitácii príbehu starého rodiča. V dedine sa totiž na neho mohli dívať ako na niekoho, kto mal mlyn či ako na hlupáka, čo nechcel vstúpiť do družstva. Potom jeho vnučka v rámci nášho projektu ide do Leopoldova a nájde väzenský spis, súdne spisy a podobne. Odhalí bezprávie režimu a odvahu svojho nepoddajného dedka.

Samozrejme, je tam podstatná aj pomoc ich učiteľov. No už len samotný fakt, že sami idú do pražského archívu alebo do Ústavu pamäti národa a vyžiadajú si dokumenty, je obdivuhodný. Niekde prídu aj prekážky či problémy na ceste bádania, no oni sa nevzdávajú, idú ďalej.

Urobia veľkú vec. Jeden študent, ktorý dnes pôsobí ako novinár, hovorí, že jeho zatiaľ najväčšie dielo je objavenie “nenápadného hrdinu”.

Ja sám im hovorím, že možno nebudú držitelia Nobelovej ceny za literatúru, ale že takýto príbeh má silu meniť životy. Predovšetkým ich vlastný.

František schody
Foto: Šimon Šiplák

Čo alebo kto bol pre teba impulzom, aby si založil OZ Nenápadní hrdinovia? Musel si prekonať aj nejaké prekážky?

Začiatky boli na pôde inštitúcie Ústavu pamäti národa. Dvaja moji priatelia prispeli finančne na štart tohto projektu. Neskôr sa z toho na radu právnika stalo občianske združenie, čo pomohlo aj tomu, aby sa projekt zachoval napriek reorganizáciám, ktoré postihli aj mňa. Vďaka garancii českého Ústavu pamäti národa, kam som následne išiel za ich šéfom, sme mohli pokračovať s ich pomocou ďalej. A teraz je to už 11 rokov, čo pokračujeme v spolupráci s rôznymi inštitúciami. Predovšetkým s Konfederáciou politických väzňov Slovenska a Nadáciou Konrada Adenauera.

Prečo to robíš, keď nie si za to ohodnotený?

Ja už tiež vládzem troška menej ako inokedy, keď som robil do druhej v noci. Ale ak človek vníma, že je niečo dôležité, tak to robí. Chcem, aby tak, ako som mohol ja zažiť prevratné stretnutie so Silvom Krčmérym, mohli takéto “stretnutia” zažiť aj ďalší.

Stretnutie s nenápadným hrdinom prirovnávam vo svojom živote ako vyznamenanie medailou na olympiáde. Dopredu ma ťahalo vedomie, že som ten, čo to môže sprostredkovať – o to viac, keď mnohí z nich ešte žijú. Možno veci nerobíme dokonale – ani sme nemali všetky možné prostriedky, ale dali sme a dávame do toho, čo sme mali – náš čas a vôľu. A vždy je nakoniec všetko o niečo lepšie ako očakávame.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Tatianou Ondrejkovou, šéfkou spoločnosti Pelikán.

Kde sa podľa teba rodí takýto hrdinský charakter človeka? Dá sa vypestovať?

Určite na nás vplýva to, kde máme korene. Opatrovateľka Silvestra Krčméryho o ňom raz povedala, že to nie je jeho svätosť, ale tá arménska alebo krčméryovská nátura – čiže korene, výchovu a rodinu nemôžeme v tejto veci zanedbať (Krčméryho babička bola Arménka, pozn. red.).

Myslím, že je to aj o konkrétnom okamihu, keď sa človek rozhoduje. Pomôžem si príbehom hovorkyne Charty 77 Zdenky Tominovej. Jej 16-ročný syn bol prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou a ona si hovorí: “Čo to robíme, že naše deti sú takto prenasledované?” Ona sama skoro prišla o život a nakoniec jej syn povie: “Vidieť silu svojej matky a ostatných žien, že sa nevzdali a to, človeka formuje a je veľkou devízou na celý život.”

Nie je to o tom, že oni sa nebáli. Práveže sa báli a veľmi, ale napriek tomu vedeli, čo je správne. A vedieť, čo je správne, je hádam to najdôležitejšie.

Na druhej strane vidíme príbeh sudcu Korbulyho, ktorý odsúdil vyše 500 ľudí za politické veci, čo možno tiež robil kvôli svojim deťom a svojej rodine. Možno sa bál, že ak príde o prácu, budú sa mať jeho deti ťažko. No robil nesprávne veci. Súdil nevinných ľudí. A jeho syn so slzami v očiach povie, že ak by mohol, tak by išiel napríklad za Zdenkou Šelingovou, ktorú katolícka cirkev dokonca blahorečila. Povedal: “Hoci by som už nič nezmohol, prosil by som ich o odpustenie.”

Toto vidím ako dôležité aj pre budúcnosť. Ak človek urobí niečo nesprávne, môže sa stať, že sa zaňho budú v konečnom dôsledku jeho deti hanbiť. Či už podpísal nejaké eurofondy alebo spolupracoval s mafiánmi, hrozí, že naňho vlastné deti zatrpknú.

Na druhej strane sú deti, ktoré sa síce mali alebo budú mať ťažko, ale ich rodičia urobia správne rozhodnutia, potom na nich ďalšie generácie budú s hrdosťou spomínať.

Sú ľudia, ktorým je udelení titul “spravodliví medzi národmi” za nezištnú pomoc prenasledovaným Židom. Aj im vtedajšie zákony hovorili, že Židom nemajú pomáhať. No oni vedeli, že ak skryjú Žida počas holokaustu, a v čase komunizmu rehoľníka, spravia dobré a správne rozhodnutie. Hoci vedeli, čo im za pomoc druhým hrozí, urobili to. Čiže to podhubie hrdinstva v nás je a na tom môžeme vždy stavať, tak ako všetci títo nenápadní hrdinovia. A ako najlepšie stavať? Tak, že budeme našim mladým aj starším ukazovať tieto hrdinstvá. Lebo aj my teraz žijeme z hrdinstva iných ľudí. A naše deti raz možno budú žiť z našich hrdinstiev.

František Neupauer
Foto: Šimon Šiplák

Čo túžiš dosiahnuť, keď sa študenti a školy zapájajú do projektu OZ Nenápadní hrdinovia?

Ide mi o už spomínanú vďačnosť. V čase, keď vznikal tento projekt, nebol ani prezident, ani vláda, ktorí by prejavovali vďačnosť ľuďom, čo trpeli v čase neslobody.

My starší by sme mali deti učiť a viesť k vďake. Rodičia to tak robia. Rovnako by to malo byť aj v spoločnosti. A o tom je náš projekt.

Naša stránka má názov “november89” a to aj preto, aby sme nezabúdali. Bol tu totiž premiér, ktorý povedal, že si nejaký november 89 ani nevšimol.

Preto chceme učiť mladých – poďme a poďakujme ľuďom, ktorí nám prinavrátili slobodu. No nielen ich. Cez mladých učíme aj dospelých. Účastníci zapojení do projektu nám týmto spôsobom pomáhajú byť vďační – jednotlivcom ako aj spoločnosti.

Môžeme napísať ich príbeh, aby neupadol do zabudnutia, a motivovať seba i iných. Lebo aj rímske príslovie hovorí: Čo sa nenapísalo, to sa nestalo.

Stáva sa, že keď študenti študujú príbeh hrdinov, idú ľudsky po kvantite skôr ako po kvalite a okomentujú – “a tento bol vo väzení iba päť rokov a tento až 25! “

No keď majú v závere projektu povedať, čo im dala účasť, odpoveď je prekvapujúca a už nejde o počet rokov. Hovoria napríklad o tom, že ich oslovilo, aký krásny vzťah mal so svojou rodinou a manželkou dotyčný hrdina.

Pána Zemana z Modry odsúdili na trest smrti, neskôr na doživotie. Následne odsúdili aj manželku, že ho neudala ako člena Demokratickej strany. Čiže študenti objavia v príbehoch v konečnom dôsledku viac, ako si myslia. Príbeh pani Muzikovej z Nitry ich oslovuje tým, že nezatrpkla napriek tomu všetkému, čo sa dialo, keď bola vo väzení medzi prostitútkami.

Od mamy si vypýtala, aby jej do väzenia priniesla cigarety. Jej mama ostala zhrozená. A pani Muziková hovorí: “Ja som si musela tú cigaretu pred mamou zapáliť, lebo bachar v Želiezovciach by mi ich zobral. A ja som ich chcela preto, aby som si ich mohla vo väznici vymeniť za hygienické veci.”

Vyplňte tento priestor zmysluplne

Každý mesiac nás navštívi viac ako 70 000 čitateľov.
Ak máte pre nich odkaz, odporúčanie na zaujímavý projekt, produkt,
alebo zodpovednú spoločnosť, radi vám ponúkneme tento exkluzívny priestor.

NAPÍŠTE NÁM

Čiže zlobou mocných trpeli nielen deti a manželka, ale vlastne aj rodičia.

Áno, presne tak. Napríklad odsúdený kňaz Pánči mi hovoril a sám ma vtedy silne chytil za ruku, tak ako ho vtedy chytila jeho mama hovoriac: “Syn môj, 12 rokov (väzenia) to nie je večnosť, to nejako vydržíš.” A on mi vravel: ,,Vieš ako ma slová mamky hriali vo väzení?”

Silvo Krčméry hovorí, že mali takú skratku “DKR” (Do Konca Režimu), čo pre nich znamenalo, že budú odsúdení, až kým sa nezmení režim. A žili takto s ďalšou skratkou, že sú MUKL-i – čiže muži určení k likvidácii.

Ďalší rodičia od Spišskej Novej Vsi cestujú cez celú republiku pozrieť syna do väzenia a matka má zakázané sa ho dotknúť. Ona sa ale, vidiac syna, pozabudne, dotkne sa ho a bachar preruší krátky polhodinový dialóg hneď na začiatku. Po minúte stretnutia ju vyvedú von a ona celú cestu naspäť preplače.

Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa stal správcom nadácie Antona Srholca – António – ktorý sa v nedávnej ankete o najväčšieho Slováka umiestnil na 3. mieste?

Požiadala ma o to neter dona Srholca. Pre mňa je on reprezentantom politických väzňov toho obdobia. Patrí tiež medzi osobnosti, ktoré mali radi iných a bolo to cítiť. Mal záujem o každého človeka. Stál aj pri zrode projektu Nenápadní hrdinovia. Išiel som za ním ako za predsedom Konfederácie hnutia politických väzňov a spoločne sme to začínali.

Neupauer rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Aký je cieľ nadácie Antona Srholca?

Existuje nadácia Resoty, v ktorej ľudia pokračujú v poskytovaní pomoci ľuďom bez domova. Táto Srholcova organizácia bola prvá na Slovensku, ktorá sa venovala a dodnes venuje bezdomovcom.

Naša nadácia má za cieľ uchovať myšlienky dona Srholca, a aby ľudia i cez neho spoznali, aký bol život v okovách.

Ako sa snažíš pretaviť tieto silné svedectvá ľudí, s ktorými si sa aj osobne poznal a rozprával, do svojho osobného každodenného života otca a manžela, kolegu?

Asi sa mi to až tak nedarí. Aj dnes bolo pre mňa ťažké utrieť doma prach a povysávať, no potom som to urobil, spomenul som si na Silva a to, ako vedel svoje utrpenie obetovať a tak som to v podobnom duchu urobil aj ja dnes v našej obývačke.

Niekedy si spomeniem na ich svedectvo a posnažím sa. No od toho, čo oni žili a dokázali, som na hony vzdialený. No stále je to výzva na každý deň – nechať sa potiahnuť hrdinami.

Verím, že tak ako sa mlynár zamúči od múky, tak podobne to je aj vtedy, keď sa priblížime k výnimočnému človeku. Dúfam, že aj na mňa sa nalepili nejaké povzbudenia, inšpirácie a myšlienky od týchto velikánov. Povzbudzujem aj ostatných, nech si nečítajú príbehy o Stalinovi a Hitlerovi, ale čítajme si o tých neznámych nenápadných autoritách, ktoré nám pomôžu byť lepšími. Všímajme si ich.

Niekedy to môže byť aj človek, ktorý kosí v dedine trávu, ale robí to precízne. Zazdieľaná myšlienka. Objaviť hrdinstvo v druhom sa dá v oveľa širšej rovine.

S deťmi sa snažíme hovoriť o týchto veciach bezprostredne, ešte sú malé, ale poznali napríklad Silvestra Krčméryho a vedia, kto to je. Alebo s nimi ideme pozrieť za sestrami Matky Terezy do Petržalky, ktoré sa starajú o bezdomovcov a donesieme im niečo, čoho sa naše deti zriekli pre nich. Zobrali sme ich k deťom v rómskej osade, tiež tak výchovne, aby sa podelili o sladkosti, ale si aj uvedomili, za čo všetko môžu byť vďačné. Tiež sme ako rodina boli navštíviť 98-ročnú krásnu pani, ktorá zachraňovala Židov.

Veľmi sa teším, keď robíme tieto veci ako rodina. Syn sa o to zaujíma takým detským spôsobom a pýta sa, že kde boli tí dobrí policajti, či ako komunisti prevrátili dom “hore nohami”.

A moja manželka je vlastne tiež nenápadná hrdinka. Veď rodinné zázemie je často plné hrdinstva tých najnenápadnejších hrdiniek – manželiek a mám.

Niečo normálne do inboxu


Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

František Neupauer komunizmus Nenápadní hrdinovia politickí väzni školstvo