Ivana Grešlíková je cestovateľka a blogerka, ktorá zároveň prispieva do médii a píše už svoj druhý e-book. Po svete cestuje už od roku 2006 a medzi jej najbližšie krajiny, v ktorých sa cíti ako doma, patria štáty juhovýchodnej Ázie, predovšetkým Thajsko a Vietnam. Ivana veľa píše a prednáša o tom, ako sa na cestách správať zodpovedne voči krajine, jej kultúre, obyvateľom a zvieratám. Rozprávali sme sa o tom, aké dôsledky má masový turizmus na samotnú krajinu a jej autentickosť a ako tomu môžeme predchádzať a cestovať viac prirodzeným spôsobom.

Ako by si definovala to, čo robíš a čím sa živíš?

Popravde, definuje sa to čím ďalej, tým ťažšie. Ale v zásade som obyčajná cestovateľka a digitálna nomádka. Pre nezainteresovaných, digitálny nomád je človek, ktorý pracuje pre cudziu alebo vlastnú firmu v zahraničí a k životu potrebuje len laptop, internet a chuť učiť sa nové veci do konca života. A v tom je nejak zahrnuté všetko, čo robím, lebo okrem blogovania sa venujem aj konzultáciám pre nováčikov, ktorí chcú začať s podobným životným štýlom, a zároveň je v tom aj tvorba informačných produktov.

V čom ti cestovanie najviac otvorilo oči?

V tom, že všetkých ľudí vo svete vedia raniť a potešiť rovnaké veci. Že sa plače a smeje rovnako v Trenčíne a na Filipínach. Je prirodzené, ak máme pocit, že na inom kontinente sú ľudia, kultúra i zvyky odlišné, a oni aj sú, ale fakt, že sme si tak veľmi podobní, ma dojal asi najviac.

Menej poetické zistenie bolo vidieť neskutočné masy turistov na populárnej miniatúrnej pláži v Thajsku, kde bolo nemožné vkročiť do vody kvôli selfie tyčkám, hromade turistov a lodí, ktoré na nich čakali. Toto bola najväčšia cestovateľská „facka“, po ktorej som sa viac začala zamýšľať nad tým, ako cestujem. Ale aj ako už viac cestovať nechcem.

Ako cestuješ teraz?

Pomalšie. Plus si viac študujem o krajine, kam sa chystám. Po tom, ako som takmer nasadla na slona v Thajsku, lebo som nevedela nič o tom, čo to zviera musí podstúpiť, som vytriezvela z turistických zábaviek. Viac aj ignorujem hlavné pamiatky mesta, a viac času trávim s miestnymi. Mne osobne dá viac prechádzka rannými ulicami a nákup na miestnom trhu ako vstup na pevnosť. Možno tým občas prichádzam o wow výhľady, ale pre mňa je dôležitejšie odísť z danej krajiny a pamätať si príbehy ľudí ako obraz na stene v múzeu.

Ivana Grešlíková Cestovateľ
Foto: Gianni Bianchini

Má tento štýl cestovania dopad aj na krajinu, v ktorej cestuješ?

Chcem veriť tomu, že má. Tým, že miestnym ukážeme, že nás zaujímajú aj ich životy, nielen populárne miesta, suveníry a zahraničné menu v ich bistre alebo na hoteli, tak ich povzbudzujeme k tomu, aby si zachovali svoju autentickosť.

Nehovoriac o ekologickom dopade, ktorý sa vďaka pomalému cestovaniu výrazne znižuje. Tým, že sa nikam neponáhľam, nevadia mi hodiny vo vlakoch a autobusoch. Tým, že nežijem v hoteloch populárnych reťazcov, ale u miestnych tak často, ako sa dá, podporujem miestnu ekonomiku a hlavne viem, že peniaze, ktoré za služby zaplatíme, idú do vreciek konkrétnym ľuďom.

Domáci, hlavne v rozvojových krajinách, majú tendenciu vytvoriť nám perfektnú dovolenku, teda dať nám to, čo máme doma. Myslia si, že toto priláka viac turistov, keď sa budú u nich cítiť ako doma. Ale ako veľmi potrebujeme takýto druh turizmu?

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Nie je práve turizmus to, čo najviac pomáha s rozvojom danej krajiny?

Domáci v rozvojových krajinách potrebujú hlavne rýchly cash. Tu a teraz. Nemôžu čakať pol roka až našetria, aby zaplatili školu deťom a splatili hypotéku za vilu, ktorú postavili pre turistov. Takže pre nich, ak vidia, že to funguje u suseda, že dáva turistom na raňajky palacinku s nutelou a kvetinkou ako ozdobu, aj on bude robiť palacinky každé ráno svojim hosťom, lebo vie, že sa im to páči. Pričom on sám má na raňajky polievku alebo ryžu.

Turizmus v rozvojových krajinách sa rozmohol tak šialeným tempom, že miestni nemajú priestor ani sa zamyslieť, ako inak by to mohli urobiť. Zober si, že pred pár rokmi jeden z 11 ľudí na tejto planéte pracoval v turizme. To hovorí za všetko. Z turizmu sa stalo zlaté prasiatko a vlna súčasného zodpovedného cestovania robí poriadok po spúšti, ktorú po sebe zanechal masový a menej ohľaduplný turizmus. Ale áno, turizmus pomáha k rozvoju krajiny, len závisí od toho, ako k nemu pristúpia jednotlivé agentúry, ale aj trebárs ministerstvá pre rozvoj turizmu.

Uveďme to do praktickej roviny. Aký vplyv má na krajinu jedna rodina, ktorá si zaplatí all inclusive dovolenku v 5* hoteli na thajskom ostrove?

All inclusive je v prvom rade jedna obrovská ekologická pohroma. Dovolenkári spotrebujú neskutočné množstvo vody, lebo jacuzzi, lebo sa potrebujú osprchovať po bazéne, po mori. Väčšina z nich ignoruje výzvu nenechať si vymieňať uteráky každý deň a posteľnú bielizeň každý druhý.

All inclusive znamená jesť na hoteli, čiže hromada obrusov, servítok, ktoré sa musia vyprať, bufetové raňajky, obedy a večere sa servírujú aspoň na troch rôznych tanieroch, ktoré niekto musí umyť. V chladničke má rodina každý deň čerstvú vodu v plastových fľašiach, ktoré končia v lepšom prípade v recyklačnom koši. Nehovoriac o tom, že v all inclusive sa barbarsky plytvá s jedlom.

Druhá odvrátená stránka all inclusive je to, že hostia často prídu do kontaktu so zamestancami hotela ako s jedinými miestnymi danej krajiny. Správajú sa k nim ako k sluhom, lebo však platia za dovolenku, a aj preto sa z exotickej dovolenky v rozvojovej krajine vracajú s dojmom, že sú tam všetci „otroci“, ktorí navyše nevedeli ani po anglicky.

Ivana Grešlíková Chiang Mai
Foto: Gianni Bianchini

Čo odporúčaš ako alternatívu tohto typu dovolenky? Predovšetkým pre ľudí, ktorí nemajú čas cestovať pomaly a často čerpajú dovolenku na 2 týždne v roku.

Začala by som tým, že by som sa ubytovala v guest house, homestay alebo využila platformu, ktorá ponúka viac autentické ubytovanie než hotel. Zredukovala by som tiež počet pamiatok, ktoré chce niekto vidieť a množstvo fakultatívnych výletov. Slow travel alebo pomalé cestovanie nemusí byť bezpodmienečne dlhodobé. Spomaliť sa dá aj počas dvoch týždňov. Stačí len trochu prehodnotiť zámer, prečo vlastne človek cestuje.

Aby mohla byť aj krátka dovolenka viac o zážitkoch, ktoré nás niečo naučia, ktoré s nami pohnú emocionálne, ktoré nám nabúrajú predsudky. To sa počas toho, ako budeme týždeň sedieť pri bazéne s mojitom, nestane. Netreba sa báť vybehnúť do ulíc, ochutnávať jedlo tam, kde jedia domáci, ísť na miestne festivaly, kde to žije alebo trebárs namiesto troch múzeí absolvovať kurz varenia alebo ísť na street food či city tour s miestnym sprievodcom. Tam sa môžeme o krajine a jej ľuďoch dozvedieť najviac.

Ako z tvojich skúsenosti vnímajú lokálni to, keď si k nim sadne turista? Pozitívne alebo sú skôr ostražití?

Mne osobne sa stalo len raz, že ma takmer neobslúžili, keď som si objednala v ukrajinčine jedlo v rusky hovoriacom Donecku na Ukrajine. Mám pocit, že miestni sú ostražití zväčša vtedy, keď sa obávajú, že nám nevyhovejú. Hlavne v Ázii, kde stratiť tvár a zlyhať pred hosťom je neprijateľné.

Čo hovoríš na to, že nie len turisti, ale aj lokálni sa musia ešte veľa učiť, aby turisti pre nich neboli len chodiace peňaženky a aby obe strany fungovali v symbióze?

Určite sa majú čo učiť aj hostitelia, aj my. Ale aj tak si myslím, že v tom máme viac prsty my, cestovatelia, ako sa k lokálnym v danej krajine správame a môžeme správať. Je to o tom ukázať im, že to, v akých podmienkach nás privítajú a čo nám ponúknu na tanieri, je v poriadku, a aj si za tým stáť.

Ivana Grešlíková Rozhovor
Foto: Gianni Bianchini

Ako to je podľa teba so Slovákmi a s týmto zodpovedným štýlom cestovania? Začíname si už tieto veci uvedomovať?

Mám pocit, že áno. Viac sa o téme píše, o zodpovednom cestovaní sme robili spolu s Magdou Vaculčiakovou na Slovensku aj prednášky a ľudí téma zaujala. Skôr je problém so samotným termínom. Ľudia nevedia, čo si majú predstaviť pod „zodpovedným cestovaním“.

Mne a Magde sa jeden z účastníkov prednášky po skončení priznal, že si pôvodne myslel, že ide o protipožiarnu ochranu na cestách. Slováci si často myslia, že sú to nejaké striktné pravidlá, ktoré musia dodržať. Pravdou je, že zodpovedné cestovanie je v podstate tá najprirodzenejšia forma objavovania nových krajín. Keď sa pohybujeme po krajine len s pozitívnym dopadom na životné prostredie, ľudí, kultúru a divú zver.

Môžeš uviesť nejaké ďalšie príklady turizmu, ktorý má negatívny dopad na krajinu, ľudí, kultúru a zvieratá?

Veľký paradox v turizme je to, že si cestovatelia vyberajú aktivity, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nevinne, ich následky sú často bolestné. Napríklad tzv. volunterism, čo je zneužívanie dobrovoľníctva (voluntering) na cestách. Nejeden cestovateľ má snahu urobiť v zahraničí dobrý skutok, hlavne čo sa týka znevýhodnených detí, ale dopadne to nešťastne. Miestni v rozvojových krajinách dobre vedia, čo na turistu zo západu zaberie.

A tak nie je nič výnimočné, že rodičia doslova požičiavajú svoje deti do „sirotincov“, kde sa o nich na pár dní alebo týždňov stará dobrovoľník. Ten však po týždni zmizne, práve vtedy, keď si naňho „sirota“ začne robiť citovú väzbu. Emočne je to pre dieťa katastrofa, vidieť, že je preč od rodičov, a „nechcú“ ho ani bohatí turisti.

Spomeniem aj sexturismus, keď sú v hre maloleté. Tie za turistami často pošlú tiež rodičia, pre ktorých je to vidina ľahkého príjmu. Hlavne, ak je v rodine viac detí.

Samostatný druh turizmu, ktorý robí viac šarapaty ako potešenia, je turizmus spojený so zvieracími atrakciami. Dnes už ľudia začínajú poriadne zvažovať, či si sadnú na slona, pohladia tigra alebo si zaplávajú s delfínom, či sa prejdú džungľou so šelmou na vôdzke. Veľa cestovateľov ešte ale stále uvažuje tak, že to predsa len „skúsia“, len raz, aby sa presvedčili. No a dopadne to tak, že sú sklamaní a znepokojení z toho, ako sa tréneri správajú k zvieratám. Na tému turistických atrakcií a ich alternatív mám spísaný aj veľmi podrobný článok na blogu.

Zodpovedný druh turizmu začal vznikať asi pred 30 rokmi ako reakcia na to, že výlety na pozorovanie divokej zveri začali byť preplnené a dopad na prirodzené životné prostredie zvierat bol alarmujúci. 30 rokov, a agentúry aj napriek tomu robia ústupky a berú na safari príliš veľké množstvo turistov a dovoľujú im priblížiť sa doslova na dosah ruky k voľne žijúcim zvieratám.

Ivana Grešlíková nomád
Foto: Gianni Bianchini

Ako rozlíšiť, či bude mať konkrétna turistická atrakcia pozitívny alebo negatívny dopad na krajinu?

Chce to viac prieskumu pred samotným výberom aktivity. Treba sa pozerať na to, čo agentúra píše na svojich stránkach. Kľúčové faktory, ktoré nám môžu pomôcť, je počet návštevníkov na túre (ideálne 5 – 10 ľudí). Ak ide o zvieracie sanktuárium, hľadajme na weboch agentúr info o tom, odkiaľ sú zvieratá, kam putuje naše vstupné, či sa zvieratá voľne pohybujú, či ich sanktuárium eventuálne vypustí do voľnej prírody.

Pri atrakciách spojených s kmeňmi si treba všímať, čo presne na výlete uvidíme. Teda, aký je program. Či budeme vidieť miestny kmeň v ich dennom živote alebo nám budú predvádzať tanečky, spievať a ukazovať ručné remeslá.

Ja si vždy čítam recenzie atrakcie na Trip Advisore a začínam tými najhoršími. Tiež sa pozerám na to, ako a či vôbec na negatívne spätné väzby reaguje manažér alebo majiteľ.

A treba sa pýtať, pýtať a pýtať. Ideálne priamo agentúry alebo sanktuária telefonicky a e-mailom. To, či budú odpovedať priamo alebo sa vyhýbať pri záludnejších otázkach, nás môže upozorniť, že to, čo robia, nie je celkom kosher. Na tomto funguje tzv. greenwashing – keď sa za zástierkou eko výletu a zodpovedného prístupu predáva obyčajný výlet bez ohľaduplných princípov k prírode a miestnym komunitám.

Raz za mesiac organizujeme v HubHub rozhovory s ľudmi, ktorým nie je jedno, v akej krajine žijú. Prihláste sa k odberu aj vy na našom YouTube kanále.

Doteraz si hovorila predovšetkým o rozvojových krajinách. Týka sa zodpovedné cestovanie len týchto krajín alebo môžeme podobné princípy aplikovať aj pri návšteve rozvinutých miest?

Ak by sme definovali zodpovedné cestovanie tak, že je to férový a rovnocenný prístup k domácim, tak áno.

V tejto súvislosti mi napadá to, ako sa my, cestovatelia zo strednej Európy, správame vo vyspelejšej krajine než je Slovensko. Máme chorobný pocit podradenosti, čo spôsobuje, že sa domácim za hranicami smerom na západ takmer klaniame.

Máme dojem, že ich musíme obdivovať, rešpektovať viac ako suseda cez ulicu, a zbytočne obdivovať ich status, na ktorom možno pracovali celý svoj život. Pýtam sa, či by sa nám neuľavilo, keby sme konečne aj miestnych na západe začali brať ako rovnocenných. A namiesto toho, aby sme im závideli, by sme sa od nich mohli veľa naučiť.

Máš projekt “Look at my proud hands”. Čo sa snažíš prostredníctvom týchto fotiek odovzdať svetu?

Aby sme zdvihli oči vyššie, než sú naše chodidlá (smiech). Ruky náhodných ľudí som začala fotiť preto, aby som sa viac priblížila domácim okolo a snažím sa v tom podporiť aj ostatných cestovateľov. Zároveň je to fajn spôsob, ako komunikovať s ľuďmi na cestách, ktorým by som sa inak možno neprihovorila. Dnes ruky fotím preto, aby som posunula ďalej jemné aj tvrdšie odkazy domácich o situácii v ich krajine alebo sebe i ostatným spríjemnila deň vtipnou poznámkou iného cestovateľa, ktorého stretnem.

Ivana Grešlíková Práca
Foto: Gianni Bianchini

Ktorý príbeh bol pre teba doposiaľ najsilnejší?

Najsilnejší a najsmutnejší je príbeh Ivana, môjho bývalého učiteľa z gymnázia. Stretli sme sa po 12 rokoch v Prešove. Vedela som, že za to obdobie to nemal najľahšie, ale to, čo mi stihol povedať počas asi troch hodín, ma šokovalo a hlavne dojalo. Celý príbeh si ľudia môžu prečítať tu. Celé je to o to smutnejšie, že Ivan zomrel pár mesiacov predtým, ako sme sa plánovali opäť stretnúť.

Čo znamenajú títo ľudia konkrétne pre teba a aké pocity v tebe vyvolávajú?

Vnímam ich ako nenápadných učiteľov, ako „pripomienkovač“, ktorý mi poradí, na čo sa mám v danom momente sústrediť, čo prehliadam.

Príbehy, ktoré so mnou zdieľajú, sú pre mňa vzácne. A pár z nich som ani nezverejnila, lebo mi prišli príliš úprimné a mala som pocit, že by som tým zneužila blízkosť s danou osobou, ktorá sa mi zdôverila.

Čo sa týka pocitov, tak je to brutálny kolotoč. Raz sa z nich rozosmejem, inokedy neviem zaspať kvôli tomu, čo som počula. Hlavne si ale uvedomujem, s akou výbavou predsudkov cestujem. Takže to, že si vypočujem pohľad na niečo z opačnej strany, ma často uzemňuje.

Ďakujem Ivka, že si sa s nami podelila.

Na záver tu pre vás ešte máme súťaž. Stačí sa prihlásiť na odber nášho newslettra cez tento odkaz a budúcu nedeľu (15. 4.) vyžrebujeme jedného šťastlivca, ktorý od Ivany získa e-book „Thajsko bez cestovky

Niečo normálne do inboxu