Olívia Hurbanová je trénerkou soft skills v Creative Academy. Pred rokom založila vzdelávaciu agentúru Olinclusive, kde učí, ako sa pripraviť na zmeny v budúcnosti. Odmalička bola pre Olíviu dôležitá tolerancia medzi ľuďmi. Práve preto sa rozhodla zamerať sa na vzdelávanie, vďaka ktorému dokážeme chápať seba i ostatných, a tak zotierať deliacu čiaru medzi ľuďmi.
Stojíš za projektom Olinclusive. Čo ťa viedlo k tomu vzdelávať ľudí?
Už ako malé dieťa som veľmi intenzívne vnímala, ako krutí k sebe vedia byť ľudia a koľko skrivodlivosti je okolo mňa. Ako niekoho vylúčime z našich kruhov len preto, že má inú farbu pleti, pehy, nemá najlepšie topánky, inak rozmýšľa, inak sa modlí alebo sa nemodlí vôbec. Veľmi silno som to vnímala a odmalička som práve k týmto ľuďom „na okraji“ mala blízko.
Kamarátila som sa s jedným rómskym dievčatkom, s ktorým sa nechcel nikto hrať. Vnímala som to ako veľkú stigmu a takéto nezaslúžené krivdy ma boleli najviac. Cez vlastnú skúsenosť som zistila, že len ozajstným prijatím inakosti do svojich kruhov sa svet okolo mňa menil neuveriteľným spôsobom k lepšiemu. Moja motivácia leží teda v názve mojej značky Olinclusive a je to slovíčko inklúzia.
Čo pre teba znamená inklúzia?
Mám vlastnú teóriu empatických kruhov. Ako kráčame životom, učíme sa mať radi ľudí alebo, naopak, ich nemať radi. Veľmi to závisí od toho, ako osvietení ľudia nás životom sprevádzajú. To, koľko ľudí vieme zahrnúť do svojich kruhov, veľmi závisí od toho, k čomu nás vedú rodičia, akých máme kamarátov, rodinu či učiteľov. Skrátka, okolie nás formuje a učí nás, ktorí sú tí naši a naopak, ktorí tí naši nie sú – do tých je dovolené si kopnúť.
Celý môj koncept sa snaží empatické kruhy ľuďom zväčšovať a keďže som nenapraviteľný idealista, bola by som rada, keby sa v ideálnom prípade obruč tohto kruhu rozplynula. Vzdelávanie a komunikácia je jednou z ciest, ako sa k porozumeniu, rešpektu a vzájomnej tolerancii dopracovať. Ak sa spolu budeme rozprávať čo i len cez kľúčovú dierku, je to stokrát lepšia cesta ako sa každý na inom brehu konzervovať vo vlastnej pravde.
Čo nám bráni byť empatickými?
Často je to strach a naše vlastné oklieštené poznanie. Videnie vecí z našej malej perspektívy a neschopnosť vidieť veci v hlbších súvislostiach. Strach z nepoznaného je úplne prirodzený. Tento strach v nás však často plodí hnev a hnev naše vlastné utrpenie.
Nie nadarmo nás však evolúcia vybavila šedou mozgovou kôrou, práve preto sa nemôžeme nechať ovládať primitívnymi inštinktmi, ale len neustálym vzdelávaním a kultivovaním seba samých sa posúvať k väčšej ľudskosti. Tu je však nutné naučiť sa nabúravať svoje vlastné presvedčenia a stereotypy, spochybňovať ich a neustále a odvážne sa dopracovávať k novému poznaniu.
Preto sa veľká časť môjho vzdelávania venuje pochopeniu ľudskej iracionality a skratiek, ktoré náš mozog využíva. Mnohé z nich sú evolučné adaptácie. Tieto mentálne skratky nás kedysi dávno učili rýchlo sa rozhodovať a pomáhali nám prežiť, dnes nás však často vedú k unáhleným záverom a nesprávnym rozhodnutiam, a k okliešťovaniu a zmenšovaniu si nášho empatického kruhu.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Prečo je dôležité sa zaoberať ľudskou iracionalitou?
Cez pochopenie vlastnej omylnosti a iracionality, sledovaním vlastných paradoxov, ktoré žijeme v našich každodenných životoch, dokážeme byť omnoho tolerantnejší a láskyplnejší k ostatným. Nenávidíme a odsudzujeme násilie, ale do kina si radi zájdeme na nejaký krvák.
Odsudzujeme nosenie kožušín, ale otravnú muchu zlikvidujeme behom sekundy, lebo predsa len nemá také nežné očká ako psík alebo nejaký zajačik. Dennodenne žijeme množstvo vlastných paradoxov a ohýbame naše presvedčenia podľa toho, ako nám to vyhovuje. Všetko toto je ľudské, ale je dôležité to vidieť… hlavne u seba.
Ako môžeme bojovať proti vlastným predsudkom? Ako sa teda učiť akceptovať iných?
Dôležité je najskôr si uvedomiť, že nejaké predsudky máme. Pozorujte seba samých, svoje vlastné myšlienkové pochody a pocity v rôznych kontextoch. Z čoho pramenia? Mení sa váš postoj k veciam, ak ste v inom citovom rozpoložení alebo inom prostredí? Prečo premýšľate práve takto, prečo vás niečo nahnevá, rozruší? Zamýšľajte sa nad tým, z čoho tieto pocity pramenia.
Či je to kvôli hodnote, ktorá nám bola vštepená rodinou alebo od rovesníkov, ktorými sme obklopení? Bez nejakého hlbšieho posudzovania sledujte seba samých a svoje vlastné schémy, to, ako rozmýšľate a ako sa správate. Pochopíte, ako veľmi je všetko závislé od prostredia, od kontextu, ktoré nás formuje ako plastelínu. Je dôležité si uvedomiť, že sme zároveň prostredím jeden pre druhého. Navzájom sa formujeme k horšiemu alebo k lepšiemu.
Niektorých ľudí teda prostredie vyformovalo k horšej verzii seba samých?
Ak niekto od života dostával samé kopance, ťažko od neho môžeme očakávať, že bude okolo seba rozdávať pohladenia. Naše gény, detstvo, prostredie a výchova nás neuveriteľným spôsobom formujú. Na množstvo z týchto vecí nemáme vplyv, nevybrali sme si rodičov, nevybrali sme si svoju vieru, krajinu ani kultúru, v ktorej sme sa narodili.
Každý z nás začína na inej štartovacej čiare. Snažme sa tým, ktorí mali menej šťastia v živote, ktorí dostali namiesto pohladení viac tých kopancov, byť v živote nápomocní a snažme sa im byť takým prostredím, ktoré z nich urobí lepších ľudí. To nejde cez odsudzovanie, cez nenávisť ani cez ukazovanie prstom na to, že to sú tí zlí, ale len cez pochopenie hlbších súvislostí a toho, že veci nie sú jednoduché, ale veľmi komplexné.
Nesnažme sa ich preto vidieť zjednodušene. Nehľadajme skratky a nerobme rýchle uzávery. Skúsme sa nad vecami hlbšie zamýšľať.
Dá sa takto bojovať aj proti extrémistických názorom?
Pre extrémistov je veľmi ťažké akceptovať iných ľudí. Nedá sa jednoducho si povedať, že ja teraz budem mierumilovný. Viete vy na počkanie zmeniť svoju antipatiu voči niekomu na sympatiu? Nemožné. Je to niečo, čo vychádza z nášho vnútra a musíme to skutočne cítiť.
A to sa dá dosiahnuť práve tým, že zväčšujem svoju vedomostnú bázu, svoje povedomie o tom, že rôzni ľudia rozmýšľajú ináč lebo vychádzajú z iného prostredia, iného náboženstva, z inej kultúry, majú iný právny systém, majú iných rodičov, inú genetickú výbavu, vyrastali inak ako ja.
Keby som ja vyrastal ako oni, bol by som im veľmi podobný alebo rovnaký. Toto uvedomenie zväčšuje našu emočnú a kultúrnu inteligenciu a vedie nás k tomu, že na ľudí, ktorí rozmýšľajú, vyzerajú, či cítia inak, budeme nazerať tolerantnejšie a s porozumením. Potreba ich vyčleniť sa stratí.
Kde robí chybu spoločnosť?
My na to ideme tak, že poďme, vložme sem inakosť a tvárme sa, že je všetko v poriadku. Takto to nejde, treba najskôr ľudí naučiť rozumieť inakosti, rozumieť tomu, že ľudia sú rôzni a to ani nemusia byť z iných kultúr.
Inakosť je všade okolo nás. Treba sa učiť pochopiť, prečo rôzni ľudia rozmýšľajú a správajú sa rôzne. Všetko začína osvetou a vzdelávaním. Bohužiaľ, v spoločnosti sa stretávame s presným opakom.
Často poukazujeme a vyberáme len negatívne skúsenosti s inou kultúrou alebo inakosťou ako takou, a to v spoločnosti vytvára pokrivený obraz. Títo ľudia však s takouto stigmou musia žiť a cítia, že ich tu nemusíme. Ako sa správate vy, ak viete, že vás niekto nemusí? Ste mierumilovní alebo to vo vás vyvoláva zlosť a vzdor ?
Prečo sa teda ľudia nerešpektujú?
Dnešná doba nenapomáha rešpektu a história nám potvrdzuje, že to malo mnohokrát fatálne následky. Sociálne siete napomáhajú fenoménu echo komôr, kde sa obklopujeme ľuďmi a skupinami, ktoré rozmýšľajú rovnako ako my. Navštevujeme stránky, ktoré nás utvrdzujú v našich skalopevných presvedčeniach a internet nám ich sám ponúka.
Sme teda v ekosystéme, kde počujeme len to, čo počuť chceme, len to, čo už máme v našej mentálnej výbave. Naše presvedčenia sa tak stávajú ešte viac rigidnými, neohybnými. Na to, aby sme rešpektovali iných ľudí, iné kultúry, iné národy a iné pohľady na svet, potrebujeme vidieť svet v širších súvislostiach a nielen malý kus koláča. Musíme rozumieť inakosti, čo v konečnom dôsledku vedie k tolerancii, empatii a budovaniu vzájomného rešpektu. Tu sa zas ako kľúčové ukazuje vzdelávanie.
Čo by mala naša spoločnosť robiť inak, aby tu vládlo viac rešpektu, tolerancie a empatie?
Dnes už máme rozsiahlymi epidemiologickými štúdiami potvrdený fenomén sociálnej nákazlivosti. Treba si uvedomiť, že naše myšlienky, vzorce správania a presvedčenia sa v spoločnosti šíria tým, že sa navzájom imitujeme a čím častejší je istý typ správania v našich sociálnych kruhoch, tým je vyššia šanca, že ho preberieme i my.
Bolo to sledované napríklad vzhľadom k obezite, rozvodovosti, fajčeniu či alkoholizmu. Dominujúce druhy správania alebo fenomény sa v spoločnosti štandardizujú, či už vplyvom sociálnej konformity alebo imitácie. Treba si preto dávať veľký pozor na to, čo púšťame do svojich sociálnych kruhov, čím sa obklopujeme a čo vidíme v médiách. Toto všetko nás, i keď nevedome, ovplyvňuje a ohýba.
Médiá i ľudia, ktorí majú vplyv, by mali zvažovať, čo spoločnosti a okoliu prezentujú. Ak bude v spoločnosti dominovať sebectvo, široké lakte a pretekanie sa, ak budeme brať ohľad len na samých seba, nečudujme sa, že náš svet bude smutným miestom pre život. Vieme však, že tento fenomén funguje aj opačne, pozitívnym smerom.
Ideálne je teda začať od seba a zároveň vyvíjať tlak na to, aby naša spoločnosť oceňovala a dávala priestor tomu, čo ju posúva vpred, robí ju lepšou a tolerantnejšou a nie tomu, čo ju degeneruje.
Aké zmeny je potrebné urobiť v systéme vzdelávania, o ktorých hovoríš?
Žijeme v rýchlom a neustále sa meniacom svete plnom inovácií. Množstvo práce naokolo sa automatizuje a robotizuje. Na začiatku je dôležité uvedomiť si, čo máme naviac oproti strojom. Všetko to, čo sa dá zautomatizovať, všetko čo má algoritmus, to už nebudeme riešiť my. To už vyriešia stroje. Naša pridanú hodnota je v tom, že vieme cítiť, kreatívne rozmýšľať, tvoriť.
Žijeme v globalizovanom svete, kde dochádza k migrácii obyvateľstva a k stretu rôznych kultúr. Preto je treba rozvíjať emočnú a kultúrnu inteligenciu. Zároveň doba informačnej explózie a pretlaku vytvára enormný tlak na našu pozornosť a na našu schopnosť vedieť s týmito informáciami pracovať a kriticky ich vyhodnocovať.
Toto prostredie je zároveň veľmi stresujúce a my vieme, že chronický stres ma fatálne následky, vypína náš imunitný systém a skracuje naše teloméry. Ľudskou rečou – kvôli chronickému stresu predčasne starneme a sme chorí. Je preto nutné mať čas na psychohygienu, na to, čo nás teší. Je nutné sa naučiť pracovať so svojím vnútorným svetom a naučiť sa načúvať vlastnému telu.
Ako sa na to teda pripraviť?
Tieto fenomény, ktoré menia dnešný svet, treba zohľadniť vo vzdelávaní už v materských a základných školách. Ja som vytvorila celostný vzdelávací systém, ktorý na tieto zmeny v spoločnosti reaguje a učí ľudí zručnostiam, ktoré im pomôžu tento svet zvládnuť a vedieť v ňom fungovať.
V dnešnom svete však nestačí len získať nejaký papier či vzdelanie, je nutné vzdelávať sa kontinuálne a celoživotne a hádam ešte podstatnejšie je to, aby sme nasávané poznatky boli schopní spochybňovať, verifikovať a nahrádzať ich novými poznatkami. Je to veľmi dynamický, nikdy sa nekončiaci proces.
Čím konkrétne sa zaoberá tvoj koncept Zručnosti budúcnosti alebo Future skills?
Vytvorila som vlastný koncept, ktorý som nazvala “Zručnosti budúCNOSTI”. Okrem firiem sa o tento edukačný koncept delím aj so zahraničnými študentmi na Ekonomickej univerzite. Vyučujem ho v rámci akreditovaného predmetu Leadership. Zároveň už tretí rok pomáham v rámci programu Train the Trainer pod patronátom Americkej obchodnej komory profesorom a učiteľom na vysokých, a najnovšie i stredných školách zavádzať inovatívne metódy výuky do edukačnej praxe.
Čo sa môjho konceptu týka, ide o celostný vzdelávací systém v oblasti mäkkých zručností. Vychádzam tu zo štúdie prestížnej svetovej prognostickej inštitúcie IFTF. Koncept reaguje na veľmi rýchle globálne zmeny a trendy, ktorými naša spoločnosť v posledných rokoch prechádza. Ak chceme obstáť na trhu práce a žiť kvalitný osobný život, je nutné cibriť svoje zručnosti.
Bez kritického myslenia, schopnosti narábať s informačným zahltením, bez sociálnej či emočnej inteligencie, medzikulturálnej komunikácie, kreatívneho myslenia a inovatívnosti sa v dnešnej dobe, ak chceme napredovať, nezaobídeme. Každá z týchto zručností má svoju váhu, ale len funkčné prepájanie a fúzovanie týchto zručností navzájom prináša skutočnú pridanú hodnotu a pomáha spoluvytvárať zdravé vzťahy i zdravú spoločnosť, čím posúva spoločnosť o krok vpred.
Čo podľa teba chýba súčasnému vzdelávaniu?
Myslím, že by sme viac úsilia mali presmerovať na to, aby sme mladých ľudí učili umeniu myslieť, učiť ich pozerať sa na veci v širších súvislostiach. V severských krajinách sa deti učia cez fenomény a interaktívnou formou. To určite pomáha podnecovať v nich skutočný zápal a lásku k vzdelávaniu. Nielen do nich vedomosti liať, ale zapaľovať iskry.
Zapáleného človeka nie je potrebné nútiť sa učiť, práve naopak – on horí a zapaľuje ďalších. Myslím, že by sme sa tiež mali na vzdelanie pozerať menej prospechársky a oportunisticky len cez použiteľnosť a objem informácií, a skutočne viac prebúdzať lásku k samotnému poznaniu.
Tiež mám pocit, že cez memorovanie informácií potláčame kreatívne myslenie detí. Tlačíme im do hláv len jednu pravdu a keď sa nejaké dieťa pozrie na problém ináč, utlačíme to, povieme, že to nie je správne. Namiesto toho, aby sme ocenili zaujímavý iný pohľad a podporili jeho sebavedomie i ochotu aktívne sa zapájať do vyučovania. Takto vzniká strach vyjadriť sa, rozmýšľať, tvoriť, mať vlastný názor. A práve to je veľmi dôležité.
Bolo by tiež prospešné učiť deti viac pracovať v skupinách, viesť hodiny diskusnou formou a kultivovať tak sociálnu a emočnú inteligenciu mladých ľudí.
Čo je, naopak, v našom vzdelávaní dobré?
Ja sa už teda minimálne vo vysokoškolskom vzdelávaní stretávam sa záujmom prepájať tvrdé zručnosti s tými mäkkými interpersonálnymi. Školy si začínajú byť vedomé toho, že ich absolventom už nestačia len technické či jazykové vedomosti a že práve mäkké zručnosti sú pre nich obrovskou devízou.
Na toto sa v poslednej dobe vytvára tlak a vnímam to ako pozitívny krok. Zároveň cítim, že sú študenti vedení k tomu rozmýšľať samostatne, dostávajú rôzne individuálne projekty, kde môžu rozvíjať i svoje kreatívne myslenie a schopnosť uvažovať sám za seba.
Kto sú tvoji hrdinovia?
Na hrdinov sú odborníkmi v Marvels. (smiech) Nie každý z nás sa narodí so zázračným plášťom, nie každý z nás dostane do života nepriestrelný štít. Nezačíname na rovnakej štartovacej čiare, preto si veľmi vážim ľudí, ktorí možno sami nemajú veľa a napriek tomu dokážu iným pomôcť nezištne bez vidiny vlastného zisku, prospechu alebo sebaprezentácie.
Vážim si spoločnosti a firmy, ktorým viac ako na neustálom zvyšovaní vlastného zisku a výkonu svojich ľudí, v prvom rade na tých ľuďoch záleží. Profesor Sapolsky študuje stres viac ako 30 rokov a potvrdzuje, že ak si vytvárame chronický stres alebo žijeme v stresujúcom prostredí, má to pre nás fatálne následky.
Skvelé však je, keď zároveň vraví, že dôležitými ingredianciami, ktoré nám pomáhajú zastaviť proces starnutia (skracovania telomérov) a robia nás zdravšími, sú altruistické správanie, starostlivosť a pomoc iným či súcit. Bola by som rada, keby naša spoločnosť a médiá oceňovali a vyzdvihovali tento typ správania namiesto propagovania sebectva, narcizmu, bezbrehého oportunizmu a súťaživosti.
Možno by sa na titulkách novín popri miliardároch pod 30 našlo miesto aj pre ľudí, ktorí sú protypom tohto prospešného typu správania. Snáď sa takej titulky raz dočkám…
Olívia, ďakujem za rozhovor.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
