Vladislav Sochanič: Ak študenti nevyžadujú kvalitné štúdium, je to pre nich premrhaný čas

Dobrý učiteľ vie, že aj priemerný študent má v sebe potenciál.

9. 10. 2019

Tomáš Štolc

Vladislav Sochanič je doktorandom na Ekonomickej univerzite v Bratislave a popri štúdiu vyučuje predmety z oblasti manažmentu. Svoje cvičenia vedie spôsobmi, ktoré pomáhajú študentom rozvíjať ich potenciál, komunikačné zručnosti a kritické myslenie. Patrí k hlasným kritikom slovenského školstva, svojou prácou sa však snaží pomôcť k jeho zlepšeniu. V rozhovore hovorí aj o tom, prečo sa namiesto štúdia na prestížnej univerzite v Dánsku rozhodol ostať na Slovensku a ako hodnotenie známkami zabíja motiváciu študentov a žiakov.

Aká bola tvoja motivácia ísť na doktorandské štúdium? 

Predchádzalo tomu pomerne neplánované rozhodnutie. Počas inžinierskeho štúdia som sa pripravoval na postgraduálne štúdium na univerzite Copenhagen Business University v Dánsku, kde ma aj prijali. Ako to však často v živote býva, okolnosti sa menia a s nimi aj životné rozhodnutia. V tom období som mal začínajúci vzťah a ocitol som sa pred rozhodnutím odísť a nechať všetko tak alebo ostať a ísť na doktorandské štúdium. Nakoniec som sa rozhodol ostať na Slovensku.

Bola to teda len zhoda okolností alebo v tom zohrala rolu aj motivácia učiť?

Úplná zhoda okolností to určite nebola. Už počas strednej školy som si začal uvedomovať význam práce učiteľov vo vzťahu k študentom. Všímal som ich prístup k výkladu problematiky a metódy, ktoré praktizujú pri učení. Taktiež som sa snažil hlbšie pochopiť vzťah učiteľ – študent.

Na vysokej škole ma frustrovali nudné cvičenia a prednášky, ktoré som len presedel. Mnohokrát to však boli obsahovo veľmi zaujímavé predmety, ktoré mi mohli dať veľa do štúdia a aj do ďalšieho života. Jedného dňa som sa o tejto mojej frustrácii rozprával s kamarátom, ktorý sa ma spýtal, či som spravil niečo pre to, aby sa to zmenilo. Bolo to obdobie, keď som sa rozhodoval o svojom štúdiu v Dánsku a ja som to prijal ako výzvu.

Aký je to podľa teba dobrý učiteľ?

V prvom rade je to človek, ktorého baví jeho povolanie. Teda nie ten, kto vyštudoval pedogogiku len preto, aby mal titul. Zároveň chápe, že byť učiteľom je poslanie, ktoré si so sebou nesie veľkú mieru zodpovednosti v zmysle výchovy a ovplyvňovania žiakov a študentov. Dobrý učiteľ dokáže nájsť v študentovi potenciál a snaží sa ho rozvíjať, pričom chápe, že aj študent s priemernými alebo aj podpriemernými známkami nejaký potenciál mať môže.

No a takým pragmatickým znakom, ako je podľa mňa možné spoznať dobrého učiteľa, je, keď sa o ňom študenti rozprávajú v pozitívnom zmysle a na jeho hodiny alebo prednášky chodia radi.

Dlhodobo upozorňuješ na nedostatky slovenského školstva. Často o nich diskutuješ so študentmi a kolegami. V školstve je oblastí na zlepšenie neúrekom, skús za seba povedať tie najpálčivejšie.

Profil učiteľského povolania sa v porovnaní s minulosťou zmenil, ale realita to nereflektuje. Vykonávanie učiteľskej profesie už dávno nestojí len na odborných vedomostiach, ale aj na schopnostiach pracovať so študentmi, na empatii a asertivite osobnosti učiteľa.

Učiteľ by mal byť študentovi parťákom a morálnym vzorom zároveň. Potrebujeme preto učiteľov, ktorí sú nielen odborne zdatní, ale mali by mať aj dostatočne rozvinuté soft skills pre prácu s ľuďmi. V tomto smere je potrebné slovenské pedagogické vysoké školy viac skvalitniť.

Ďalším problém vidím v tom, že školy by mali študentov pripravovať na život po škole a neučiť ich myslieť mechanicky ako stroje. Číselné známkovanie k tomu len napomáha. Zlé známky z chémie predsa nepredurčujú budúceho historika alebo politológa k neúspechu. Podľa vysvedčenia by však takýto žiak dostal nálepku slabého.

Všeobecné vzdelanie je dôležité, to áno, ale žiaci by sa nemali na základe toho nálepkovať na silných a slabých. Miesto toho by každému malo byť umožnené, aby sa rozvíjal v tom, v čom je dobrý. Mali by to pochopiť aj rodičia, ktorí svojim deťom stále hovoria, že ak nebudú mať dobré známky, skončia v živote zle. Pretože potom sú v školách nešťastné deti, ktoré sa tam boja chodiť a sú pod zbytočným tlakom. Deti nemajú chodiť do školy zo strachom, ale, naopak, s radosťou.

Oveľa väčšiu pridanú hodnotu vidím v slovnom hodnotení. Aj v biznise platí, že ústna pochvala má na zamestnanca často omnoho väčší motivačný efekt ako finančná odmena. Viem si predstaviť takúto formu hodnotenia aj v školách.

Aktuálne učíš predmety Manažment a Komunikácia v manažmente, prevažne druhákov a štvrtákov. Ako vyzerajú tvoje cvičenia?

Veľkú časť z nich tvorí diskusia, tréning komunikácie a vystupovania. Študenti musia ako jednu z podmienok úspešného absolvovania cvičení spracovať semestrálnu prácu. Jej forma má tri časti. Prvou je samotná seminárna práca napísaná podľa oficiálnych smerníc na úpravu a písanie záverečných prác. Túto moju požiadavku nemajú študenti radi.

Mojím cieľom však je, aby mali skúsenosti so správnou úpravou svojich budúcich záverečných prác. Často sa stáva, že študenti dostávajú od školiteľov len papier s touto smernicou, ktorej nerozumejú a nemá im ju kto vysvetliť. Ja im dávam možnosť vyskúšať si napísať takú malú záverečnú prácu už v predstihu. Je lepšie, ak sa popália na mojich cvičeniach, ako keby sa mali popáliť pri obhajobe práce, keď im pôjde o titul.

Druhá časť spočíva v čom?

V spracovaní prezentácie na tému, ktorej sa študent venoval vo svojej seminárnej práci. Keďže ide o študentov manažérskych odborov, vyžadujem od nich, aby si dávali pozor na spracovanie prezentácie, prejav a vystupovanie. Manažment je oblasť veľmi úzko spätá s komunikačnými a verbálnymi zručnosťami človeka. Je preto nevyhnutné, aby študenti študujúci manažment mali výborný prejav a komunikáciu.

Pod prezentáciou si mnoho ľudí predstaví PowerPoint s textom a obrázkami a človeka, ktorý stojí pred skupinou ľudí a rozpráva. Vyzerá to tak na tvojej hodine?

Mojou snahou je, aby prezentácie študentov presne takto nevyzerali. Samotnú prezentáciu si netreba predstavovať len tak, ako si to opísal, možností je omnoho viac. Môže ísť napríklad o riadenú diskusiu, sociálne experimenty, hry alebo zadania úloh ostatným študentom v skupine. Čím nápaditejšiu formu prezentácie študenti zvolia, tým je ich ohodnotenie lepšie. Dôležité je, aby to nebola prezentácia čítaná z papiera pred miestnosťou plnou študentov v polospánku.

Vladislav Sochanič, učiteľ na vysokej škole a doktorand v rozhovore pre Heroes.
Foto: Martina Juríčková

Je možné takúto prácu študentov hodnotiť objektívne? Dávaš si pozor na to, aby tvoje hodnotenie nevychádzalo z toho, že sa ti jedna prezentácia páči viac a iná menej?

Samozrejme. Študenti vedia, čo by ich prezentácia a vystupovanie malo a nemalo obsahovať, to si vždy na začiatku semestra nastavujeme. Môžu mať napríklad poznámky a pracovať s nimi, ale nemôžu mať pripravené papiere s celým obsahom prezentácie a čítať z nich. Ich prezentácia musí obsahovať prepojenie na manažérsku a podnikateľskú prax a musia sa snažiť vyvolať diskusiu, otvoriť nejakú tému.

Navyše, hodnotenie prichádza aj automaticky. Študenti totiž prezentujú svoje práce striedavo po týždňoch pred celou skupinou. Vďaka tomu sa každý týždeň zvyšuje úroveň prezentácií. Keď mal jeden týždeň študent vynikajúcu prezentáciu, ktorá zaujala celú skupinu, je len malá pravdepodobnosť, že nasledujúci týždeň by si iný študent dovolil svoju prezentáciu odfláknuť.

Negatívnym hodnotením by preňho bolo posudzovanie s ostatnými jeho kolegami v skupine. A to je pre študentov často omnoho významnejšie hodnotenie ako známky.

Spomínal si ešte tretiu časť.

Áno, tú som začal aplikovať prvýkrát tento semester. Už dlhšie sledujem medzi študentmi nedostatok schopností obhajovať svoje názory a postoje. Vidím to aj na mojich cvičeniach, že študenti niekedy nevedia podložiť svoje názory pádnymi argumentami alebo faktami. Myslím, že to, okrem iného, súvisí s nízkou úrovňou kritického myslenia, ktoré je v dnešnej dobe množstva informácií ťažké rozvíjať bez systematickej práce.

Na cvičeniach som preto zaviedol niečo ako argumentačné boje. Študenti vo dvojiciach tvárou v tvár diskutujú na určitú tému, pričom musia svoje argumenty zakladať na faktoch a byť vyrovnaným oponentom svojmu “súperovi”. Cieľom tejto aktivity je namodelovať situáciu, ktorá študentov dostane mimo ich informačnej bubliny a komfortnej zóny.

Vďaka tomu sa stretnú s rôznymi pohľadmi na jednu tému, učia sa ich prijímať a diskutovať vo vypätých situáciách. Víťaz je vyberaný kolektívnym hodnotením ostatnými študentmi, porazený dostáva konštruktívnu spätnú väzbu.

Svoje hodiny sa teda snažíš viesť tak, aby študenti získali čo najviac zručností dôležitých pre ich pracovnú kariéru po škole. Ako ich však nadobudnú študenti, ktorí sú v skupinách vedených učiteľmi s tradičným prístupom k vyučovaniu?

Jedine svojim záujmom, samoštúdiom a snahou zbierať skúsenosti mimo školy. Študenti by mali využívať čas popri štúdiu na sebarozvoj, pretože škola im toho dá len toľko, koľko oni sami investujú do seba.

A čo sa týka môjho prístupu k vyučovaniu, pozerám sa na to pozitívne. Možno nepriamo motivujem svojich kolegov k zmenám v prístupe učenia. Vnímam to tak, že keď budú mať študenti pozitívnu skúsenosť s mojimi cvičeniami, možno sa o nich zmienia pred mojimi kolegami a ich to zaujme. K veľkým zmenám je možné dostať sa len malými krokmi.

Rozhodnutím ísť študovať doktorandské štúdium si sa, takpovediac, zo dňa na deň stal učiteľom. Bola to pre teba náročná zmena?

Zo začiatku to bola náročná zmena, ale skôr v tom, že mi to nastavilo zrkadlo. Od prvej chvíle ako som vošiel do triedy na svoje prvé cvičenie už ako doktorand som pochopil, že to bude omnoho ťažšie ako som si myslel.

Stáť na opačnej strane učiteľskej katedry bol veľmi špecifický pocit. Zrazu som bol v situácii, o ktorej som si myslel, že viem tak mnoho a že som na ňu celkom dobre pripravený, ale takmer okamžite som pochopil, že to tak nebolo. Pocit zodpovednosti za študentov ma rýchlo vyviedol z omylu. Taktiež som si uvedomil, že ako študent som sa voči učiteľom nesprával vždy spravodlivo.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Tatianou Ondrejkovou, šéfkou spoločnosti Pelikán.

Ako si sa zžil s prácou učiteľa?

Ani to nebolo jednoduché. Od začiatku som sa musel spoliehať sám na seba. Jediné, čo som dostal, bol sylabus s témami, ktoré som mal so študentami riešiť a podmienky udeľovania kreditov. Nikto mi neukázal vzorovú hodinu, ani som nedostal inštrukcie, ako vystupovať či komunikovať so študentami.

Neskôr som sa išiel pozrieť na cvičenie skúsenejšieho kolegu, kde som videl hlavne to, akým spôsobom učiť nechcem. Postupom času som si vytvoril vlastný štýl a ten sa snažím stále zdokonaľovať. Často si pýtam od študentov spätnú väzbu. Dnes som už omnoho viac zorientovaný, ale dostať sa do toho mi trvalo takmer jeden celý semester.

Posudzujú sa u budúcich doktorandov osobnostné alebo profesijne predpoklady potrebné na učenie na vysokej škole?

Nie, také niečo v mojom prípade nikto nezisťoval. Pred nástupom na doktorandské štúdium som vypracoval projekt a absolvoval jeden pohovor s vedúcim katedry a troma alebo štyrmi profesormi. Taký je štandardný postup prijímania na doktorandské štúdium. Potom som už len dostal odpoveď o výsledku pohovoru. Nikto nezisťoval, na akej úrovni sú moje prezentačné alebo komunikačné schopnosti a či som schopný niekoho niečo naučiť.

Hneď od prvých cvičení som si začal uvedomovať, že mi chýbali základné pedagogické znalosti a skúsenosti. Očakávalo sa odo mňa, že budem učiteľom okamžite, bez akéhokoľvek pedagogického štúdia a bez takmer žiadneho usmernenia. Ja som sa s tým vysporiadal, ale pre niekoho to môže byť veľmi náročné.

Dva roky si študoval na tej istej škole, na ktorej teraz pôsobíš ako doktorand. Aký to bol pocit, keď sa z učiteľov, ktorí ťa počas štúdia učili, stali tvoji kolegovia?

Veľmi zvláštny. Je to vlastne okamžitá zmena vzťahu študent – učiteľ na kolega – kolega. Zrazu si s človekom, ktorý ťa niekoľko rokov učil, tykáš, podávaš si s ním ruky alebo s ním chodíš na obed. Dlhšiu dobu som si na to zvykal. Boli to však práve moji skúsenejší kolegovia, ktorí mi v začiatkoch veľmi pomohli. Bez nich by som bol úplne stratený.

Vladislav Sochanič, učiteľ na vysokej škole a doktorand v rozhovore pre Heroes.
Foto: Martina Juríčková

Je medzi medzi skúsenejšími učiteľmi a doktorandmi rivalita?

Klamal by som, ak by som povedal, že som si nič také nevšimol. Keď som to zaregistroval, bol z toho dosť sklamaný, pretože človek má o učiteľoch nejakú mienku. Hlavne keď ide o skúsených a úspešných učiteľov s dlhoročnou praxou. Vtedy som však pochopil, že nezáleží na tom, koľko má človek titulov pred alebo za menom a či na univerzite pôsobí krátko alebo je skúsený profesor. Je to o obyčajnej ľudskosti a slušnom správaní.

V čom sa študenti vo svojich predstavách o práci učiteľa mýlia?

Myslia si, že učiteľ vie všetko a nie je možné, aby sa mýlil. Stalo sa mi párkrát, že som študentom na hodine povedal nepresnú informáciu alebo som nevedel obratom odpovedať na ich otázku. Keď som sa im ospravedlnil, že neviem na ich otázky odpovedať a požiadal som ich o čas na naštudovanie odpovede, na tvárach mnohých z nich som videl prekvapenie.

Niektorí boli v rozpakoch, nevedeli ako majú reagovať. Pochopil som, že nemali dovtedy skúsenosť s tým, že si učiteľ prizná nejaký nedostatok, ospravedlní sa a prinesie nápravu. V našom školstve je zaužívané, že učiteľ je vnímaný ako neomylná autorita. Niečo také však nie je prospešné ani pre jednu stranu.

Majú podľa tvojich skúseností študenti záujem prispievať k zlepšeniu slovenského školstva?

Ako ktorí. Mám taký zvyk, že keď sa na začiatku semestra stretnem s novými študentmi, pýtam sa ich, prečo sa rozhodli študovať na našej vysokej škole a na koľko sú s doterajším štúdiom spokojní. Ak niektorí z nich vyjadria nespokojnosť, spýtam sa ich, či spravili niečo pre nápravu. Často dostávam odpoveď, že nie, pretože nemajú ako a aj tak by nič nedokázali zmeniť. S tým nesúhlasím.

Prečo?

Existujú formálne aj neformálne spôsoby, ako možno ovplyvňovať systém štúdia na vysokej škole. Každá vysoká škola má študentskú radu, ktorá je formálnym orgánom so svojimi právomocami. Napríklad na Ekonomickej univerzite v Bratislave, na ktorej pôsobím, sa zisťuje feedback študentov na učiteľov po každom semestri cez akademický informačný systém. Nie je to dokonalý spôsob, ale naberá medzi študentmi na popularite a využíva ho čím ďalej, tým viac z nich. Vedenie školy mu dáva stále väčšiu váhu.

Študenti napríklad môžu iniciovať diskusie, prichádzať do nich s novými témami, tvoriť inovatívne práce a podobne. Dôležité je, aby neprišli na vysokú školu zatrpknutí, demotivovaní alebo prežiť tri, respektíve päť rokov s nutným minimom. Sú to dospelí ľudia, ktorí sa rozhodli venovať niekoľko rokov svojho života štúdiu a to by im malo niečo dať. Preto by mali študenti sami vyžadovať kvalitu. Inak je štúdium len premrhaným časom.

Aké zmeny dokážu študenti dosiahnuť, ak budú využívať prostriedky, o ktorých hovoríš?

Viem o učiteľovi, ktorý po niekoľkonásobnom negatívnom hodnotení od študentov zo školy odišiel. Cieľom spätnej väzby od študentov smerom k učiteľom však nie je, aby učitelia postupne zo školy odchádzali, ale aby poznali názor študentov, ich požiadavky a pripomienky a relevantné z nich sa pokúsili reflektovať do svojej práce. Napokon, študenti učiteľov často chvália, nie je to len nástroj na kritizovanie. Študenti vedia veľmi dobre popísať, čo im prekáža, no vedia aj oceniť učiteľov za ich prácu.

Študentské komunity sa mnohokrát v histórií zaslúžili o pozitívne zmeny v spoločnosti na Slovensku aj v zahraničí. Čím to podľa teba je, že sú to práve študenti, ktorí často stoja v prvých líniách skupín žiadajúcich zmeny?

Pretože sú to mladí ľudia so svojimi predstavami, ideálmi a motiváciou. Reprezentujú budúcnosť krajiny a spoločnosti a uvedomujú si to. Chcú pre seba a svoje budúce rodiny priaznivý život v štáte a spoločnosti, v ktorej žijú, čo je legitímna požiadavka.

Keď cítia, že sa veci uberajú smerom, ktorý ohrozuje ich budúcnosť, akoby sa v nich aktivovala vnútorná sila postaviť sa za svoje práva a požiadavky. Myslím si, že práve touto vnútornou silou sa študenti odlišujú od ostatných skupín obyvateľstva.

Dokázali by študenti podnietiť aj zmenu k zlepšeniu školstva?

Určite áno, sú predsa jeho neoddeliteľnou súčasťou. V tomto smere sa však angažujú študenti stále menej, ako by som očakával. Napríklad štrajky učiteľov sú organizované len s malou podporou študentov, akoby sa ich to netýkalo. Samozrejme, učitelia sa štrajkami dožadujú zlepšenia svojich pracovných podmienok. Lenže sú to práve študenti, ktorí budú najviac profitovať z práce spokojných, dobre ohodnotených a do práce motivovaných učiteľov.

Ako vnímajú tvoji študenti, keď počujú kritiku školského systému od svojho učiteľa?

Často so mnou súhlasia a majú rovnaké názory. Svojimi spôsobmi sa na nedostatky nášho školstva taktiež snažia upozorňovať. Vyžadujú viac už od samotných učiteľov, s ktorými sa stretávajú. Už som to spomínal, že študenti sa snažia dávať učiteľom konštruktívnu kritiku. Sledujem, že je stále viac študentov, ktorým nie je ľahostajné, v akých podmienkach študujú.

Ešte stále je však málo učiteľov, ktorí dokážu kritiku reflektovať do svojej práce. Mnohokrát je to o tom, že učiteľ navonok vyjadrí vôľu vo svojej práci niečo zmeniť, no po skončení hodiny na to okamžite zabúda a ďalší deň pokračuje v rovnakom štýle, ako posledných niekoľko rokov svojej doterajšej kariéry.

Vladislav Sochanič, učiteľ na vysokej škole a doktorand v rozhovore pre Heroes.
Foto: Martina Juríčková

Prečo to tak podľa teba je?

Dlho som sa nad tým zamýšľal a dokonca som sa na to niektorých kolegov s dlhoročnými skúsenosťami na univerzite pýtal. Boli to práve takí, o ktorých som vedel, že takúto kritiku od študentov dostali. Ich odpovede boli často vyhýbavé a neurčité, z čoho som usúdil, že nemali potrebu sa nad tým ani zamýšľať.

Zrejme v určitom momente svojej kariéry stratili motiváciu. Už to pre nich nie je o tom, že chcú študentom odovzdávať znalosti a svoje skúsenosti, ale berú učenie ako prácu ako každú inú. Takým malým dôkazom je aj to, že niektorých učiteľov na univerzite kde pôsobím, je ťažké skontaktovať mimo konzultačných hodín.

Čo podľa teba spôsobuje stratu motivácie učiteľov?

Asi najväčšiu vinu za to nesie fakt, že učitelia sú v dnešnej dobe nedocenení, či už platovo alebo spoločensky. Do veľkej miery k tomu prispieva aj skutočnosť, že tak ako v inej práci, aj v školách a na univerzitách funguje určitý systém vnútorných procesov a politiky. Nutnosť prekonávať nezmyselné bariéry pri snahe meniť veci k lepšiemu odradí aj toho najviac motivovaného učiteľa. Systém ho zomelie a on stráca silu a odhodlanie pokračovať vo svojom úsilí.

Učitelia majú aj mnoho agendy, ktorá priamo nesúvisí s pedagogickou činnosťou, no musia ju robiť. Skúsenosti učiteľov o tom, ako si zo dňa na deň robia prípravu na cvičenia či prednášky, sú už dlho známe. Mnoho vysokoškolských učiteľov a docentov však vykonáva vedeckú činnosť. Obrovské množstvo času venujú výskumom, ich príprave, vyhodnoteniu a publikáciám. Pre takých je učenie často druhoradá záležitosť.

Nebolo by teda lepšie oddeliť vedeckú činnosť profesorov od tej pedagogickej, teda od učenia? Pedagogický pracovníci by sa rozdelili na učiteľov a vedeckých pracovníkov a každý z nich by sa mal svoju oblasť, na ktorú sa chce zamerať. Nie je predsa možné pracovať na sto percent v oboch oblastiach.

Je to veľmi dobrá myšlienka a myslím si, že by to prinieslo množstvo pozitívnych zmien. V Európe je niekoľko školských systémov, ktoré takto fungujú a prináša to množstvo pozitív nielen v práci profesorov a učiteľov, ale aj v kvalite školstva a vo výsledkoch študentov. V aktuálnych podmienkach nášho školstva, ktoré je nastavené na kvantitu namiesto kvality, to však nie je možné implementovať.

Prečo?

Na Slovensku je neprimerane veľa vysokých škôl. Každá z nich musí financovať svoju činnosť a financie na to získavajú nielen na základe počtu študentov, ktorí ich navštevujú, ale aj z vedeckej činnosti a publikácií, ktoré vykazujú. Jednoducho povedané, čím viac vedeckej činnosti učitelia vykážu, tým viac financií prinesú škole a v dlhodobom horizonte aj sebe. Kvalitná vedecká činnosť si vyžaduje dlhodobú prácu, ktorá však nemusí prinášať výsledky okamžite. A to nie je lákavé.

Je vedenie univerzity, na ktorej učíš, otvorené novým prístupom vo výučbe, ktoré sa snažíš využívať?

Na základe mojich skúseností môžem povedať, že áno. Zatiaľ mi bolo vyhovené vo všetkom, o čo som požiadal. Dokonca v tomto smere vidim aj proaktívnu snahu vedenia školy. Niekoľkokrát počas semestra škola realizuje prednášky ľudí so zaujímavým povolaním z biznisu alebo z neziskoviek. Podarilo sa napríklad zorganizovať diskusiu s bývalou detektívkou, ktorá pracuje s polygrafom (detektor lži, pozn. red.). Takmer vždy je na takýchto prednáškach plná miestnosť a niekedy si nie je kde sadnúť.

Inštitúcie zastupujúce učiteľov veľakrát upozorňujú na to, že učitelia nie sú do procesov tvorby dôležitých zákonov dostatočne zapájaní. O čo tým prichádza naše školstvo?

O neoceniteľné skúsenosti učiteľov. Nerozumiem takémuto prístupu zo strany ministerstva školstva. To hovorí, že sa pri tvorbe zákonov a návrhoch reforiem rozhoduje na základe rôznych analýz a výskumov. Bez diskusie s učiteľmi sú to však len rozhodnutia urobené od stola bez reálnych výsledkov.

S tým súvisí aj chýbajúca sebareflexia nášho školstva. Žiaci a študenti sa dnes učia veci, ktoré už niekoľko rokov neplatia a zároveň ich dnes naše školy nedokážu v dostatočnej miere pripraviť na aktuálne trendy a zmeny v spoločnosti. Učitelia by vedeli popísať potreby zmien a ministerstvo existuje na to, aby zabezpečilo realizáciu. Aj keď to znie jednoducho, takáto spolupráca sa deje len málokedy.

Ako majú učitelia hľadať motiváciu robiť svoju prácu naplno napriek nepriaznivým podmienkam, s ktorými sa mnoho z nich musí vysporiadať?

Každý učiteľ, aj keď sa to môže zdať niekedy ťažké, má možnosť prispievať svojou prácou k lepšiemu školstvu. Práve uvedomenie si možností, ktoré z toho vyplývajú, by mohlo byť zdrojom motivácie pre učiteľov.

Sám som mal niekoľko ťažkých chvíľ, keď som nemal chuť pokračovať. Vždy ma však povzbudí myšlienka, že ak môj prístup ku študentom pozitívne ovplyvní aspoň jedného z nich, tak to stojí za to. A už sa mi to niekoľkokrát potvrdilo. Tvrdou prácou a odhodlaním sa výsledky dostavia, to je jednoducho fakt. A, samozrejme, potrebuje mať človek okolo seba ľudí a rodinu a zázemie, ktoré mu dodá silu prekonať všetky tie prekážky. Bez toho to nejde.

Vladislav Sochanič, učiteľ na vysokej škole a doktorand v rozhovore pre Heroes.
Foto: Martina Juríčková

Čo bol pre teba doteraz najsilnejší zážitok, počas tvojho pôsobenia ako učiteľa?

Jeden z najsilnejších momentov pre mňa bol, keď po jednom z cvičení za mnou prišiel študent a poďakoval mi za moju prácu. Zostal som ako obarený, v prvom momente som nevedel, čo povedal. Keď sa nad tým spätne zamyslím, mohla sa vtedy moja reakcia javiť nezdvorilo, pretože som mu povedal niečo v zmysle, že nemá za čo. Bol to moment, ktorý ma utvrdil v mojom názore, že študenti vedia oceniť otvorený a rovnocenný prístup. Nakoplo ma to do ďalšej práce.

Budeš po skončení doktorandského štúdia ďalej učiť?

Pri učení by som ostať chcel, ale láka ma časom zmeniť univerzitné prostredie, hlavne z hľadiska kariérneho rozvoja. Chcel by som skúsiť pracovať aj so študentmi iných vekových kategórií, respektíve skúsiť učiť na inom type školy. Láka ma aj sféra biznisu, zvažujem, že sa jedného dňa vrátim ku konzultáciám, ktorým som sa venoval už dávnejšie. Teraz sa ale sústredím na aktuálny akademický rok, aby som ho odučil najlepšie zo všetkých doterajších.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

školstvo Vladislav Sochanič vzdelavanie