Milan Kolcun: Okolo nás sú samé diery na trhu. Všetko sa dá vylepšiť a môže to urobiť ktokoľvek

Do potuliek Košicami zapájame všetky náboženstvá, aby ľudia pochopili, spoznali a začali tolerovať aj to, čo je iné.

15. 9. 2019

Gabka Koščová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Milan Kolcun je košický „potulkár“ – sprievodca po meste Košice nielen pre Košičanov, ale aj pre zahraničných turistov. Okrem pravidelných víkendových potuliek vystupuje v televízii a v rádiu, má vlastnú talkshow, glosátorský program GlosatorsKE, píše knihy a angažuje sa aj v médiách.

Medzi Košičanmi ste veľmi obľúbený, všetko, na čo siahnete, má veľký úspech a ohlas. Čo stojí za týmto úspechom?

Sú to bežné veci. Základom úspechu je nadšenie, ktoré vychádza z radosti, že môžem robiť to, čo som si vymyslel a presne tak, ako som si to vymyslel. Takéto nadšenie strhne ďalších ľudí – kolegov aj divákov.

U mňa je takisto dôležitá aj dôslednosť v príprave. Napríklad pri talkshow mám rád predpripravené veci. Sú ľudia, ktorí majú len spontánne talkshow, no ja sa rád stretnem s konkrétnym človek dopredu. Príprava mi otvára ďalšie obzory a stretnutia v rámci prípravy sú pre mňa rovnako krásne ako to, čo sa potom odohráva na javisku. 

Svoju prácu ste si dokázali vytvoriť viac menej sám. Čo by ste poradili ďalším ľuďom, ktorí sa kvôli nedostatku pracovných príležitosti na východe majú problém uplatniť?

Okolo nás sú samé diery na trhu. Ako hovorí náš košický Mišo Hudák: “Svietia všetky lampy? Všetky cesty sú perfektné? V každej reštaurácii vás perfektne obslúžia?” Toto všetko sa dá vylepšiť a urobiť to môže ktokoľvek.

Takisto sa dá pozrieť na určitý typ biznisu a pojať ho s úplne iným konceptom. Talkshow som začínal s maličkou dušičkou, keďže v Košiciach už bola Čeky Point. Nebol som si istý, či budú mať Košice záujem o ďalšiu. No dnes máme ja i Marián Čekovský vypredané predstavenia. Stačilo, že som to urobil inak, po svojom a našlo si to publikum. Nie je teda potrebné báť sa dopredu, ak už niečo funguje. Vždy sa to dá spraviť lepšie alebo inak.

Aj napriek dieram na trhu je niekedy ťažké motivovať ľudí, aby sa vracali domov na Slovensko. Ako by ste motivovali ich?

Hovorí sa, že vlasť je tam, kde človek prežil detstvo. A okrem toho mám čoraz intenzívnejší pocit, že je to na všetkých miestach viac menej rovnaké. Aspoň v Európe. Kým som nevedel perfektne po španielsky, tak som veľmi vzhliadal k Španielsku, pretože som si myslel, že to tam majú všetko perfektné. Teraz keď už španielčine rozumiem a pozriem si aj španielske televízne noviny, tak vidím, že aj tam je korupcia a aj tam sú škandály. Preto sa mi zdá, že to je všade podobné.

Milan Kolcún rozhovor
Foto: Tibor Czitó

Okrem toho, že ste publikovali niekoľko kníh o Košiciach, pred dvanástimi rokmi ste napísali aj román Najnovší hriech, ktorý odzrkadľuje vaše názory na súčasnosť. Aké vtedy tieto názory boli?

Tie názory som doposiaľ nezmenil. Ide o antikonzumný román, ktorý poukazuje na to, že ekológia by mala byť hlavnou motiváciou každého z nás. Je to aj román o osobnostnom dozrievaní chlapca, takže tam čitateľ nájde všetko od vzťahov až po kontakt so systémom, v ktorom vládne hnutie “Totally new”, ktoré nás ženie k tomu, aby sme čoraz častejšie menili autá či vysávače a aby sme čoraz viac nakupovali.

Skutočne nemáte pocit, že by sa tento konzumný spôsob života za 12 rokov ani trocha nezmenil?

Myslím si, že bezobalové obchody, vegetariánske reštaurácie alebo to, že viac ľudí bicykluje, sú len kvapky v mori. Nie je to však žiadna výrazná zmena. 

Čo bude podľa vás o ďalších 12 rokov? Budeme na tom lepšie? Predsa len sa teraz na ekológiu a menej konzumný spôsob života tlačí z médii výraznejšie. Pred dvanástimi rokmi sa o tom takmer vôbec nehovorilo.

Obávam sa, že to, že sa ľudia prikláňajú k pohodlnosti, bude stále pretrvávať. Neviem, či nejaká Grétka toto zvráti a či demonštrácie niečomu pomôžu. Je to síce parádne, ale obávam sa, že to upadne a opäť sa začnú riešiť len druhoradé veci namiesto tých ekologických.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Luciou Gallovou, aktivistkou a tvárou protestov Gorila.

Myslíte si, že svojím ekologickým správaním nejako ovplyvňujete svoje okolie?

Do istej miery dúfam, že áno. Samozrejme, že najlepší je vlastný príklad a ukázať to, že človek by nemal robiť veci len pre pózu, ale mal by takto aj normálne žiť. Napríklad keď učiteľ hovorí deťom o škodlivosti fajčenia, no tie deti vidia, že on sám je fajčiar, zneguje sa a ešte pôsobí pokrytecky. 

Váš ďalší vplyv na ľudí je napríklad aj prostredníctvom stĺpčekov, ktoré publikujete v .týždni v sekcii Hlas východu. Cítite nejakú zodpovednosť za to, že ste hlas východu?

Trošku tú zodpovednosť cítim. Preto sa snažím témy písať tak, aby boli inšpiratívne, aby spropagovali východ a zároveň búrali nejaké predsudky.

Minule som písal o žobrákoch, keďže niektorí ľudia sa sťažujú na to, že ich vyrušuje, ak niekto v meste žobre. Pritom ja sa s každým jedným žobrákom viem porozprávať, prípadne mu poviem, že teraz nemôžem, lebo práve sprevádzam turistov. Vďaka tomu s nimi nemám žiadne strety alebo konfrontácie. A v tomto sa snažím ponúknuť svoju skúsenosť. Naopak, keď mám čas, prehodím s nimi pár viet. Napríklad rómskym deťom som aj požičiaval bicykel.

Pri stretnutí s niekým, kto žobre, sa teda odporúčate predovšetkým prihovoriť?

Áno, najlepšie je sa týmto ľuďom prihovoriť, keďže rozhovor veľa napovie. Samozrejme, nedá sa pomôcť všetkým, ale sú aj iné maličkosti ako len to, keď niekomu hodíte 50 centov. Môžete mu ísť napríklad kúpiť bagetu alebo požičať bicykel. A pre toho človeka je to prinajmenšom gesto, že si ho niekto váži, že si ho vypočul a pochopil ho. Ako hovorí Svätý Otec: “Prispel si? Fajn. Ale si sa aj pozhováral? Aj si sa usmial na neho? Aj si sa ho dotkol?”

Milan Kolcún Košice
Foto: Tibor Czitó

V Košiciach ste známy predovšetkým vašimi potulkami – prehliadkami po Košiciach. Čím sa vaše potulky odlišujú od iných prehliadok mesta so sprievodcom? 

Naše potulky sú vždy na inú tému a vždy po inej trase. Podzemné Košice, barokové Košice, židovské Košice a podobne. Občas sa témy aj opakujú, no máme za sebou už viac než 170 potulkárskych víkendov, pričom sme pripravili viac ako 100 tém.

Môj štýl prehliadky spočíva v tom, že sa ju snažím nerobiť príliš akademicky. Nie je to prednáška, ale zážitková vec. Dôležité je, aby prehliadka nebola zbytočne dlhá, aby mali ľudia svoje pohodlie a dívali sa na to, o čom hovorím, z najlepšieho uhla pohľadu. Takisto sa snažím o to, aby to bolo s humorom, so šarmom a aby informácie boli prekvapivé a nie plné čísel. Cieľom je dostať ľudí na také miesta, na ktoré sa bežne nedostanú, vďaka čomu majú možnosť odhaliť tajomstvá ukryté múrmi a zákutia mesta.

Pre mňa je takisto veľmi dôležitá interakcia, keďže som rád, ak ma ľudia dopĺňajú. Sám sa vtedy dozvedám nové veci, ku ktorým by som sa za iných okolností nemal ako dostať. Každý z nás má totiž svoj vlastný zážitok a vlastný pohľad na vec. To, že sa účastníci môžu na našich potulkách podeliť so svojim príbehom, ich aj poteší a mne to ušetrí hlasivky. 

Pamätáte si ešte na vaše začiatky, keď ste s potulkami začínali? V čom to bolo iné ako dnes?

Pred 16 rokmi nebol tak rozvinutý internet. Kníh o Košiciach vtedy bolo len zopár v porovnaní s dneškom, keď máme na trhu napríklad hneď dve knihy, ktoré sú čisto o letectve v Košiciach.

Ale aj napriek tomu nedám dopustiť na orálnu históriu a na možnosť vypočuť si ľudí, ktorí chcú niečo povedať. Často sa mi stane, že ma na ulici zastavia alebo ma oslovia priamo na potulke, aby mi mohli rozpovedať svoj zážitok a príbeh. 

Čo ďalšie vás inšpiruje k témam na potulky okrem samotných ľudí?

Inšpirácia je všade naokolo. Stačí, že sa tu postaví niečo nové, už o tom vieme spraviť potulku. Alebo hľadáme nový uhol pohľadu. Napríklad, keď objavíme nové graffiti na ulici, môžeme to zapasovať do nejakej témy. Vďaka tomu, že mesto žije, ponúka každú chvíľu nejaké inšpirácie. Stačí chodiť s otvorenými očami. 

Takže vás ešte aj teraz dokáže na Košiciach niečo prekvapiť?

Stále. Je tu veľa umelcov, stavia sa tu veľa, klebetí sa tu veľa a vznikajú nové vtipy. Ľudia zároveň umierajú a rodia sa noví.

Čo dokáže na Košiciach najviac prekvapiť zahraničných turistov, ktorých sprevádzate? 

Najviac ich prekvapuje, prečo sa o Košiciach takmer vôbec nevie vo svete. Väčšina zahraničných turistov sa sem dostane len vďaka nejakej konferencii alebo vďaka účasti na rodinnej svadbe. Na tom je vidieť, že propagácia Košíc nie je dostatočná.

Osobne si myslím, že Košice majú na viac a že by sem mohlo prísť viac turistov. Je to zvládateľné, máme dosť ubytovacích zariadení, je tu dosť reštaurácií, pamiatok a možností na výlety do okolia. Ale určite nie je mojím snom mať centrum vyľudnené od našincov, no zaplavené turistami. K tomuto však máme strašne ďaleko.

Milan Kolcún Potulky
Foto: Tibor Czitó

Počas víkendových potuliek sprevádzate naopak predovšetkým Košičanov. Aké sú ich najčastejšie reakcie?

Niektorí Košičania zo začiatku nechcú chodiť na potulky, pretože majú pocit, že keď sa tu narodili, tak už tu všetko poznajú a všetko zažili. Ale potom, keď ich niekto presvedčí, aby sa prišli pozrieť, sú prekvapení, čo všetko tu máme. Vždy sa vedia dozvedieť viac.

Ich reakcie potom závisia od toho, akú tému robím. Napríklad, keď som robil potulku Kulturparkom, bola to potulka vrátane podzemia. Mnohí ľudia chodia do Kulturparku už šesť rokov a netušia, že tam je podzemie.

Na jar 2020 napríklad chystáme aj potulku Luníkom IX. Keď tam napríklad beriem návštevy, tak bývajú najviac prekvapení, pretože média posúvajú do popredia len negatívnu stránku tohto sídliska. Jeden kameraman mi povedal, že počas reportáže dávali deťom cukríky, aby tam skákali a robili väčší bordel. Pritom máloktorý Košičan tam niekedy reálne bol, no mnohí sú “odborníkmi” na toto sídlisko. Keď tam niekoho vezmem, zvyknú mi povedať, že to nie je až také strašné.

Je super, že stačí jedna takáto potulka a možno sa vám podarí zbúrať rôzne predsudky ľudí. Napríklad tým, že ich zoberiete na Luník IX. Zapájate do vašich potuliek presah do spoločenských tém nejako cielene?

To sú také prirodzené presahy. V decembri napríklad chystáme aj tému Exotické Košice. Keď sme ju robili prvýkrát, zašli sme do moslimskej modlitebne, aby si ľudia uvedomili, že aj moslimovia sú naši spoluobčania, sú normálni, sympatickí a v pohode. Do potuliek tak zapájame všetky náboženstvá, aby ľudia pochopili, spoznali a začali tolerovať aj to, čo je iné.

Keď ste spomínali, že mnohí Košičania najprv nechcú ísť na potulky a potom objavia nejaké nepoznané zákutia, ako by bolo podľa vás najlepšie zvýšiť záujem domácich o svoje mesto? Nemyslím len Košice, ale všeobecne.

Začína to dobrým učiteľom v škole. Sú totiž takí, ktorí berú deti do mesta, ukazujú im mesto a vysvetľujú, čo sa dá. A potom sú takí, ktorí mestom len tak prejdú alebo sami k nemu nemajú vzťah.

Ďalej sa môže zapájať samotné mesto, tým, že napríklad každú sochu označí menom autora, pikoškou o tomto autorovi, rokom výroby či QR kódom, ktorý človeka zavedie na detailnejšie informácie. Malo by sa upozorňovať na rôzne zaujímavosti. Napríklad Dóm sv. Alžbety má najstaršie dvojité gotické točité schodisko na svete. Ak by toto bolo niekde uvedené na Hlavnej ulici, hneď sa zvyšuje povedomie o Dóme a láka to návštevníkov.

U ľudí to potom začína jednoduchým úsmevom. Neísť len mlčky po schodoch, ale pozdraviť sa susede, na ulici sa usmiať či pridržať dvere. Takýmito maličkosťami vzniká spoločenský pocit mesta. 

Vyplňte tento priestor zmysluplne

Každý mesiac nás navštívi viac ako 70 000 čitateľov.
Ak máte pre nich odkaz, odporúčanie na zaujímavý projekt, produkt,
alebo zodpovednú spoločnosť, radi vám ponúkneme tento exkluzívny priestor.

NAPÍŠTE NÁM

Pri vašich potulkách spolupracujete nejakým spôsobom aj s mestom Košice?

Spolupracujeme, s kým je potrebné. Ak ide o Židovské Košice, oslovíme židovskú obec a dohodneme sa, za akých podmienok a za aké poplatky nám otvoria synagógy. Keď robíme prehliadku Dómu sv. Alžbety, tak si dohodneme podmienky s dómskym dekanom. Keď sa potrebujeme dostať do Jakabovho paláca, ktorý spravuje mesto, riešime to s mestom. Vždy máme iného partnera.

Samotné potulky ale pod záštitu mesta nepatria. Kto za nimi stojí okrem vás?

Na potulkách spolupracujem s Mestským informačným centrom, čo je súkromná firma. Potulky sme vymysleli spoločne s jeho riaditeľom Lacom Koránom, keďže do Košíc pred 16 rokmi chodilo málo ľudí, tak nám napadlo sprevádzať práve Košičanov. A aby sme ich nalákali, chceli sme pre nich vymyslieť nejaké zaujímavé témy a trasy. Začínali sme s dvadsiatimi účastníkmi a teraz máme aj 400 – 500 ľudí za jeden víkend.

Výhodou súkromného informačného centra je, že je nezávislé. Napríklad potulky v Prešove, ktoré sú inšpirovanými našimi, sú naviazané na mesto. Ak sa neschváli rozpočet, tak sa môže stať, že im potulky vypadnú aj na dva mesiace. My to máme nastavené tak, že propagáciu aj sprievodcov zaplatíme zo vstupného. Zároveň však myslíme na budúcnosť, preto deti neplatia na potulkách vstupné.

Milan Kolcún Bicykel
Foto: Tibor Czitó

Existuje vôbec v Košiciach niekto, kto pozná mesto lepšie ako vy? 

To je relatívne. Každý pozná Košice inak a každý má svoju oblasť. Napríklad Štefan Eliáš napísal päťdielnu históriu Košíc. Ďalej Gabriel Kládek, ktorý sa viac vyzná do umenia. Ja sa snažím poznať z každého trocha. Mne napríklad nie je blízka vojenská história, poznám ju len okrajovo. Turisti ma dokážu načapať aj na takom ľahkom, ako je otázka, kde je dobré pivo v Košiciach. A keďže ja nepijem pivo, musím sa spýtať iných. Nepijem ani kávu, takže neporadím ani s najlepšou kaviarňou. 

V čom by mohli byť podľa vás Košice ešte lepšie? Už teraz to je skvelé mesto s krásnou Hlavnou ulicou, veľkou ZOO, máte maratón a vyhrali ste EHMK. 

Posledné dni sa mi páči možnosť návratu vody do mesta. Ide o Mlynský náhon, ktorý kedysi robil z časti mesta slovenské Benátky. Košičania banujú za tým, že sa v 60. rokoch Mlynský náhon prebudoval na cestu. Teraz sa ale hovorí o tom, že by ho mohli znova obnoviť, takže by sa dalo člnkovať, stúpla by hladina spodnej vody a mesto by sa aj troška ochladilo. A tiež by to dobre vyzeralo.

Ďalej by bolo dobré, ak by nás napríklad v každej reštaurácii perfektne obslúžili, ale to sa asi úplne ovplyvniť nedá. Viem si predstaviť mestskú hromadnú dopravu zadarmo po vzore Tallinu a iných miest. Bol by som rád, keby bolo viac cyklochodníkov a väčšiu preferenciu cyklistov rovnako ako v Kodani, kde klesá počet áut a stúpa počet bicyklov.

Verím, že aj v Košiciach raz počet áut klesne, nebudú sa stavať nové parkoviská na úkor zelene a verejných priestranstiev a nebudú sa rozširovať cesty. A ľudia budú veselší z toho, že sa každý deň povozili.

Vy sám ste vášnivý cyklista. Pohybujete sa po Košiciach len na bicykli?

Chodím i pešo a mám aj auto. No Košice nie sú veľké mesto, takže bicykel je na dopravu ideálny. Dostanem sa s ním úplne všade – na pešiu zónu aj k obchodu. Mám 25-ročný bicykel, žiaden nový model, takže ho už ani nepotrebujem zamykať.

V čom by sa mohli iné mestá inšpirovať od Košíc?

Košiciam veľmi pomohlo, keď boli zvolené za Európske hlavné mesto kultúry. Tento projekt bol v Košiciach vyhodnotený ako jeden z najlepších v celej histórii. Ľudia sa reálne začali zaujímať o kultúru a vidno obrovský posun. V roku 2026 je opäť na rade Slovensko, takže toto ocenenie môže získať ďalšie mesto a je isté, že mu to pomôže.

Tento rozhovor vznikol v spolupráci s Profesia days. Stretnite Milana naživo 26. septembra počas Profesia days v Košiciach.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

kosice potulky kosicami vychodne slovensko vychodniari