Shoshana Chovan: Z návštevy osady som mala strach, no najhoršie, čo sa mi stalo, bolo pošmyknutie na schodoch

Shoshana Chovan je mladá psychologička, ktorá sa venuje deťom zo znevýhodneného prostredia. V rómskych osadách na východnom Slovensku skúma so svojimi kolegyňami faktory, ktoré v ranom detstve ovplyvňujú ich vývin. Verí, že získané dáta poukážu na dlhodobo neriešený problém životných podmienok obyvateľov osád a prispejú k nastaveniu efektívnej pomoci.

Shoshana v rozhovore hovorí aj o chýbajúcom hlase samotných Rómov pri snahe majority im pomôcť a vysvetľuje, čo sa skrýva za ich potrebou žiť v prítomnom okamihu.

Psychológiu ste študovali na Masarykovej univerzite, ako ste sa dostali k výskumu vývinu u detí v prostredí marginalizovaných rómskych komunít na východnom Slovensku?

Po strednej škole ma veľmi lákalo študovať žurnalistiku na vysokej škole v Brne. Na Masarykovej univerzite bolo možné štúdium žurnalistiky iba v kombinácii, tak som si zvolila psychológiu. Už prvý semester ma psychológia tak pohltila, že som odišla zo žurnalistiky a venovala sa jej naplno.

V roku 2016 sa mi podarilo získať štipendium na univerzite v Nebraske v USA a popri štúdiu som pracovala v univerzitnej materskej škôlke, ktorú navštevovali deti z celého sveta. Bolo pre mňa nesmierne fascinujúce sledovať, v čom sa líšia deti pochádzajúce z rôznych prostredí a v čom sú naopak úplne rovnaké.

Po návrate z USA som stážovala v Centre včasnej intervencie v Košiciach, odkiaľ pochádzam. V tom čase hľadal riaditeľ programu sociálnej integrácie z organizácie Človek v ohrození niekoho, kto by sa chcel venovať téme raného detstva v ich komunitách. V roku 2018 som navštívila rómsku osadu prvýkrát a na vlastné oči videla podmienky, v ktorých rómske deti žijú. Neverila som, že v 21. storočí v Európskej únii bývajú ľudia v domoch bez elektriny a vody, kúria si v lepšom prípade drevom, v tom horšom odpadom.

Stretla som sa s Rómami, ktorí vlastnili jedno oblečenie aj s malými deťmi, ktoré nemali topánky. Samozrejme, tak nejak tušíme, že situácia v rómskych osadách nie je ľahká, ale kým ju človek reálne nezažije, neuvedomí si, aký je problém veľký a prítomný.

V diplomovej práci som sa potom venovala téme materstva v rómskej komunite. Zaujímalo ma, ako vplývajú na rómske matky podmienky, v ktorých žijú, ako ovplyvňujú ich rodičovské stratégie a ako to vplýva na ich deti. V tejto téme som dostala možnosť pokračovať na doktorandskom štúdiu v Košiciach. Považujem to za veľké šťastie.

V čom sa zásadne líši vývin detí z marginalizovaných rómskych komunít od vývinu detí majority?

Rozdielov je viacero. Pri vývine nevieme presne povedať, v čom a v akej miere deti z marginalizovaných rómskych komunít zaostávajú. Na Slovensku nám v tomto smere úplne chýbajú dáta. Práve to je hlavnou motiváciou výskumu, na ktorom s kolegyňami pracujem.

S deťmi sa stretávame pri nástupe do školy, vnímame ich medzery, ale nevieme identifikovať, čo z nich je spôsobené iným kultúrnym prostredím. Samozrejme, vieme, že materinský jazyk detí je iný ako ten, ktorým sa rozpráva na základnej škole. Nevieme však, ktoré z chýbajúcich schopností pri nástupe do školy sú spôsobené vývinovým omeškaním, a ktoré „iba“ tým, že deti nemajú napríklad prístup do materských škôl a podobne.

Aké faktory najviac ovplyvňujú život dieťaťa, ktoré sa narodí do prostredia rómskej osady?

Poznáme faktory prostredia prispievajúce k tomu, že sa deťom nedarí. Deti žijú v domoch, kde sa kúri tuhým palivom, ktorého splodiny deti dýchajú. Osady sa často nachádzajú v blízkosti skládok odpadov, čo súvisí s prítomnosťou toxických látok, uvoľňujúcich sa do prostredia. Nesmieme zabúdať aj na fakt, že rómske deti bývajú v omnoho preplnenejších priestoroch ako deti z iného prostredia. Toto sú faktory vychádzajúce z fyzického, vybudovaného prostredia.

Ďalšou skupinou sú faktory súvisiace s výživou. Tie ovplyvňujú deti ešte pred narodením cez ich mamy v tehotenstve, neskôr pri príkrmoch či bežnej strave vo vyššom veku. Ich napredovanie závisí od dostatku živín, ktoré potrebujú pre zdravý rast a psychomotorický vývin.

Pre zdravý vývin detí sú, samozrejme, dôležité vzťahy. Stres do veľkej miery ovplyvňuje kvalitu vzťahov detí s rodičmi a okolím. Chronický stres vyplývajúci z chudoby zažívajú ich rodičia, ale aj stres, ktorý ovplyvňuje deti, skrz kortizol, ktorý sa vyplavuje a ovplyvňuje ako vývin mozgu, tak aj vývin ich imunitného systému.

Ako na negatívne faktory, ktoré vyplývajú z biednych a až zdraviu škodlivých životných podmienok?

Programy, ktoré deti rozvíjajú od raného veku, sú veľkým prínosom. Rodičom, ktorí nemajú skúsenosť ani dostatok finančných prostriedkov, aby svojim deťom zabezpečili stimulujúci materiál, dokážu vysvetliť a ukázať, ako sa s dieťaťom hrať, rozprávať a rozvíjať ho.

Rodiny však riešia existenčné problémy, a preto žijú v podmienkach extrémneho stresu, ktorý je neustály, chronický. Rodičia v prostredí, ktoré je navyše preplnené a chaotické, dokážu len veľmi ťažko využívať všetky rodičovské stratégie tak, ako by si predstavovali. Možno si ani neuvedomujeme, aké ťažké pre nich samých musí byť napĺňanie ich vlastných ideálov o rodičovstve.

Niektoré problémy jednoducho musí vyriešiť štát. Pre zmysluplné nastavenie politík potrebujeme dáta, ktoré ukážu čo najpresnejší obraz problému, ktorý tu horí. Dáta nám tiež presne ukážu, ako naň zacieliť, aby mala pomoc najväčší efekt.

Váš výskum sa zameriava na deti v najmladšom veku. Je na Slovensku zatiaľ unikátny?

Moje kolegyne a kolegovia v Ústave psychológie zdravia a metodológie výskumu Lekárskej fakulty UPJŠ sa venujú téme rómskeho zdravia dlhodobo, ale výskum zatiaľ nebol zameraný na tak maličké deti. Celkovo je teraz téma raného detstva v popredí a venuje sa jej celosvetovo viac pozornosti. Prečo túto problematiku u nás doteraz nikto neskúmal, je ťažké povedať.

V ktorom roku života sa nožnice predstavujúce narastajúce rozdiely medzi sociálnym životom detí v osadách a deťmi majority otvoria tak, že na pomoc dieťaťu je už neskoro?

Nemyslím si, že existuje vek, kedy by už bolo na pomoc príliš neskoro. Zo zahraničných výskumov však vieme, že každým rokom, v ktorom dieťa nedostáva pomoc alebo nejaké vyrovnávacie opatrenia, narastá množstvo pomoci, ktoré potrebuje, a zároveň efekt pomoci klesá. Samozrejme, že má zmysel poskytovať pomoc aj v dospelosti, ale tu už narazíme na návyky človeka a na slabú motiváciu k zmene.

V našom výskume sledujeme nielen o koľko sú deti vo vývine omeškané, ale aj vývinový trend. Meriame dva časové body, prvý v 15 až 18 mesiacoch, druhý o rok a pol neskôr. Zisťujeme, či deti rozdiel dobiehajú a približujú sa k rovesníkom alebo sa nožnice naopak otvárajú. Zaujíma nás aj zmena v závislosti od jednotlivých domén vývinu. Či sa rozdiel prehĺbil, alebo zmenšil v jazykovom, motorickom a v sociálnom vývine. Skúmame, ako sa jednotlivé domény vývinu menia v čase, pretože je to oblasť, o ktorej zatiaľ tiež veľa nevieme.

V ktorej fáze výskumu sa práve nachádzate?

Náš výskum skomplikovala korona a museli sme ho prerušiť. V posledných mesiacoch sa nám podarilo dokončiť pilotnú fázu výskumu, v ktorej sme overovali meracie nástroje a dotazníky. Je pre nás veľmi dôležité mať také nástroje, ktoré nebudú znevýhodňovať deti z marginalizovaných rómskych komunít už len tým, ako sa niektoré otázky pýtame.

Teraz, keď už máme zrozumiteľné a spravodlivé dotazníky, začíname plánovať prvú vlnu zberu dát. Tú by sme chceli spustiť čím skôr. Behom nej budú v rámci preventívnej prehliadky odoberané detičkám vzorky krvi a stolice, mamky a pediatričky zas poprosíme o vyplnenie dotazníkov.

Odborníci z akých oblastí s vami spolupracujú?

Mám veľké šťastie, že som na svojom pracovisku dostala voľnú ruku v dizajnovaní nášho výskumu. Prišla som s prvotnou myšlienkou a moje skúsenejšie kolegyne mi pomohli prichystať a napísať projekt. Náš tím je veľmi rôznorodý, spolupracujeme a chodíme si po radu k viacerým externým spolupracovníkom.

Zaujímajú nás indikátory, ktoré sa dajú získať z krvi, spolupracujeme preto s pediatrami, s kolegyňami z biochémie sa radíme, ako na jednotlivé analýzy. S dotazníkom sme prišli aj za pani Janette Motlovou do Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie a pýtali sme sa jej na radu z pohľadu odborníčky, ale aj Rómky. Navštívili sme pani Jarmilu Vaňovú, keď pracovala na Luníku IX. Pomohla nám s rómskym prekladom a tiež nás ako Rómka a človek so skúsenosťou s prácou v teréne upozornila na problematické časti dotazníka.

Náš výskum nedokáže obsiahnuť jeden človek. Považujem za veľké šťastie, že veľa ľudí, ktorí sú do témy dlhodobo ponorení, poznám osobne ja alebo moje kolegyne. Pole týchto hráčov je na Slovensku veľmi malé a náš záujem je rovnaký. Všetci si musíme navzájom pomáhať, aby sa situácia zlepšila.

Hoci je výskum na začiatku, veríte, že v budúcnosti by jeho výsledky mohli pomôcť riešiť problém marginalizovaných rómskych komunít. Prejavili už záujem o váš výskum predstavitelia štátu?

Zatiaľ nie, ale s kolegyňami sa budeme snažiť, aby sa jeho výsledky dostali čo najvyššie a aj čo najširšie. Mám nádej, že výsledky výskumu pomôžu nastaviť informovanejšie a zmysluplnejšie politiky, a zároveň že sa dotknú aj verejnej mienky. Želám si, aby si ľudia uvedomili, že problémy rómskej menšiny nie sú len o neschopnosti a nezáujme rodičov. Práve tí sa často veľmi snažia v rámci svojich možností a kapacity. Narážajú však vo veľkej miere na problém chudoby.

V rozhovore s komunitným pracovníkom Milanom Polhošom sa v diskusii pod rozhovorom objavil názor, že najväčší problém Rómov je ich mentalita. Predsudok, že si za svoj život v biednych podmienkach môžu sami, sa objavuje často. Ako ho vnímate?

Keď počujem hovoriť o mentalite v takomto kontexte, vnímam to ako maximálne nepochopenie situácie. Často myslím na to, že ako spoločnosť sme Rómom nikdy nedali príležitosť žiť inak. Z pohľadu histórie, odkedy Rómovia žijú na našom spoločnom území, sme ich ako majoritná spoločnosť vždy vytláčali na okraj. Oni sami sa preň nerozhodli.

V určitom bode je prirodzené, že skupina ľudí, s ktorou sa takto zaobchádza, sa snaží voči majorite vymedziť. Je to stratégia prežitia a zachovania si sebahodnoty. Je prirodzené, že takýto ľudia sa nesnažia donekonečna začleniť do spoločnosti, ktorá ich vylučuje.

Veľmi zaujímavé je čítanie z historických prameňov súvisiacich s kultúrou Rómov. Za mentalitu Rómov môžeme považovať kultúrne predávané zvyklosti, ale určite nie to, že Rómovia nepracujú. Historicky mali Rómovia na Slovensku prácu vždy. Boli kováčmi, vypomáhali pri sezónnych prácach, často však nebola ich práca spravodlivo zaplatená. Ako spoločnosť sme nikdy neurobili veľa preto, aby sme ich skutočne integrovali.

Aká je vaša odpoveď na otázku, prečo pomáhať Rómom, keď mne predsa nikto nepomáha a všetko si musím spravodlivo zaslúžiť, zarobiť, odpracovať?

Veľmi ma hnevá, keď si niekde prečítam o myšlienke zbúrania rómskej osady. Dobre, odstránime osadu, ale kam tí ľudia pôjdu? Väčšinou práve toho, kto chce situáciu s Rómami riešiť zničením osady, toto vôbec nezaujíma.

Ibaže tí ľudia nezmiznú, žijú tu, zdieľajú s nami jedno územie a rovnako ako my sú tu doma. To je fakt. Môžeme sa k tomu postaviť spôsobom, že nás ľudia žijúci v biede nezaujímajú. Alebo si, naopak, uvedomíme, že nemôžu za to, kde sa narodili. Tento problém sa tiahne toľkými generáciami dozadu, že je už úplne jedno, koho to je alebo nie je vina.

Môžeme sa teda zamerať buď na to, či si za to môžu sami, alebo skôr na to, ako im pomôcť. Keď pomôžeme Rómom a ich deťom, pomôžeme celej našej spoločnosti. Pretože tu s nami žijú, zdieľajú s nami priestor a vždy tu s nami aj budú. Naša krajina má okrem iných aj demografický problém. Keď sa rozprávame o dôchodkových reformách a zastropovaní dôchodkového veku, hovorme aj o tom, kto bude na tie dôchodky pracovať. Máme tu skupinu detí, ktorým jednoducho nepomáhame začleniť sa do spoločnosti, naplniť svoj potenciál, získať zamestnanie a prispievať do štátneho rozpočtu. Obrazne povedané si pod sebou podrezávame konár.

Nehovoriac o tom, že z hľadiska ľudských práv, ktoré sú neodňateľné, by pomoc mala byť samozrejmosť. Ako krajina sme sa pred vyše 30 rokmi zaviazali k deklarácii práv dieťaťa, veľa z bodov však vôbec nenapĺňame. Zabezpečiť najlepšie vzdelanie, bezpečné prostredie na život u Rómov nefunguje, lebo je to tak historicky „v poriadku“.

V jednom rozhovore ste spomínali, že pri písaní diplomovej práce ste sa so ženami z rómskej osady dohodli na stretnutí, pricestovali za nimi, ale viackrát sa stalo, že neprišli. Zažila som niečo podobné. Ako pochopiť takéto správanie?

V takejto situácii mi pomáha zamyslieť sa, z čoho nezodpovednosť alebo nedochvíľnosť môže vyplývať. Vnímanie času ako života v prítomnom okamihu do veľkej miery nevychádza z ich Rómstva, ale zo životnej situácie.

Keď niekto žije v takej biede, že akákoľvek myšlienka na to, čo bude o týždeň alebo o mesiac by mohla byť pre neho plná stresu a strachu, je život v prítomnom okamihu pre neho jediná možnosť zachovania si vlastného duševného zdravia.

Pre Rómov v osade je veľmi jednoduché sľúbiť niečo na zajtra, ale zajtra je úplne iný deň. Keď nastane, musia zrazu riešiť niečo úplne iné. Plánovanie vychádza z pracovných návykov, ale v rodinách, kde sú dlhodobo nezamestnaní, sa nežije v kategóriách kalendára.

Ľudia v takejto situácii neriešia, čo bude o týždeň, o mesiac a je pre nich ľahké niečo sľúbiť, ale ťažké reálne si to naplánovať. To, čo niekto môže vnímať ako nezodpovedné správanie, môže byť stratégia prežitia, aj keď pre nás to môže byť veľmi ťažko pochopiteľné.

Do práce je ale dôležité prísť včas. Existuje z toho nejaká cesta von? Máme sa snažiť pomôcť im naučiť sa to alebo je to skôr o zmene celej situácie, v ktorej Rómovia žijú, a potom tá zmena prirodzene nastane?

Myslím si, že je to práve to druhé. Niektoré očakávania spoločnosti je veľmi náročné splniť v podmienkach, v ktorých Rómovia žijú. Ilustrovať to môže príklad môjho kamaráta, ktorý zohnal prácu Rómovi. Prvý týždeň chodil do práce každý deň načas, ale jedného dňa prestal chodiť úplne. Na kamaráta, ktorý sa zaňho zaručil, to vrhlo zlé svetlo.

Svoje konanie vysvetlil a opísal tak, že, keď sa ráno zobudil, vonku mrzlo a doma im zamrzla voda. Deti plakali a žena nástojila, aby situáciu vyriešil, lebo bez vody nevie uvariť obed. Musel ísť po drevo a kým rozmrazil vodu a dal všetko do poriadku, nestihol ísť do práce. Hanbil sa tam ísť alebo zavolať, lebo sa obával, že keby v práci povedal pravdu, neverili by mu. Keďže sa hanbil, nešiel už do práce ani ďalšie dni.

Róm musí svoju hodnotu a zodpovednosť dokazovať trikrát toľko ako Neróm. Keby som do práce neprišla ja, myslím si, že je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že situáciu moja šéfka pochopí. Róm v momente, keď pochybí prvýkrát, väčšinou skončil. Málokto mu dá druhú, tretiu alebo piatu šancu. Spoločnosť je oveľa otvorenejšia dávať viac šancí niekomu, kto do nej viac zapadá.

Niekoľko rokov už na Slovensku funguje organizácia Cesta von s projektom Omama, nedávno Denník N vydal prvú rómsko-slovenskú učebnicu pre najmenších. Znamenajú tieto a podobné aktivity to, že na Slovensku sa pomaly začínajú diať zmeny, ktoré pomôžu novej generácii Rómov?

Keďže som ponorená do témy relatívne krátko, nie je pre mňa jednoduché to posúdiť. V momentoch, keď zažívam rozčarovanie a mám pocit, že sa situácia nikam nehýbe, mi pomáha rozprávať sa s niekým, kto je v téme už dlho a vidí zmeny v rámci dlhšieho časového horizontu, napríklad dvadsiatich rokov.

Vtedy sa mi darí vidieť posun, aj keď veľmi malý, a bohužiaľ aj príliš pomalý pre niektoré deti. Napríklad u tých, ktoré nastúpia do školy teraz, je šanca, že doštudujú za férovejších podmienok, veľmi malá. Áno, mám pocit, že témy sa otvárajú, ale myslím si, že tu stále veľmi chýba jeden dôležitý prvok, a tým je hlas samotných Rómov.

Od Rómov vieme, že by chceli prácu, túžia, aby ich deti mohli chodiť do školy a neboli diskriminované, ale čo to znamená celkom konkrétne? Myslím si, že téma problémov marginalizovaných rómskych komunít sa reálne posunie ďalej až vtedy, keď do procesu v oveľa väčšej miere zapojíme Rómov samotných. Nielen do vykonávania v zmysle svojpomocnej výstavby domov, ale aj do procesu tvorby a plánovania.

Zapojiť Rómky a Rómov z komunít je náročné. Skúsenosti zo zahraničia však jednoznačne ukazujú, že do najúspešnejších projektov boli zapojení vždy ľudia z komunity, ktorým sa pomáhalo. A to do všetkých etáp od plánovania po vykonávanie.

Prečo sa nezapájajú? V čom je problém?

Problém je, že ich zapájať nevieme. Veľakrát nám to ani nenapadne. Často je prekážkou jazyk. Nielen ako bariéra dvoch jazykov, ale aj v samotnom obsahu jazykového registra.

Rómom sú bežné celkom iné slová ako používame my. Odborníci hovoria úplne iným slovníkom aj v slovenčine ako rozpráva človek s nízkym stupňom vzdelania. Myslím, že týmto som deformovaná aj ja, ale snažím sa s tým pracovať. My výskumníci musíme komunikovať na rovnakej komunikačnej úrovni ako naši respondenti. Je kľúčové, aby sa ľudia, pre ktorých to robíme, zapojili do rozhodovacích procesov.

Je chudoba podobná všade na svete? Správajú sa naši Rómovia podobne ako napríklad chudobní Brazílčania vo favelách?

Nemám inú skúsenosť ako tú z rómskych osád. Z toho, čo však viem z odborných textov a ako veľmi to sedí s mojou skúsenosťou z rómskych osád, je to skutočne veľmi podobné.

V niečom má chudoba veľmi podobnú tvár po celom svete. Napríklad v prežívaní prítomného okamihu či vnímaní okolitého sveta. My si dokážeme predstaviť svet nielen v kontexte krajiny, čo je okres, kraj, Slovensko, ale rozmýšľame v širších súvislostiach. Vieme, že sme súčasťou Európy, máme prehľad o vzdialenostiach, vieme, kde sme boli najďalej aj to, ako ľudia žijú inde. Niekto však celý svoj život prežije v osade a najďalej sa dostane do okresného mesta k lekárovi. Kraj či štát môžu byť preňho veľmi abstraktné pojmy, čo môže byť odpoveďou aj na otázku, prečo sa ľudia z chudobných komunít zúčastňujú volieb len na komunálnej úrovni. Voliť kandidátov, ktorých poznajú, im dáva zmysel, ale volenie zástupcov celej krajiny už môžu vnímať ako veľmi abstraktné.

Čo primárne riešia ľudia narodení do veľmi chudobného prostredia?

Sociálna vrstva, v ktorej človek žije, ho ovplyvňuje na mnohých úrovniach. Od toho, ako vníma čas a priestor až po to, čo je zdrojom zábavy a humoru. Človek, ktorý žije v ozajstnej chudobe, primárne rieši, ako prežiť. Spoločným znakom všetkých rómskych komunít, ktoré som navštívila, bolo zdieľanie. Postaranie sa o ostatných členov komunity vychádza z rómskej kultúry. Ak niekto teraz nemá peniaze a jeho deti sú hladné, jednoducho sa s ním o jedlo podelia tí, ktorí ho momentálne majú. Inokedy pomôže zase niekto im.

Ľudské potreby, spôsob ich naplnenia, ale aj ich kompenzovanie a narábanie so svojou sebahodnotou, keď sú mu tieto potreby odňaté, sú veľmi podobné bez rozdielu od miesta. Prečo je v chudobných komunitách zvýšená kriminalita?

Ak nemám peniaze na jedlo, musím vymyslieť alternatívnu, často ilegálnu stratégiu, ako si ho zadovážiť. Keď žijem v biede a túžim z nej aspoň na chvíľu uniknúť, je ľahké uchýliť sa k užívaniu návykových látok. Keď ma spoločnosť odsúva na okraj, som pre ňu vyvrheľ a svoju potrebu sebahodnoty si neviem naplniť úspechom v zamestnaní, keďže žiadne nemám, musím si nájsť inú stratégiu. U muža žijúceho v chudobe môže byť kriminálna činnosť spôsobom naplnenia svojej maskulínnej identity.

V niektorých kultúrnych špecifikách sa líšime, ale to základné, naše ľudské, je všade na svete rovnaké. Všetci potrebujeme jesť, niekde bývať, mať pocit bezpečia a spolunáležitosti s ostatnými a pracovať na niečom, čím napĺňame svoju sebahodnotu.

Zmenila sa už situácia na Slovensku s umiestňovaním deti do špeciálnych škôl?

Pred nástupom na povinnú školskú dochádzku prechádzajú deti testovaním ich pripravenosti na školu. Veľa detí z rómskych komunít nastupuje do nultého ročníka iba preto, že ich testujú psychologičky a psychológovia, ktoré nerozprávajú ich jazykom.

Väčšina detí pochádzajúcich z chudobných komunít nevie kresliť. Čo je však za tým? Grafomotorická neschopnosť alebo fakt, že farbičku nikdy v živote nevideli? Aby sme zachytili realitu, potrebujeme nazbierať čo najviac dát, ale musíme sa snažiť posunúť aj v našom uvažovaní, aby sme dokázali nastaviť podmienky spravodlivejšie.

Ako nespravodlivé vnímam aj príbehy rómskych detí, ktoré boli vzdelávané v zahraničí. V Anglicku chodili do normálnej školy, po návrate na Slovensku však nevedeli po slovensky čítať ani písať. Nikto však nezisťoval, či to vedia v inom jazyku, a zaradili ich do špeciálnej základnej školy. Napriek tomu, že deti svoju dostatočnú mentálnu kapacitu dokázali už len tým, že sa naučili cudzí jazyk a fungovali v normálnej anglickej škole. Ak deti nemajú možnosť získať vzdelanie na klasickej základnej škole, tým pádom ani dokončiť strednú školu, nemajú potom šancu na normálne zamestnanie. V tomto štát zásadne zlyháva.

Aký dopad má koronakríza na život detí v osadách?

Od iných kolegov a kolegýň vieme, že deti, ktoré v škole zaostávali pred koronou, sú na tom ešte oveľa horšie. Aký vplyv však mala korona na rodiny, ktoré žili v permanentnom strese už pred vypuknutím pandémie, by sme tiež chceli zistiť v našom terajšom výskume. Určite však vieme, že rodiny so školopovinnými deťmi boli viac zaťažené tým, že zrazu museli za deň nakŕmiť viac detí. Deti, ktoré mali aspoň jedno teplé jedlo denne v škole, ho zrazu nemali a zároveň celý deň trávili v extrémne preplnenom prostredí. Mnohé školopovinné deti stratili školské návyky a návrat do školy bude veľmi náročný ako pre nich, tak aj pre ich učiteľky a učiteľov. Zároveň z dát z celého sveta vidíme, že zatvorené školy neúmerne viac postihli dievčatá žijúce v chudobe. Mnohé z nich sa do školy už nevrátia, pretože počas pandémie otehotneli, alebo sa vydali, aby uľahčili finančnú situáciu svojim rodinám.

Čo dôležité ste sa o Rómoch dozvedeli? Niečo, čo ste na začiatku vášho výskumu nevedeli, ale teraz už viete?

Stále sa dozvedám veľmi veľa nového. Prechádam procesom neustáleho učenia sa a konfrontovania samej seba s vlastnými predsudkami. Pred mojou prvou návštevou rómskej osady som sa veľmi bála. Najhoršie, čo sa mi tam však prihodilo, bolo pošmyknutie sa na namrznutých schodoch. Potom ma raz ešte okríkol jeden pán, keď som sa nedopatrením nepozdravila. Vraj kto ma to vychoval, keď sa neviem pozdraviť. Síce som bola len zamyslená, ale dosť som sa zahanbila. Tam to tak funguje, pozdraviť sa, dať o sebe vedieť.

Zarazilo ma, koľko nepochopenia plynie iba z toho, že nerozmýšľame nad životmi Rómov. Moja mama pracuje takmer celý môj život ako lekárka na novorodeneckom oddelení. Dlho som žila s predsudkom, že rómske matky sa o svoje deti až tak nezaujímajú, keďže sú schopné utiecť z pôrodnice. Vďaka rozhovorom s nimi som sa dozvedela, že je to hlúposť. Keď sa rómskej mame narodí dieťa, vie, že v nemocnici, v prítomnosti lekárov a sestričiek dostane dieťatko najlepšiu starostlivosť. Doma však čakajú ďalšie tri-štyri deti bez mamy, o ktoré tak dobre postarané nebude. Žena nedôveruje manželovi, svokre, ďalším rodinným príslušníkom. Radšej sa na čas vráti domov a verí, že dieťatko to v pôrodnici bez nej niekoľko dní zvládne. Je to len iný prejav lásky.

Predsudok, pred ktorým som stála, mi do života priniesol veľa uvedomenia. Takisto aj mojej mame. Uvedomila si, že počas toľkých rokov ju nikdy nenapadlo sa rómskych žien opýtať alebo zamyslieť sa, prečo takto konajú. Postavila sa k tomu svojou optikou a odsudzujúco v zmysle, že ona by niečo také nikdy neurobila.

Kam by mala smerovať hlavná pozornosť politikov, médií a verejnosti v oblasti marginalizovaných rómskych komunít?

Myslím si, že médiá a bežná verejnosť by mali venovať svoju pozornosť príbehom. Keby sa ľudia viac zaujímali o život Rómov v osadách, dozvedeli by sa o ich trápeniach aj snoch, zistili by, že sú to takí istí ľudia ako oni, len v oveľa horšej životnej situácii. Ak by sa podarilo zasiať medzi ľudí len o trochu viac solidarity a pochopenia, myslím si, že aj pozornosť politikov na to, čo treba urobiť, by bola zacielená zmysluplne.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

chudoba deti Rómovia Rómovia na Slovensku rómske osady Shoshana Chovan