Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Energická a usmiata Prešovčanka Viera Potášová založila OZ Podaj ďalej, ktoré prevádzkuje prvý Charity shop na Slovensku. Pod občianske združenie patrí okrem obchodu aj zberné miesto oblečenia či výdajňa potravín. Viera spolu s ďalšími dobrovoľníkmi takisto organizuje rôzne charitatívne akcie od Ponožkového októbra cez Podaj ďalej zemiak až po Vešiak pomoci.

Založenie OZ Podaj ďalej bola viac menej náhoda. Na materskej ste nechceli vyhadzovať veci po deťoch. Aká cesta viedla potom k tomu, že ste sa rozhodli prostredníctvom združenia pomáhať ďalším sociálne slabším ľuďom?

Áno, začalo to pri deťoch. Vtedy som chcela predovšetkým pomôcť adresne. Chcela som vedieť, komu veci pôjdu a kto si ich užije. Tešilo ma, keď som videla dieťa, ktoré malo po mojom synovi svetrík a že sa ešte využil a nemuseli sme ho vyhodiť a plytvať oblečením. Táto aktivita sa postupne nabaľovala.

Počas fungovania občianskeho združenia za nami prišli seniori, ktorí sú sami, dostávajú minimálny dôchodok a k tomu si musia zaplatiť lieky, jedlo a podobne. Oni v tej chvíli absolútne neriešia oblečenie a takéto veci. Takže sme, samozrejme, začali pomáhať aj im.

Postupne sme sa zoznamovali s ďalšími a ďalšími ľuďmi, a tak sme sa úplne prirodzene dostali aj k ľuďom bez domova. No a v súčasnosti sme širokospektrálne združenie, v ktorom pomáhame, komu je treba. Na to sme tu.

Málokto začne pomáhať sociálne slabším ľuďom a rodinám len tak zo dňa na deň. Väčšinou je za tým buď výchova, okolie alebo iný impulz zo života. Ako to bolo u vás?

Vyrastala som v obyčajnej rodine. Môj otecko choval svine, sliepky, ovce a v podstate sme vyrastali akoby na dedine. Bolo nám dobre. Keď otecko robil zabíjačku a my sme mali mäso naviac, mamka ho automaticky rozniesla k susedom. Videla som to teda už u mojich rodičov a aj moje deti učím podeliť sa.

Ľudia si kupujú samé zbytočnosti a my naozaj toho toľko nepotrebujeme. Od malička nás otec učil, že ak sa podelíme, tak sa nám to vráti. A mne sa to naozaj vracia, pretože som maximálne šťastný človek. Nepotrebujem ani drahé autá, ani veľké vily. Mám zdravé deti a veľmi ma napĺňa to, čo robím.

Asi som v tomto aj trocha sebec, lebo mne samej to pomáha, teší ma to a som šťastná, keď to môžem robiť. Zároveň to nerobím sama. Mám okolo seba veľmi veľa ľudí, ktorí pomáhajú a nevie sa to o nich, ani sa o nich nepíše. Napríklad Ľudka Fedorová, ktorá v našom združení pôsobí úplne zadarmo a rieši všetko ohľadne právnej pomoci, napríklad exekúcie a podobne.

Keď si odmyslíme tú “sebeckosť”, prečo vám príde dôležité pomáhať týmto ľuďom?

Verím tomu, že život je ako bumerang. Čo dávate, to sa vám vráti, a mne sa to vracia minimálne trojnásobne. Myslím, že keď sa pomáha druhým, žije sa nám ľahšie.

Na našich akciách a aktivitách sa zapájajú aj ľudia, ktorí v živote nepomáhali. My ich namotivujeme a oni zrazu povedia: “To je také ľahké?”. Tento pocit mám veľmi rada.

Snažíme sa teda nakopnúť všetkých ľudí, aby si nemysleli, že potrebujú dávať veľké peniaze do charít. Pomáhať nie je zložité, je to ľahké.

Ako konkrétne týchto ľudí motivujete, aby pomáhali aj oni?

Ja napríklad zbožňujem akciu Podaj ďalej zemiak, to je moja srdcovka. Keď sme ju robili v jednej materskej škole prvýkrát, každý na mňa pozeral čudne. Prišli sme k pani riaditeľke s tým, aby každé jedno dieťa donieslo do škôlky zemiak. Pani riaditeľka mi povedala: „Viki, jeden zemiak? A čo z toho?“. Tých žiakov v škôlke je 300 a keď každé dieťa donesie jeden zemiak, je to obrovská pomoc. Ľudia si to vôbec neuvedomujú, ale v jednote je sila.

Takto sa nám vyzbierali štyri vrecia zemiakov pre jednu rodinu v núdzi. Rodičov ani deti to nič nestalo – len ten jeden zemiak. Takže keď sa spojí kvantum ľudí na jednoduchú obyčajnú pomoc, je to fantastický pocit. Odvtedy sa do Podaj ďalej zemiak zapojilo už veľa škôl a zariadení.

Viera Potášová rozhovor
Foto: Arnold Horvath

Kampane ako Podaj zemiak ďalej, ale aj charitatívny kalendár, zbierka ponožiek, Vešiak pomoci a podobne. Všetko to sú v podstate jednoduché veci, ktoré znejú banálne, ale aj tak za tým musí stáť nejaký nápad. Kde na tieto nápady chodíte?

Mojou inšpiráciou sú predovšetkým ľudia. Som veľmi vnímavý človek a od každého si niečo vezmem. Mojou inšpiráciou sú aj deti. Napríklad každý rok pred Vianocami vojdeme do detskej izby, zoberieme všetky hračky a odnesieme ich do detského domova, aby Ježiško mohol doniesť niečo nové.

Myslím si, že veľa ľudí má takéto nápady, len málokto sa do nich aj pustí. Nie je to teda len o samotnej idei, ale najmä o tom, že sa zrealizuje. Moja sestra, najlepšia priateľka a zároveň spoluzakladateľka, Ľudka Fedorová, stále tvrdí, že som neubrzdený vlak, čo len ide a ona je tá, ktorá ma brzdí. Keď mi niečo napadne, tak do toho idem aj cez mŕtvoly.

Tu mi hneď napadá ďalší pekný príklad – Podaj ďalej vlasy – kampaň, ktorá pomáha onkologickým pacientom. Ľudia si ostrihajú vlasy a my ich potom predávame ďalej. Vždy sa dohodneme s nejakým štúdiom, ktoré od nás vlasy odkúpi a dá nám poukážku na nákup parochne. Parochňa stojí aj 200 €, a na to väčšinou onkologickí pacienti nemajú peniaze. My im takto parochňu zaplatíme.

Stalo sa vôbec, že sa vám niečo nepodarilo zorganizovať?

Nespomínam si na taký prípad. Tieto aktivity naozaj nie sú náročné na realizáciu. Minulý rok sme prvýkrát robili Ponožkový október. Inšpiráciou bol jeden pán, bezdomovec, ktorý prišiel žiadať o ponožky.

Ponožky nám ľudia do charity alebo na Vešiak pomoci nenosia. Nie je to hygienické. Ale potom sme si všetci uvedomili, že bez ponožiek môže človek aj zomrieť. To nie je sranda. Ľudia bez domova často prejdú desiatky kilometrov denne za jedlom, ubytovaním a za neviem čím. Po ceste nachytajú rôzne baktérie a kadečo iné, takže oni tie ponožky fakt potrebujú.

Povedala som si, spravme zbierku ponožiek. A vyzbieralo sa okolo 3200 ponožiek na celom Slovensku. Zapojilo sa kvantum kaviarní a škôl, napríklad aj Lekárska fakulta v Košiciach.

Akým spôsobom sa vám darí dostať takúto kampaň medzi ľudí?

Budem úprimná, čo sa týka marketingu a reklamy, vôbec tomu nerozumiem. U nás všetko funguje cez Facebook. Máme stránku Podaj ďalej, kam napíšeme, že sa idú zbierať ponožky a už to ide samo. V rámci toho Ponožkového októbra sa naozaj zapojilo celé Slovensko, dokonca nám vyzbierali a poslali ponožky zo slovenskej školy v Londýne.

Asi máte skutočne verné publikum na sociálnych sieťach.

Od začiatku som veľmi dbala o transparentnosť. Keď mi niekto dá dve eurá a chce, aby som s nimi niekomu pomohla, musím mu ukázať, komu som pomohla. Alebo ak nám príde práčka a dotyčný chce vedieť, ku komu pôjde a či ju náhodou nepredáme. Ide o dôveru. Keď nám napríklad niekto chcel darovať bicykle, povzbudila som ich, aby ich sami odniesli danej rodine. Aby išli a videli, aké to je super. Myslím si, že vďaka tomu sme si vybudovali krásnu dôveru medzi ľuďmi.

Viera Potášová Charity shop
Foto: Arnold Horvath

Akú podporu majú vaše aktivity od mesta Prešov?

Mesto potrebujeme na to, aby sme mohli takéto akcie robiť. Nikdy sme nemali nezhody alebo problémy. Ale, samozrejme, je to byrokracia a tej sa nevyhneme. Napríklad pri projekte Vešiak pomoci som musela od rána do večera vypisovať papiere. Ale vzájomná spolupráca s mestom sa čím ďalej, tým viac zlepšuje.

Máte od mesta aj finančnú podporu?

Nejakú áno. Žiadame si o ňu každý rok, ale nie sú to veľké peniaze. Naše náklady idú predovšetkým do prenájmu Charity shopu v Červenom kríži a do prenájmu zberného miesta. Minulý rok sme od mesta dostali 1400 €, s čím sme vyplatili polročný prenájom. Ale to je aj dotácia, o ktorú sme žiadali. Pred nedávnom nám pani primátorka venovala výťažok z charitatívneho punču vo výške 1000 €. Takže nejaká podpora tam je.

V zbernom mieste zbierate oblečenie, ktoré potom následne predávate v Charity shope?

Presne tak. Už približne päť rokov prijímame v zbernom mieste oblečenie, ktoré ľudia nepotrebujú a ktoré chcú darovať. No máme svoje podmienky. Oblečenie musí byť čisté, a nesmie byť príliš staré. Neberieme ani veci po starších ľuďoch (pri všetkej úcte), lebo to nemáme komu dávať.

Ľudia sa musia vžiť do človeka v núdzi. Ak by boli na jeho mieste, obliekli by si to? Preto neprijímame úplne hocičo. Posteľnú bielizeň a uteráky, napríklad, berieme celoročne, oblečenie sezónne.

Lepšie veci dávame do Charity shopu, kde sa to rozvešia a ľudia si to môžu prísť zakúpiť za dobrovoľný príspevok, odporúčaná cena je euro za kus. Na konci mesiaca spočítame peniaze, odpočíta sa nájom a podľa toho, koľko vyzbierame, výťažok venujeme konkrétnej osobe, rodine alebo zariadeniu.

Aký typ ľudí u vás najčastejšie nakupuje?

Hocikto. Chceme, aby k nám chodili takí ľudia, ktorí si môžu dovoliť dať jedno euro za kus oblečenia. Je ale pravda, že okoloidúci sú často skeptickí, lebo si hovoria, že je to charita. Možno sa aj hanbia. Ale v zahraničí je to úplne normálne a ľudia do takýchto obchodov chodia bežne nakupovať.

U nás nájdete nádherné, zachovalé veci – niečo ako second hand. Máme aj veľa značkových vecí. Podporuje nás napríklad aj Hypertesco, odkiaľ nám niekedy donesú prebytky, čo sú úplne nové veci ešte s visačkami. Nedávno nám jedna pani z Prešova zo salónu Pompadour dala asi 50 kusov nádherných plesových šiat. Za tie sme si, samozrejme, vypýtali okolo päť až desať eur, ale je to na človeku, koľko je ochotný zaplatiť. Ak chce dať štyri eurá, musíme to prijať a sme radi aj za to.

Na konci mesiaca sa nám podarí dať rodine aj 300 €. Niekedy to je viac, niekedy menej.

Ako vyberáte rodiny, ktorým vybrané peniaze odovzdáte?

Začalo to tak, že sa mi ozvala kamarátka, ktorá je právnička v Sociálnej poisťovni a dostáva sa k rodinám, ktoré sú v núdzi a potrebujú pomoc. U týchto rodín sme začínali. Po čase sa nám začali ozývať rôzne ďalšie sociálne pracovníčky, ktoré majú v databáze nejakých ľudí a nedokážu im pomôcť. Takže vtedy nás kontaktujú.

Ako si vyberiete potom tú jednu rodinu, ktorej v daný mesiac pomôžete?

Nikdy nevyberám. To nerobí nikto. Keď dostaneme návrh, že je potrebné pomôcť, snažíme sa pomôcť všetkým.

Viera Potášová Prešov
Foto: Arnold Horvath

Ale spomínali ste, že zo zárobku v Charity shope pomáhate jednej mesačne.

Áno. Ale nefunguje to tak, že k nám príde nejaká pani a povie, že týmto trom rodinám je potrebné pomôcť. My si vyberáme každý mesiac. Napríklad v januári sme darovali výťažok pre Centrum Mariah, kde sa venujú autistickým deťom. Ide o ateliér, kde potrebujú zakúpiť farbičky, pastelky a podobné veci.

Jednoducho stále pomáhame niekomu, kto to potrebuje. Neviem, ako presne to vysvetliť, lebo si nevediem žiadny register ani štatistiky. Mám sice pero a diár, ale inak som v týchto veciach príšerne nezodpovedný človek.

Smerovala som k tomu, či niekedy nemáte výčitky, že ak pomôžete jednej rodine, stále tam ostane niekoľko ďalších, ktoré tú pomoc nedostanú.

Rozumiem, čo chcete povedať. My však vieme pomôcť v podstate väčšine sociálne slabých rodín, ktoré sa k nám dostanú. Naša sociálna pomoc je ale v prvom rade materiálna. Máme aj sociálnu výdajňu potravín, ktorá je pri našom zbernom mieste a aj vďaka tomu sa mi asi nikdy nestalo, že by za mnou prišlo zrazu päť rodín a požiadalo o finančnú pomoc.

Zároveň je finančná pomoc u nás veľmi krehká. Takmer nikdy nedávame peniaze do rúk. Poznám pána, ktorý sa stará o dve deti, pretože ho opustila manželka. Robil na stavbe, zlomil si nohu a bol dva mesiace práceneschopný. Nemal peniaze ani na zaplatenie nájmu v sociálnom byte. Uňho som vedela, že je pomoc urgentná, lebo musí ten nájom zaplatiť, tak sme mu dali 200 eur.

Napríklad pred Vianocami sa nám stalo, že za nami prišli tri rodiny, ale tým vtedy stačilo dať po dve škatule potravín a vedela som, že sú zabezpečení. Predovšetkým takýmto spôsobom selektujeme, že kde je pomoc urgentná a sú potrebné financie a kde vieme pomôcť inak ako finančne.

To mi znie teraz až veľmi ružovo. Že tam to riešenie jednoducho stále nájdeme.

Áno, riešenie tam stále nejaké je.

Už sme to troška načrtli, že u nás na Slovensku má slovo “charita” možno skôr negatívne asociácie. Ako to slovo vnímate vy, keď sa s tým denne stretávate?

Keď som bola mladšia a niekto mi povedal slovo “charita”, tak som si hneď predstavila Matku Terezu. Mala som pocit, že práve to slovo bolo s ňou spojené a potom s bezdomovcami, mníškami a podobne.

Ale teraz sa mi slovo charita spája s hocikým. Uvediem príklad. Do našich aktivít sa zapája aj prešovská metalová kapela Perversity. Sú to fantastickí ľudia, ktorí nám veľakrát robili koncert a výťažok venovali pre nejakú rodinu v núdzi. Nemajú to problém urobiť kedykoľvek. Spravia koncert, vyzbierajú vstupné a vzdajú sa nároku na honorár. Keď som potom dala ich fotky na Facebook, ozvala sa mi jedna pani, že to nie je možné, aby takí vlasatí chlapci, diabli, satanisti, robili charitu. Musím povedať, že sa ma to vtedy veľmi dotklo. A pri tom to sú takí skvelí chlapci, ktorí to všetko robia od srdca.

Takže mne sa slovo charita dnes spája úplne s kýmkoľvek. A som nesmierne šťastná a vďačná presne za takýchto ľudí. A nielen im, ale aj všetkým ďalším metalistom, motorkárom, ale aj deťom a seniorom. Všetci títo nám pomáhajú.

Viera Potášová charita
Foto: Arnold Horvath

Keď hovoríme o predsudkoch, s akými predsudkami sa najčastejšie stretávate napríklad čo sa týka ľudí bez domova? Sandra Tordová z Nota Bene nám v rozhovore povedala, že ona vníma najväčšie predsudky voči ľuďom bez domova. Tí si vraj ako keby tento životný štýl vybrali.

Vnímam to úplne rovnako. Keď som ešte v tom všetkom nebola zainteresovaná a išla som okolo nejakého bezdomovca, hodila som mu 50 centov do klobúka a bolo. Ale teraz, keď s nimi pracujem a stretávam sa na dennej báze, tak si stále poviem, že každý jeden z nich bol raz dieťa a mal nejaký svoj sen.

Bohužiaľ, niekedy sa stáva, že ľudia vyrastajú v rodinách, v ktorých nemajú správny príklad a buď spadnú na zem a už sa nepostavia, alebo sa postavia zoči voči problému a povedia si, že oni takto nechcú žiť.

Je to o povahe a o vnútornej sile človeka. K nám chodí každý týždeň jeden pán bez domova, vezme si dve hrubé knihy a číta. Pamätám si, že Katka Koščová mu na Vianoce kúpila poukážky do Panta Rhei. A pritom ho ľudia vidia ako špinavého bezdomovca. Ja v ňom vidím človeka, ktorý sa vzdeláva, aj keď vie, že sa asi už možno nikdy neocitne v situácii, že bude žiť v byte a chodiť do normálnej práce a bude mať ženu, deti. Ale ja som šťastná, že on si stále verí a nikdy si nepovie „Dosť, idem piť“. On nepije, nefajčí, potrebuje čítať. Hovorí, že si musí zamestnať hlavu, inak by sa zbláznil.

Ako teda robiť to, aby sme od ľudí neodvracali zrak a nesúdili ich podľa toho, ako vyzerajú? Ale naopak, aby sme v nich našli to pozitívne?

Nie je dobré súdiť ľudí za ich minulosť, pretože to čo bolo, bolo. Nemôžeme sa na to pozerať tak, že on robil toto, pil a kadečo iné. Je potrebné otočiť stranu a ísť odznova ďalej, lebo o tom je život. Sme tu krátko na to, aby sme mohli všetkých súdiť. Hlavne nikdy nevieme, v akej situácii tí ľudia boli, čo ich k tomu dohnalo a ako by sme sa zachovali my, ak by sme ostali na ulici.

Asi aj ja by som každé ráno čakala na poldecák pred obchodom, len aby som oblbla svoje zmysly. A ak už s tými ľuďmi naozaj nechceme nič mať, tak im aspoň dajme pokoj. Nesúďme, nehádžme do jedného vreca. Nikdy nevieme, kedy sa môžeme ocitnúť na ich mieste.

Vy o sebe tvrdíte, že ste citlivá a snažíte sa ťažké príbehy ľudí si nepripúšťať, inak by ste to nezvládli. Ako sa ventilujete a odosobňujete od týchto príbehov vo voľnom čase?

Milujem svoje deti a to je moja ventilácia. Môj muž a moje dve malé deti. Akonáhle prídem domov z Charity shopu, Podaj ďalej pre mňa neexistuje. Fungujeme už päť rokov a prvé roky sa stávalo, že mi ešte doma pípal telefón a ja som odpisovala, riešila e-maily. Môj muž mi hovoril, aby som brzdila, lebo všetko nie je Podaj ďalej. Snažila som sa pomáhať aj o polnoci. Ale to už bolo nad mieru a povedala som si, že mám deti a vlastný život. Takže keď prídem domov, vypnem telefón a existujú len moje deti.

Ešte predtým než som vás stretla osobne, ste na mňa pôsobili veľmi energicky a pozitívne. Teraz už o tom vôbec nepochybujem. Je pozitívny prístup predpokladom k tomu, aby mohol človek robiť to, čo robíte vy?

Bez debaty. Inak by sa človek zložil. Napríklad pred nedávnom som mala v Charity shope mamičku so siedmimi deťmi, všetko chlapci. Zničená, vyšťavená, bezzubá, bez vlasov. Ale aj tak sme niečo pozitívne na jej živote našli. Prišla nešťastná, že má sedem chlapcov a že nemajú čo jesť.

Chlapci boli ako hory a ja hovorím: “Chalani a vy čo? Nemáte čo jesť, ale jeden, druhý, tretí, štvrtý ste doma na podpore?” Ja sa im snažím aj takýmto spôsobom, trošku srandovným a trošku podrypovačným ukázať aj to, či sa nehanbia. Možno ich trošku aj ponížim, ale s úsmevom. Dnes už traja z nich pracujú. Takže sranda je sranda, ale niekedy k tým ľuďom musíme byť aj tvrdí.

Vaši synovia majú sedem a päť rokov. Ako vnímajú vašu prácu a to čo, robíte?

Berú to úplne ako samozrejmosť. Obaja so mnou chodia na zberné miesta, mladší Oliver už od úplného narodenia. U nich v škôlke sme organizovali Podaj ďalej zemiak, Podaj ďalej hračku. Žijú s tým a berú to ako samozrejmosť. Keď sa niekto opýta staršieho Viliama, čo robí mamka, tak automaticky povie, že pomáha.

Kde vidíte Podaj ďalej o pár rokov? Aké ďalšie aktivity máte v pláne?

Táto otázka je pre mňa veľmi ťažká, lebo ja neplánujem. Ráno sa zobudím a idem. Teraz sme organizovali akciu na Kalvárii, potom bude Veľká Noc. Jednoducho čo príde alebo kto príde, ideme do toho. Sme otvorení spolupráci a dobrým nápadom.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

charita dobročinnosť dobrovoľníctvo podaj ďalej pomáhanie prešov